Dorazil som hodinu pred súmrakom. V ich posvätnom meste, kde Tarial zaháňala bohyňu Rištar, bol už pokoj. Väčšina z pútnických Galbotov sa už vybrala na plavbu späť. Obchodníci zatvárali svoje stánky, a tiež sa chystali vrátiť domov. Letel som priamo na malé nádvorie, na ktorom Tarial ukazovala svoju silu pred zatmením slnka. Dopadol som síce hladko, no Zem sa otriasla a praskla. Galbotskí obchodníci utekali, čo im sily stačili a Tarialina stráž spred paláca sa rozbehla ku mne.

„Stojte!“ Vykríkol ktosi za mnou. Spoznal som ale hlas Manyho, ktorého ovládnutí Galboti počúvli.

„Vidím, že to tu máš pod kontrolou.“ Usmial som sa na Manyho, a ten, obalený jemnou ilúziou Galbota, mi úsmev opätoval.

„Mám tu isté výhody.“ Vyškieral sa od ucha k uchu. „No predpokladám, že je po všetkom.“

„Prečo si to myslíš?“ Podali sme si ruky.

„Poznám ťa. Prišiel by si v tajnosti, ak by neboli Mirnilčania porazení.“

„Orto je mŕtvy a zvyšok sa vzdal.“ Ostatní Galboti sa vrátili k svojím činnostiam, akoby sa nič neudialo.

„Takže, čo teraz?“ Many zodvihol ruku so zlatým náramkom.

„To ešte nemám premyslené.“ Mykol som hlavou a naznačil mu, aby sme sa išli prejsť.

„Takže tu budem musieť zostať?“ Nebol som si istý, no zazdalo sa mi, že sa mu na tvári objavil nepatrný úsmev.

„Zatiaľ áno. Všetci si myslia, že si mŕtvy a Galbot bol zničený. To mi dáva dosť času nato, aby som vyriešil, čo s tou bosorkou.“ Prešli sme okolo stánkov a mierili sme k záhradám.

„Tarial nie je žiadna bosorka!“ Odfrkol naštvane.

„Takže som videl správne.“ Povzdychol som si. „Nehovor mi, že si skočil na jej sladké reči a štýl obliekania.“

„To nie!“ Naštvane sa na mňa pozrel. „Ja len hovorím, že nie je taká zlá, ako si o nej myslíš!“

„Nemyslím si o nej nič. Viem ale, čoho je schopná!“ Prísne som sa naňho zadíval.

„Nie som decko! Bol som v tvojej hlave a videl som boje s ňou!“

„O tom predsa nehovorím!“ Zastali sme pri veľkom strome, na ktorom rástlo svetlo modré ovocie. „Nepodceňuj jej zámery. Môže ťa len využiť a odkopnúť.“

„Vážne?“ Prekrížil ruky. „Myslíš, využiť ako rukojemníka, a potom sa takmer mesiac neukázať?“

„Tak dobre. Dostal si ma.“ Uškrň na prilbe sa rozšíril až mimo hranicu prilby. „No na moju obhajobu, slabý a zranený si mi bol v boji na nič. Využil som teda to, čo som mohol.“

„Tie tvoje hlúpe vtipy! Vieš že ten, čo ťa nepozná, by sa urazil?“ Pregúlil očami.

„To už nie je môj problém!“ Prekrížil som ruky a na prilbe sa objavil urazený výraz.

„Proste to už nechajme.“ Mávol rukou. „A nemaj o mňa strach. Viem sa o seba postarať.“

„Strach? To trochu preháňaš.“ Pousmial som sa. „Skôr len nechcem, aby si si robil nádeje. Je to Mirnilčanka, a tým sa nedá veriť.“

„Vážne? Čo sa stalo s ostatnými Mirnilčanmi? Všetkých si ich zabil?“

„Nie, no zároveň viem, že musím byť vždy v strehu.“

„To je rozdiel medzi nami. Ja nemusím byť v strehu. Tarial si nemôže dovoliť zabiť ma alebo nejako zraniť.“ Pozrel sa na mňa, a pri tom sa vyškieral.

„Tak to prrr! Ja mám dovolenku! Vojna pre mňa skončila, takže keď ťa zabije, neprídem ťa pomstiť skôr ako o rok.“

„Ale prídeš.“ Neprestával sa usmievať.

