Čakal som spolu s Urkym na Ayrin signál. Vedel som, že to môže trvať aj celý deň, a tak som väčšinu času strávil v podvedomí. Bojoval som v Ayrinom programe proti všetkým, ktorých poznala, a ktorých profil bol nahraný v simulácii. Chcel som si byť istý, že som pripravený na to, čo príde. Okrem toho som čerpal mágiu, ako to len šlo. Optikor sa dostával na svoju maximálnu úroveň a posledné mesiace som mágiu takmer nepoužíval, aby som ho naplnil čo najviac. Jeho kapacita bola nesmierna. Dosť ma zarazilo, že sa im podarilo preťažiť ho až k explózii. Ani teraz, a to som sa vážne snažil, nebol blízko k tomu, aby vybuchol. Čím viac energie sa v ňom uložilo, tým silnejší bol ochranný plášť. Zrejme mal nejaké hranice, no ja som ich zatiaľ nedosiahol alebo v tom bolo ešte niečo. Všimol som si, že Optikor značne zvyšoval aj moje zásoby mágie. Akoby to chcelo čas, kým by sa Optikor plne prepojil s mojou zbrojou. Bol som teda dosť zvedavý na to, čo sa stane potom.

Neskoro v noci som dostal správu od Ayry. Bol to len odpočet, ktorý ukazoval dvadsaťdva hodín a jedenásť minút. Neváhal som už ani sekundu. Otvoril som portál do hlavného mesta, kde bol akurát obed. Vyletel som do vzduchu a skrz zavreté okno som vletel do kancelárie predsedu parlamentu. Ten takmer zošedivel, keď som tam vrazil. Možno si myslel, že ma upozornilo ARD a možno sa len zľakol.

„Máš dvadsaťdva hodín! Ihneď začni s evakuáciou a zapoj do nej aj Ovy, ktoré zanedlho dorazia.“ ARD zletelo z jeho ramena a uložilo sa do jedného z mešcov na mojom opasku. „Tak pohyb!“ Predseda otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no potom len prikývol. V rýchlosti som odoslal správu s odpočtom aj Joro-Gumo, ktorá už vedela, čo mala robiť. Potom som preskočil portálom do légie a vzal si poslednú, no dôležitú drobnosť.

Cestou na Yphet som sa zastavil na prvom prestupnom bode, kde už stála nastúpená celá armáda. Ťažkoodenci a upravené tanky čakali aj keď nevedeli na čo. Ich nechápavý pohľad nahradilo zdesenie, keď som tam nechal vodíkovú bombu a odišiel som len so slovami: „Čakajte na špecialistu a nechajte prejsť Ovy!“ Hneď na to som šiel na Ovu, a potom na Yphet. Na Yphete sa už zotmelo a väčšina sa už pobrala spať. Neboli veľmi nadšení, že som ich v túto hodinu nahnal do veliteľského centra. Wendy, Nia a Igor dorazili takmer hneď. Potom prišla aj Ely a Sintor, zástupca Ypheťanov. Nakoniec sa pridala aj Artemis, Gildarts a Garm, ktorí sa opäť dostal medzi elitu po úspechoch na Yphete.

„Čo to má znamenať?“ Vyštekol Gildarts, ktorý sa len nedávno vrátil z nemocnice.

„Ostáva už len dvadsaťjeden hodín a pätnásť minút, než Mirnilčania udrú plnou silou na Zem a zároveň tým udrú aj na Yphete.“ Miestnosť už obaľovala fialová hmota, ktorá bránila odpočúvaniu. „Dlho som na túto chvíľu čakal, a teraz máme šancu ukončiť vojnu v jeden deň.“ V miestnosti zavládlo ticho. „Nebudem zdržiavať! Igor, ty pôjdeš...“

„Tak počkať!“ Prerušil ma Gildarts. „Ty tomu nevelíš!“

„Nebudem sa s tebou vybavovať! Buď ma poslúchneš alebo vypadneš! To platí pre všetkých!“ Telo mi obkolesili čierno-červené plamene a výraz na mojej prilbe dával všetkým najavo, že nežartujem.

„Nebudem počúvať príkazy od niekoho, kto mohol poraziť Mirnilčanov už tu, ale namiesto toho len čakal!“ Vyštekol Gildarts.

„Teraz nie!“ Wendy sa naňho škaredo pozrela.

