Pár dní sa v podstate nič nedialo. V légii bol slávnostný pohreb Manyho. Všetci, okrem mňa, Nii a Wendy, verili, že je mŕtvy. Ja som sa držal toho, že to nemôže byť pravda. Nia zaujala kamenný výraz a Wendy, tá bola naštvaná a nervózna, no nie z pohrebu. Chcela čo najskôr udrieť na pevnosti Mirnilčanov. Tí ešte stále ovládali polovicu Yphetu. Vitalij sa držal môjho plánu a na Yphet už neprúdili ďalšie dodávky techniky. Takto Wendy nemohla udrieť tak, ako chcela, a tak som ju nemusel strážiť. Dúfal som, že Ayra sa už čoskoro ozve. Po dvadsiatich siedmich dňoch od nášho výletu na Mirnil sa konečne ozvala. Poslala mi správu skrz Ely. Tentokrát som šiel sám aj keď sa Ely trochu naštvala.

„Už bolo na čase!“ Ayra vstala z kamenných schodov. „Kde si toľko bol?“

„Trochu ma zdržala Ely.“ Mávol som rukou. „Takže sa to začína?“

„Áno,“ prikývla. „Behom ďalšieho dňa opustia Zem špehovia, a potom nastane dvadsaťdva hodinové okno, než zaútočia na Zem plnou silou, presnejšie na Peking, odkiaľ pôjdu do celého sveta. Si si istý, že to chceš takto?“ Skepticky sa na mňa pozrela.

„Sme na nich pripravení. Okrem toho našiel som Orta.“ Ayra vypleštila oči.

„Kedy? Kde? Prečo si mi to nepovedal?“ Udrela ma do hrude a ja som odletel pár metrov.

„Presne pre toto.“ S ťažkosťami som sa postavil. „Jeho planéta je chránená silnou mágiou a dostať sa k nemu chce armádu.“

„Ja som armáda!“ Čierno-červené plamene obklopili jej telo.

„Proste mi ver rovnako, ako som ja veril tebe!“ Očistil som sa od prachu.

„Ako ty mne? Povedz mi úprimne! Koľkokrát si zapochyboval, že som na tvojej strane?“

„Hm, možno tak stopäťdesiatosemkrát? Presne číslo už neviem.“ Ayra sa na chvíľu odmlčala, akoby uvažovala.

„To je menej, ako som ja zapochybovala, či si ten správny.“ Opatrne sa uškrnula.

„Tak vidíš. Toto nechaj na mňa. Ak sa mi nepodarí zrušiť pole okolo Ortovej planéty, tak sa tam armáda nedostane a bude to len na nás dvoch.“ Chvíľku váhala, no potom prikývla.

„Čo je to za pole?“ Opýtala sa a ja som zobrazil zábery planéty. Dal som si pozor, aby na nich nebolo vidieť hviezdy a Ayra by tak nemohla určiť jej miesto. „Vyzerá to ako...“

„Ako Optikor.“ Doplnil som ju.

„To nie je možné. Žiaden ďalší Optikor neexistuje. Boli vyrobené len dva.“ Zvraštila čelo a jej belasá tvár začala hýriť farbami.

„Ako vlastne vznikol Optikor?“

„To neviem, to nik nevie. Vznikol stovky rokov pred mirnilskou inváziou.“

„Tak je teda možné, že ich vzniklo viac. Každopádne, musím ho nájsť a odviezť z planéty. Inak sa tam nedá dostať portálom.“

„Teraz to už dáva zmysel.“ Zamyslela sa.

„A čo?“

„Už dávnejšie sa mi podarilo získať súradnice ich sveta. Keď som sa tam vybrala, nenašla som nič, len pustú prázdnotu. To pole odklonilo portál do vesmíru a ja som si to nevšimla.“ Naštvane zovrela päsť a ja som o kúsok ustúpil. „Tak dobre teda.“ Upokojila sa. „Nechám to na teba.“ Prikývol som na znak vďaky. „Len buď najbližší deň na Zemi, najlepšie na ostrove hadov. Urky sa mi sťažoval, že ťa takmer nikdy nevidí!“ Karhavo sa na mňa pozrela. „Okrem toho ťa budem môcť lepšie zamerať a hneď, ako opustí Zem posledný špeh, pošlem ti správu.“

„V poriadku.“ Prikývol som a chystal som sa odísť, no chytila ma za ruku.

„Ešte počkaj!“ Uvoľnila zovretie a zaborila ruku do mešca na opasku. Po chvíli z neho vytiahla lesklý strieborný meč s červeným drahokamom na jednej strane rukoväti a čiernym na opačnej. „Zabi Orta týmto mečom, prosím.“ V očiach sa jej zračili slzy.

„Čo sa deje?“

„Ale nič!“ Utrela si ich a jej tvár pripomínala kamennú sochu bez emócií. „Len chcem, aby na ňom bola jeho krv a aspoň niečo by tak bolo správne!“

„V poriadku.“ Vzal som meč a vložil som ho do mešca na opasku. Mal som celkovo dva tieto mešce, ktoré som si všimol aj na Ayre. Dôvod bol čisto praktický, a to, aby sa vyrovnávala ich váha. Mešec na jednej strane by ma prevažoval, a takto sa približne vyrovnávali. „Predpokladám, že budeš viesť útok na Zem.“

„To nie.“ Uškrnula sa. „Na Zem sa tentokrát chystá ich elita a velenie bolo prenechané Archiovi.“

„Archios, Archios...“ Opakoval som si, no nič mi to nevravelo.

„Nenamáhaj sa.“ Usmiala sa. „Ani ja ho nepoznám, no vraj je to poriadne zviera. Porazil Nuxianov, čo nebolo len tak, keďže to sú obri.“

„Takže môžeme čakať čokoľvek.“ Prikývla. „Vieš o ňom aspoň niečo?“

„Samozrejme.“ Uškrnula sa. Čakal som, že niečo povie, no mlčala.

„A povieš mi aj čo?“

„Predsa meno!“ Udrela ma päsťou, no oveľa jemnejšie ako naposledy. „Len si robím srandu. Som proste rada, že už viem, kde je. Aj keby si tam umrel a Zem bola zničená, tak ja sa môžem pomstiť.“ Zlovestne sa usmievala.

„Akože vieš, kde je? Veď som ti nedal súradnice.“ Prekrížil som ruky.

„No a?“ Neustále sa usmievala. „Mám svoje fígle.“ Otvorila portál a na rozlúčku mi zamávala.

Vrátil som sa na Yphet len preto, aby som šiel za Ely. Tak, ako som si myslel, bola to ona, kto jej podal nástroj, ako sa dostať na Ortovú planétu. Neurobila to síce hneď, no priznala sa, že to už nevydržala pred Ayrou tajiť. Ayra jej musela sľúbiť, že neurobí nič nepremyslene a zrejme svoj sľub aj dodržala, čo ma prekvapilo zo všetkého najviac.

Dorazil som na Zem a čakal. Urky mi pri tom robil spoločnosť, ako aj desiatky ďalších hadov na tomto ostrove. Čas, ktorý som mal, som využil na posledné prípravy. Nachystal som si výzbroj, po miliónty krát som si prezrel Ortovu pevnosť a skrz malé portály som si overil, že vodíkové bomby sú pripravené na použitie. Zostávala už len jedna drobnosť, no tú som musel vziať až na poslednú chvíľu.