Lúče prvého jarného slnka prenikali do malého, no útulného bytu nad skrachovanou reštauráciou. Veľké okno v kuchyni dovolilo lúčom rozžiariť celú miestnosť a aj samotnú Natáliu. Lúče na jej svetlej pleti vytvárali príjemné teplo. Široký úsmev doplnili vysmiate hnedé oči. Len čierne vlasy trpeli. Boli zopnuté do uzla na temene hlavy a nemohli sa ani pohnúť.

            Muselo to tak byť. Inak by sa s istotou rozhodli zletieť priamo do polievky hneď, ako by sa Natália sklonila k jej ochutnávke. Natália ich už dobre poznala. Preto im radšej obmedzila voľný pohyb a mohla sa tak bez obáv skláňať vždy, keď potrebovala niečo ochutnať či ovoňať.

            „Zaujímavá zmes,“ zašepkala. Vôňa jej polievky bola výrazná a zvláštna. Niet divu. Použila jeden z receptov svojej pra-prastarej mamy. Tie boli vždy zvláštne a na väčšinu z nich už ani nevedela zohnať suroviny. Predsa len, kde by vzala prísadu ako pánbožkove topánky či babieho psa? Boli to pojmy, ktoré poznal už len málokto. Rastliny a byliny, ktorých oficiálne pomenovanie bolo na míle vzdialené tomu, ako ich volali v minulosti. „Takže, čo tam ide ďalej?“ Zadívala sa do receptu. Podľa toho, čo sa jej podarilo preložiť, išlo o wasabi polievku. Trochu ju to prekvapilo. Odkiaľ pra-prababka poznala wasabi a ešte k tomu na Slovensku. Veľmi jej ale pomohli obrázky a popis tejto záhadnej hlavnej prísady. Nehovoriac o malom obchodíku plnom byliniek, ktorý nedávno objavila. Postarší pán jej rád pomohol. Ukázala mu len obrázok a hneď vedel, čo to je aj či to má na sklade.

            „Trošku nakrájanej mrkvičky a varíme ďalších päť minút.“ Natália sa usmievala a nasávala príjemnú vôňu polievky kombinovanú s lúčmi jarného slnka. Nahla sa nad polievku, aby ju znovu poriadne ovoňala. V tom z jej výstrihu vypadol náhrdelník po pra-prababičke. Skĺzol priamo do polievky a aj keď nebol veľmi veľký, vyšplechol polievku všade naokolo.

            „Doriti! Ja sa na to...“ Spustila sa spŕška nadávok a kliatia. Jej výbušná povaha jej často spôsobovala problémy. Tu si ale za to mohla sama. Vzala primalý hrniec a polievka bola takmer pri jeho okraji, keď do nej vletel amulet. „Ach, na teba som úplne zabudla.“ Opatrne preniesla špinavý amulet nad dres, aby ho opláchla. V tom ale začula silnú ranu a dvere do jej bytu sa rozleteli.

            „Ani hnúť!“ Vyštekol na ňu chlap s kovovým mečom v ruke. Hneď za ním vbehla do bytu celá skupina podivných chlapov v stredovekých kostýmoch. Natália zostala v šoku. Predklonená nad umývadlom s jednou rukou pod kvapkajúcim amuletom a s druhou na retiazke, ktorá ho držala preč od jej poprsia. „Odstúp od umývadla a ruky tak, aby som ich videl!“ Hulákal na Natáliu.

            „To ste si zo mňa prišli vystreliť?“ Natália sa prebrala zo šoku. Pustila vodu a chystala sa umyť amulet. Jeden z chlapov ju ale chytil za vlasy a prudko ňou trhol. „Čo robíš, ty kretén!“ Štekala a snažila sa ho udrieť. Zavadila ale o jeho meč. „Doriti!“ S bolestivou grimasou sa zadívala na ruku. Ich meče boli skutočné. Ostré ako britva a aj jemný dotyk spôsobil, že jej po ruke stekal pramienok krvi.

            „Prehľadajte to tu!“ Chlap vydal ďalší pokyn a ostatní sa rozpŕchli po byte. „A ty sa ani nepohni! Čarodejnica!“ Prísne sa na ňu zadíval a špičku meča priblížil ani nie na centimeter od jej krku.

            „Pane,“ zaznel hlas najmladšieho z nich. „Zrejme pripravovala elixír.“ Naklonil sa nad polievku z wasabi.

            „Elixír? Čo vám hrabe? Je to obyčajná polievka!“ Natália zvraštila čelo. Čo boli títo chlapi, a prečo ju obvinili z čarodejníctva. Dnes? V dvadsiatom prvom storočí?

            „Mám odobrať vzorky?“ Opýtal sa mladík ignorujúc Natáliu.

