„Ako to dopadlo?“ Ely ma už čakala.

            „Tak, ako sme čakali.“ Mykol som plecami. „Nepomôžu nám a zdá sa, že jediné, čo ich zaujímalo, bol Optikor.“

            „Takže s vami nechcú nič mať?“

            „Síce tvrdia, že k ním môžeme poslať diplomatov, no pochybujem, že by to niekam viedlo. Kým je vojna, zrejme nič ďalšie riešiť nebudem. Ktovie, čo majú naozaj za lubom.“ Ely sa zatvárila sklamane. Potom mávla rukou, nech ju nasledujem. „Dokončila si to?“ Opýtal som sa, keď sme dorazili k jej stanu prerobenému na poľnú dielňu.

            „To budeš zízať!“ Uškrnula sa  a spod kopy papierov vybrala malého kovového panáčika. „Toto je to, čo si chcel.“ Zodvihla dlane s panáčikom až k mojím očiam.

            „Hm, nechcel som detskú hračku.“ Pozrel som sa na milo vyzerajúceho robotíka.

            „To nie je hračka, ale ARD!“ Pritisla ho k sebe, akoby to bolo dieťa, ktorému som ublížil a ona, ako starostlivá matka, ho teraz utešovala.

            „ARD?“ Zopakoval som.

            Ely položila robota na stôl, zhlboka sa nadýchla, zodvihla ruky a začala: „Automat robot defender.“ Rukami zamávala, akoby ukazovala na nápis na budove. „V Skratke ARD.“

            „Hm,“ zamyslel som sa.

            „Čo sa ti zas nezdá?“ Odfrkla.

            „Defender je obranca, no on asi ťažko niečo ubráni. Navyše, prečo si použila angličtinu? Nefunguje ti prekladač vo virtene?“

            „Tak po prvé, ubráni ti tvoje tajomstvo. Po druhé, čítala som, že angličtina je najrozšírenejším jazykom a chcela som, aby tomu každý rozumel. Po tretie, je to obchodná značka.“ Prvými dvomi odpoveďami mi odpovedala na otázky, ktoré už padli a tretia odpoveď bola zrejme na otázku, ktorú čakala, že sa opýtam, no nestalo sa tak.

            „Obchodná značka? Vážne?“ Pousmial som sa.

            „Samozrejme.“ Oči a tvár sa jej rozžiarili radosťou. „Študovala som virten, Optikor, ale aj yphetské elektrárne. Prišla som na to, ako upraviť tvoj virten, aby slúžil ako elektráreň a napájal ARD.“ Na chvíľku sa zastavila, akoby už vedela, čo som sa jej chcel opýtať. Chvíľku som váhal, no potom som sa opýtal.

            „Načo to potrebujem? Veď som chcel robota, ktorý by fungoval samostatne aj roky a špehoval všetko, čo potrebujem.“ Tváril som sa zmetene a úškrn na prilbe sa pokrivil do miernej vlnovky.

            „Vedela som, že sa to opýtaš.“ Vykríkla nadšene. „Špionážne ARD je úplne samostatné s dlhou výdržou batérie a dokáže sa nabíjať z viacerých zdrojov. Je tiež pokryté malými projektormi, ktoré okolo neho vytvárajú ilúziu neviditeľnosti, ktorá je dokonalá, ak je v pokoji. No aj keď sa hýbe, je ťažko spozorovateľný. Napájanie budeš potrebovať na niečo iné.“ Uškrnula sa. Chvíľku čosi ťukala do virtenu, potom otvorila malý mešec na opasku a z neho vyskočil asi dvojmetrový robot. „To je ale niečo. Čo?“ Bola nesmierne hrdá na svoje dielo. „Bojová verzia, ktorá má samostatnú batériu s asi polhodinovou výdržou, no môže byť napájaná tvojím Optikorom po menších úpravach, ale aj yphetskou elektrárňou. Môžem ich vyrobiť v rôznych veľkostiach a verziách.“ Škerila sa od ucha k uchu.

