Spravil som pár menších skokov. Zastavil som sa na Galbote a vytvoril rušiace pole okolo celej planéty. Pole som vytvoril na jeden deň, pretože som nechcel plytvať mágiou. Nechcel som ani ohroziť svoju lož a Manyho. Ďalšou zastávkou bol posledný prestupný bod pred Zemou. Chcel som sa uistiť, že je všetko v poriadku. Artemis takmer dala pokyn k odpáleniu bomby, keď sa otvoril neznámy portál a ešte k tomu na opačnej strane, ako čakali. Našťastie nespanikárila.

Prestupný bod bol zaistený, a tak som pokračoval ďalej. Už z orbity Zeme som videl niekoľko tmavých pásov, tiahnucich sa od Pekingu na všetky strany. Okolo už boli pevnosti, ktoré uzatvárali mirnilskú armádu v kruhu s polomerom dvesto kilometrov. Väčšina z nich vznikla už počas vojny, no pribudlo aj pár nových, aby vyplnili medzery. Kruh bol na východnej strane prerušený oceánom, ktorý už strážila silná flotila. Nešlo ani tak celkom o kruh. Niektoré z veľkých miest, akými bolo napríklad Baoding na juhu a Zhangijakou na severovýchode, boli od Pekingu menej ako dvesto kilometrov. Boli ale veľké, dobre opevnené a ich evakuácia by zabrala veľa času. Namiesto toho sa stali hlavnými pevnosťami, ktoré obsadili tisíce vojakov pripravených pomôcť okolitým pevnostiam.

Joro-Gumo by mala byť v Zhangijaku. Mesto bolo obkolesené horami a neďaleko stál aj Veľký čínsky múr. Spolu s ďalšími pevnosťami tak vypĺňal časť severnej obrany. Skrz virten som sa s ňou spojil, a kým som pristal na námestí, čakala ma tam spoločne s malou ochrankou.

„Aká je situácia?“ Dopadol som pred ňu.

„Všetky väčšie mestá sme evakuovali a aj mnoho malých dediniek. Ovy robia čo môžu, aby odtiaľ dostali aj zvyšok civilistov, no je ich priveľa.“ Vybrali sme sa k budove a ochranka nás nasledovala. „Ale to si vedel, však?“ Prikývol som.

„Čo Mirnilčania? Dostali sa už k pevnostiam?“

„Zatiaľ sa o útoky pokúsilo len niekoľko menších oddielov. Testujú našu obranu, no mal si pravdu. Tento útok je oveľa silnejší. Tých pár malých útokov takmer prerazilo naše línie, a to nebolo nič oproti tomu, čo sa blíži.“

„A čo stavy vojakov?“

„Chikere poslal osem miliónov. Z Ameriky prišli ďalšie dva a federácia vytiahla dvadsať miliónov, no aj tak čelíme veľkej presile. Dvesto miliónov je hrubý odhad dronov a satelitov. Ak by sme mali pár dní, mohli by sme sily aspoň trochu vyrovnať, ale takto, neviem.“ Pokrútila hlavou, akoby nevedela, čo ďalej.

„Len pokojne.“ Pousmial som sa a vytiahol som z batoha hlavu Orta. „Ich vodca je mŕtvy.“ Joro-Gumo sa znechutene zadívala na odseknutú hlavu.

„Myslíš, že to stačí?“ Pred nos a ústa si dala šatku aj keď tá hlava nijako nesmrdela.

„Buď to alebo použijem tajnú zbraň.“ Uškrnul som sa, pretože som si predstavil výraz a reakciu Ayry, keď zistí, že je Orto mŕtvy a ona sa môže pomstiť.

„Jasné, ďalšie tajomstvá. Ako tá správa, päť minút pred útokom. Tiež si to mohol poslať skôr.“ Pokrútila hlavou.

„Správu?“ Začudoval som sa.

„No predsa súradnice mirnilských majákov. Poviem ti, bola to poriadna fuška. Pätnásť miest, ktoré boli všade po svete. Mala som čo robiť, aby som pridelila Ovu s oddielom vojakov, ktorí by sa o ich majáky postarali.“ Nemal som ani tušenie, o čom to hovorila. „Ale pokoj, všetky sme vyradili podľa pokynov. Hneď, ako sa portály v Pekingu zavreli, zničili sme majáky a Mirnilčania tak zostali v pasci.“ Povzdychla si. „Rušičky na dronoch, ale aj zakopané po celej krajine v oblasti Pekingu, by boli zbytočné, ak by čo i len jeden ich maják zostal v celku.“

„To si viem predstaviť.“ Nevedel som síce o čom to presne hovorila, no jediné logické vysvetlenie bolo, že im to poslala Ayra v mojom mene. Nevedel som, že sa to dá. „Hneď, ako by zistili, že sú v pasci, aktivovali by majáky a rozpŕchli by sa do sveta.“

„Presne tak.“ Prikývla. „Takže, čo máme robiť teraz? Pochybujem, že udržíme obranu, keď dorazia ich hlavné sily. Rušičky ich spomalili, no nebude trvať dlho a Mirnilčania ich všetky nájdu a zničia. Potom sa budú môcť presúvať rýchlejšie.“

„Za líniou si rušičky nerozmiestnila?“ Zarazil som sa.

