Vrátil som sa na Zem. Potreboval som čas na premýšľanie. Sedel som na hradbách a užíval si pokoj a čistý vzduch. Slnko už zapadlo a légiu osvetľovalo len niekoľko slabých lámp a svetla z budov. Začul som jemné klopkanie topánok v rýchlom rytme. Obzrel som sa a uvidel som Aniku, ako beží po hradbách. Mala na sebe kraťasi, športové tričko a slúchadlá. Bol som zahalený ilúziu a v tme som bol neviditeľný. Prebehla okolo mňa, no asi o dva metre ďalej prudko zastala. Obzrela sa, akoby čosi hľadala. Videl som, ako sa jej zvraštilo čelo, akoby nad niečím premýšľala.

„Je tu niekto?“ Opýtala sa a zložila si slúchadlá. Začala kráčať mojím smerom, a popri tom blúdila pohľadom po chladných stenách hradieb. Prešla okolo na opačnú stranu, no opäť zastala a otočila sa. „Je tu niekto?“ Siahla po opasku, no pri behu nemala pri seba meč. Kolená sa jej jemne roztriasli a celá sa trochu prikrčila.

„Ty ma vidíš?“ Odmaskoval som sa a Anika podskočil.

„Uf!“ Chytila sa za srdce. „Už som si myslela, že blúznim alebo že sa tu ukrýva niečo silné a nebezpečné.“ Podišla ku mne.

„Ty si ma videla?“ Zopakoval som.

„Tak by som to nenazvala.“ Oči jej skĺzli vedľa mňa. Prikývol som a posadila sa ku mne. „Keď bežím, viem si vyčistiť hlavu. Vtedy vidím akési vlny. Keď som bežala tadiaľto, tie vlny sa zmenili. Zhustli a stáčali sa do špirály. Akoby tu bol silný zdroj mágie, ktorá nasávala ďalšiu. Ako tá vec vo vesmíre, čo vysáva slnká aj planéty.“ Lúskala prstami, akoby sa snažila spomenúť.

„Čierna diera?“ Opýtal som sa.

„Presne to!“ Lúskla a ukázala pri tom prstom na mňa. „Také niečo vidím bežne pri tých, ktorí ovládajú mágiu.“ Jej hlas sa zmenil. Znel vážne a akoby ustráchane. „U nikoho z nich to ale nebolo také silné a desivé zároveň.“

„To bude Optikor.“ Úškrn na prilbe sa zmenil na milý úsmev.

„To bude Optikor.“ Zopakovala zamyslene. „Neviem, no mám z neho zlý pocit.“ Po chrbte jej prešiel mráz a ona sa jemne roztriasla.

„Aký zlý pocit?“ Zadíval som sa na ňu.

„Ale nič. To nič nebude.“ Zakývala hlavou.

„Niečo, ako zlý, pocit sa neobjaví len tak. Nie pri niekom ako ty alebo ja! Povedz, čo si myslíš.“ Anika sa na mňa zadívala.

„Mám taký pocit, že Optikor vznikol pri nejakej veľkej tragédii alebo on je tým, čo spôsobilo tragédiu. Rozhodne to nebude len kus technológie. Mám pocit, akoby to prežilo veľké utrpenie, a potom nastalo ticho.“ Jej slová vo mne čosi zanechali. Doteraz som naň hľadel ako na kus techniky, no ktovie, čo to v skutočnosti bolo. „Čo ste tým mysleli, že pre niekoho ako ja alebo vy?“

„Predsa kvôli tvojej aure.“ Anika sa na mňa nechápavo zadívala. „Predsa máš zeleno-zlatú auru.“

„No a?“ Stále nechápala, o čom som hovoril.

„Dvojfarebná aura predsa znamená, že tvoje magické schopnosti sú silnejšie a z vlastnej skúsenosti viem, že aj intuícia je presnejšia.“ Dievča sa na mňa zadívalo veľkými hnedými očami, akoby sa práve dozvedelo najlepšiu vec vo svojom živote. „Ty si to nevedela?“

„Nie.“ Pokývala hlavou.

„A to si sa učiteľov nikdy nepýtala, prečo máš inú auru ako ostatní?“

„Samozrejme, že áno. Vždy mi ale povedali, že sa moje telo len nevie rozhodnúť, ktorá aura je tá pravá.“

Uf, prebehlo mi mysľou. Bola horkokrvná, a keby sa dozvedela, že dokáže viac ako iní, tak by mohla urobiť niečo hlúpe. Takto zrejme zmýšľali učitelia v légii, keď jej to zatajovali. Zatiaľ čo ja som premýšľal nad tým, čo som urobil, videl som, ako sa v jej tvári zračí nadšenie. Akoby objavila nový, väčší a lepší svet ako tento. „Nie že povieš niekomu, že som ti to povedal!“ Prísne som sa na ňu zadíval. „A nie že vystrojíš nejakú hlúposť!“ Anika zosmutnela.

„A čo ak budem cítiť, že to nie je hlúposť?“ Opýtala sa aj keď odpoveď už poznala. Keď videla prísny výraz na prilbe, tak prikývla.

