Vrátil som sa na Yphet. Chcel som vyraziť čím skôr. Ayre som zatiaľ nechcel nič povedať. No musel som sa poistiť. Šiel som za Ely. Vytvoril som kópiu zariadenia a dal som jej ju s pokynmi. V prípade, že by som sa nevrátil do dvoch dní, mala ich poslať Ayre. Vybral som sa teda sám na Ortovu planétu. Ely sa síce ponúkla, že by šla so mnou, mal som ale dojem, že sám budem vo väčšom bezpečí. Nie že by som Ely podceňoval, no nedokázala používať mágiu a varovania Tarial mohli byť síce prehnané, no nechcel som riskovať.

Vzal som si kompletnú výzbroj a vybral som sa na cestu. Navigácia, ktorú som mal, bola trochu zvláštna. Ukazovala len smer, no nie vzdialenosť. Jedno bolo isté, Ortova planéta sa nachádzala niekde za Nuxisom, domovom obrov. Dávalo to aj logiku. Nuxis padol ako prvý, a tak musel byť v dosahu Orta. Ayra túto oblasť istotne prečesala, no hľadala ihlu v nekonečnej kope sena.

Navigácia mi ukazovala stály smer, a tak som robil jeden skok za druhým, až kým sa smer neobrátil naopak. Teraz som vedel, že som Ortovu planétu preletel. Vrátil som sa teda do slnečných sústav, ktoré boli za mnou a prezrel ich. Ortovu planétu som preletel niekoľkokrát sem a tam, no nenašiel som ju v žiadnej sústave. Bolo to zvláštne. Jediná možnosť, ktorá mi zostala, bolo hľadať planétu mimo slnečných sústav. Nevedel som si predstaviť planétu, ktorá by bola mimo dosah slnečných lúčov. „Čo za život by tam mohol byť?“ Povedal som nahlas, no v prázdnote vesmíru sa zvuk nikam ďalej nešíril. Vletel som teda do prázdneho priestoru medzi dvoma slnečnými sústavami a hľadal som ďalej. Robil som už len malé skoky, pretože planéta mohla byť hocikde.

Po takmer celodňovom pátraní som našiel, čo som hľadal. Planéta bola ukrytá vo fialovom mračne, obklopená prúdmi mágie, ktoré som nikde predtým nevidel. Opatrne som preletel skrz mračno a priblížil sa k planéte. Prekvapilo ma, že nebola zahalená v tme. Mračno vydávalo slabé svetlo, ktoré rovnomerne osvetľovalo povrch planéty. Inak to bol len kus skaly o niečo menší ako Zem. Na celej planéte som našiel len jediné mesto. Nad ním sa vznášal silný opar fialovej mágie, a tak bolo jasné, že som tu bol správne. Mesto už z orbity vyzeralo ako pevnosť. Obklopovalo ho niekoľko radov hradieb a silný magický štít, ktorý bol viditeľný z orbity. Preletel som na opačnú stranu planéty a zostúpil som skrz atmosféru, až na povrch. Mal som dosť času a radšej by som sa priblížil po povrchu, akoby som mal riskovať, že ma zbadajú pristávať.

Dosadol som na kamenistú zem. V momente, keď sa moje nohy dotkli kameňov, zmenili sa na piesok a ja som sa začal prebárať. Za pomoci mágie som sa vzniesol a podivný piesok sa znovu zmenil na kameň. „Čo to, doriti, bolo.“ Vzal som kameň do ruky a prezrel si ho. Bol to len obyčajný kus kameňa a aj skener to potvrdil. V tom sa znovu zmenil na akúsi tekutinu, ktorá mi obalila ruku a hneď na to stvrdla. Potom som pocítil tlak. Kameň rozložený okolo mojej ruky sa snažil stlačiť znovu do svojej pôvodnej podoby, a pri tom mi mliaždil ruku. Použil som vlastnú mágiu a kameň sa rozpadol. Jeho úlomky dopadli na povrch a ostali v rozlámanom stave. „To je zvláštne.“ Díval som sa na ruku a kúsky kameňa na zemi. Nevedel som si vysvetliť prečo, no cítil som, že túto mágiu odniekiaľ poznám. Možno mi to pripomínalo mágiu vesmíru, no bolo to v čomsi iné. Hmota sa tu pri premene nikde nestrácala. Všetko to bolo také prirodzene neprirodzené, akoby si planéta nevedela vybrať, či chce byť kameňom alebo niečím iným.