„Samozrejme, že áno! No je to len do vzdialenosti sto kilometrov od línie. Viac sme ich už nemali.“

„Tak to bude stačiť.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril. „Idem do Pekingu. Zatiaľ nerobte nič.“

„Čo ak ťa tam zabijú?“

„Tak ich vezmem so sebou a je možné, že celá oblasť Pekingu sa zmení na kráter. Potom už by ste mali zvládnuť tých, ktorým by sa podarilo prežiť.“ Joro-Gumo sa na mňa zvláštne zadívala. Pomaly mala podobný výraz ako Wendy, ktorá už brala všetko, čo som povedal, ako vtip. „No aj tak, dobrá práca.“ Pousmial som sa. „Teraz som na rade ja.“ Vzniesol som sa do vzduchu.

Letel som priamo k Pekingu. Pod sebou som videl väčšie a menšie oddiely Mirnilčanov, ako pochodovali k línii opevnení. Pár z nich sa na mňa pokúsilo zaútočiť, no ja som pokračoval ďalej a keď videli, že smerujem na Peking, tak sa stiahli. Dosadol som na námestie, pred budovu parlamentu. Tá, ako jedna z mála, ešte stála. Mirnilčania ničili všetko, kde by sa mohol niekto ukrývať. Parlament si nechali zrejme preto, že si v ňom zriadili hlavný štáb.

Pred parlamentom bol asi tucet vojakov. Hneď, ako ma zbadali, rozbehli sa mi naproti s vytasenými zbraňami. Nad hlavou sa mi objavil čierno-červený kruh a ja som sa zmenil. Čierne brnenie pretkala sieť červených vlákien a v hrudi sa rozžiaril Optikor. Na chrbte vyrástli červeno-čierne pásy, ktoré pripomínali krídla. V ľavej ruke sa objavil mohutný štít so špicatým zakončením na hornom aj dolnom konci. V pravej bol čierny meč a z oblohy sa znieslo niekoľko ohnivých gúľ, ktoré zasiahlo ochranku pred parlamentom. Zostal po nich len kráter, z ktorého vyšli štyria ohniví golemovia.

Kráčal som pokojne a golemovia sa postavili vedľa mňa. Predstúpil som až pred budovu parlamentu, a tam som zastal. Keď som sa sústredil, videl som silnú mágiu, ktorá vychádzala z niekoľkých zdrojov. Museli tam byť takmer všetci ich velitelia. Trvalo to len chvíľku, keď sa od chrbta vyrojila armáda Mirnilčanov. Vo vzdialenosti asi sto metrov odo mňa zastali a utvorili kruh, ktorým ma uzavreli medzi nimi a parlamentom. V zapätí na to sa otvorili dvere a z parlamentu začali, jeden po druhom, vychádzať vysokí mirnilskí velitelia. Ich mená boli komplikované a hlavne nepodstatné. Pamätal som si ich tváre, a to čo dokázali. Takmer s každým z tých pätnástich, som sa stretol v Ayrinom simulátore. Zároveň to boli aj všetci silní mágovia, ktorí im zostali. Pár z nich som zabil ja. Ďalších pár padlo na Ove, jedného zabila Wendy na Nuxise a Tarial zostávala na Galbote. Z parlamentu ich ale vyšlo šestnásť. Poslednou bola Ayra v žiarivo bielej zbroji. Nastúpili si do línie, asi tak dvadsať metrov predo mňa. Každý z nich držal v ruke svoju zbraň a čakal, čo sa bude diať. Chvíľku sme len tak stáli a dívali sa na seba. Mal som pripravenú reč, no chcel som, aby začali oni. Dúfal som, že začnú oni a že začnú tak, ako som chcel a tak sa aj stalo. Po pár sekundách predstúpil Archios. Velil útoku a bol jediným z tejto skupinky, kto v Ayrinom simulátore chýbal.

„Prišiel si sa vzdať?“ Ostatní sa začali smiať. „Mal by si byť na kolenách a prosiť o zmilovanie.“ Do smiechu sa dala aj celá armáda.

