Trvalo pár hodín než som upravil všetky virteny. Vzal som si tridsať z nich a namiesto nich som nechal kúsok papiera s odkazom: „Beriem si tridsať virtenov. Prízrak.“ Zbalil som ich do mešca a vybral som sa preč. Po ceste som znovu aktivoval všetky mechanizmy a počkal som, kým sa trezor nezavrel. Keď som vychádzal z budovy s trezorom, všimol som si, že brány légie sú zavreté a na hradbách bolo akosi rušno. Šiel som teda zistiť, čo sa stalo.

Preletel som ponad hradby. Za nimi stálo stádo novinárskych áut a asi tridsať alebo štyridsať novinárov. Tjaša sa im snažila čosi vysvetliť, no keď ma zbadala, tak sa otočila a odišla. Z toho, čo som stihol začuť, im zrejem vysvetľovala, že tu nie som. Pristal som teda na jej mieste a húf novinárov ma obkolesil. Rozprávali jeden cez druhého, a tak som im nerozumel.

„Po jednom.“ Ukázal som na chlapíka s diktafónom.

„Nathaneal z rádia Marseille. Čo hovoríte na obvinenia v parlamente?“ Naklonil diktafón ku mne.

„Na to som už odpovedal priamo v parlamente. Nebudem sa opakovať.“ Ukázal som na čiernovlasé dievča.

„Sophie z TF1. Čo budete robiť v prípade, že vás zbavia poslaneckej imunity?“ Naklonila mikrofón mojím smerom.

„Najskôr si pár dní oddýchnem a potom budem pokračovať v tom, aby légia naďalej vychovávala špecialistov, ktorí budú prospešní pre všetkých. Taktiež umožním aj mimozemským spojencom pridať sa k légii a využívať potenciál virtenov.“ Znovu začali kričať jeden cez druhého. Ukázal som na blondínu napravo.

„Madelyn z i-Télé. Neobávate sa možného zneužitia virtenov proti Zemi?“ Nastalo ticho.

„Samozrejme.“ Prikývol som. „Preto som zaviedol poistky, ktoré zabránia ich zneužitiu. Dozvedel som sa, že niekoľko špecialistov umrelo, keď ich ľudia nalákali do pasce, kde ich zabili, aby získali virten. Preto som každý z nich upravil. Odteraz každý, kto dostane virten, získa spoločne s ním aj doživotné puto. Pokiaľ si ho bude chcieť dať dole, nič mu v  tom nebude brániť. Pokiaľ sa rozhodne znovu si ho nasadiť, taktiež s tým nebude mať problém. Keď sa však o to pokúsi niekto iný, virten vyhorí a bude nepoužiteľný. To zabráni niekomu, aby zabil špecialistu kvôli jeho virtenu.“

„Chcete tým povedať, že jedinou hrozbou sú ľudia?“ Pokračovala dotieravá novinárka.

„Hrozbou môže byť ktokoľvek. Nezáleží na rase. Preto som urobil tieto opatrenia a zároveň nenechám, aby strach niektorých z politikov zastavil naše dobré vzťahy s mimozemšťanmi len preto, že sa nenarodili na Zemi. Rovnako ako adepti zo Zeme, budú musieť aj ostatné rasy preukázať vôľu a hlavne dobré úmysly, aby virten získali.“

„Čo ak to niekto z nich zneužije?“ Vyprskol reportér bez vyzvania.

„Čo ak by som sa pridal k Mirnilčanom výmenou za vládu nad Zemou? Riziko, že niekto zneužije svoju moc tu je vždy. Prečo ale takúto otázku nekladiete ministrovi zahraničia? Viete, virten nám pomáha aj vidieť to, keď niekto niečo tají alebo klame. Na ňom bolo vidieť, že toho tají viac, ako ostatní v tej miestnosti. Koľkokrát asi on zneužil svoje právomoci?“ Mykol som plecami.

„Lenže jeho zneužitie právomoci nemá také následky, ako keď sa nejaký špecialista rozhodne poškodiť Zem.“ Hlas blondíny sa začal jemne chvieť.

„Aha, takže ak sa nejaký špecialista zblázni a zabije, čo ja viem desať ľudí, tak je to horšie, ako keď si politici zaplatia služby mafie, aby sa zbavila stoviek nepohodlných osôb?“ Blondína otvorila ústa, no zastavil som ju. „Napríklad, takmer celá Gabrielova armáda bola zaplatená americkou mafiou. Gabriel bol pritom politik, človek a špecialista. Niečo, čo je pre vás vzor dokonalého vlastenca.“ Blondína otvorila ústa, no opäť som ju prerušil. „Vidím vám to v očiach. Zbytočne sa budete snažiť oponovať.“ Aj tentokrát otvorila ústa, no už z nich nič nevyšlo. „Pokiaľ nemáte už ďalšie otázky, vrátil by som sa k práci.“ Jeden z novinárov sa ešte prihlásil. Dal som mu slovo, no ani sa nepredstavil.

