„Čo ste zač!“ Pokračoval, zatiaľ čo všetky zbrane sa zamerali priamo na nás.

„Aký je plán?“ Pomyslel som si a zároveň som si tým niečo overil.

„Čo navrhuješ?“ Zaznelo mi v hlave. Moja predtucha bola správna. Takto blízko Ayry som dokázal počuť jej myšlienky a zároveň aj ona moje, a to aj bez prepojenia virtenov. Akoby sme boli tá istá osoba aj keď isté hranice oddeľovali to, čo sme nechceli, aby ten druhý vedel.

„Mikroboti sú na mieste, môžem zostreliť ich lietadlá, ty vytvoríš hmlu a vytratíme sa kanalizačným systémom.“ Posunul som nohu ku kovovému poklopu na zemi pod nami.

„Alebo ich všetkých zabijeme a budeme pokračovať, kým nebude celá planéta mŕtva.“ Ayra sa nevedela dočkať svojej pomsty.

Spomedzi davu sa k nám blížila postava. Bola o hlavu vyššia než ostatní a bola to žena. Mirnilčanka v svetlo zelenom brnení s prilbou podobnou tým, aké nosili starí Gréci. Prilba mala na vrchu aj jemný fialový chocholec a zakrývala jej takmer celú tvár. Predstúpila pred armádu a zložila si prilbu. Bola mi akási povedomá, no nemohol som si spomenúť prečo. „Vieme, že vás ukrýva ilúzia! Odmaskujte sa, inak začneme strieľať!“ Obaja sme sa odmaskovali. Spod ilúzie Mirnilčana som sa objavil vo forme prízraku s dvomi žiariacimi mečmi v rukách. Ayra sa ale nenechala zahanbiť. Zmenila sa na čosi, čo sa podobalo démonke z pekla a zároveň akémusi prízraku. Keď som to uvidel, najskôr ma zaskočila, no potom som jej podobu spoznal.

„Banshe? Vážne?“ Pousmial som sa, zatiaľ čo Mirnilčania stuhli. Tieto ilúzie boli iné ako tá, ktorú pred tým videli. Boli ako naša druhá koža.

„Trochu som študovala.“ Zlovestne sa uškrnula. „Takže čo? Dáme sa do práce?“

„Čo takto únik, a ty mi dáš dvadsať z dvadsiatich dvoch, ktoré nám ešte zostávajú, aby som zistil, o čo tu ide.“ Nevedel som sa zbaviť pocitu, že tu niečo nesedí a zdalo sa, že Ayra mala rovnaký pocit, pretože prikývla.

„Odhoďte zbrane a dajte ruky za hlavu!“ Ani som si nevšimol kedy, no tá vysoká Mirnilčanka si nasadila prilbu.

„Ja čakám!“ Ozvala sa netrpezlivá Ayra. Z chrbta sa vytiahli usmerňovače a zasiahli lietajúce stroje do motorov, tie hneď začali dymiť a nekontrolovateľne sa krútiť. Pocítil som ale to, že boli chránené v celku silným magickým štítom. Ayra zatiaľ zaplnila celé mesto takou hustou hmlou, že bol problém nájsť kovový poklop, ktorý bol pod nami. Kým sa Mirnilčania spamätali a začali strieľať do prázdna, boli sme už dnu. Zavreli sme poklop a vydali sme sa smradľavým kanálom preč. „Takže,“ Ayra sa snažila vyhýbať nechutnej hmote, ktorá tadiaľto tiekla. „Čo máš v pláne?“

„Ešte neviem presne. Je to celé divné.“ Premýšľal som nahlas. „Takmer každý z nich má virten. Keď nás zbadali, nezdalo sa, že by nás spoznali.“ Ayra prikývla.

„Najdivnejšie je to, že som nikde necítila mágiu zotročovania.“ Povzdychla si, akoby bola sklamaná. Celý život snívala o tom, že sa im pomstí, no teraz nevedela, či len sníva, a toto tu je výmysel alebo je to fakt, a potom to už vôbec nedávalo zmysel.

„Takže si si to všimla.“ Ponáhľali sme sa úzkymi uličkami a snažili sme sa ísť na východ, aby sme sa náhodou nezačali točiť v kruhu. Bežne by bol problém zistiť, kde je v tomto tmavom kanáli východ. Skener virtenu mapoval celý úsek aj niekoľko priľahlých chodieb, a tak sme šli jedným smerom.

