Odchádzal som z veže a v ruke som držal malého robota ARD. Mal za úlohu kontrolovať Wendy, aby sa náhodou nepreriekla. Cítil som, že by to zle dopadlo, keby som jej povedal, na čo slúži a ešte horšie, ak by som to zatajil a prišla by na to sama. Rozhodol som sa ho teda nepoužiť a aj keď som jej veril, mal som pochybnosti. Keď som vyšiel von, dobehla za mnou Nia. Vyzerala rozrušene.

„Čo sa stalo?“ Z jej modrých oči vyhŕklo niekoľko sĺz.

„Many je mŕtvy.“ Rozplakala sa a objala ma. Na chvíľku som zostal zmätene stáť a nechápal som, čo sa deje. Trvalo pár sekúnd, než mi to došlo. Akosi som pozabudol na to, čo mohla fingovaná Manyho smrť spôsobiť.

„To nie je možné.“ Otriasol som sa. „Videl som ho len včera a jeho zranenia sa už takmer zahojili.“

„Bola to nehoda.“ Pokračovala skrz slzy.

„Aká nehoda? O čom to hovoríš?“ Chytil som ju za ramena a odtiahol od seba. Musel som vyzerať presvedčivo, a tak som sa snažil.

„Šiel do mesta,“ utrela si slzy a sťažka pokračovala, „no keď šiel k nákupnému centru, obchádzal cisternu a tá explodovala.“

„No a?“ Zarazil som sa. „Má predsa virten a explózia by ho nezabila.“

„Tiež sme nevedeli prečo, no asi bol pri cisterne veľmi blízko. Ty sám si dokázal, že aj granát hodený pomalý, ktorý sa dostal za magický štít, by mohol zabiť aj špecialistu.“ Oči mala červené od sĺz.

„Cisterna a granát sú dve dosť rozdielne veci.“ Zamyslel som sa a Nia si utrela zvyšky sĺz. „Nie,“ pokýval som hlavou, „nedáva mi to zmysel. Aj keby bol pri cisterne, stále by ho chránil štít a zvyšok by zvládla mágia.“

„Čo ak mágiu nestihol použiť? Stalo sa to nečakane a rýchlo.“ Akoby iskrička nádeje, ktorá v nej zahorela, náhle zhasla a z očí jej vyhŕklo ďalších pár sĺz.

„Kam vzali jeho telo? Musím sa naňho pozrieť!“ Na prilbe sa objavil naštvaný výraz.

„Jeho telo sa nenašlo.“ Odpovedala Nia.

„To nie je možné! Špecialista, ktorý bol skúsený a prešiel tým istým, čo ja, umrel pri výbuchu cisterny a bez toho, aby sa našlo jeho telo? To nedáva zmysel.“ Pokrútil som hlavou a Nii to tiež prestalo dávať zmysel. „Možno,“ pokrútil som hlavou, „nie!“

„Čo? Čo ti napadlo?“ Opýtala sa s očami plnými nádeje.

„Keď som bol naposledy pri ňom, spomínal mi, že sa mu zapáčilo jedno dievča a že by chcel s týmto životom skončiť a žiť ako obyčajný človek. Bral som to ako žart, ale čo ak to nebol žart? Čo ak sa vážne rozhodol skončiť s týmto životom a zvolil si takúto cestu?“

„Myslíš si, že by predstieral svoju smrť, a pri tom zabil aj iného človeka?“ Zarazila sa Nia. „Veď si mohol dať virten dolu a žiť normálne alebo to mohol povedať a nikto by mu to nemal za zlé.“

„Počkať! Koho zabil?“ Tváril som sa prekvapene.

„Do cisterny pred tým nastúpil vodič,“ zamyslela sa, „no ani jeho telo sa nenašlo.“ Dopovedala s náznakom zamyslenia.

