Začali sme sa chystať na najnebezpečnejšiu cestu v mojom a zrejme aj jej živote. V tvári sa jej však črtalo nadšenie. Roky služby pri Mirnilčanoch, proti jej vôli, sa mali skončiť a Ayra bola odhodlaná udrieť na ich planétu. Videl som v jej tvári, že chcela použiť všetko, čo dokáže, a to ma trochu desilo. Mal som pocit, že jej úder bude silnejší ako čokoľvek, čo som mal možnosť doposiaľ vidieť.

Vzal som na seba celú zbroj, určenú na pohyb vo vesmíre. Horda mikrobodov bola nachystaná vyletieť z malej kapsy na mojom chrbte a vytvoriť tak obranný kruh. Usmerňovače boli nastavené na vysoký výkon a nachystané okamžite páliť. Okrem toho som si vzal aj ďalšie hračky. Okrem dvoch mečov, ktoré ako jedny z mála mojich zbraní prebývali v mojej hlave a nie v úkryte, sa k ním pridal aj štít, kopija, obojručný meč a ostreľovacia puška. Časť z toho som uložil do malého ruksaku, ktorý som už dávno nenosil na chrbte, pretože už ani nevyzeral ako ruksak. Bol to skôr mešec s množstvom priehradiek. Vyhodil som odtiaľ všetko nepotrebné, aby som ho čo najviac odľahčil. Cesta bola ďaleká a netušil som, či by sa mi podarilo otvoriť portály až do úkrytu. Preto som tieto veci potreboval mať pri sebe.

Ely sa na nás dívala s vyvalenými očami. Ayrine snehovo biele brnenie sčernelo a Optikor v jej hrudi sa rozžiaril. „To tam chcete ísť len tak?“ Zajakávala sa Ely.

„Nie len tak!“ Odfrkla jej Ayra, jej brnenie sa rozžiarilo a vzduchom sa niesla silná mágia. Hneď na to sa rozžiarilo aj moje brnenie a Ely radšej o pár krokov ustúpila aj keď som si nebol istý, či to spravila z vlastnej vôle alebo ju k tomu prinútila žiara mágie.

„Ale, ale, to tam len tak vletíte a všetko zničíte?“ Ayra mlčala. „A čo ak vás zabijú?“

„Práve preto s nami nepôjdeš.“ Ayra pristúpila k Ely a položila jej ruku na rameno. „No verím, že tu sa naše cesty nerozídu.“

„To nemyslíš vážne!“ Vytrhla sa jej. „Pôjdem tam s vami!“

„Ely, toto nie je misia pre teba!“ Usmial som sa a aj keď to spod prilby nebolo vidieť, akoby to cítila. „Vrátiš sa do tábora, a ak sa do jedného dňa nevrátime, tak to povieš ostatným.“ Ayra prikývla a poslala Ely súradnice Mirnilu. „Ak to náhodou dopadne zle, môže sa ti zísť aj toto.“ Poslal som jej súradnice základne s vodíkovými bombami. „Máš tam pár silných hračiek.“ Elyna tvár hýrila farbami, no potom prikývla. „Otvorím ti portál na ostrov.“ Chystal som sa vrátiť ju späť, no zastavila ma.

„Nemusíš!“ Vytiahla z batoha akýsi predmet. „Prenosný jednorazový portál. Počkám vás tu a pokiaľ sa do jedného dňa nevrátite, tak ho použijem.“ Ayra otvorila portál do hlbokého vesmíru a zatiaľ čo my sme sa vydávali na smrteľné dobrodružstvo, Ely zostala sama v polorozpadnutom chráme.

Vystúpili sme na okraji slnečnej sústavy. Naším cieľom bola piata planéta od slnka. Približovali sme sa opatrne a snažili sme sa ukrývať za rôznymi vesmírnymi telesami. Občas to bol kus asteroidu, inokedy nejaký plynný obor, asi tak uprostred sústavy. Nevedeli sme presne, čo nás čaká, no to, čo sme uvideli, keď sme sa priblížili, nás oboch prekvapilo.

„Si si istá, že sme tu správne?“ Ukryli sme sa za mesiacom planéty.

„Informácie sú priamo z hlavy Mirnilčana. Musia byť správne!“ Podráždene sa pozrela na planétu, okolo ktorej obehovali moderné satelity a zbadali sme aj niekoľko malých plavidiel, ktoré krúžili na orbite.