„Samozrejme!“ Odvetila podráždene. „Takže čo? Počkám v smradľavom kanáli, a ty si pôjdeš hľadať odpovede, ktoré možno ani nenájdeš?“

„Asi tak nejako.“ Mykol som plecami, no v tom sa predo mnou objavila stena z ľadu. Zastavil som a povzdychol som si. „Nejaký problém?“

„To ubytovanie na ďalších dvadsať hodín sa mi ale vôbec nepáči.“ Odfrkla Ayra.

„Tak čo navrhuješ?“ Obrátil som sa k nej.

„Rozdelíme sa. Budeme tak nenápadnejší a možno sa nám aj niečo podarí nájsť.“

„Tak teda dobre, no sľúb mi, že nikoho nezabiješ skôr, ako zistíme, čo sa to tu deje.“ Ayra skrížila pery a jemne zvraštila čelo.

„Tak dobre.“ Začala sa prehrabávať vo svojej príručnej taške, podobnej ako mala Ely. „Tu máš.“ Podala mi malú okrúhlu tyč s gombíkom na vrchu. „Zrejme nás budú rušiť. Toto zariadenie vydá silný impulz, ktorý by mal prejsť aj veľmi silným rušením do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Keď budeš mať problém, stlačíš to a ja uvidím, kde si.“

„A čo keď sa do problémov dostaneš ty?“ Pohŕdavo som naklonil hlavu.

„Ja mám tiež taký, no pochybujem, že by som ho potrebovala.“ Uškrnula sa a začala sa šplhať po špinavom rebríku na povrch. „Takmer som zabudla. Vyrobila ho Ely, takže keď ho stlačíš, radšej ho hneď odhoď. Môže to vybuchnúť, tak ako väčšina z jej vynálezov.“ Povzdychla si, a potom sa vytratila na povrch. Ja som pokračoval ešte asi kilometer, než som sa vybral na povrch.

V meste už bol poplach. Na mnohých veľkých obrazovkách po celom meste žiarili naše fotografie s popisom „Veľmi nebezpeční! Ihneď kontaktujte ozbrojené zložky!“ Varovania boli doslova všade a Mirnilčania sa vytratili z ulíc. Nemohol som splynúť s davom, a tak som sa snažil splývať s budovami. Každú chvíľu šli okolo ozbrojené hliadky, a teraz už vyzerali, že akonáhle by ma zbadali, tak by začali strieľať. Bolo zvláštne vidieť ich so samopalmi a pištoľami, ktoré sa podobali naším. Z toho, čo ale skener zachytil, keď na nás začali strieľať, bolo jasné, že vystreľujú magické projektily. Neboli rovnaké ako moje. Keď som si prezeral skeny, všimol som si, že niektoré boli ohnivé, iné ľadové a občas sa objavil aj elektrický. Keď prechádzala okolo mňa hliadka, bol som akurát prikrčený za jedným z kontajnerov v bočnej uličke a zahalený ilúziou. Všimol som si, že na ich zbrani bol prepínač. Neprečítal som všetky názvy, pretože boli ďaleko, no bolo ich tam aspoň päť. Došlo mi, že okrem poistky to boli aj rôzne mágie alebo ich úrovne, istý som si ale nemohol byť a na vlastnej koži som to nechcel skúšať.

Počkal som kým hliadka prešla okolo. Potom som počkal ešte chvíľu, pretože som premýšľal, čo ďalej. Potreboval som odpovede, no do knižnice som sa nemohol vrátiť. Zrak mi ale padol na jednu z mnohých budov, v ktorých bývali Mirnilčania. Vošiel som do jednej z nich, vybral som si náhodný byt a potichu som odomkol dvere. Na opačnej strane ich ale držala akási retiazka. Opatrne som ju prepálil, vošiel som dnu a zavrel za sebou dvere. Formu prízraku som už na sebe nemal, no čierne brnenie s úškrnom bolo dosť desivé samo o sebe.

