Na Yphet to bol len jeden medzi-skok. Keď sme dorazili na Yphet, hlavný ostrov už čelil útoku. Tentokrát to bolo ale iné ako naposledy. Pevnosť, ktorá strážila most, bola veľká a dobre opevnená. Ypheťania mali niekoľko silných generátorov, ktorí dodávali energiu do ich robotov a zároveň vytvárali silné rušenie, ktorým neprenikli portály. Výnimkou boli naše portály, ktoré sem privádzali majáky. Tie ale boli teraz vypnuté, pretože sme sa obávali, že by ich mohli využiť aj Mirnilčania. Keď Mirnilčania zaútočili na Yphet, nevedeli o rušení, ktoré vydávali ich generátory. To bolo dôvodom, prečo postupovali tak pomaly. Nemohli otvoriť portály uprostred ich miest, kým nezničili generátor. V čase, keď sme dorazili na Yphet my, zostával týmto malým vševedkom už len posledný generátor a aj ten fungoval len na dvadsať percent. Chránil tak ich posledné mesto a obrannú líniu spoločne s pevnosťou nechal bez ochrany. Ak by to tak nebolo, pravdepodobne by ich Mirnilčania nemohli poraziť možno aj roky a zároveň, ja by som nemohol priviesť armádu tak blízko k yphetskej línii.

Každopádne, štyri nové generátory, pracujúce na sto percent, rušili všetky portály. Mirnilčania ale pochodovali cez most. Slobodní Mirnilčania sa tiež snažili dostať do mesta tak, že tam doletia od mora. To ale strážila naša flotila s bojovými loďami, upravenými pre boj proti Mirnilčanom.

„Tak kam!“ Pozrel som na Astris.

„Vydrž!“ Zdalo sa, že sa pomocou virtenu, snažila s niekým spojiť. „Defiro je v pevnosti za mostom.“ Ukázala na ostrov, ktorý susedil s yphetským.

„Tak nestrácajme čas!“ Preleteli sme nad ostrovom a pristáli na nádvorí pevnosti.

„Čo sa to tu robí! Čo tu chce tento?“ Z hradieb zoskočil Mirnilčan v uniforme s vlasmi zapletenými do dlhého uzla.

„Je po všetkom.“ Precedila cez zuby Astris.

„Ako po všetkom? Čo to má znamenať?“ Rozčuľoval sa. Medzitým som zalovil v batohu a vybral z neho Ortovu hlavu.

„Váš vodca je mŕtvy. Armáda na Zemi sa vzdala. Galbot je zničený, Nuxis obsadený a tu nemáte šancu uspieť.“ Zmätený Defiro, majster rýchlosti a blesku, sa zadíval na Astris. Tá chvíľku váhala, no potom prikývla a sklonila hlavu. „Stiahni svoju armádu späť.“

„A čo potom?“

„Potom počkáš na ďalšie inštrukcie. Postupne ale prepustíš všetkých otrokov, a ty a aj všetci velitelia odovzdáte virteny. Spoločne s ostatnými zo Zeme a ďalších planét, budete presunutí na inú planétu, kde budete môcť ďalej žiť. Pokiaľ sa nebudete brániť, nikomu sa nič nestane.“ Defiro sklonil zrak a prikývol. Hneď na to začala armáda ustupovať.