„Možno!“

„Ale, ale, ale,“ obaja sme sa otočili. Tarial spoločne s malou ochrankou kráčala priamo k nám ladným krokom. Jej dlhé strieborné šaty boli na mnohých miestach priesvitné. Okrem nôh, ktoré zakrývala len jemná strieborná látka, tu bol aj top z rovnakej látky. Pod nimi mala výrazné červené prádlo, ktoré jej zakrývalo dolné partie a prsia. Oba diely boli spojené tenkými červenými pásikmi, ktoré sa rôzne krútili po jej bruchu, no obopínali aj stehná a lýtka. Z diaľky vytvárali vzor, ktorý pripomínal akýsi kvet zahalený striebornou rosou. „Vieš, že je neslušné len tak prísť, rozbiť mi námestie a ani ma nepozdraviť?“ Pyšne zodvihla hlavu.

„Ach Tarial. Zvodná a milá ako vždy.“ Štuchol som do Manyho, a ten sa jemne zasmial, no Tarial sa naňho škaredo pozrela a on akoby stuhol.

„Môžete ísť.“ Pozrela sa na ochranku. Tí sa otočili na päte a odkráčali preč. Postavili sa, ale len pred vchod do záhrad a nikoho nepúšťali dnu. „Predpokladám, že ti moje informácie pomohli.“

„To áno.“ Usmial som sa. „Preto je Galbot považovaný za zničený, a ty máš vlastné kráľovstvo.“

„A čo ostatní?“

„Za informácie sa platí.“ Uškrnul som sa.

„A čo by si chcel?“ Jej reakcia ma prekvapila. Doteraz sa každým gestom a pohybom snažila zviesť ma, no jej postoj sa zmenil. O krok ustúpila a jej priesvitné strieborné šaty stmavli.

„No čo asi?“ Ukázal som na zlatý náramok na jej ruke.

„Hm, nechaj ma premýšľať.“ Pošúchala si bradu. „Ja prepustím Manyho a predpokladám, že odíde s tebou. Ako dlho asi potrvá, než si nájdem v hrudi tvoj meč a mojich milých Galbotov ovládnu vaše vojská?“

„To je ťažká otázka.“ Taktiež som si pošúchal bradu. „Cesta na Zem mi zaberie tak desať minút, takže ten meč v hrudi by mohol byť za dvadsať minút. Možno dvadsaťpäť, ak ma niečo zdrží.“

„Takže si ho tu asi radšej nechám.“ Zvraštila čelo.

„Veď on tu chce aj tak zostať.“ Štuchol som lakťom do Manyho. Jeho, inak biela tvár, odrazu sčervenala. „Si v poriadku?“ Pozrel som sa na Tarial, pretože som si myslel, že mu niečo urobila skrz ten podivný náramok. Jej svetlofialová, až ružová pokožka odrazu takmer sčernela. „Tarial? Niečo ti je?“ Tá odnikiaľ vytiahla zrkadlo a hneď na to sa rozbehla preč. „Tak to bolo zvláštne.“ Pozrel som sa naspäť na Manyho, a ten celý žiaril. „To nemyslíš vážne.“ Neveriacky som pokrútil hlavou. „Vy dvaja spolu niečo máte?“

„Ešte nie, ale...“ Vybral sa za ňou, no chytil som ho.

„Neblázni, ak tam teraz pôjdeš, bude to päťdesiat na päťdesiat, že ťa zabije alebo že spolu skončíte v posteli.“

„Istotne šla do pustín, a tam žiadnu posteľ nemá.“ Chcel ísť, no držal som ho.

„Myslel som to obrazne. Veď o ženách nič nevieš a nie to ešte o Mirnilčankách.“

„Lebo ty si expert na ženy!“ Vytrhol sa mi. „Nevidíš to, čo všetci ostatní áno!“

„O čom to hovoríš?“ Zarazil som sa.

„Predsa o Ely! Každý si všimol, že je z teba paf, len ty to nevidíš.“

„Ely? Neblázni!“ Nechápal som, o čom to hovoril.

„Ak by si sa opýtal hociktorého Roltonca, každý by ti povedal, že ak zozelenie, tak to znamená, že je zaľúbený.“ V tom som akoby skamenel. Many to videl a už ďalej nepokračoval. Rozbehol sa preč do záhrady. Ja som ešte pár minút len tak stál. Premietal som si v hlave, ako Ely zelenela ale aj to, ako Wendy takmer zabehlo jablko. Jej zmysly sú lepšie ako moje. Musela počuť, o čom sa bavila Ely s Roltonkou Oli. Teraz to už začínalo dávať zmysel.