„Tak to istotne bola len ilúzia.“ Poškrabal som sa po brade. „No nedáva to zmysel. Ak by naozaj chcel žiť ako obyčajný človek, mohol to urobiť aj inak, ako si povedala.“

„Možno chcel mať pokoj.“ Odrazu sa úprimne usmiala. „Nechcel, aby svet o ňom vedel, no urobil to tak, aby si ty prišiel na to, že to bol podfuk, a tak aby si netrúchlil.“ Nevedel som, kam náš rozhovor mohol dospieť, no tento záver mi v celku vyhovoval.

„Tak ho nesmiem sklamať. Pôjdem na miesto, kde sa to stalo, všetko tam prezriem a potvrdím, že je mŕtvy a len my budeme vedieť opak.“ Usmial som sa a Nia sa potešila. „Povedz to aj Karmín, nech sa zbytočne nestresuje a zostane to len medzi nami tromi.“ Nešlo ani tak o láskavosť ako skôr vypočítavosť. Wendy bola prepracovaná a ja som potreboval, aby sa sústredila. Nia prikývla a rozlúčili sme sa. Mal som ešte nejakú prácu, ktorá bola tajná. Vždy, keď som jej nechcel povedať, kam idem, len naštvane pregúlila očami. Chcel som, aby si jej oči oddýchli, a tak som jej tentokrát zamlčal, kam idem.

Vybral som sa k portálom a prešiel skrz prestupné body na Ovu. Potreboval som sa rozprávať s veliteľom, ktorého meno mi stále unikalo, aspoň tak som sa tváril. Veliteľom ho volali všetky Ovy, no od nich to znelo úctivo, narozdiel odo mňa. Veliteľ bol práve mimo mesta. Mal som ho počkať, no dosť som sa ponáhľal. Vypýtal som si teda od vojaka jeho súradnice a vybral som sa za ním. Bol takmer na opačnej strane planéty, kde preveroval zvesti o tom, že niekoľko mirnilských zúbkov mohlo prežiť. Keď som dorazil, už sa balili. Zrejme nič nenašli, a tak sa chystali vrátiť. Po okolí už rástlo niekoľko stromčekov, ktoré by inak tie tvory zožrali. Keď ma veliteľ zbadal, privítal ma podivnou grimasou. V reči Ov to znamenalo niečo ako „Čo ten tu chce!“ A to boli aj jeho prvé slová, keď som pristúpil bližšie.

„Potrebujem s tebou hovoriť v súkromí.“ Veliteľ sa obzrel k svojím vojakom a prikývol. Tí sa vzniesli aj s celým táborom a namierili si to do hlavného mesta.

„Tak hovor!“ Prehovoril, keď posledná Ova odletela.

„Mirnilský útok pôjde na Zem, a to približne o pol mesiaca, až mesiac. Presný deň ešte neviem. Udrú všetkým, čo majú a budú nás chcieť vyhladiť.“

„Je to isté?“ Zamyslel sa veliteľ.

„Je! O Ove netušia, a tak si myslia, že bojujú len proti nám.“ Veliteľ sa zadíval na svoju planétu. Videl, že konečne ožila, no ja som na ňom zbadal, že to nechcel všetko zahodiť. Možno na chvíľku zvažoval, že nám nepomôžu. Bola to ale len sekunda či dve, keď ho jeho zlé ja prehováralo. Potom ho znovu pochoval hlboko do vnútra.

„Čo potrebuješ?“ Opýtal sa sebaisto.

„Koľko vojakov a Ov, ktoré dokážu otvárať portály po planéte, vieš zohnať?“ Prešiel som priamo k veci.

„Hm,“ na moment sa zamyslel, akoby v duchu počítal. „Tak osem, až desaťtisíc vojakov a päť až šesťtisíc ďalších, ktorí vedia otvárať portály.“

