Figúrky boli rozostavené, no stále to bol len začiatok. Za necelý deň, čo som prešiel všetkých a oboznámil ich s časťami plánu, som nemohol čakať, že by Wendy alebo Ely odhalili tajomstvo Ortovej planéty. Vybral som sa teda do vesmíru a začal som s prípravami. Vytvoril som dva prestupné body medzi Yphetom a Ortovou planétou. Vedel som, že musím zrušiť to pole, ktoré rušilo portály ešte pred útokom. Zatiaľ som nevedel ako. Prestupné body som potreboval. Ak by som zistil, ako ho zrušiť, armáda by potrebovala tieto body na presun. Taktiež som vytvoril niekoľko prestupných bodov medzi Yphetom a Nuxisom. Ak by sa Wendy potrebovala stiahnuť, mala by únikovú cestu. Všetky tieto základne boli hlboko pod povrchom kamenných planét.

Ďalšou zástavkou bol vzdialený vesmír. Vodíkové bomby boli ďaleko, no musel som ich preniesť bližšie. Od Ayry som vedel, odkiaľ príde mirnilský útok a potreboval som zbraň, ktorou by som ich odrezal od únikovej cesty. Všetky tieto prípravy zabrali pár dní. Nájsť vhodné planéty nebolo ľahké a prelietavanie zo sústavy do sústavy bolo zdĺhavé. Chvíľku som pri tom putovaní uvažoval, či nenavštívim Mirnil a nepopýtam si od Esir škatuľku na Ortovo srdce, no nechcel som ohroziť plán tým, že im niečo naznačím. Vyzerali síce, že vo vojne nemajú prsty, no boli to Mirnilčania. Trochu času som venoval aj vyšetrovaniu okolo Manyho smrti. Tváril som sa záhadne a naštvane. Zároveň som stále tvrdil, že tam nemohol umrieť, a tak som kondolencie od ostatných väčšinou odbíjal slovami „Pochybujem, že je mŕtvy!“ Po pár dňoch som priznal, že zrejme umrel. Bolo to len naoko, pretože som si nemohol dovoliť strácať čas.

Väčšinu príprav som mal teda za sebou. Zostával najväčší problém, a tým bola Ortova planéta. Prezeral som si zábery planéty a mračno, ktoré ho obklopovalo, no nič mi nenapadlo. Ely bola tiež v koncoch. Jediné, čo zistila, bolo to, že mágia nie je výtvorom Orta. Ktokoľvek to mračno vytvoril, nebolo to zrejme úmyselné. Pomocou spektrálnej analýzy zistila, že aj keď je mračno prevažne fialovej farby, obsahuje všetky ostatné mágie. Na vytvorenie rušiaceho poľa však stačilo samotné fialové spektrum. Okrem toho, rušiace pole poslalo portál vždy na jedno miesto. Toto pole ale posielalo portály náhodne do vesmíru. Bola to skôr stena, od ktorej sa portály odrážali, akoby to boli guľky, ktoré sa odrazia od pancieru. Čím rýchlejšie guľka šla, tým ďalej sa odrazila a zároveň to záviselo aj na smere, odkiaľ prišla. Jednoducho, niečo také by nedokázal vytvoriť žiaden mág, ktorého Ely poznala. Bola tu teda reálna možnosť, že Orto unikne smrti. Mal som pripravené aj náhradné plány. Žiaden z nich by neukončil vojnu, len by ju značne skrátil. Bol to kompromis, no bolo to lepšie ako nič.

Chcel som využiť zvyšok času aspoň krátkym oddychom v spoločnosti Nii, no nešlo to. Neustále som sa budil zo sna a ani dlhé prechádzky po čistých yphetských plážach mi nepomáhali. Keď som už nevedel, čo zo sebou, šiel som na Galbot skontrolovať Manyho. Tarial držala svoje slovo. Many sa mohol voľne pohybovať a navonok mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Dokonca sa mi zdalo, že Many jej padol do oka a že je tu vo väčšom bezpečí ako kdekoľvek inde. Možno som si to ale len namýšľal. Tarial sa vždy obliekala vyzývavo a na mužov skúšala rôzne finty. Many ale odolával a držal si odstup.

„Tak čo na ňu hovoríš?“ Opýtal som sa ho, keď sme sa šli prejsť do prístavu. Obaja sme vyzerali ako Galboti, a tak si nás nik nevšímal.

„Je veľmi zvláštna. Niekedy je milá, inokedy rozhadzuje nábytok po izbe. Párkrát ho už hodila aj po Galbotov, ktorí jej priniesli nejaké zlé správy.“ Povzdychol si. „Pripomína mi to národ, o ktorom som čítal, keď som bol ešte pripojený k tebe. Myslím si, že to boli Taliani. Ich manželstvá by sa dali prirovnať k jej povahe.“

„Chápem.“ Pousmial som sa. „Viac by ma zaujímalo, koho myslela, keď spomenula sľub?“

„Myslela Ayru.“ Začal jemne prikyvovať, akoby sa rozpamätával. „Párkrát ju spomenula. V podstate ju spomína oveľa častejšie ako iných.“

„Prečo?“ Zarazil som sa.