            „Koľko takých ARD zvládne Optikor napájať?“ Prezrel som si nehybného robota.

            „To je ťažko povedať. Pri plnom nabití Optikoru by to malo byť medzi piatimi až desiatimi.“ Váhavo mykla rukou.

            „To majú až takú spotrebu?“

            „Jedinec má takú malú spotrebu, že by si ho mohol mať aj večne zapojeného a nevyčerpal by zásoby z Optikoru.“

            „Tvoje výpočty mi nejako nesedia.“ Premýšľal som, no nešlo mi do hlavy, ako mohlo päť až desať ARD vybiť Optikor behom jedného boja, zatiaľ čo jeden nemal takmer žiadnu spotrebu.

            „Prečo?“ Ely sa zatvárila urazene.

            „No päť až desať mi vybije Optikor ako nič a jeden môže byť napájaný aj sto rokov a ani si to nevšimnem?“

            „Aha,“ jemne sa usmiala. „Päť až desaťtisíc.“ Na prilbe sa objavili dokorán otvorené ústa a vypleštené oči, ktoré vystupovali z prilby von.

            „Tak to je už poriadna armáda robotov.“ Pochválil som ju.

            „Že, že?“ Poskakovala od radosť. „Pošlem ti ich plány aj ovládací program, spoločne s úpravou tvojho virtenu a brnenia. Ovládajú sa podobne ako usmerňovače a dajú sa napojiť na miniboty.“ Začala mi preposielať dáta.

            „Nevybuchnem po tých úpravách?“ Opýtal som sa rozpačito.

            „Nemal by si, ale ktovie?“ Usmiala sa.

            „Ely?“ Nejako som neveril jej úsmevu.

            „Pochop, tvoje brnenie sa trochu pozmení a jeho časť bude slúžiť ako vysielač energie, ktorá sa šíri vzduchom. Testovacie subjekty prežili, aspoň tie z posledných dvoch testov.“

            „Robíš si srandu.“ Ely pokývala hlavou a ukázala na spálených panákov a jeden menší kráter.

            „Neboj, bude to v poriadku. Všetky problémy som vyriešila a dala som tam aj poistky pred prehriatím či preťažením.“ Jej tón a výraz tváre si však nebol istý.

            „Mám otázku. To miesto plné kráterov a zničených vozidiel a zbraní na Galbote, kde si žila, vzniklo pred tým alebo po tom, ako si tam prišla?“ Ely sa na mňa škaredo pozrela, no hneď na to sa jej pohľad zmenil a na tvári sa objavil jemný úsmev. Okrem neho začala aj jemne zelenieť. Bol čas odísť, aby sa jej alergia nezhoršila. „Mám na teba ešte jednu prosbu.“ Ely nastražila uši. „Mirnilčania mi poslali správu priamo na virten. Ako to dokázali, že prišla len mne a Ayre? Vedela by si to zistiť?“

            „Hm, tiež som sa čudovala.“ Zamyslela sa. „Vieš, keď poznáš aspoň planétu, kde sa dotyčný nachádza, tak to môžeš poslať tým smerom a dotyčný to dostane. Cudzie virteny zachytia, že bola doručená správa a zachytia aj komu a od koho aj keď text priamo bude kódovaný. Je to, ako keby si poslal správu, ktorú nesie poštár a cestou sa pýta všetkých, ako sa volajú, až kým nájde toho, koho hľadá. Ich správa prišla len vám. Akoby vedeli presné miesto, kam to mali poslať.“ Premýšľala nahlas.

            „Presne preto, ma to zaujíma.“ Prerušil som ju. „Vieš zistiť, ako to spravili?“

            „Pozriem sa na to, no nikdy predtým som sa s tým nestretla.“ V tvári mala zmätenie, ale aj obavy. „Pošli mi tú správu, ale aj záznam všetkého, čo sa tam stalo. Možno niečo nájdem.“ Preposlal som jej informácie a rozlúčili sme sa. Na cestu mi ešte dala desať malých ARD, ktoré som potreboval a aj toho veľkého, ktorého som chcel otestovať niekde v bezpečnej oblasti.