Bol som prekvapený, že to šlo tak ľahko. Teraz som už vedel, že s Astris nebudú žiadne problémy. Oznámil som ešte Sintorovi a Ypheťanom, aby neútočili na Mirnilčanov a pokračoval som ďalej. Nuxis bol už takmer obsadených a posledných pár pevností sa vzdalo, keď videli Astris a hlavu Orta. Keďže boli priamo na Nuxise, kde som chcel premiestniť všetkých Galbotov, Mirnilčania tak mohli hneď prepustiť otrokov a odovzdať virteny. Wendy mi dala slovo, že sa nikomu z nich nič nestane, a tak som sa vybral na Rolton. Tam to bolo veľmi podobné Nuxisu. Pevnosti boli len slabo bránene a ich velitelia sa vzdali bez odporu za prísľub, že budú ušetrení. Prepustili aj zajatých Roltoncov, zatiaľ čo ich Jirklopov, umelo vypestovaných Mirnilčanov, začali premiestňovať na jedno miesto. Mali tam počkať, kým sa nevrátim a neprevediem ich na inú planétu. Nechal som tam aj Astris a zamieril som späť k Zemi. Trvalo mi takmer celý deň, než som obehal tieto tri planéty a bál som sa, čo sa medzitým dialo na Zemi. Bol som ale prekvapený, že nič. Mirnilská armáda bola v Pekingu a jeho okolí. Joro-Gumo čakala v obrannej línii a Ayra, tá len tak sedela a vychutnávala si západ slnka. Chcel som sa k nej pridať a poďakovať jej, no ešte nebolo po všetkom. Museli sme zbaviť Mirnilčanov virtenov a ak by videli, že Ayra je zradkyňa, tak by sa to mohlo zvrtnúť.

Začalo sa to, čo ma vôbec nebavilo. Museli sme odzbrojiť a oslobodiť takmer dvesto miliónov vojakov. Keďže to nebolo niečo, čo by ma zaujímalo, nechal som to na Joro-Gumo a ostatných. Bolo nebezpečné, aby sa taká veľká masa nahrnula k obrannej línii. Preto dala Joro-Gumo zriadiť niekoľko záchytných bodov na ceste k línii. V nich postupne po skupinách začali odovzdávať zbrane a prepúšťať ich z ovládnutia Mirnilčanmi. Ako prví šli Galboti a Roltonci. Galbotov sme hneď posielali na Nuxis. Keď už boli všetci Galboti zo Zeme a Yphetu presunutí na Nuxis, mohli sme im povedať, že Galbot bol zničený. To som ale urobil až po tom, čo z Nuxisu zmizli všetci Mirnilčania, pretože som sa obával pomsty a mal som pravdu. Hneď, ako sa to dozvedeli, začali rozbroje. Wendy ich ale rýchlo umlčala. Keďže Galboťania nemali ešte žiadnu vládu, Wendy sa toho ujala. V pevnosti, kde predtým sídlil mirnilský veliteľ, sídlila teraz ona a spolu s početnou armádou dohliadala na poriadok a rozdeľovanie zásob. Bolo treba nakŕmiť priveľa hladných krkov, a tak mala čo robiť. Keď však nepokoje po pár dňoch úplne utíchli, Galboti sa dali do práce. Vrátili sa na polia a začali si stavať domy, s ktorými im pomáhali špecialisti. Wendy sa snažila, aby nás nebrali ako nepriateľov a Citrix, spoločne s ostatnými Galbotmi, ktorí žili na zemi dlhšie, jej v tom veľmi pomáhali. Nebolo to však jediné, čo sa na Nuxise dialo. Z mirnilskej nadvlády sa dostali aj Nuxiania. Obri, ktorí boli pod ich vplyvom od svojho narodenia. Keďže nič iné nepoznali, boli ako malé deti. Nevedeli, ako sa kŕmiť ani rozprávať. Neboli ani malí. Merali aj viac ako päť metrov, a to bol problém. Wendy rozhodla, že ich dočasne presídlia na jeden z väčších ostrovov, až kým ich nenaučia rozprávať a postarať sa o seba. Pridelila tam aj Valkýru, ktorá mala skúsenosti s ovládaním, a to nielen pomocou mágie. Pomáhalo jej tam viacero špecialistov, ktorí si trúfali na to, že zvládnu obrov.