„Každý vojak ovláda portály?“ Veliteľ prikývol. „Až nastane čas, budeme potrebovať všetkých. Rozdeľ ich na polovicu. Prvú, ktorá musí byť pripravená hneď, pošleš na Zem. Pomôžu s evakuáciou z miest a presunom armády k frontovej línii. Druhú, ktorej musíš veliť ty, pošleš na Yphet, ale až keď ti posol donesie presný čas. Nie skôr! Všetko sa to udeje v ten istý deň.“ Veliteľ na mňa chvíľu hľadel, no akoby vedel, že viac mu neprezradím. Nebola to neúcta, či nedôvera. Tušil, že to bolo nutné. Prikývol a predtým, ako sa každý vybral svojou cestou, podal som mu mincu a vysvetlil, čo znamenala. Zatiaľ čo veliteľa čakala príprava armády, ja som musel ísť na Zem a zaistiť, že dôležití ľudia budú spolupracovať a zároveň mlčať. Vybral som zoznam, odškrtol som veliteľa Ov a zadíval som sa na mená pred sebou. „To bude fuška.“ Povzdychol som si a vybral som sa na Zem.

Cestou som sa zastavil na poslednom prestupnom bode pred Zemou. Zašiel som do kancelárie veliteľa a upozornil som ho, aby neriešil príchod nových posíl, ktoré mali doraziť behom pár dní. Taktiež som mu nechal jedného ARD, ktorý ho mal strážiť a v prípade, že by priveľa rozprával, mal ho zastaviť. Veliteľ počul slovo zastaviť a videl môj úškrn na prilbe, čo mu stačilo, aby si domyslel, čo je úlohou ARD.

Hneď na to som šiel na Zem. Čakalo ma päť zastávok. Prvou bola návšteva Pekingu a predsedu parlamentu. Privítal ma s úsmevom na tvári a milým slovom. Keď sa steny miestnosti pokryli fialovou hmlou a na stole pred ním sa objavil ARD robot, jeho úsmev zmizol. Keď som mu vysvetlil jeho časť práce v tomto pláne, takmer zošedivel. Neveril, že by bolo niečo také vôbec možné, no uistil som ho, že za pomoci Ov to zvládne. Nakoniec som mu nie veľmi milým tónom vysvetlil, že ho ARD bude sledovať na každom kroku, na čo len ťažko prehltol.

Druhou zástavkou bola Afrika a Chikere. Wendy za ten čas, čo sme ho poznali osobne, vytvorila jeho profil. Tvrdila, že ak sa dá nejakému človeku veriť, ktorý si tajomstvo odnesie aj do hrobu, tak je to práve on. Prefičal som portálom a dopadol som pred hradby jeho mesta. Zmenil som sa na ilúziu temného anjela, ktorú som nepoužil od kedy sa Many oddelil. Bola to ilúzia pre nás oboch a samému sa mi ju nechcelo používať aj keď ohnivých golemov, ktorých kedysi ovládal Many, som mohol vytvoriť aj bez neho. V tomto okamihu sa mi akosi hodila a možno som sa chcel len predviesť. Každopádne, jeden z vojakov pri bráne tu zrejme bol aj keď som sa predral do ich pevnosti násilím, pretože keď ma zbadal, začul som: „Ale nie, už zas!“ Teraz som tu prišiel v pokoji. Vyžiadal som si schôdzku s Chikerem a o pár minút sme už boli sami. Miestnosť znovu obklopila fialová hmota, čo Chikereho trochu vydesilo, no aj tak to na sebe nedal veľmi poznať. Vysvetlil som mu jeho časť plánu, do ktorého spadala aj Valkýra. Mal pár otázok. Na niektoré som mu odpovedal, na iné zas nie. Nakoniec súhlasil, že svoju časť splní do bodky. Podal som mu mincu rovnako ako aj predsedovi parlamentu pred chvíľou. Potom sme sa rozlúčili a popriali si veľa šťastia. Pred dverami stáli vydesení vojaci, ktorí si všimli podivnú hmotu v oknách a snažili sa dostať dnu. Hmota blokovala dvere a údery baranidla neprenikali hmotou do miestnosti. Chikere ich upokojil a poslal preč. Ja som sa tiež pobral preč a ARD som si vzal so sebou. V tomto som veril úsudku Wendy.