„Nie tak celkom.“ Uškrnul som sa. Ponoril som ruku do vrecka na opasku a vytiahol som z neho Ortovu hlavu. Hodil som ju a hlava sa párkrát otočila, než zastala pri Archiosových nohách. „Váš vodca je mŕtvy a planéta dobytá. Nuxis už tiež padol. Galbot bol zničený a Yphet je neporaziteľný. Prestupné body, ktorými ste sem prišli, sa zmenili na hromadu asteroidov a vaša armáda je uzavretá v pasci, z ktorej niet úniku. Zostal vám už len Rolton a všetci vieme, že ten vám nepomôže.“ Archios zvraštil čelo a všade nastalo ticho. „Zložte zbrane, postupne prepustite všetkých podmanených a odovzdajte vaše virteny. Hneď, ako to urobíte, presuniem vás na planétu, na ktorej je možný život, a tam budete môcť ďalej žiť. Nikomu nebude ublížené, máte moje slovo.“ Na tvárach niekoľkých z nich sa zračilo prekvapenie, ale aj akási úľava. Naštvaný zostával už len Archios, no oveľa viac som sa obával Ayri. Vyzerala tak, že by ich všetkých hneď pozabíjala, no zatiaľ sa držala pri zemi. „Toto je vaša posledná šanca. Ak sa nevzdáte, nebudeme mať zľutovanie.“

„Nik z nás sa nevzdá!“ Archios odkopol Ortovu hlavu a zamieril ku mne. „A ty, Prízrak! Prišiel si si sem po...“ Odrazu zastal a na tvári sa mu objavila podivná grimasa. Po chvíľke z jeho hrude vykukla špička meča a jeho telo sa zrútilo k zemi. Za ním stala Ayra. Položila nohu na jeho chrbát, aby sa zaprela a vytiahla z neho svoj meč. Pri tom vyprsklo trochu krvi a zašpinilo jej snehovo biele brnenie. Hneď na to po brnení prešla akási vlna a krv sa stratila.

„Neviem ako vy,“ otočila sa k zaskočeným Mirnilčanom, „no ja nehodlám umrieť pre nič.“ Mirnilčania si vymenili pár pohľadov, a potom jeden po druhom odhodili zbrane. V zapätí na to sa uličkami mesta ozývalo rinčanie zbraní, ktoré dopadali na betónovú a asfaltovú plochu.

„Všetky armády sa stiahnu sem. Zbrane zložia tam, kde sa práve nachádzajú a keď sa sem vrátia, počkajú na ďalšie pokyny. Postupne budete prepúšťať otrokov a keď bude posledný z nich voľný, odovzdáte virteny.“ V tvárach mirnilských veliteľov sa miesili rôzne pocity. Niektorí si tým neboli istí, no väčšina mala jasno.. „Potrebujem jedného z vás, aby so mnou šiel na Rolton, Yphet a Nuxis. Prikáže aj ostatným, aby sa vzdali.“ Pozrel som sa na Ayru. Tá zamávala rukou na jedného z Mirnilčanov.

„Astris pôjde s tebou na ostatné planéty.“ Ayra to zašepkala skrz virten, priamo do mojej hlavy. „Astris!“ Skríkla na Mirnilčanku, ktorá vyzerala zo všetkých najviac naštvane. Pamätal som si ju zo simulátora a dosť mi pripomínala Igora. Na chrbte sa jej hompáľala dvojsečná sekera a jej mágia bola zameraná hlavne na obranu. Bojovala zúrivo, no bez rozmyslu. Dokonca aj v tvári pripomínala skôr chlapa ako ženu. K šarmu a kráse Tarial mala preďaleko. Ayra ma však zarazila. Chvíľku som netušil, prečo vybrala práve ju, no potom mi to došlo. Ayra zrejme nechcela mier. Chcela pomstu a horkokrvnosť Astris jej k tomu mohla pomôcť. Ja som mal ale toho dosť a chcel som sa vyhnúť masakru.

„Nevyveď žiadnu hlúposť.“ Zašepkal som Ayre skrz virten a aj keď mala na hlave prilbu, skrz ktorú nebolo nič vidieť, cítil som jej nepríjemný pohľad. „Stiahnite všetkých vojakov sem a čakajte!“

„A ako, keď sú všade rušičky a my sa nemôžme spojiť s veliteľmi?“ Odfrkla Astris. Ponoril som ruku do vrecka na opasku a vybral z neho satelitný telefón.

„Joro-Gumo, počuješ ma?“ Zavolal som. „Mirnilčania sa vzdávajú. Vypni všetky rušičky vo vnútri kruhu a čakaj kým sa armády stiahnu do Pekingu.“ Na chvíľku som sa odmlčal. „Áno, som si istý. Vypni ich, ale zatiaľ nič nerob. Musím ísť na Yphet a ostatné planéty, aby som zastavil útok. Potom sa sem vrátim a postupne odzbrojíme mirnilskú armádu.“ Znova nastalo ticho. „Viem, no aj tak to urob.“ Zložil som telefón. Trvalo len pár sekúnd, kým sa rušičky vo vnútri poľa postupne povypínali. „Tak ich stiahnite. Vrátim sa hneď, ako to bude možné a dokončíme to!“ Pomocou vetra som si pritiahol hlavu Orta. Začal som otvárať portál do vesmíru, smerom na Yphet. Astris som umiestnil do bubliny, ktorá by ju chránila pred vesmírom a pri tom som dúfal, že keď sa vrátim, nenájdem mesto plné mŕtvol.