Roltoncov, spolu s ich slobodnými druhmi, ktorých sme pred nedávnom evakuovali z Roltonu, sme mohli poslať na ich domovskú planétu. Rolton, keďže taktiež nemal vládu, dostal pod správu Ironhand. S politikou mal už skúsenosti a keď sa z Roltonu odsťahovali všetci Mirnilčania, nebol tam už takmer žiaden problém. Roltonské deti boli vychovávané inak ako Nuxiania, a tak sa vedeli o seba postarať. Navyše mnoho slobodných putujúcich kmeňov, ktoré sa vrátili na Rolton, už pripravovali nové zriadenie Roltonu. Ironhand sa tak staral hlavne o udržiavanie poriadku, ale ani to nebolo nutné. Roltonci boli v celku nekonfliktní.

Medzitým sa všetci mirnilskí velitelia a ich Jirklopi presúvali na Zem, kde mali počkať, kým nenájdem planétu, na ktorej by mohli žiť. Keďže Jirklopi nedokázali samostatne myslieť a všetko by sa museli učiť, zostávali tak ešte naďalej pod ich vplyvom. Bolo ich ale málo. V porovnaní so zvyškom armády to bolo len necelých päť miliónov. Ja som sa však zdržal inde.

„Mohla som si myslieť, že ťa nájdem tu.“ Hlas Nii ma vytrhol zo zamyslenia.

„Nie je to zvláštne?“ Díval som sa na valce, v ktorých boli nevyvinuté embryá Mirnilčanov. Prešlo už päť dní, od kedy sa Mirnilčania vzdali a ja som stále nemal čas prezrieť si Ortovu základňu. Stále som niekde behal a hľadal svet pre Mirnilčanov, no vždy, keď som bol nablízku, zastavil som sa na Ortovej planéte. Jeho pevnosť skrývala mnoho tajomstiev, no zatiaľ sme našli len tieto tisíce valcov. V každom z nich bola tekutina a v nej rozkladajúci sa nevyvinutý Mirnilčan.

„Toto sme už predsa preberali.“ Unavene odfrkla Nia. Mala za sebou rušné dni, keď musela postaviť dve línie hradieb, ktoré boli od seba len päťdesiat metrov. Jedna línia smerovala k pevnosti a druhá k planine. Nevedeli sme, čo všetko sa schovávalo vo vnútri a zároveň sa mohlo stať, že odnikiaľ príde nejaký Mirnilčan so zabudnutou armádou a pokúsi sa dobyť planétu späť. „Predsa vieš, že keď si oslobodil tu zvláštnu bytosť, tak Mirnilčania stratili zdroj energie a embryá umreli.“

„Je to len odhad.“ Mávol som rukou. „No to som aj tak nemyslel.“

„Mal by si na chvíľku prestať myslieť. Veď sa pozri okolo seba! Tvoj plán vyšiel a môžeš si teda trochu oddýchnuť.“ Opatrne som prikývol. „No najskôr!“ Zamračila sa. „Nájdi už tým Mirnilčanom planétu!“

„Jasné, jasné, veď už idem!“ Otvoril som portál a vybral som sa do vesmíru. Nia mala pravdu, musel som im nájsť planétu, čím skôr. Postupne sa z ostatných planét premiestnilo na Zem takmer osemtisíc slobodných Mirnilčanov a sedem miliónov Jirklopov. Okrem toho, že to bolo priveľa hladných krkov, ktorí zaberali oblasť okolo Pekingu, boli tu aj ďalšie problémy. Velitelia mali stále virteny a pomaly začínali byť skeptickí, či dodržím svoje slovo. Nielen oni boli nervózni. Ayra mi už poslala niekoľko naštvaných správ a aj súradnice svetov, ktoré by boli vhodné. Prešiel som zatiaľ osem z nich a každý som musel zavrhnúť. Nie že by na nich nebol kyslík a voda, no boli tam aj iné problémy. Buď bola planéta pustá a bez života alebo na pokraji kolapsu, čo bola ešte ten lepší variant. Väčšina z jej planét mala takú nebezpečnú faunu a flóru, že ktokoľvek bez virtenu by tam neprežil ani deň. Nechcel som ich poslať na smrť, no virteny som im tiež nemohol nechať. Zostávalo mi len ďalej hľadať.