            „Radšej to urobím ja!“ Odfrkol zrejme ich vodca. „Ty ju postráž. To možno neskazíš!“ Veliteľ nespúšťal zrak z Natálie, kým k nej neprišiel mladík a nevystriedal ho.

            „Vravím vám, že je to polievka!“ Pokračovala naštvane. „Ihneď zmiznite z môjho bytu! Banda úchylných šaškov zo stredoveku!“ Prskala na všetky strany. Videla, že si to môže dovoliť. Mladík sa snažil vyzerať isto, no trasúci sa meč v jeho rukách hovoril za všetko.

            „Pane,“ ozvalo sa náhlivo a neodkladne. Veliteľ ho ale ignoroval. „Pane, myslím si, že má trochu toho elixíru na sebe.“ Mladík natiahol ruku. Chytil retiazku s amuletom, a pri tom sa neohrabane dotkol jej hrudníka. Reakcia na seba nenechala čakať. Izbou sa ozval zvuk plesknutia nasledovaný smiechom jeho kumpánov. Mladík s červeným odtlačkom dlane na tvári zvraštil čelo. S hnevom v očiach schmatol amulet a chystal sa ho strhnúť. Natália sa ale nedala. Chytila amulet a ich ruky sa na malý moment stretli. Zrejme by nasledoval horlivý boj o amulet, no miestnosť sa začala z ničoho nič triasť. Po chvíli ju zaplavilo fialové svetlo a všetko akoby zmizlo.

            „Ach!“ Stano sa prebudil. „To bola ale divná nočná mora.“ Pokrútil hlavou a na tvári sa mu objavil nepatrný úškrn. „Ešte som ani nezačal a už mám nočne mory.“ Pripadalo mu to vtipné. Dnes bol prvý deň, keď sa z kláštora dostal k lovcom. Konečne bol pripravený vyraziť a hľadať čarodejnice. Ešte ale ani nezačal a už sa mu o nich snívalo. No možno to bolo len nadšením. Od malička ho vychovávali pre túto chvíľu. Bol ale aj poriadne nervózny. Počul príbehy o mocných bosorkách a bosorákoch. Aj v dnešnej dobe sa ukrývali medzi bežnými ľuďmi a uvaľovali na nich kliatby.

            Nadšenie ale zatiaľ prevážil strach. Vstal ešte za tmy. Nachystal si veci a keď sa konečne začalo rozvidnievať, vybral sa do centrály. Sídlo lovcov bolo nad obchodom pre vegánov a iných „zdravo“ žijúcich ľudí. Bola to výborná centrála. Okrem toho, že mali po ruke mnoho byliniek na ochranné lekváry a mastičky proti urieknutie, bolo to aj miesto, kde častokrát prišli amatéri alebo začínajúci bosoráci a čarodejnice. Podľa toho, čo kupovali, sa dalo veľmi ľahko zistiť, o čo im šlo.

            Stano vošiel do obchodu. „Si tu skoro,“ odfrkol predavač Majo. Jeho neprítomný pohľad dával jasne najavo, že nemá záujem o konverzáciu zo začiatočníkom. Stano teda vyšiel na poschodie. Otvoril robustné dvere. Na druhej strane bola len jediná veľká miestnosť. Uprostred stál okrúhly stôl, okolo ktorého sa tlačilo trinásť stoličiek. Vždy tu bolo trinásť lovcov. Nie preto, že by to bolo magické číslo alebo preto, že by potrebovali presne trinásť lovcov na čarodejnicu. Dôvod bol jednoduchý. Na celom Slovensku bolo len veľmi málo takých, ktorí by čarovali, a tak trinásť lovcov bolo maximum, čo chcel Vatikán zaplatiť. Väčšinou bolo aj tých trinásť priveľa a nemali, čo robiť.

            Stano si odložil veci do skrinky a sadol si na stoličku. Obe boli označené visačkou „začiatočník“. Tak to bolo všade. Aspoň tak to počul v kláštore. Nováčik ma svoje miesto a keď umrie alebo odíde niekto zo starších, tak sa začiatočník presunie na jeho miesto, ktoré mu patrí do jeho smrti alebo odchodu. V niekdajších dobách bola bežnejšia smrť. Teraz je to skôr odchod do dôchodku.