„Neviem presne. To, ako o nej hovorí, je rovnaké, ako jej celé správanie. Občas ňou opovrhuje a nazýva ju ničiteľkou svetov alebo Ortovým maznáčikom, inokedy o nej hovorí s úctou. Mám taký pocit, že je jej veľkou dlžníčkou, čo ju asi veľmi rozčuľuje. Neviem ale prečo. Všetko sú to len náznaky v jej reči.“

„Zaujímavé.“ Uškrnul som sa. „Nečakal som, že si takto budeš všímať náznaky a správanie.“

„To som pochytil od teba.“ Podivne pokrútil rukou, akoby si nebol istý tým, či to je dobrá alebo zlá vlastnosť.

„Celé meno Tarial je Tarial Znovuzrodená. Myslíš si, že má v tom Ayra prsty?“ Premýšľal som nahlas.

„Hm, myslíš si, že by Ayra dokázala niekoho oživiť?“ Znelo to dosť nereálne. Jedna vec bola vyliečiť niekoho, ale oživiť mŕtve telo?

„Spomínaš si na boje s Tarial?“

„Samozrejme.“ Many vyzeral, že sa tak trochu zahanbil. Sledoval ju len z prahu miestnosti, do ktorej nemohol vstúpiť, no až teraz som si spomenul, že nikdy nevynechal súboj s ňou.

„Vždy mala za uchom zvädnutú kvetinu. Tu ju má ale živú.“ Many sa na chvíľu zamyslel.

„Keď o tom hovoríš, všimol som si, že neustále používa malé množstvo mágie. Nevedel som, na čo presne. Možno ju naozaj používa na udržanie kvetiny nažive. Nikdy som nevidel, aby si ju menila.“

„Takže, keď Tarial dokáže oživiť mŕtvy kvet, nedokázala by Ayra oživiť Mirnilčana?“ Boli to len dohady a Many sa toho chopil.

„Myslím si, že oživiť kvet a telo Mirnilčania je dosť veľký rozdiel.“ Mykol plecami. „Skôr si myslím, že jej prezývka bude len nejaká metafora.“

„No keď myslíš.“ Stále mi to ale vŕtalo v hlave. „Budem sa už musieť vrátiť, tak to s ňou vydrž.“ Many vystrúhal znechutenú grimasu a keď som si bol istý, že nás nik nevidí, otvoril som portál z planéty a rozlúčil som sa s ním.

Vrátil som sa na Yphet. Bola jasná noc plná hviezd. Yphet mal malý mesiac plný kráterov, ktorý bol bližšie k planéte ako ten pozemský. Bol tak pekne viditeľný a osvetľoval nočnú oblohu. Po dlhých mesiacoch, keď bol Yphet zamorený, boli noci tiché. Teraz spod zeme začal vyliezať hybernujúci hmyz. Keďže väčšina vtákov umrela na zamorenie, jediné, čo bránilo hmyzu v premnožení bol nedostatok jedla. Trávnatých a kvetnatých plôch bolo málo, no aj tak to stačilo nato, aby sa tiché noci premenili na zmes nádherných zvukov.

Veľmi sa nelíšili od pozemského hmyzu. Bolo tu niekoľko druhov nočných a denných motýľov. Rôzne pavúky, stonožky či muchy. Všetky boli veľmi podobné a líšili sa hlavne vo sfarbení. Hmyz, ktorý prežil zamorenie, bol malý a neškodný. Všetky jedovaté druhy hmyzu mali veľkosť dlane, a tie sa nedokázali zahrabať dosť hlboko nato, aby prežili. Bola to úľava, pretože sa v noci mohol každý pohybovať bez toho, aby sme museli riešiť uštipnutia jedovatými druhmi. Bola to ale aj škoda. To, čo prežilo útok Mirnilčanov v najlepšom stave, boli ich vedomosti a knižnice. Dočítal som sa v nich o mnohých druhoch fauny a flóry, ktoré už neexistovali, no hýrili farbami či zvláštnymi schopnosťami. Zaujalo ma ich hneď niekoľko, no asi najviac ma zaujali tvory, ktoré volali Ritios. Bola to ryba v oceánoch, ktorá mala symbiotický stav s jedným druhom chobotnice s názvom Vurm. Ryba bola rýchla a mala veľkú výdrž. Chobotnica sa zas vedela zahrabať a zmeniť farbu. Vrumy tak vyhľadávali dospelé Ritiosy. Keď ich našli, prilepili sa na ich chrbát, a tu začala ich symbióza. Ryba s chobotnicou na chrbte dokázala uloviť pohybujúce sa obete, ale aj útočiť zo zálohy, keď sa spoločne zahrabali na morské dno a číhali na svoju korisť. Takto dokázali uloviť aj väčšie živočíchy a obaja z toho mali prospech. Štúdia, ktorú som čítal, dokazovala aj to, že oba druhy sa rozmnožovali na tom istom mieste. V čase párenia sa od seba oddelili, no keď bolo po všetkom, chobotnica a ryba vytvorila rovnaký pár. Taktiež ich vedci dokázali, že puto medzi rybou a chobotnicou je na celý život, a ak jeden z nich umrie, ten druhý pokračuje sám a odmieta náhradu. Dúfal som, že niekedy tie tvory uvidím, no pochyboval som o tom. Podľa ich vedcov sa vyskytovali hlavne pri pobrežiach v plytkých vodách, ktoré boli zamorené najviac. Pár z nich ale mohlo prežiť okolo ich posledného ostrovu, ktorý bol chránený, keď sme dorazili.