            Vrátil som sa do svojho stanu a začal som sa baliť. Vzal som si zásoby na pár dní ale aj kompletnú výzbroj. V tom vošla do stanu Nia. Hneď sa ma opýtala, kam sa chystám. Nemohol som jej to povedať. Zatiahol som plátené dvere stanu, zložil jej prilbu a pobozkal som ju. Hneď na to stuhla a ja som bez slova odišiel. Tušila, že sa to už všetko začína.

            Otvoril som niekoľko portálov až na orbitu Galbotu. Nad ostrovom, kde žila Tarial, práve vychádzalo slnko. Otvoril som portál nad morom, vo vzdialenosti sto kilometrov od ostrova. Potajme zahalený ilúziou som preletel ponad more až do prístavu. Tam som sa zmenil na Galbota a chvíľu som sa len tak potuloval po meste. Keby som nekráčal len tak k Tarial, asi by to nedopadlo dobre. Počkal som teda, než sa zopakuje rituál zatmenia. Tak ako naposledy, Tarial s kňazmi vyšli von a postarali sa o to, aby nenastalo zatmenie slnka. Galboti jasali a Tarial stála s chladným pohľadom. Tentokrát mala na sebe krátke šaty, ktoré jej sotva zakrývali zadok. Na konci šiat bola akási vzorovaná sieťka, ktorá klesala až k členkom. Všetko sa nieslo v svetlo zelenej a modrej kombinácii, ktorá sa prelievala ako vlna v oceáne. Šaty jej držali na jednom ramene, pričom stuha z ramena krížila jej hruď, a pritom nechávala odhalenú veľkú časť jej pŕs.

            Tentokrát som sa neukrýval. Stál som opretý o jeden z drevených pilierov, ktoré podopierali strechu stánku s oblečením. Tarial sa s kamenným výrazom v tvári dívala na Galbotov a keď pohľadom zamierila ku mne, jej pery sa jemne pohli. Akoby sa chcela usmiať, no hneď na to mala znovu svoj kamenný výraz.

            Počkal som, kým sa slávnosť skončila. Hneď, ako sa Galboti rozišli, prišla za mnou dvojica vojakov a zaviedla ma k Tarial.

            „Takže si sa vrátil?!“ Dvere za mnou sa zabuchli. Tarial sedela v kresle s prekríženými nohami a srkala akýsi drink. Tak, ako naposledy aj teraz v krbe horel oheň aj keď tu bolo takmer štyridsať stupňov.

            „Naposledy som mal dojem, že by si ma ešte niekedy chcela vidieť.“ Uškrnul som sa. Tarial ukázala na kreslo vedľa nej. Zrušil som ilúziu Galbota a posadil som sa vedľa nej. Pri tom som v ruke neustále držal meč.

            „To už snáď nebude nutné.“ Milo sa usmiala a ukázala na meč.

            „Viem o tebe viac, než si myslíš a byť vedľa teba tak blízko neozbrojený, by ma mohlo stáť život.“ Tarial sa zlovestne uškrnula.

            „Takže, zvážil si moju ponuku?“ Ponúkla mi pohár s drinkom. Vzal som ho do ruky a skener v ňom rozpoznal alkohol a šťavu z ovocia. Priložil som si to k prilbe, ktorú nahradila ilúzia a ovoňal som. Cítil som niečo ako jablko a pomaranč. Ochutnal som to a aj keď drink obsahoval alkohol, bol veľmi lahodný.