            Sedel na stoličke a díval sa po stenách. Obrazy slávnych lovcov lemovali celú miestnosť. Všetko mu bolo ale akési povedomé. Akoby tu už bol. Po chvíľke váhania vstal a vybral sa k obrazu Imricha Rodedonského. Slávny zabijak čarodejníc z jedenásteho storočia a patrón tejto sekcie lovcov. Stano prešiel prstom po ráme a ucítil malý gombík. Stlačil ho. Po chvíli sa stena rozostúpila. To, čo uvidel za ňou, ho vôbec nešokovalo. Bol ale prekvapený, že presne to videl vo svojom sne. V sne už bol v tejto miestnosti. Videl, ako mu Adrián, vodca tejto skupiny, ukázal túto miestnosť plnú zbraní a iného vybavenia. Hneď na to sa pozrel na obraz Karamina Zradiova. Veľkého špecialistu na odvary a elixíry, no zároveň aj veľkého gurmána z dvora Ľudovíta IV. Hneď, ako našiel gombík na ráme obrazu, otvorila sa ďalšia miestnosť. Kuchyňa.

            Stano zostal v nemom úžase. Akoto, že jeho sny boli také presné? Nevedel si to vysvetliť, no potom na to prišiel. S úľavou zavrel miestnosti a sadol si na stoličku. „Mám predsa logiku!“ Pokýval neveriacky hlavou. Veď je logické, že patrón tejto rehole ukrýva zbrane a najväčší gurmán zase kuchyňu. Zadíval sa na ostatné obrazy. Prvá žena na plátne ukrývala izbu pre mučenie čarodejníc. Bol to totiž chyták. Žena nebola nikdy lovkyňou. Pápežov obraz zas ukrýval posvätené predmety, ktoré slúžili pre boj s démonmi. Všetko to do seba zapadalo.

            Postupne prichádzali ďalší. Stano si užíval ich znovu predstavovanie, ktoré zažil v sne. Ich mená už poznal. Predtým, ako ho sem poslali, povedali mu, s kým bude mať tú česť. Keď sa konečne všetci usadili a Adrián mu ukázal všetky miestnosti za obrazmi, mohli začať. Tu ale prišlo niečo, čo Stano nečakal. Prvý bod, ktorý mali na programe, bol úplne rovnaký ako v jeho sne. Mladé dievča, ktoré prišlo do ich obchodu. Na kamere bolo jasne vidieť, ako vytiahlo starú knihu a vyžiadalo si určité konkrétne suroviny. Po väčšinou to bola obyčajná zelenina a koreniny, no bol medzi nimi aj koreň života. Mocná a veľmi vzácna bylina.

            Stano bol v šoku. Jeho prvá misia mala byť presne tá, ktorá sa mu už snívala? Prestávalo to dávať zmysel. Chcel niečo povedať, no nevedel čo. Adrián vydal rozkazy a všetci piati prítomní lovci sa začali chystať. Naložili si veci do auta a vybrali sa na adresu, ktorú sa im podarilo zistiť pomocou rozpoznávania tváre a databázy polície.

            Nakladali posledné vybavenie a zvonica na neďalekom kostole sa chystala odbiť dvanásť hodín. Stano sa obzrel. Podľa jeho sna sa malo z bočnej ulice vyrútiť auto, ktoré im malo nabúrať dodávku. Čo ich zdržalo. Vykukol teda spoza dodávky a čakal. Modré športové auta sa vyrútilo a vrazilo do dodávky. Stano stál príliš blízko. Náraz ho jemne odhodil späť. „Došľaka!“ Zanadával a postavil sa na nohy. Z obchodu vybehol Adrián, a tak ako v sne, začala hádka. Zvonica začala odbíjať dvanásť hodín. Prvý gong prehlušil hádku Adriána s vodičom. Druhý gong, obloha sčervenala a svet sa začal meniť. Tretí gong už nezaznel. Mesto prekypujúce životom sa zmenilo na hromadu trosiek a ruín. Spod zeme šľahali plamene a v temných zákutiach trosiek sa čosi hýbalo. Zmetený Stano nechápal, čo sa stalo. Zostal sám.

            „Čo to, doriti, bolo?!“ V troskách zbadal niečo, čo pripomínalo chápadlo, no hneď to zmizlo. Rýchlo otvoril dvere dodávky, ktorá zostala nepoškodená. Vytiahol z nej výbavu a hromadu svätých predmetov. Potom prebehol dopredu a pokúsil sa auto naštartovať, no neúspešne. „Ta špinavá čarodejnica!“ Teraz mu to došlo. To nebol sen. Bol to deň, ktorý prežil. „Tá bosorka musela urobiť nič, čím vrátila čas. Vedela, že po ňu prídeme okolo jednej, a tak dokončila kúzlo skôr.“ Zadíval sa na svet pred sebou. „Ježiši! Ona zmenila svet na peklo.“ Striaslo ho aj keď vonku bolo aspoň štyridsať stupňov. „Tak toto jej neprejde!“ Odhodlaný pomstiť svet a možno zvrátiť toto peklo, vybral sa na peši za bosorkou.