„Viete už ktorým mimozemšťanom ponúknete virten?“ Zalovil som v mešci a vytiahol som pár z nich.

„Mam práve namierené na Ovu. Minimálne Bi a veliteľ Alar si ho zaslúžia. To, či ho príjmu, už bude len na nich. Potom zamierim na Nuxis a ponúknem ho Citrixovi a pár ďalším, o ktorých si myslím len to najlepšie.“ Odložil som ich späť. „Môžete sa ale spoľahnúť, že virten nedám nikomu, kto by si ho nezaslúžil.“ Prihlásil sa ďalší reportér, no tušil som, čo sa chcel opýtať. „Nie, ja o tom nebudem rozhodovať sám. Každý v légii je pod dozorom viacerých špecialistov, a tí spoločne rozhodnú o pridelení virtenu. Ani u mimozemšťanov to nie je a nebude inak.“ Odstúpil som od novinárov. „Ďakujem za váš záujem, no už musím ísť.“ Vzlietol som a behom sekundy som bol preč.

Zamieril som najskôr na Ovu. Bi som našiel takmer hneď. Akurát sa vracala do hlavného mesta, a tak sme na seba narazili na nádvorí pred budovou ich vlády. Zastavil som ju a ukázal jej tridsať virtenov. Keď ich videla, najskôr nechápala. Keď som jej ale povedal, čo mám v pláne, takmer sa rozplakala. Hneď začala menovať Ovy, ktoré by sa chceli pridať do výcviku. Virten si samozrejme vzala. Povedal som jej aj o poistke. Chcel som, aby to rozšírila po celej Ove. Čím viac tvorov, o tom vedelo, tým menšia bola šanca na incident. Potom som sa jej opýtal, kde je veliteľ Alar. Poslala ma do jedného zo vzdialenejších miest, kde on a jeho muži preverovali ďalší prípad videnia zúbkov. Bi si ale len povzdychla. Neverila, že by sa nejaký z nich tak dlho schovával, hlavne keď Ovy už lietali po celej planéte.

Vyrazil som za Alarom. Jeho meno som sa naučil už dávno. Dôvodov, prečo som ho nevolal po mene, bolo viacero. Jedným z nich bolo aj to, že ma bavilo volať ho veliteľ so sarkastickým tónom. Druhým a hlavným dôvodom bolo ale to, že sme sa nikdy nepredstavili. Nemal som teda dôvod volať ho menom, keďže som oficiálne jeho meno nepoznal.

Blížil som sa k súradniciam, ktoré mi nechala Bi. Bol som od nich ešte dobrých sto kilometrov, keď skener zaznamenal kontakt. Naľavo odo mňa letel kŕdeľ Ov. Zamieril som za nimi. Bol to veliteľ a jeho jednotka, ktorá sa vracala späť. Keď ma zbadali, veliteľ pristál a zvyšok pokračoval ďalej.

„Zase ty?“ Zvraštil čelo, keď som pristal vedľa neho. „To ľudia nemajú nikoho iného, koho by poslali?“

„Ale Alarko,“ neodolal som už, „netvár sa, že ma nevidíš rád.“ Uškrnul som sa no vo veliteľovi to vrelo.

„Takto ma už nikdy nenazvi!“ Vyštekol.

„Rozkaz veliteľ Alar!“ Zasalutoval som. V tom po mne švihol tlapu, z ktorej vybehlo niekoľko pazúrov. Len tak-tak som sa uhol.

„Na toto nemám čas!“ Mávol krídlami a pokúsil sa vzniesť, no neúspešne. Vzduch okolo jeho krídiel zredol natoľko, že ani čoraz silnejšie mávanie mu nepomáhalo. „To robíš ty!“ Škaredo sa na mňa pozrel, no potom stuhol. Úškrn, ktorý som mal väčšinou na prilbe, nahradil vážny výraz, na ktorý nebol Alar zvyknutý.

„Alar,“ povedal som vážnym tónom, „žarty si robím hlavne z tých, ktorých si vážim.“ Zalovil som v mešci a vybral som z neho virten, ktorý jemne poblikával. „Preto ti ponúkam virten.“ Natiahol som k nemu ruku.

„Ty znova niečo skúšaš!“ O krok ustúpil.

„Tentokrát nie.“ Výraz na prilbe zostával vážny, rovnako ako môj tón. „Bi si už virten vzala. Ponúkam ho aj tebe a potom aj každej Ove, ktorá by sa chcela pridať k Prízračnej légii.“ Alar sa mlčky díval na virten. „Vážne to nie je žiaden trik. Ty a Bi si ich zaslúžite.“ Alar natiahol ruku a vzal si ho.

„Keď si ho nasadím, nebudem ako ty?“ Prezeral si virten z blízka.