Zatiaľ čo som premýšľal nad týmto všetkým, nevšimol som si nečakaného hosťa. Odrazu som len pocítil, ako do magického štítu čosi narazilo. Otočil som sa a za mnou stála akási beštia. Trup pripomínal pavúka, no namiesto bežnej pavúčej hlavy tam bola len hromada kostí usporiadaná do jednej veľkej papule, ktorá chrlila mágiu. Vypálil niekoľko ďalších rán. Uhol som sa im a všimol som si, že každá rana obsahovala iné mágie. Beštia bola rovnaká ako aj kamene na tejto planéte. Akoby si nevedela vybrať konkrétnu mágiu, a tak chrlila to, čo jej prišlo do papule. Nevedel som ale odkiaľ sa vzala. Na dĺžku to malo dobrých päť metrov a výška dosahovala tri metre. Nikde ale nebola žiadna jaskyňa či nora, odkiaľ mohla vyliezť. Bola tu len holá pláň s vysokým pohorím na obzore. Odrazu mi do chrbta vrazila ďalšia strela. Otočil som sa, a tam stálo ďalšie podivné stvorenie. Tentokrát to vyzeralo ako stonožka krížená s vrabcom. Telo dlhé, hlava so zobákom a nohy v pároch, pričom sa striedali stonožkové a vrabcove. „Odkiaľ sa beriete?“ Uhýbal som sa dvom naraz. V tom sa spod zeme vynoril ďalší tvor. Nevyhrabal sa, proste z nej vyšiel, akoby to bol vzduch alebo akoby ten tvor bol duch. Jeho kopa očí sa na mňa dívala a mne prebehlo hlavou: „Tak tu sa stratila pavúčia hlava.“ Pousmial som sa, no hneď na to sa zo zeme vynárali ďalšie a ďalšie mátohy. Za pár sekúnd bola celá pustina posiata týmito stvoreniami a každé ma chcelo zabiť. Vzlietol som do vzduchu, no šlo to ťažko. Vzduch zhustol a mal som čo robiť, aby som ním prešiel. Keď som bol vyššie, vzduch už nebol taký hustý. Myslel som si, že som v bezpečí, no nie. Rovnako, ako sa tie tvory vynorili odnikiaľ spod zeme, tak aj tu sa odnikiaľ zo vzduchu vynorili lietajúce tvory. Útočili rýchlo a hneď na to sa stratili. Nemal som inú možnosť než opustiť planétu. Vzniesol som sa do vesmíru a pozoroval som planinu, kde som pristál. Bola znova pustá, a po tých zvláštnych tvoroch nebolo ani stopy.

Prezrel som si záznam z kamery, aby som sa uistil, že to nebol len nejaký prelud. Na kamere ich bolo jasne a zreteľne vidieť. Všimol som si aj to, že jediný zvuk, ktorý vydávali, bol vo forme svištiacich striel mágie. Tie tvory pritom často otvárali papule, akoby chceli vrešťať, no zostalo len ťaživé ticho. Potreboval som čas, aby som si prešiel všetko okolo tejto divnej planéty, a tiež som potreboval Wendy. Jej zmysly by mi mohli odhaliť niečo, čo som prehliadol. Otvoril som teda portál a prešiel ním.

„Čo to, doriti, je.“ Pred sebou som mal sústavu s modrou hviezdou. Skontroloval som súradnice portálu. Chcel som doraziť k Nuxisu a súradnice boli správne, no skončil som niekde úplne inde. Pozrel som sa na hviezdy a ponoril som sa do podvedomia. Pomocou virtenu som spočítal cestu naspäť. Nebol som síce niekde na opačnom konci galaxie, no aj tak som nebol tam, kde som mal byť. Tarial spomínala, že nie je možné vytvoriť portál až na planétu, no netušil som, že to nešlo ani z planéty. Rozhodne na nej muselo byť niečo, čo vytváralo rušiace kúzlo. Kúzlo, ktoré Ayra použila na ukrytie Zeme a ktoré ja použijem na ukrytie Galbotu, ak nebude iná možnosť. Toto kúzlo bolo ale iné. Aj s plne nabitým Optikorom by som také kúzlo zvládol vytvoriť len na pár dní. Toto vyzeralo, akoby tu bolo večne. Mal som nutkanie vrátiť sa tam a skúšať, z akej vzdialenosti to odkloní portály, no nechcel som riskovať, že by to Orto odhalil. Každý náraz portálu do ochranného kúzla vyvoláva akúsi vlnu, ktorú sa dalo spozorovať. Pokiaľ to nik nestrážil, tak niekoľko samostatných portálov unikne pozornosti, no čím viac by ich bolo, tým viac by rozhýbali pole, ako keď do pokojnej vody vletí niekoľko balvanov za sebou. Také niečo by si všimol aj slepý. Vrátil som sa teda radšej na Yphet, no cestou som ešte obletel Nuxis.

„No čo? Našiel si to?“ Ely ma čakala na portálovej plošine. Vyzerala zaspato a vedľa plošiny som si všimol okraj z jej spacieho vaku. Nedalo sa ho pomýliť. Ako jediná mala ružový vak s mačkou Hallo Kitty. Netuším, kde ho vzala, no bolo zvláštne vidieť niečo také na fronte.

„To si tu čakala celý deň?“ Pousmial som sa.

„Ehm, nie.“ Rýchlo sa presunula tak, aby vlastným telom zakryla spací vak.

