Obaja sa znovu prebudili vo svojich posteliach. Vydesení z toho, čo sa stalo, im chvíľu trvalo, než sa spamätali. Hneď na to sa vydali naproti tomu druhému. Ich taxíky sa stretli, no ich zamyslené pohľady sa navzájom nestretli. Márne vyklopkávali na dvere prázdnych bytov. Natálii došlo, že sa asi minuli, a tak sa vrátila domov.

„To má byť čo?“ Vykríkla pri pohľade na vyvalené dvere bytu a rozhádzaný nábytok.

„Ehm, prepáč.“ Zarazil sa Stano. „Myslel som si, že si zmizla alebo že si...“ Natáliin ostrý pohľad ho presvedčil o tom, aby radšej nedopovedal svoju myšlienku.

Stano sa dal do upratovania. Obaja vedeli, že je to zbytočné, no Natália si to vychutnávala. Aby ale nestála bez práce, pripravila raňajky, a popri tom si zapísala číslo, ktoré si pamätala zo včerajška. „Tu máš,“ podala mu mobil. „Zavolaj im a uvidíme, čo bude.“ Stano položil vankúš späť na posteľ a vzal mobil.

Najskôr zadal číslo, ktoré si pamätal on, no ozval sa zvláštny hlas: „Číslo, ktoré voláte, neexistuje.“

„Skvelé!“ Odfrkla Natália. „Nedokážeš si zapamätať jedno číslo!“

„Uvidíme, či si si ty to svoje zapamätala!“ Natiahol ruku a Natália mu podala číslo. Vyťukal ho do mobilu a po chvíľke zaznel známy tón zvonenia. O ďalších pár sekúnd  sa ozval neznámy hlas. Stano sa predstavil pod príslušným číslom a priradením. Aspoň to málo v latinčine Natália rozoznala. Zvyšku rozhovoru nerozumela. Trvalo viac ako pol hodinu, než zložil telefón.

„Čo si sa dozvedel?“ Z bledej tváre toho veľa nerozoznala.

„Máme poriadny problém.“ Ťažko si vzdychol a posadil sa. „Ešte sa nám ozvú, no vyzerá to na knihu s uväzneným démonom. Dostal sa von, no zrejme nie celý. Niečo, pravdepodobne tvoj amulet, mu v tom zabránilo. Teraz nás to ale vťahuje do medzi-sveta.“

„Takže to nie je zničená planéta?“ Stano pokýval hlavou.

„Je to niečo medzi. Miesto, kde sa dá spojiť s inými svetmi. Naše telá a vedomie sú doň vťahované stále skôr a skôr.“

„Čo to pre nás znamená? To tam uviazneme navždy?“ Natália si sadla a v rukách držala kuchársku knihu s polovicou démona.

„Netuším. Povedali mi, že sa ozvú hneď, ako budú vedieť viac. Zostáva nám už len dve a pol hodiny, kým sa svet zmení. Nie je šanca, aby sem stihli niekoho poslať a aj keby, neviem či by s tým vedeli niečo urobiť.“ Obaja pár minút sedeli a premýšľali alebo sa tak aspoň tvárili.

„A čo ak,“ prehovorila Natália. „Pôjdeme k vám, vezmeme tie sväté hračky a skúsime ho znovu zavrieť do knihy. Možno sa nám podarí zabiť ho a budeme voľní.“

„Zabiť ho nedokážeme. Je priveľký a sväté veci pôsobia len na to, keď niekoho posadne. Priamo na jeho telo nepôsobia.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Zavrieť ho späť. Ani neviem, ako sa dostal von. Bez toho to nedáme.“

„Ale vieme!“ Sebavedomo vyskočila na nohy. „Musel to byť ten pajác, ktorý sliedil okolo mojej polievky. Hneď vedľa bola kniha s démonom.“

            „Adrian? To nie, on je náš vodca, nikdy by...“

            „Nikdy nehovor nikdy. Démoni vraj vedia byť veľmi presvedčiví. Zrejme videl moju knihu na kamere a podhodil mi ten koreň života. Ozaj!“ Zvraštila čelo. „Nemohol tým koreňom života oživiť démona?“

            „Opýtam sa.“ Znovu vytočil číslo a po pár minútach pokračoval. „Je to možné. Koreň života v kombinácii s bežnými vecami môže priviesť k životu alebo vrátiť život neľudským bytostiam.“

            „Tak, čo budeme robiť?“ Obaja začali premýšľať. Jeden nápad striedal druhý, no žiaden nevyzeral nádejne. Čas sa im ale pomaly skracoval. Vedeli len to, že démon potrebuje knihu a zrejme za ňou pôjde, no nič viac. Chytiť niečo také veľké, že to dokáže zbúrať budovu, bolo nad ich sily. A aj keby ho chytili, čo by im to pomohlo? Deň by sa vracal, až kým by nezostali uväznení s démonom na druhej strane.