Vybral som sa trochu ďalej, ako som pôvodne myslel. Opačným smerom od Mirnilu a našich planét, do miest, kde ani Ayra nehľadala. Mal som už skúsenosti s hľadaným vhodných planét pre prestupné body. Vedel som teda, že slnečná sústava musí mať mierne slnko, plynného obra a moje hľadanie sa obmedzilo len na malý kúsok slnečnej sústavy. Nezdržiaval som sa nikde, a tak sa mohlo stať, že nejaká vhodná planéta, ktorá nebola v miestach, kde som ju čakal, mi unikla. Bolo to však jedno. Po dvoch dňoch nepretržitého pátrania som našiel to, čo som hľadal. Planéta veľmi podobná Zemi s množstvom oceánov a zelenými kontinentmi. Už z orbity bola nádherná a chvíľku som aj ľutoval, že by som ju mal nechať Mirnilčanom. Bola ale dosť ďaleko od Zeme. Ja som potreboval na návrat k Zemi šesť skokov. Ak by sme ju chceli využiť, potrebovali by sme dvadsaťosem prestupných bodov, na ktorých by boli Ovy. Pustil som sa teda do práce. Nasnímal som počasie a na orbitu som vypustil niekoľko družíc. Potom som zamieril k povrchu. Prešiel som hustou atmosférou, v ktorej bolo o päť percent viac kyslíku ako na Zemi. Prelietaval som ponad modrým oceánom až k pevnine. Takto som krúžil hodiny a zbieral informácie. Párkrát som aj pristál, aby som si overil zistenia. Planéta bola mladá. Veľmi mladá na to, aby sa na nej vytvoril vyšší život. Všetko pokrývali kríky a vysoké paprade. Na niekoľkých miestach sa už začínali črtať stromy, no po zvieratách tu nebolo takmer ani stopy. Skener našiel nejaký malý hmyz a chrobáky, no to bolo všetko, čo sa na pevnine nachádzalo. V oceánoch to ale bolo o niečo bohatšie. Plávali tam rôzne druhy rýb, korytnačiek a čohosi, čo viac pripomínalo ošklbané vtáky s plutvami.

Bol som rád, že mám po problémoch, a tak som zamieril k Zemi. Hneď, ako som dosadol pred tábor Mirnilčanov, čakal na mňa dav rozčúlených dôstojníkov.

„Nemôžte nás tu držať večne!“ Rozčuľovali sa viacerí.

„To nik z nás nechce! Len vás tu kŕmime a strážime!“ Odfrkol som.

„Ak by si nezničil prestupný bod, mali by sme dostatok zásob!“ Odfrkla Ayra, ktorá sa neustále musela pretvarovať, že k ním patrí, no mala toho už dosť. Dokonca sa niekoľkokrát pochytila s našimi vojakmi, ktorí jej chceli zložiť prilbu násilím. Len tak tak, že sa to nezvrtlo na masaker.

„No môžem vás uistiť, že sa čakanie skončilo. Našiel som planétu, na ktorej môžete žiť, len dostať vás tam bude trvať niekoľko dní.“  V očiach mnohých bolo vidieť úľavu, no v zapätí vystúpil jeden z tých, ktorý odsudzovali to, že sa vzdali. Bol to Defiro, veliteľ ofenzív na Yphete.

„Ako môžem vedieť, že nás neklameš.“

„Ak chceš, vezmem ťa tam, a ty o planéte povieš ostatným. Môže byť?“ Nespokojný Defiro prikývol, a tak som ho vzal so sebou. Keď uvidel planétu, na ktorú som ich chcel poslať, vyzeral, akoby ho ktosi ovalil balvanom. Vygúľané oči a otvorené ústa mi stačili ako súhlas. Vrátili sme sa na Zem a ja som ho nechal, aby všetkým povedal o mieste, ktoré videl. Zamieril som tak do Zhangijaku, kde mala Joro-Gumo hlavnú základňu a odkiaľ dozerala na Mirnilčanov.