„A kedy potom? Tento tu,“ ukázal na mňa, „sa schovával, kým my sme bojovali! Ja ho nebudem počúvať!“

„Ako chceš!“ Za pomoci vetra som sa rozbehol oproti nemu. Náraz ho odhodil do portálu za ním, ktorý sa hneď zavrel. „Budeme pokračovať! Igor, ty pôjdeš na prvý prestupný bod. Čaká tam silný oddiel, ktorý povedieš. Nik sa cez prestupný bod nesmie dostať ďalej! Rozumel si?“ Igor a všetci ostatní zostali zdesení z toho, čo sa stalo Gildartsovi. „Vnímaj!“ Luskol som prstami pred jeho tvárou.

„Ach, dobre.“ Spamätal sa.

„V prípade, že nedokážete udržať prestupný bod, je tam prichystaná vodíková bomba a ARD.“ V ruke sa mi objavil malý robot. „Na tvoj pokyn aktivuje ARD bombu a vy budete mať desať sekúnd, aby ste odtiaľ zmizli!“

„Vodíková bomba?“ Zakoktala sa Artemis. „Odkiaľ ju máš?“

„Ty chceš zveriť vodíkovú bombu Igorovi? Zošalel si?“ Prerušila nás Wendy skôr, ako som stihol odpovedať.

„Na tom niečo bude, pridala sa Ely.“

„Tak dobre, pôjde tam Artemis.“ Súhlasil som s nimi.

„Veď ja by som to zvládol!“ Vykríkol Igor.

„Odpáliť bombu by si zvládol, no len či by to bolo úmyselne alebo nehoda.“ Podpichla ho Artemis. „Tak ja idem?“ Opýtala sa a prikývol som.

„Nikomu nič nehovor, až kým neuplynie čas.“ Zakričal som za ňou. „To isté platí aj pre vás.“ Všetci opatrne prikývli. „Igor, ty choď na Ovu. Bude ťa tam čakať približne desaťtisíc Ov. Hneď, ako uplynie odpočet, privedieš ich sem. Pomôžu s evakuáciou všetkých miest.“

„Ešte niečo?“ Opýtal sa urazene.

„Nesmieš prísť skôr!“ Igor sa zazubil, no bez ďalšieho zdržania odišiel. „Garm, Sintor a Ely vy sa postaráte o evakuáciu miest a pevností. Choďte do každého z nich a varujte ich. Nech sa ale tvária akoby nič, no hneď ako uplynie odpočet, nech sú na jednom mieste, aby ich mohli evakuovať sem. Nesmú to urobiť skôr! Inak by sa mohlo stať, že to Mirnilčania vytušia a prerušia útok na Zem. Je to jasné?!“

„To im máme prenechať dobyté mesta?“ Opýtal sa Sintor, vodca Ypheťahov. „To nedáva zmysel.“

„Prenecháme im mestá, oni tak rozdelia svoju armádu a kým ju znovu sformujú, aby zaútočili sem, tak snáď bude ich vodca už mŕtvy a ich útok bude odrazený. Okrem toho tu zostanete sami. Tu sa máte šancu ubrániť.“ Trpasličí vzrast Ypheťanov ale neuberal z ich hrozivých pohľadov. Mali špicaté zuby a veľké hlavy. Keď sa k tomu pridalo zvraštené čelo a nepríjemný pohľad, vyzerali ako malý naštvaný goblini. Boli presným opakom vysokých a mohutných Ov, ktoré vyzerali roztomilo aj keď sa hnevali.

„Tento plán sa mi nepáči!“ Naštvane udrel do stolu.

„Ani nemusí!“ Pristúpil som k nemu. „Mohol som to urobiť aj tak, že by sme sa stiahli a nechali vás napospas! Vy ale máte pevnosť a mnoho robotov, ktorí vám pomôžu vydržať tých pár hodín alebo dní!“

„Sintor,“ vstúpila medzi nás Wendy, „videla som jeho plán a je naozaj dobrý. No každou minútou, ktorú tu stratíme, sa šanca na jeho úspech znižuje.“

„Karmín ma pravdu.“ Pridala sa Ely, a v tom momente sa Sintorov výraz zmenil. Ely bola zrejme jediná, ktorú uznával po rozumovej stránke. „Jeho plán je dobrý.“

„Tak dobre!“ Odfrkol. „Poďme už!“ Mávol na Ely a Garma.

„A čo my?“ Opýtala sa Nia.

„Karmín už má svoju misiu.“ Pozrel som sa na ňu. „Andromeda, choď si zbaliť nejaké jedlo a počkaj ma pri portáloch.“ Prikývla a odišla.

„Kam ju berieš?“ Zadívala sa na mňa Wendy.