„Čo tým myslíš ako ja?“

„Otravný, nepríjemný vtipálek, ktorého nikto nemôže vystáť!“ Prísne sa na mňa pozrel.

„Nikto ma nemôže vystáť? O čom to hovoríš? Veď každý ma zbožňuje.“ Na prilbe sa objavil klasický úškrn a Alarovi sa akoby uľavilo. „Ale neboj, na to aby si sa stal mnou, musíš veľa cvičiť.“ Mávol som rukou. Alar si opatrne nasadil virten a na pár sekúnd stratil vedomie. To bolo normálne pri prvom spojení. „Tak vitaj medzi nami.“ Podal som mu ruku a pomohol mu vstať.

„Zvláštny pocit.“ Prezeral si ruku s virtenom.

„Na to si zvykneš.“ Usmial som sa. „A ak nie, stále ho môžeš zložiť.“ Mykol som plecami a pobral som sa ďalej. Keď som prechádzal portálom, Alar sa už vzniesol a zamieril za svojou jednotkou.

Pokračoval som v ceste. Ďalšou zastávkou bol Nuxis. Najskôr som navštívil ostrov, kde Valkýra robila, čo mohla, aby naučila tých pár stoviek zachránených Nuxianov základným zručnostiam. Chcelo to ale mesiace a možno roky práce. Pozdravil som Valkýru a jej špecialistov a pokračoval som za Wendy.

Zriadila si hlavný stan v najväčšej Mirnilskej pevnosti. Pevnosť bola plná našich vojakov a strojov. Riadila odtiaľ celú planétu a nepotrebovala, aby sa jej Galboti plietli pod nohy. Tí, ktorí boli v blízkosti pevnosti, mali nové domy, ktoré postavili za posledné dni s pomocou špecialistov. Nestrácal som čas a pristal som na balkóne jej kancelárie. Potreboval som nájsť Citrixa a ona mohla vedieť, kde by bol.

„Ako to zvládaš?“ Zaklopal som na presklené dvere a vošiel som dnu.

„Ani sa nepýtaj!“ Unavená sa hodila na pohovku. „Tí Galboti sú takí...“ nedopovedala, len naštvane stisla päste.

„Čo sa deje?“ Nechápal som.

„Hneď, ako si uvedomili, že sú slobodní, začali problémy. Ich politický systém je založený na rôznych klanoch. Veľmi rýchlo sa začali združovať, čo by nebolo zlé, no začali súperiť s inými klanmi.“

„Ako súperiť? To sa hádajú?“

„Najskôr sa hádali. Teraz sa už mlátia všetkým čo nájdu. Ak by mali zbrane, tak by sa pozabíjali.“ Pokrútila hlavou. „Pár z nich to už takmer neprežilo, no ich regenerácia je úchvatná.“

„O čo sa vlastne bijú? To nemajú dosť jedla?“

„Bijú sa o to, kto bude vládnuť tomu a tamtomu územiu. Ledva zvládame riešiť rozvoz jedla a oni si už nárokujú územia.“ Nechápavo krútila hlavou.

„Chceš s tým pomôcť?“ Zadívala sa na mňa, a pri tom mi darovala podivnú grimasu.

„Tvoja pomoc by nemusela byť pomocou. Vieš, neber to zle, ale ty riešiš problémy dosť svojsky. Nerada by som, aby sa to ešte zhoršilo.“

„Kedy som ja veci ešte zhoršil?“ Wendy sa nadýchla a chystala sa prehovoriť. „No dobre, radšej nič nehovor.“

„Napríklad, keď si sa objavil v parlamente. Je jedno, ktoré tvoje vystúpenie si vezmeš, vždy sa to potom zhoršilo.“ Zamyslela sa a potom na mňa ukázala. „Alebo, keď si...“ Zastavil som ju.

„No dobre, ale veľakrát som situáciu aj zlepšil.“ Bránil som sa. „Tak ak nechceš pomôcť, povedz mi, kde nájdem Citrixa a pôjdem.“

„Neurážaj sa hneď.“ Usmiala sa. „Môžeš to skúsiť.“

„Tak dobre. Zhromaždi ich vodcov a pár členov klanu. Prehovorím k ním, no nech je tam aj Citrix. Dúfam teda, že sa nepridal k fanatikom.“ Pozrel som sa na Wendy, a tá pokývala hlavou.

„Nie, snaží sa to urovnať, no zatiaľ to nevyzerá nádejne.“

„Super.“ Usmial som sa. „Tak ja počkám, a ty ich zhromaždi.“ Posadil som sa a vyložil som si nohy na malý stolík. Hneď na to som zamával rukou, aby som popohnal Wendy. Tá naštvane vstala a cestou sfúkla moje nohy zo stolíka.

„Nezvykaj si na to!“ Zabuchla za sebou dvere.