Treťou zástavkou bola Amerika. Rovnako ako prvýkrát aj teraz ma prijali v bielom dome. Tentokrát ale nešlo o priateľsky vyzerajúcu zastávku. Prišiel som hlavnou bránou, zmenený na prízrak, na moju takmer pravú podobu. Popri mne kráčali dve pekelné stvorenia. Hromady kameňa uloženého tak, aby pripomínali golema, obklopoval čierno-červený plameň. Vojaci na mňa chvíľku zdesene zízali. Keď som sa nedal zastaviť, pár z nich sa pokúsilo zaútočiť. Po chvíli ale prestali, akoby dostali rozkaz. Vstúpil som do oválnej pracovne, kde za veľký stolom stál ich dočasný prezident. Vedľa neho stálo niekoľko ozbrojencov. Pozrel som sa na ohnivých golemov, a tí sa odrazu zmenili na jemný plameň, ktorý sa rozplynul. „Môžeme sa porozprávať v súkromí?“ Zadíval som sa na ich prezidenta. V tvári sa mu zračilo zmätenie. „Naposledy sa ma na tomto mieste pokúsili zabiť. Preto snáď prepáčite, že vám neverím.“

„Nechajte nás.“ Zavelil dočasný prezident a ochranka neochotne opustila pracovňu. „My nie sme ako naši predchodcovia.“ Ponúkol mi stoličku.

„To som neprišiel riešiť! Varuj svoju ochranku, že na pár minút sa sem nebudú môcť dostať. Je to len kúzlo, ktoré má udržať to, čo ti poviem, ukryté pred ostatnými.“ Nebol som zvedavý na ospravedlnenia a podobné blbosti. Mal som dôležitejšiu prácu.

„Pár minút sa tu bude diať akési kúzlo. Nič nepodnikajte!“ Zavolal prezident skrz telefón na stole. „Takže?“ Miestnosť obalila fialová hmota a ja som ho oboznámil s jeho časťou plánu. Pri všetkých som postupoval štýlom prosby. Tu som zvolil iný tón. Znelo to skôr ako ultimátum, až vyhrážka. Taktiež som mu pripomenul, že bez nás by boli stále pod vládou mafie. Na záver som mu nechal mincu a ARD, ktorému som nastavil hrozivý pohľad. Všetky ARD sa vedeli zamaskovať a neustále sledovať svoj cieľ. Prezident mal v ochranke aj niekoľko špecialistov, no upozornil som ho, že ARD nebude mať zľutovanie v prípade, že to niekomu vyzradí. Zdalo sa, že vzal vyhrážky vážne aj keď sa neustále snažil jednať diplomatickou cestou. Možno moja cesta spôsobí to, že v budúcnosti by nám už nepomohol, no ani teraz som jeho pomoc veľmi nechcel, ale bral som ho skôr ako rezervu.

Vybral som sa na predposlednú zastávku. Tou bol náš hlavný výrobca zbraní, Vitalij. Jeho sekretárka Maya ma milo uvítala a zdalo sa mi, akoby si úmyselne podvihla už tak krátku sukňu. Mal som inú prácu, a tak som jej venoval len výraz s doširoka otvorenými očami a čiarou namiesto úškrnu. Vitalij mal zlé svedomie z toho, že kedysi pomáhal Gabrielovi, aspoň tak to tvrdil. Skôr som si myslel, že ho zaujímali len peniaze a keď bol Gabriel porazený, pridal sa k silnejším. Keď som mu vysvetlil jeho časť plánu a zanechal mu na stole ARD s mincou, zdalo sa, že to vzal pokojne. Možno neveril, že taký malý robot by mu mohol ublížiť a možno len tiež túžil, aby sa vojna rýchlo skončila aj keď sa v podstate stala jeho živobytím. Videl potenciál v tom, že aj keď sa vojna skončí, stále bude niekto niekde bojovať a on, ako hlavný dodávateľ pozemských zbraní, bude mať k dispozícii práva na nové svety. Milióny príslušníkov iných rás a frakcií, ktoré by mohol zásobovať bez toho, aby sa musel obávať, že zaútočia na Zem a zničia všetko, čo má.