Poobzeral som sa po izbe. Bola to malá chodba a na zemi bolo niekoľko topánok. Pomaly som sa pohol ďalej. Začul som, že z jednej z izieb vychádzal zvuk. Priblížil som sa k prahu a uvidel som rodinku s dvomi deťmi, ako pozerali na stenu, na ktorej sa premietali obrazy. Bolo to ako televízia, len vyspelejšie. Dookola hlásili, aby si dávali pozor a nevychádzali z budov. Na ich tvárach som videl strach a na rukách dospelých boli virteny. Bolo veľmi zvláštne vidieť vydesených Mirnilčanov. Konečne to bol súper, ktorý podliehal strachu, a to som využil. Potichu som sa zmenil na prízrak, aby ma spoznali a vošiel som do izby. Najskôr sa na mňa dívali, akoby som nebol skutočný, len ich televízia bola až príliš živá. Potom sa im ale oči roztvorili tak, ako len dokázali a ich svetlo fialová pokožka zbledla. Deti sa chystali kričať, no hneď na to sa im v ústach objavil kus ľadu.

„Pokiaľ budete ticho, dám ho preč!“ Pozrel som sa na rodičov a na deti. Tí ich začali utešovať a prikývli. Odstránil som kúzlo a deti si šúchali omrznuté líca.

„Čo od nás chcete? My nič nemáme.“ Muž začal roztraseným hlasom.

„Ja sa budem pýtať a vy mi budete odpovedať. Pokiaľ budem s vašimi odpoveďami spokojný, tak sa nikomu nič nestane, pokiaľ nie, tak povedzme, že si budete musieť vyrobiť nové deti.“ Na chvíľku nastalo ticho a deťom sa po tvári začali kotúľať slzy.

„Čo znamená, že s odpoveďami budete alebo nebudete spokojný?“ Prehovorila žena. „Ako máme vedieť, s čím budete spokojný?“

„Mamka má pravdu.“ Ozvala sa najstaršia, asi dcéra. Nebol som si istý, pretože sa dosť podobali. „Ako máme vedieť, kedy ste spokojný?“

„Predsa, keď mi poviete pravdu, tak vám neublížim a keď budete klamať, tak to spoznám a bude zle.“

„Tak prečo ste to nepovedali hneď?“ Ozvalo sa mladšie dieťa.

„Tak dosť! Pýtam sa ja.“ Nedošlo mi, že asi nepochopia pozemské metafory, no nechcel som to ďalej riešiť. Povzdychol som si, a potom som zbadal, že sa na mňa to mladšie akosi divne díva. „Čo je?“ Odfrkol som.

„Myslím, že halik.“ Odvetilo staršie dievča.

„Čože?“ Bolo to slovo, ktoré mi virten nepreložil.

„Nechápem tejto otázke.“ Odvetilo staršie dieťa.

„Čo je halik?“ Opýtal som sa zmätene.

„To je predsa tretí deň v týždni.“ Odvetil muž, otec.

„Oci, ako to, že to nevie?“ Opýtalo sa mladšie dieťa, no otec ho utíšil.

Začal som sa strácať a chvíľku som uvažoval, že skúsim iný byt. Potom som si ale povzdychol a skúsil to znova. „Poznávate ma?“ Všetci prikývli.

„Videli sme vás v správach.“ Odvetila žena.

„Tak som to nemyslel. Chcem vedieť, či ste ma už niekedy videli, okrem dneška.“ Vymenili si pár nechápavých pohľadov, a potom pokrútili hlavami na znak nesúhlasu. „Nazývate sa Mirnilčania?“

„Áno.“ Odvetila manželka, no v tvárach sa im zračilo čím ďalej tým väčšie zmätenie.

„Poznáte názvy ako Galbot, Rolton, Zem, Ova, Nuxis?“ Pozeral som sa na nich, no ani nemuseli odpovedať. Nemali tušenie, o čom som to hovoril a hneď na to pokývali hlavami na znak, že im to nič nevraví. „Takže neviete nič o tom, že Mirnilčania zotročili niektoré z planét a teraz s nimi vedú vojnu?“

„Čože?!“ Vyprskla staršia žena. „To je lož! My sme mierumilovní a už viac ako sto rokov sme nebojovali!“ Prskala naštvane, keď som sa ale jemne vzniesol a meče v rukách sa rozžiarili, ihneď si sadla a zmĺkla.

„Kto je toto?“ Zobrazil som fotku mirnilskej vysokej ženy, ktorá nás obkľúčila.

„To je predsa veliteľka Esir.“ Mladšie dieťa sa na mňa zadívalo nechápavým pohľadom. Isto som jej pripadal ako nejaký nevzdelanec, ktorý nepozná ani len dni v týždni.