            „Asi tušíš, čo by som si od teba chcel vziať.“ Tarial prikývla a doširoka sa usmiala, pričom párkrát jemne zaklipkala očami. „Len tá cena. Čo by si za to chcela?“

            „Tak ako som už povedala, teba by to nestálo nič.“ Steny miestnosti obalila vlnivá fialová látka. „Chcem Galbot ako svoje skromné kráľovstvo. Myslím, že je to fér. Planéta za planétu.“

            „Takže chceš tento svet len pre seba?“ Tarial prikývla. „A ako si to predstavuješ?“

            „Jednoducho,“ odpila si z drinku. „Vy a vaša armáda necháte Galbot na pokoji. Ako si si už mohol všimnúť, uctievajú ma ako bohyňu. Ak by ste sem vpadli, bránili by sa.“ Tento fakt mi bol známy a aj keby sa našlo pár takých, čo by s ňou nesúhlasilo, nebolo by ich dosť.

            „To nebude také ľahké.“ Zamyslel som sa. „Celá planéta bude musieť zmiznúť. Na Zemi je mnoho Galbotov, ktorí by sa chceli vrátiť domov za každú cenu.“

            „To už nie je môj problém!“ Odvetila podráždene a postavila sa. Keďže som sa začal cítiť ako trpaslík, postavil som sa tiež. Neuvedomoval som si to, no bola asi o päť centimetrov vyššia a ďalších pár centimetrov jej pridávali podpätky. Postaviť sa mi tak veľmi nepomohlo.

            „No šlo by to.“ Skonštatoval som. Spomenul som si na Ayrin tréning, keď som bol uväznený v kameni. Bolo tam kúzlo, ktoré dokázalo odkloniť portál na iné miesto bez toho, aby si to niekto všimol. Takto Ayra zrejme ukryla Zem a každý Mirnislký prieskumný portál šiel inam. „No čo mi zabráni, aby som neporušil dohodu? Uzavrieme sľub pomocou virtenu?“

            „To ani náhodou!“ Odfrkla. „Na tieto virtenské sľuby sa nedá spoľahnúť!“ Mávla rukou a na tvári sa jej objavil zlovestný úškrn. „Chcem niečo alebo niekoho, na kom ti záleží. Zostane tu so mnou a kým sa ty a tvoje armády budete držať mimo Galbotu, bude všetko v poriadku.“

            „Takže chceš rukojemníka?“ Zarazil som sa. Obetovať Galbot, ktorý aj tak netúžil po slobode, bola jedná vec. Obetovať ale niekoho, z mne blízkych, bolo niečo úplné iné.

            „Presne tak.“ Prikývla. Na chvíľku som zaváhal. „Vidím, že ťa to trochu rozhodilo. Budem k tebe úprimná. Orto je idiot a jeho pokusy sú zvrátené. Chcem, aby bol mŕtvy a kto iný, ak nie ty, by ho dokázal zabiť? Jediné, čo žiadam, je Galbot. Myslím si, že im tu vládnem dobre a nik netrpí ani nie je mučený. Pokiaľ mi dáš záruku vo forme rukojemníka a Orto bude naozaj porazený, nič by nám nebránilo v tom, aby z nás boli spojenci.“ Jej slová ma prekvapili. Takto som si Mirnilčanov nepredstavoval.

            „Keď už sme úprimní, verím ti aj keď neviem prečo.“ Prikývol som. „Dostaneš svojho rukojemníka.“

            „Tak dohodnuté!“ Natiahla ruku oproti mne. „Študovala som vaše zvyky.“ Uškrnula sa. Podal som jej teda ruku a obaja sme si nimi potriasli. „K takej veľkej dohode je pribalený aj darček.“ Otočila sa chrbtom a rukou si prešla po zadku.

            „Zostaneme len pri základnej dohode.“ Pobral som sa preć.

„Ako chceš. Nevieš, o čo prichádzaš.“ Zvodne sa usmiala, akoby čakala, že si to rozmyslím. Ja som však pokračoval v ceste. „Počkaj, keď sem prídeš nabudúce, otvor portál priamo sem.“ Poslala mi súradnice hneď vedľa krbu. „Dávaj si pozor! Orto nie je ako my ani ako ty! Za žiadnu cenu nepodceňuj jeho moc.“ Prikývol som a opustil som Galbot.