Čakala ma posledná, najťažšia zastávka. Potreboval som stratéga, ktorý by to všetko zorganizoval priamo na Zemi. Ak by som nemusel byť inde, tak by som si to vzal na starosť. Ďalší, ktorí by sa na túto prácu hodili, boli Wendy a Gabriel. Wendy mala inú prácu a Gabriel bol po smrti. Zostávala tak Tjaša. Tjaša, so striebornou aurou, ktorá ju predurčovala k veleniu, bola teraz pacifistka a niečo také odmietala. Prišiel som za ňou. Učila v légii a zdalo sa, že jej to tak vyhovovalo. Keď som začal s tým, že by sa mala vrátiť do vojny, ihneď ma zastavila. Nechcela o pláne nič počuť a rovno to odmietla. Skúšal som ju presviedčať, pričom som používal staré známe klišé: „V stávke je osud celého sveta,“ no odmietla ma. Nemal som teda na výber. Ďalší, kto by sa na to hodil, bola Joro-Gumo. Mala tiež striebornú auru a v celku sa vyznala v koordinácii útokov. Bola na Yphete a pôvodne som chcel, aby pomohla Wendy s útokom. No keď som si mal zvoliť medzi ňou a Gildartsom, ktorý bol na Zemi a zotavoval sa, nemusel som ani premýšľať. Gildarts bojoval tvrdo, no priamočiaro. Nedokázal by organizovať armády. Samozrejme boli tu aj iní. Nia, Valkýra, Artemis, Garm, Ironhand a ďalší, no väčšina z nich už mala splniť úlohu, o ktorej zatiaľ ešte nevedeli. Vybral som sa teda na Yphet, no ešte predtým som umiestnil ARD do trezoru s virtenmi. Bolo to len pre istotu. Desaťtisíc virtenov bolo lákavé sústo a ARD len doplnilo už silné bezpečnostné opatrenia. Keď som si usitil, že sú virteny v bezpečí, vybral som sa navštíviť Joro-Gumo v niekdajšom hlavnom meste Ypheťanov. Teraz to už bolo ozajstné mesto, plné života a hlavne bez toxického bahna všade naokolo. Čističky vyčistili už takmer celú planétu a odpad sme hneď posielali do vesmíru, aby sa k nemu Mirnilčania nedostali a znovu nezamorili planétu. Takto sa ostrov zmenil síce na pustú, no dobre vyzerajúcu zem. Postupne sem privážali rastliny a sadili ich po okolí. Prešiel som mestom až do jednej z mnohých budov, ktoré špecialisti opravili po útoku. Joro-Gumo si vyzdobila svoju kanceláriu drahými kobercami a luxusným nábytkom. Na stenách nechýbali známe obrazy a mal som dojem, že to neboli len napodobeniny. Chvíľku som si prezeral tieto skvosty sám, pretože Joro-Gumo sa vracala z obhliadky. Jej asistent mi dovolil počkať dnu na jej pokyn. Pobavilo ma, že Vitalij mal za asistentku krásnu blondínku s veľkým poprsím, výstrihom a krátkou sukňou, zatiaľ čo Joro-Gumo mala niečo podobné len v chlapskom prevedení. Síce výzor bol úplne iný, pretože jej asistent bol buď Španiel alebo veľmi opálený Európan, no obaja zrejme spôsobovali potešenie svojím šéfom. Možno nešlo o potešenia priamo fyzické, ale vizuálne určite.

„Takže, čo potrebuješ?“ Joro-Gumo vbehla do kancelárie. Zhodila jemné belasé rukavice na stôl a posadila sa. Vyzeralo to, že mala naponáhlo.

„Mám pre teba niečo, čo by ťa mohlo zaujímať.“ Zaškeril som sa a vyrozprával som jej časť plánu. Najskôr zostala zhrozená a keď sa dozvedela, čo som jej naložil na plecia, zhrozila sa ešte viac. Inak pokojná a vypočítava Joro začala mať strach. Aj keď získala virten ešte počas vojny, nikdy nestála v čele armád. „Najlepší na túto úlohu by bol Gabriel, ale toho som musel zabiť, aby som zachránil ostatných.“ Zlovestne som sa na ňu zadíval.