„Videla si pri Mirnilčanoch niekedy takéto niečo?“ Ayra pokrútila hlavou. „Odtiaľto asi viac nezistíme.“ Zobrazil som hologram planéty. „Obiehajú v pravidelných intervaloch, možno by sa nám podarilo nájsť medzeru v ich obehoch, ktorou by sme sa dostali na povrch.“ Ponorili sme sa do podvedomia a sledovali ich pohyby. Medzera, ktorú sme našli, bola malá. Sotva päť sekundová štrbina, ale stačila. Portálom sme sa dostali do medzery a hneď na to sme zostúpili do atmosféry za pomoci maskovania. Aj keď nebolo isté, či to bola správna planéta, bolo jasné, že jej obyvatelia mali virteny. Takmer sa nám nepodarilo vytvoriť ani portál do trhliny a vzhľadom na malý časový úsek sme nestihli otvoriť portál na povrch a museli sme to risknúť. Zahalení len ilúziou maskovania sme klesali k zemi.

Dosadli sme sa na pláň, posiatu zlatistými výhonkami rastliny, ktorá sa podobala na pšenicu, no bola o dobrý pol meter vyššia a jej klasy boli väčšie ako dlaň. Nemali sme čas, prezerať si krásy planéty. Ukrytí v tomto poli, s vysokou odrodou pšenice, sme sa vybrali na sever. Pri zostupe sme tam videli mesto, ktoré už z diaľky vyzeralo veľmi moderne. Opatrne sme sa priblížili a zbadali sme mesto zo skla a železa. Bolo plné budov, ktoré vyzerali veľmi moderne. Po uliciach sa premávali vozidlá, ktoré sa vznášali jemne nad zemou, zatiaľ čo vzduchom sa preháňali veľké stroje, ktoré zrejme prevážali tovar.

„Tak toto som nečakal.“ Ležali sme v poli, prikrytí zlatistými výhonkami a sledovali mesto.

„To ani ja.“ Odvetila zmätená Ayra. „Na žiadnej inej planéte či základni nemali nič, čo by sa aspoň z ďaleka dalo porovnať s týmto.“ Ukázala na vznášajúce sa objekty nad jazerom, ktoré z neho odčerpávali vodu. „No sú to Mirnilčania!“ Po uliciach mesta chodili rodinky rúžových až fialových Mirnilčanov aj s malými deťmi. Všetko vyzeralo tak idylicky, že bolo veľmi ťažké uveriť tomu, že by práve oni dokázali zotročovať ostatné rasy. „Mali by sme sa dať do práce?!“ Vyzerala, akoby si nebola istá a ja tiež.

„Niečo tu nehrá.“ Ayra prikývla. „Skôr, než to tu zmasakrujeme, možno by sme sa mali trochu porozhliadnuť.“

„Čo navrhuješ? Nakráčať medzi nich a počkať, či zaútočia alebo nie?“ Odfrkla.

„Niečo také.“ Pousmial som sa. „Nakráčame medzi nich a skúsime nájsť niečo ako knižnicu. Ak sú takýto vyspelí, budú mať knižnice, v ktorých bude viac informácií.“

„Alebo je to len ilúzia, ktorou sa zabáva Orto alebo niekto z jeho dôstojníkov a my vkráčame priamo do pasce.“ Skonštatovala.

„Tak pôjdem sám, a ty ma budeš kryť?“ Navrhol som.

„To si vyhoď z hlavy!“ Bola rovnako zvedavá ako ja a rovnako ako ja by sa nezmierila s úlohou pozorovateľa. „Pôjdeme obaja, a ak sa niečo zomelie, tak sa odtiaľ prebojujeme!“ Prikývol som a vybrali sme sa do mesta. Pomocou ilúzií sme zmenili náš vzhľad, aby sme splynuli s obyvateľmi mesta.

Dorazili sme na okraj mesta. Popri ceste viedol chodník, po ktorom sa prechádzali rodinky s deťmi. Niektoré šli peši, iné sa prevážali na strojoch, ktoré sa až priveľmi podobali na bicykle a kolieskové korčule aj keď isté malé rozdiely tu boli. Bicykle mali namiesto čiernych gúm akési svetielkujúce lúče, ktoré sa pri dotyku s asfaltovým povrchom zmenili na žiaru, ktorá siahala aj desať metrov pred bicykel. Vyzeralo to, akoby tá žiara na zemi mala upozorňovať nato, že sa niekto blíži od chrbta. Kolieskové korčule boli podobné, no po priblížení sa k niekomu na vzdialenosť pár metrov, vydali jemný dlhý zvuk. Keď prešli okolo nás, všimol som si, že korčule pripevnené k nohám, prechádzali zo strany na stranu a nikdy nešli priamo. Nemohli tak vysielať priamočiary lúč ako bicykle.