„No jasné.“ Pokýval som hlavou a Ely začala znovu zelenieť. „Našiel som planétu, no je tam veľa problémov, než sa budem môcť posunúť ďalej.“ Zišiel som z plošiny a vybral sa za Wendy.

„Takže si ho ešte nezabil?“ Pobehla za mnou.

„Ani som ho nevidel.“ Pokýval som hlavou. „Nedostanem sa k nemu skrz tvory, ktoré zamorili planétu.“

„Aké tvory?“ Snažila sa  so mnou držať krok.

„Neviem presne.“ Mykol som plecami.

„Možno ti s nimi pomôžem, ako na Ove.“ Milo sa usmiala, no už bola celá zelená.

„Obávam sa, že toto je mimo tvojich schopností. Tie tvory zrejme nebudú živé a ak áno, tak sa na nich mágia veľmi silno podpísala.“ Zastal som. „Mágia nie je tvoja parketa.“ Smutne sklopila zrak. „No môžeš to skúsiť. Možno nájdeš niečo, čo som si nevšimol.“ Preposlal som jej údaje a jej tvár sa rozžiarila. „Musím ísť vybaviť ešte pár veci, tak ak dovolíš?“ Ely prikývla a rozbehla sa preč. Pokračoval som teda do pevnosti za Wendy. Našiel som ju tam, kde takmer vždy. Stála sama v zasadačke na vŕšku veže a prezerala si najnovšie snímky z družíc. „Nevyrušujem?“ Vytrhol som ju z myšlienok.

„Ale nie.“ Odvetila unavene. „Len som sa pozerala....“

„Ja viem.“ Usmial som sa. „Je to poriadne náročné všetko riadiť. Čo?“ Wendy neochotne prikývla.

„Tak čo potrebuješ? Znova nejakú hlúposť, čo predlžuje vojnu?“ Ukázala na mapu planéty, kde už mnoho ostrovov svietilo modrou farbou, ktorá označovala naše ostrovy.

„Niečo také, no nepotrvá do dlho.“ Wendy pokývala hlavou.

„Tak už to vyklop.“ Odfrkla.

„No dobre.“ Miestnosť obalila fialová hmota. „Toto je Nuxis.“ Ukázal som jej mapu. „Je tam takmer miliarda otrokov, ktorých musíme oslobodiť v správny čas a hlavne všetkých naraz. Prepošlem ti všetky informácie, a ty naplánuješ útok, pričom rátaj s približne sedemdesiatimi percentami všetkých vojsk, ktoré mame tu. K tomu sa k tebe pridá tak päťtisíc Ov.“ Wendy sa na mňa divne pozrela.

„Ty si na drogách? Veď je to veľká planéta! Ako ju máme oslobodiť naraz?“ Prskala, no bola len prepracovaná.

„Na teraz kašli na Yphet. Tu už vojna čoskoro skončí a až ti dám znamenie, musíš byť pripravená na Nuxis, inak si Mirnilčania znovu doplnia stavy a my prehráme.“

„A kedy to bude?“ Ťažko si povzdychla.

„To ti zatiaľ nemôžem povedať.“

„Prečo toľko tajností? To mi neveríš?“ Wendy zvraštila čelo.

„Plán je príliš rozsiahly a komplikovaný. Musí byť preto rozdelený na menšie časti, ktoré splnia iní ľudia, pričom každý z nich pozná len svoju úlohu, no pokiaľ ju nesplní, ohrozí celý plán. Nechcem, aby niekto iný vedel všetko, pretože ak by z nejakého, hocijakého zdroja unikli informácie, tak je jednoduchšie zachrániť jednu časť plánu, ako celý plán.“ Vysvetľoval som.

„To stále nie je odpoveď na moju otázku.“

„Ty neveríš mne? Neveríš, že to, čo robím, robím z dobrého dôvodu?“ Bránil som sa.

„Prečo odpovedáš na otázku otázkou?“ Odfrkla naštvane.

„Proste mi ver, že konám tak, aby sme vyhrali!“

„Ale za akú cenu?“ Posadila sa. „Tak dobre, spravím, čo chceš, no je to už naposledy!“

„Ďakujem.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril.

„Čo ešte chceš?“ Wendy to pochopila.

„Ak niekto bude robiť niečo neobvyklé a podá ti toto,“ vytiahol som malý kúsok kovu s niekoľkými symbolmi, pričom pár z nich by odhalil len skener špecialistu, „tak ho nechaj pracovať.“ Wendy prikývla. „Ďakujem za pomoc.“ Vybral som sa k dverám. „Takmer som zabudol.“ Otočil som sa k Wendy. „Keď som putoval vesmírom, narazil som na veľmi podivnú planétu. Mohla by si sa na ňu pozrieť? Je na nej mnoho mágie, no je akási divná a mohlo by ťa to zaujímať.“

„Jasné.“ Jemne sa usmiala. „Pošli mi údaje.“ Preposlal som jej všetko, okrem snímok, na ktorých bola mirnilská základňa.