„Ešte si mladá a tvoje dobrodružstvá ti neujdú. Neboj sa.“ Pohladil som ju po hlave, čo vonkoncom neznášala.

Pár minút sme sa ešte rozprávali. V légii sa jej darilo. Patrila medzi najlepších žiakov nielen schopnosťami, ale aj vedomosťami. Okrem toho bola už na úrovni tridsaťsedem. Tempo, akým napredovala, bolo rýchlejšie ako moje, čo ma tešilo, ale aj tak trochu desilo. O pár rokov by mohla predstihnúť aj Wendy či Niu. Ak by mala Optikor a psychickú zbroj, tak by možno dobehla aj mňa. Z jej rozprávania som mal ale pocit, že dospievala veľmi rýchlo, pritom nemala ani jedenásť rokov. Bol som na ňu hrdý. Nebola už taká splašená a plná hnevu ako predtým. Akoby sa naučila ovládať a ak vybuchla, šlo to ako silný presný prúd energie, ktorý zasiahol svoj cieľ a nerozplynul sa len tak do okolia. Začalo sa ochladzovať a Anika bola spotená z behu. Rozlúčili sme sa teda a ona pokračovala v nočnom tréningu. Zajtra bola sobota a zatiaľ čo väčšina študentov oddychovala po dlhom týždni alebo si vyrazili do mesta, Anika ďalej trénovala. Trochu to zrejme preháňala, no niečo ju hnalo vpred. Nevedel som prísť na to čo. Raz mi však povedala, že mi chcela splatiť dlh. Bral som to ako všeobecné vyjadrenie vďaky, no niečo mi stále hovorilo, že to myslela viac osobne. Avšak nevedel som si vybaviť žiadnu spomienku.

Nastalo ráno a mňa čakalo jedno z najťažších rozhodnutí. Musel som navštíviť Manyho a presvedčiť ho, aby sa stal dobrovoľne rukojemníkom Tarial. Veľmi sa mi do toho nechcelo, no nik iný sa mi na túto pozíciu nehodil.

„Znova? Nečakal som ťa tak skoro.“ Many už stál na vlastných a akurát sa chystal na prechádzku. Podopieral sa ešte o barle, no rýchlo sa uzdravoval.

„Budem k tebe úprimný a prejdem priamo k veci.“ Many sa posadil na posteľ a ja som mu všetko postupne vysvetlil. Keď som skončil, niekoľko sekúnd sa na mňa len nechápavo pozeral. Nevedel, či vtipkujem alebo to myslím vážne, no nakoniec prehovoril.

„Ty si sa asi zbláznil! Ako jej môžeš veriť? Je to predsa...“ Priložil som mu ruku na ústa.

„Nežiadal by som ťa o to, ak by som si nebol istý, že ti nič nehrozí.“ V tom ma Many uhryzol. Pripadalo mi to vtipné, pretože to bol dvojmetrový blondiak.

„To mi nedopraješ slobodu?“ Neveriacky krútil hlavou.

„S trochou šťastia to potrvá mesiac alebo dva, a potom ťa odtiaľ dostanem.“ Zadíval sa na mňa a obaja sme vedeli, že také ľahké to asi nebude.

„Mám vôbec na výber?“ Opýtal sa skľúčene.

„Máš! Môžeš odmietnuť a ja budem musieť nájsť niekoho iného, čo sa mi asi nepodarí včas a všetci potom umrieme. Teda vy všetci, pretože ja som odolný.“ Pousmial som sa v snahe odľahčiť atmosféru.

„Štveš ma!“ Zlovestne na mňa ukázal prstom. „Ak toto prežijem, tak mi budeš dlhovať neskutočnú službu!“

„Platí!“ Natiahol som ruku.

„Ale bude to fakt hrozná služba!“ Vyhrážal sa mi, no ja som s rukou neustúpil. Nakoniec mi ju podal a boli sme dohodnutí. „Tak ideme? Nech už to mám z krku.“

„Nemôžeš len tak odísť. Stále tu je malá možnosť, že tam budeš musieť ostať dlhšie, a preto ťa nik nesmie hľadať. Musíš zomrieť.“ Many sa na mňa divne pozrel. „Aký máš plán?“

„Na obed choď do mesta. Na týchto súradniciach,“ poslal som mu miesto stretnutia, „bude zaparkovaná cisterna s benzínom. Postaraj sa, aby ťa videli ľudia. Keď sa postavíš presne na tieto súradnice, na chvíľku sa im stratíš z dohľadu a prepadneš portálom ku mne. Hneď na to cisterna exploduje, a každý si bude myslieť, že si tam umrel.“

„Ako dlho už vieš, že musíš dať rukojemníka?“ Zadíval sa na mňa.

„Asi deň.“ Premýšľal som, no ani celý deň to nebol.

„Rozmýšľal si vôbec nad niekým iným ako nado mnou, keď už máš aj plán na moje zabitie?“ Na prilbe sa mi objavil zlovestný úškrn. „Ty jeden.....“ Takú hnusnú nadávku som ešte nepočul.