            Plán, udržať démona v tomto svete, bol zrejme jediným východiskom aj keby tu zostali s ním. Problém ale bol, že netušili, či to vôbec zaberie. Pokojne sa deň mohol vrátiť späť v posledný cyklus, no nič by sa nestalo. Proste by sa deň ďalej vracal a vracal, až kým by démon nevyhral.

            Ani sa nenazdali a odbila ôsma hodina. Svet sa zmenil na ruiny a oni nemali žiaden plán. Po krátkom protestovaní chytil Stano Natáliu za ruku a rozbehli sa k nákupnému centru. Teda k tomu, čo z neho zostalo. Pod budovou sa ale zachovali podzemné garáže. Metro by ste tu hľadali márne, a tak im museli stačiť tieto priestory.

            „To tu budeme len tak čakať?“ Natálii behali po chrbte zimomriavky. Chladné a tmavé podzemné parkovisko ukrývalo zrejme viac, ako chcelo odhaliť. Kde-tu zazrela podivné tiene a občas započula syčanie alebo vrčanie.

            „Ja nečakám! Premýšľam!“ Zadíval sa na hodinky. „Zostáva ešte pol hodina. Potom začne ďalší deň so zmenou o siedmej ráno. Zostávajú nám už len tri, možno štyri dni, ak rátame aj ten, keď sa prebudíme do tohto.“ V hlave sa mu hmýrili čísla. Matematika nebola jeho obľúbeným predmetom. „Musíme niečo vymyslieť alebo aspoň zabrániť, aby tú knihu dostal.“

            „Nedá sa zničiť, no môžeme ju ukryť.“ Navrhla Natália. „Nemôžu ju chrániť nejaké sväté relikvie?“

            „Už som ti povedal, že relikvie pôsobia proti posadnutiu, ale nie priamo na stelesneného démona.“ Pokýval hlavou.

            „No tu sme v medzi-svete. Odtiaľto sa predsa dá posadnúť niekto v našom svete. Čo ak sme len duše?“ Stano sa zamyslel.

            „Možno máš pravdu.“ Vzal knihu a začal v nej listovať. „Veľká časť je prázdna. To musí byť jeho duša, a to málo, čo zostalo, bude jeho telo v jeho svete. Za pokus to stojí.“ Prikývol.

            „Takže hneď po slučke pôjdeme k vám a vezmeme tie hračky?“ Oči jej behali po tmavých stenách. Zdalo sa jej, že zvuky a pohyby náhle ustali.

            „Najskôr zavolám na to číslo. Zistím, čo by sme potrebovali. Ty zatiaľ ukryješ knihu aj seba. Po démonovi pôjdem sám.“

            „Čože? Prečo? Lebo máš meč?!“ Naštvala sa. V osobných súbojoch nad ním vždy vyhrala, a teraz si o nej myslel, že je neschopná na boj proti démonovi?

            „Nie! Okrem toho, že mám výcvik, je tu stále tá vec s knihou. Ak umrieme obaja, démon nájde knihu a skončili sme. Ak umriem len ja, ty musíš prežiť, aby sa deň vrátil a oživil ma.“ Vysvetľoval, no na Natáliu to nefungovalo.

            „Hej, génius!“ Zodvihla ruku s ranou z prvého dňa. „Ak ťa zabije, tak ostaneš mŕtvy!“

            „Možno nie,“ zvraštil čelo a snažil sa vymyslieť niečo iné. „Nezdá sa ti, že je tu akosi ticho?“ Odrazu zmenil tému.

            „Myslela som, že sa mi to len zdá.“ Obaja vstali a začali sa rozhliadať po parkovisku. V tom sa zem jemne otriasla. Nasledoval ďalší, silnejší otras a po ňom ďalšie a ďalšie. „Našiel nás.“ Na schodisku sa zračil veľký tieň.

            „Už to aj tak nestihne.“ Stano sa díval na hodinky a dúfal, že mal pravdu.

            „Haló, ste tam?“ Ozvalo sa zo schodiska.

            „Démoni rozprávajú?“ Začudovala sa Natália.

            „Nepočúvaj ho!“ Stano si zavrel uši a Natália to zopakovala. Trochu otvorené si ich ale nechala.

            „Viem, že ste tam. Nemusíte sa báť. Nechcem vám ublížiť.“ Znelo to milo. „No tak! Už nemáme veľa času. Chcem sa s vami len porozprávať. Vážne vám nechcem ublížiť. Ak by som chcel, tak by som....“ Nestihol dopovedať. Svetlo pohltilo tmavé chodby a deň sa znovu zresetoval.