Prešla celá noc a ja som mal pred sebou stále veľa práce. Chcel som si ísť ešte na pár hodín ľahnúť, no vyrušili ma Ypheťania. Zariadenie ARFOS bolo pripravené, a tak začali s jeho stavbou v najnepristúpenejšom meste a najnepristúpenejšej veži, aká existovala. Nemal som rád ich spoločnosť, pretože boli večne povýšeneckí a často mrzutí. Nechal som ich teda pracovať a šiel som sa prejsť. Mesto mi už bolo malé, a aj keď som mal zakázané používať mágiu, dokázal som sa aj tak rýchlo pohybovať. Päťdesiat kilometrov na juh od mesta bolo letisko. Kedysi tu ale nestálo. Vybudovali ho len pred pár dňami, a každú chvíľu očakávali prvé lietadlá, bombardéry a vrtuľníky.

„Malá Anika.“ Zaškeril som sa na dievča, ktoré dokončovalo poslednú dráhu.

„Už dávno nie som malá.“ Povzdychla si pokojným hlasom. „A nie som ani Anika.“ Pokývala hlavou.

„Prepáč Lynx. Vieš, že ja a ostatní učitelia z légie ťa budeme považovať stále za tú malú Aniku, ktorá sa rada len tak niekde stratila.“ Povzdychol som si nad starými časmi.

„Chápem.“ Smutne sa zahľadela do zeme. Pod jej nohami sa hlina menila na tvrdý kameň, na ktorom mali onedlho pristávať prvé stroje.

„Čo je s tebou?“

„Keď som bola malá, tešila som sa, až budem veľká a budem môcť bojovať po boku vás ostatných. Teraz ale cítim niečo, čo som pred tým necítila.“

„Strach?“ Jemne prikývla. „Tak to sme dvaja.“ Pozrela sa na mňa. „Bojoval som už v mnohých bitkách a často som sa dostal aj na pokraj smrti, no bolo to iné. Akoby som stále vedel, že to ešte nie je koniec, že existuje z toho cesta von, no teraz...“ Nedoriekol som.

„Takže nemáme nádej?“ Zbadal som, ako sa jej roztriasli kolená. Linx, jedna z najmocnejších špecialistov, sa teraz triasla od strachu.

„Vy nádej máte a podľa mňa to prežijete a budete ďalej viesť všetky rasy k zlatým časom.“ Usmial som sa. „No budete to musieť zvládnuť bezo mňa.“

„Prečo to hovoríš? Veď ťa stále môžeme...“

„Nie!“ Prerušil som ju. „O nič sa nepokúšaj! Nešetri svoju silu len preto, že existuje mizivá šanca na moje prežitie.“

„Ale...“

„Sľúb mi to! Nesmieš sa šetriť! Použi všetko, čo len budeš môcť, aby si ich spomalila!“ Zadíval som sa do jej hnedých očí.

„To odo mňa nemôžeš chcieť.“ Z očí jej vyhŕkli slzy.

„Chcem to od teba a chcem to aj od Andromedy. Ona už o tom vie a nakoniec súhlasila. Nemôžme si dovoliť, aby sa jedna z vás šetrila. Je to jasné?“ Anika sa rozplakala a objala ma.

„Správny vojak nebojuje z nenávisti k tým, ktorí stoja pred ním. Bojuje z lásky k tým, ktorí stoja za ním.“ Zopakovala vetu, ktorú som jej pred rokmi povedal.

„Presne tak.“ Stisol som ju v náručí. „Tak ma nechaj bojovať za tých, ktorých milujem.“

„To odo mňa nemôžeš chcieť!“ Neprestávala plakať.

„A predsa to od teba chcem.“ Odtiahol som ju od seba. „Veď ktovie, možno to prežijem aj napriek všetkému.“ Síce som to povedal, no ani jeden z nás tomu neveril. „Chcem tvoje slovo! Nebudeš sa šetriť?“

„Spoľahni sa.“ Utrela si slzy. „Dám tým hajzlom poriadne zabrať!“

„To je tá Anika, ktorú som poznal.“ Usmial som sa.

„No radšej by som tú mrchu rozpárala a vytiahla z nej všetko, čo vedela, keď sa ešte dalo!“ V tvári potemnela a zem okolo nej sa začala triasť.

„Šetri sily,“ položil som ruku na jej rameno a trochu sa upokojila. „Mala si pravdu! Nemali sme jej veriť, no minulosť už nezmeníme. No stále môžeme zmeniť budúcnosť.“ Povzdychol som si.  „Musím sa už vrátiť.“ Blížil sa čas obeda a do mesta to boli ešte tak dve hodinky pokojného behu. Rozlúčil som sa a rozbehol som sa späť k Egyronu. Cestou som ale nemohol prestať myslieť na to, aké to asi bude, až sa to skončí.

Dorazil som do veže a väčšinu z miestností na vrcholku zaberal ohromný stroj. Ypheťania dokončovali posledné prípravy, a pomaly sa vytrácali z miestnosti. Pristúpil som k stroju a pohladil ho po chladnom kovovom ráme.

„Tu sme skončili.“ Povedal vedúci Ypheťan. „Všetko je pripravené, aj keď mi vŕta v hlave, prečo si chcel až dva vstupy.“

„Stále dúfam, že v tom nebudem sám.“ Pousmial som sa.

„Nebudeš sám? Nik iný nemá Optikor. Bez neho sa stroj nedá napájať.“ Vyprskol Ypheťan.

„Odviedli ste skvelú prácu. Ďakujem.“ Odvetil som mu a Ypheťan naštvane odkráčal preč. Sám v izbe s veľkým strojom som sa ponoril do podvedomia a pokračoval v práci.