Mirnilčania sa okolo nás premávali a väčšinou si nás ani nevšímali. Každý sa rozprával so svojimi rodinami a z tých útržkov, ktoré sme počuli, to boli absolútne obyčajné reči. Rozprávali o práci, o škole a sem tam o politike. Nič ale nenasvedčovalo tomu, že by viedli vojnu. Občas sa ale stalo, že sa na nás čudne zadívali. Akoby si neboli istí tým, či nás niekde videli alebo sme im len pripomínali niekoho ich známeho.

Dorazili sme do centra mesta. Všade bolo plno rôznych obchodov s oblečením, šperkami, ale aj reštaurácie a bary. Mirnilčania si vychutnávali príjemné počasie a popíjali na terasách. Čím viac času sme strávili v meste, tým viac nám to nedávalo zmysel. Po asi polhodinovej prechádzke centrom mesta sme boli už skutočne nervózni. Ayra to nevydržala a jedného s okoloidúcich sme sa opýtali na cestu do knižnice. Bol som proti, no na moje prekvapenie nám príjemný Mirnilčan ukázal cestu. Vošli sme do presklenej budovy, v ktorej bolo niekoľko stolov, pri ktorých si čítali Mirnilčania, no hlavne tam boli hromady políc s knihami. Keď sme prešli dvermi, nik nás nezastavil. Mirnilčania chodili dnu a von bez toho, aby knižnicu niekto strážil a kontroloval, či si niekto nejakú tú knihu neodnesie.

Dali sme sa do práce. Rozdelili sme sa a prezerali knihy v poličkách. Hľadali sme niečo konkrétne, niečo, čo by opisovalo ich minulosť, no narážali sme na množstvo kníh, ktoré popisovali vymyslené príbehy. Až po asi dvadsaťminútovom pátraní sme narazili na sekciu o histórii. Dali sme sa do štúdia.

„Je to márne.“ Skonštatovala Ayra. „Päťdesiatšesť kníh, ktoré opisujú približne posledných sto rokov a nič. Ani len zmienka o iných svetoch, ak nerátam ďalšie dve kolónie, ktoré založili za posledné roky.“

„Nemyslia tými kolóniami dobyté planéty?“ Premýšľal som nahlas.

„Pochybujem.“ Odhodila jednu z kníh na stôl a oprela sa o sedadlo fotelky. „Boli založené behom posledných desiatich rokov a ich súradnice sú ďaleko mimo zotročených planét.“

„Myslím si, že máme väčší problém.“ Vzal som do ruky ďalšiu knihu.

„Takže sa mi to nezdalo?“ Ayra si tiež vzala ďalšiu knihu. „Mirnilčania odchádzajú, ale nik ďalší sem nevstúpil.“

„Asi nemá zmysel snažiť sa vytratiť.“ Ayra pokývala hlavou. Knižnica už bola takmer prázdna a nám bolo jasné, že nás majú v pasci. Rušenie z virtenov zosilnelo a otvoriť portál už bolo takmer nemožné. Sila tohto rušenia však bola oveľa väčšia, s akou sme sa doposiaľ stretli. To mohlo znamenať len jedno. Vonku na nás čakala celá armáda Mirnilčanov s virtenmi na rukách. „Chceš nejakých rukojemníkov?“ Zadíval som sa na tých troch Mirnilčanov, ktorí sa nervózne hmýrili na stoličkách, akoby už očakávali rozkaz k odchodu.

Ayra sa zadívala na tých chudákov, ktorým už po čele stekal pot. „Pochybujem, že by nás nechali len tak odísť pre troch nepodstatných Mirnilčanov.“

Vstal som zo stoličky a pristúpil som k jednému z Mirnilčanov. „Tak už bežte.“ Mirnilčan na chvíľu stuhol, a potom spolu s ostatnými vybehol z knižnice. „Ideme na to?“ Uškrnul som sa na Ayru, a tej sa rozžiarila tvár, akoby celý čas čakala len na tieto slová. Spoločne sme tak vyšli z knižnice. Celá ulica bola plná vojakov v nablýskanej zbroji a nad hlavami sa nám vznášali lietadlá natrené rôznymi odtieňmi zelenej a sivej, ktoré vytvárali maskáčový vzor. Nemuseli sme ani premýšľať na to, aby sme vedeli, že to boli vojenské stroje. Z otvorených dverí na nás mierilo niekoľko Mirnilčanov, zatiaľ čo na krídlach stroja viseli ťažké zbrane, podobné našim guľometom. Tieto ale zrejme strieľali niečo iné než kovové guľky. Hlavne im žiarili, akoby sa chystali k výstrelu.

„Ani hnúť!“ Vykríkol jeden z vojakov.