„Ortova planéta.“ Odpovedal som.

„Takže tie tvory a víry na planéte, za to môže on?“

„Ideme tam preto, aby som to zistil a ak sa bude dať, aby som to pole zrušil.“

„Si si istý, že nechceš posily? V troch to nebude ľahké.“

„Čím viac by nás bolo, tým skôr by nás mohli nájsť. Pokiaľ to nevyjde, udrieme na Nuxis. Naštudovala si si plány?“ Wendy prikývla. „Pošlem ti aj čerstvé snímky. Potrebuješ ešte niečo vedieť?“

„Myslím si, že nie.“ Prezerala si nové informácie. „Myslím si, že ho zvládnem a s Ovami máme na svojej strane moment prekvapenia. Jednotky sú už rozdelené na menšie oddiely aj keď si myslia, že chystám útok tu.“

„Tak veľa šťastia.“

„Ty s nami nepôjdeš?“ Zarazila sa.

„Na Ortovu planétu áno, no Nuxis musíš zvládnuť sama. Útok na Zem bude oveľa silnejší, ako to, na čo narazíš na Nuxise a mám pocit, že ma tam budú potrebovať.“

„Trochu si namýšľaš, no aspoň si sa pripravil.“ Ukázala na optikor v hrudi. „Nemysli si, že som si nevšimla, ako doň čerpáš energiu.“ Uškrnula sa.

„No už budem musieť ísť. Vieš, naložil som si toho na ramená dosť a už začínam cítiť tu váhu.“ Usmial som sa.

„A čo má povedať ona?“ Začala sa smiať. „Tak už choďte! No vráť mi Gildartsa.“

„Si si istá, že ho zvládneš? Čaká na prestupnom bode pred Ortovou planétou.“

„No ale bude tam takmer celý deň. Má aspoň čo jesť?“

„Za posledné týždne som tam previezol hromadu zásob, takže o to by som sa nebál.“ Zaškeril som sa.

„Tak dobre, nechaj ho tam, a potom sa k nám pridá.“ Usmiala sa a rozlúčili sme sa.

Preletel som ponad ostrov až k portálom. Chvíľku som ešte počkal, kým tam dobehla Nia a pokračovali sme. Skrz otvorený vesmír sme sa priblížili k Ortovej planéte.

„Čo je to za miesto?“ Opýtala sa Nia.

„Tu sídli vodca Mirnilčanov.“ Približovali sme sa k planéte, na miesto, kde sa mal nachádzať zdroj tejto podivnej magickej sily. Pomaly sme pristáli a ja som začal pátrať po neobvyklých tvoroch. Zatiaľ bol ale všade pokoj.

„Čo tu hľadáš?“ Nia sa zadívala na pustú planinu.

„Vidíš niečo? Niekde tu by mal byť zdroj podivnej magickej energie, ktorá obklopuje planétu. Kvôli nej nie je možné vytvoriť portál priamo na povrch.“

„Vidím len pustú pláň. Nič neobvyklé ani podivné.“ Obzerala sa okolo seba.

„Myslel som si. Preto som vzal aj ju.“ Zrušil som ilúziu a na chrbte sa objavila Anika. Malé čiernovlasé dievča sa z posledných síl držalo okolo môjho krku. Zoskočila na nohy a bolestivo si šúchala ruky.

„Ty si sa zbláznil?!“ Vyštekla Nia. „Prečo si ju tu vzal? To si úplne potratil rozum?“ Prskala na všetky strany.

„Len pokojne.“ Usmial som sa. „Spoločne ju ochránime, kým nenájde zdroj.“ Kľakol som si k Anike. „Pamätáš si, ako si ma našla aj keď som bol zamaskovaný?“ Prikývla. „Dokážeš to zopakovať?“

„Pokúsim sa.“ Dievča zavrelo oči, zhlboka sa nadýchlo a chvíľku mlčalo. „Tadiaľ.“ Ukázala prstom. „Je to len pocit, no niekde tam.“ Otvorila oči, aby videla, že jej prst mieri do prázdna.

„Tak ideme.“ Spod zeme sa začali vynárať podivné tvory.

„Čo to je?“ Vyhŕklo z Nii.

„To, pred čím ju musíme ochrániť.“ Sústredil som sa na vytvorenie štítu a Nia sa pridala. Vzali sme Aniku medzi nás a vybrali sme sa smerom, ktorým ukázala. Aby nás nezastihla podivná meniaca sa zem, vytvoril som aj ochranné pole pod našimi nohami.