„Zabiť? O čom to hovoríš? Bol predsa pod vplyvom Mirnilčanov, a každý videl, že sa napichol na meč.“ Nechápavo pokývala hlavou.

„Gabriel nebol pod ich vplyvom. Mirnilčania netušili, že je Zem v poriadku a my sme vyplytvali moment prekvapenia na Yphet. Gabriela som ovládal ja a zabil som ho, pretože som nemal na výber. Rovnako ako nemáš na výber ty. Pokiaľ sa toho neujmeš alebo pokiaľ nezvládneš urobiť to, čo je nutné, umrú milióny.“

„Čože?“ Začala byť zmätená.

„Len ti vravím, že nie je všetko tak, ako to vyzerá a že ak musíš urobiť menšie zlo, tak ho urob! Gabriela som mal rád aj keď on nás neznášal.“ Otvoril som časť jeho denníku, ktorý som mal v pamäti virtenu. Konkrétne pasáž, kde sa nás obával a posielal nás na samovražedné misie. „Viem, že od teba žiadam veľa, no nebudeš v tom ani zďaleka sama. Všetko ostatné je už zariadené.“ Joro-Gumo ťažko prehltla.

„Takže ich mám zdržať?“

„Zdržať a neohliadať sa! Pokiaľ to nestihnú, tak na nich neplytvaj vojakmi. Musíš vydržať, než zotneme hadovi hlavu.“

„Rozumiem.“ Sklopila zrak. „A čo Karmín? Ako jej vysvetlím, kam idem?“

„Ukáž jej to,“ hodil som jej mincu, „a povedz, že ťa posielam ja. Nechá ťa prejsť a nebude sa na nič pýtať. Pokiaľ áno, nič jej neprezraď.“ Joro prikývla. „Posledná vec.“ Vytiahol som ARD. „ARD sa postará o to, aby si nikomu nič nepovedala. Každý, kto je súčasťou plánu, ho má pri sebe. Pokiaľ ho niekto prezradí, ARD jeho aj toho komu to povieš, umlčí navždy.“ ARD v skutočnosti vyslalo len signál mne a nemalo dosť sily na to, aby dokázalo niekoho zabiť, to ale nik nemusel vedieť.

„Tí, čo ťa nepoznajú, vravia že si temný hrdina so srdcom na správnom mieste. Tí, čo ťa poznajú, vravia že si len často vymýšľaš a predvádzaš sa.“ Pomaly som už odchádzal, keď to povedala.

„A čo vravíš ty?“ Zastal som.

„Podľa mňa si nebezpečný a dokážeš potlačiť svoje svedomie, čo ti umožňuje urobiť veci, ktoré by dokázal len málokto.“ Dokončila.

„Zatiaľ som svoje svedomie musel potlačiť len párkrát a keď sa to stalo, zmizli ľudia, mestá, ale aj planéty.“ Telo mi obkolesili plamene a v tvári Joro-Gumo som uvidel niečo, čo som okrem nej videl len pri dvoch ďalších osobách. Jedine Ayra, Ely a Joro-Gumo poznali čoho som bol schopný. Bol som rád, že medzi nimi nebola Nia. Ľúbil som ju a obával som sa, že ak by odhalila moju skutočnú povahu, tak by som o ňu prišiel. „Nemusím ti snáď pripomínať, že nič z toho, čo si sa o mne dozvedela, neopustí tvoje ústa!“

„Prešla ti vražda popredného vodcu pred zrakom státisícov vojakov. Myslíš si, že som taká hlúpa? Aj tak by mi nik neveril a ak by si sa ma chcel zbaviť, tak by ti to znova prešlo!“ Chvíľku som sa bál, že takýto tlak a odhalenia by Joro-Gumo mohli položiť, no teraz vyzerala silnejšie a odhodlanejšie ako kedykoľvek predtým.