„Tohto poznáte?“ Objavil sa obrázok Orta. Naživo som ho nikdy nevidel, no Ayra mi poslala jeho obrázok spoločne s ostatnými, ktorých stretla. V momente, keď ho zbadali, nastalo ťaživé ticho.

„To je Orto.“ Prehovorilo staršie z deti. „Učili sme sa o ňom v škole.“

„Povedzte mi všetko, čo o ňom viete.“ Okolo mňa sa objavili čierno-červené plamene a Mirnilčania začali sypať jednu informáciu za druhou. Konečne som vedel, na čom som. Než som odišiel, opýtal som sa ich ešte na to, kde by som mohol nájsť tú veliteľku Esir. Ukázali na jednu z budov uprostred mesta.

Vyšiel som z budovy a hneď za mnou do nej nabehlo komando ozbrojencov. Vzdialil som sa do bezpečia a stlačil som zariadenie od Ayry. Hneď na to som ho odhodil. Zariadenie zaiskrilo, no nevybuchlo. O pár minút na to sa objavila aj Ayra. „Čo si zistil.“

„Všetko, čo som potreboval.“ Odvetil som spokojne. „Pred viac ako sto rokmi vynašli Mirnilčania zariadenie s názvom virten, ktoré im všetko uľahčovalo. Hneď na to ale skupina pod vedením fanatika Orta vyvolala občiansku vojnu. Chceli sa zmocniť vlády a nových vynálezov, aby si s ich pomocou podmanili ďalšie rasy, ktoré sa nachádzali v galaxii. Ich plán ale nevyšiel. Orta porazila Esir, no nezabila ho. Ortovi a jeho prívržencom sa podarilo uniknúť z planéty. Vyhlásili ich ale za mŕtvych.“ Ayra takmer nedýchala, keď som jej to rozprával. „Unikli však z množstvom virtenov, ktoré použili pre svojich vojakov.“

„Takže to bolo zbytočné. Toto nie je miesto, ktoré sme hľadali.“ Odvetila sklamaná Ayra.

„V tom sa práve mýliš. Toto je presne to miesto, ktoré sme hľadali.“ Ayra zvraštila čelo. Nevedel som, čím všetkým si prešla a moje vety v hádankách ju dráždili. „Čo to nevidíš? Porazili Orta a on je vyvrheľ zo skupinou fanatikov. Nie sú skutočnou silou a bez ich zotročených armád a klonov by nedokázali nič. Okrem toho verím, že ak sa títo Mirnilčania dozvedia o tom, čo pácha Orto, tak by nám mohli pomôcť.“

„To je len tvoje prianie. Vyzerajú dosť úboho a ak je pravda, čo vravíš, nebojovali už viac ako sto rokov a pochybujem, že by sa hrnuli do vojny.“

„To je možno pravda, no môžeme ich presvedčiť. Stačí, ak uveria, že armáda, ktorú Orto buduje, je na ich zničenie.“ Ayra sa odrazu ponorila do vlastných myšlienok.

„Orto túži po pomste, no nikdy nepovedal voči komu. Možno budeš mať pravdu.“ Odrazu sa jej tvár rozžiarila. „Za pokus to stojí.“

„A ak by nám aj nepomohli priamo vojensky, možno by nám poskytli ďalšie virteny alebo by ho vedeli nájsť.“

„Len ako sa s nimi spojíme? Všade nás hľadajú. Síce som zistila meno ich vodcu, no neviem, kde ho hľadať.“

„Pôjdeme za Esir.“ Ayra skrížila ruky a čakala na odpoveď. „To je tá vysoká Mirnilčanka, ktorá nás čakala pri knižnici. To ona ho porazila a je tu, priamo v meste, v jednej z budov uprostred mesta.“

„Tak poďme.“ Vykročila vpred, a pri tom sa zmenila na Bansheho.

„To tam chceš len tak napochodovať?“ Pobehol som za ňou a po ceste som sa zmenil na prízrak.

„Áno! Stále som súčasť Ortovej armády a čím viac času stratím tu, tým je väčšia šanca, že ma začnú podozrievať.“ Vybrali sme sa teda po strede ulice priamo k budove, kde mala byť Esir, no tak trochu sme dúfali, že si nás nájde skôr, ako tam dorazíme.