Počul som, ako sa otvorili dvere. Otvoril som oči a do miestnosti vošla Wendy. Prezerala si prázdnu posteľ a vôbec si ma nevšimla.

            „Tu som.“ Zvolal som, až Wendy poskočila.

            „Čo tam robíš?“ Zadívala sa na mňa, ako ležím na deke za dvermi. „Veď tam máš posteľ.“ Ukázala na jednolôžkovú jednoduchú posteľ. Vedľa nej stál písací stolík a v opačnom rohu skriňa na oblečenie.

            „Tu je to pohodlnejšie a bezpečnejšie.“ Zarazila sa.

            „Už je dávno po vojne. Veď si si nevšimol, že už ani prilbu nenosím?“ Pretrela si rukou čelo a oči.

            „Všimol, no mne to takto viac vyhovuje.“ Postavil som sa a poriadne som sa ponaťahoval. Takto dobre som sa už dlho nevyspal. „Prečo ma vlastne budíš?“

            „Pretože si spal viac ako šestnásť hodín. Ak by Many nebehal po Prízračnej légii, tak by sme sa už začali báť.“ Usmiala sa.

            „Many behal po okolí?“ Začudoval som sa.

            „Spal som, ale až tak dlho ako ty som to nepotreboval.“ V miestnosti sa objavila jeho ilúzia.

            „Takže dokážeš behať aj bez môjho vedomia?“ Zhlboka som zazíval.

            „Áno, ale čím ďalej som šiel, tým ťažšie bolo udržať spojenie.“ Spokojne sa posadil na posteľ.

            „Chceš ešte spať alebo sa k nám pridáš?“ Wendy sa uškrnula. „Ostatní majú totižto ešte pochybnosti o tom, či naozaj žiješ.“ Ťahala ma za ruku.

            Vybrali sme sa teda preč z miestnosti. Wendy začala rozprávať o tom, ako založili školu a ako si vyberajú študentov. Začínali už vo veľmi mladom veku. Najmladší tu mali aj desať rokov. Vysvetľovala mi, čo všetko tu učia a podobné veci. Ja som si však prezeral steny posiate obrazmi, stropy zdobené malými freskami a podlahy pokryté vzorovanými kobercami. Mal som taký dojem, že táto budova slúži aj pre iné účely ako pre školu. Wendy však chrlila jednu informáciu za druhou a ja som to nestíhal vstrebávať.

            „Nechceš si dať dole prilbu?“ Zašepkal malý drak sediaci na ramene.

            „Uhádol si, nechcem.“ Wendy stále pokračovala a nič si nevšimla.

            „Vedel som to. Preto som premýšľal a myslím si, že môžem upraviť tvoju prilbu. Na priezore by sa objavili dve červené svetielka ako oči a široký biely úškrn by sa pohyboval ako tvoje ústa. Čo ty na to?“ Many nadšene šepkal.

            „Keď ti to urobí radosť, pokojne.“ Mykol som plecami a drak sa na chvíľku ocitol labkami na mojom ramene. „Len stlm tie červené oči tak, aby mi nebránili vo výhľade.“ Many prikývol a červená úplne zmizla. V odraze v nablýskanom kovovom zábradlí som ich ale naďalej videl.

            Wendy pokračovala vo svojej prednáške dejín zeme po vojne. Dozvedel som sa aspoň pár vecí o tom, ako svet vyzerá teraz. Trošku som dúfal, že sa ľudia konečne zjednotia, no nestalo sa tak. Európa, Ázia a Austrália tvorili jeden ohromný celok s jednou vládou. Krajiny, ktoré sa vytvorili vo vnútri tohto celku, mali vlastnú správu, no všetko podliehalo hlavnému parlamentu. Ten tvorilo niekoľko stoviek zvolených ľudí a rada starších. Rada starších bol akoby zbor prezidentov či kráľov. Dozerali na parlament a mali právo vetovať zákon. Tvorilo ich desať ľudí. Šiesti z nich boli civilisti a štyria špecialisti. Vo zvyšku sveta to však bolo úplne iné. Amerika skončila po vojne nejednotná, a každý štát si žil po svojom. Moci sa tam ujali často zločinecké skupiny, a keďže ovládali takmer celý kontinent, bolo problematické upokojiť situáciu. Najhoršie to však bolo v Afrike. Väčšina veľkých miest bola zničená. Množstvo domorodých kmeňov bojovalo proti Mirnilčanom lukmi a kopijami, čo sa ukázalo ako účinná zbraň. Tak sa aj ostatní miestni pridali na ich stranu, a teraz žili v malých dedinkách a pevnostiach naprieč celým kontinentom. Bohužiaľ okrem ich zbraní si miestni vzali aj poverčivosť kmeňov. Verili že Mirnilčania dokážu prekliať človeka, a to prekliatie mal byť virten. Každého, na koho sa virten nalepil, zabili alebo mu v lepšom prípade odťali ruku. Keďže Únia, ako sa spojenie troch svetadielov nazvalo, bola plná špecialistov s virtenmi, nebolo ľahké s nimi jednať. Diplomatov tam už prestali posielať, pretože ich napádali. Dokonca to bolo také vážne, že na hranici bývalého Egyptu a Izraelu bola postavená vysoká stena. Domorodé kmene tak nemohli postupovať ďalej a Únia nemusela použiť násilie.

            Pokračovali sme cez nádvorie pred hlavnou budovou komplexu. Cestou sme stretávali mnoho vojakov a študentov, ale aj mimozemšťanov. Občas som začul: „To je vážne Prízrak,“ alebo „Naozaj žije“. Dorazili sme až k plošinám určeným pre portály. Pri vstupe stál chlapík v kovovej zbroji. Až teraz som si dôkladnejšie všimol čierny a červený pásik. Vlastne boli dva. Jeden z nich sa ťahal po pravej strane od hrude až ku chodidlu, zatiaľ čo druhý šiel vodorovne cez oblasť srdca.

            „Skokan, môžeš nám otvoriť portál do hlavného mesta?“ Wendy pristúpila k vojakovi.

            „Samozrejme pani.“ Otočil sa k plošinám. „Plošina jedna, hlavné mesto.“ Zvolal a zodvihol ruku. Všimol som si, že na nej mal virten. Objavilo sa iskrenie a vo vzduchu sa začal vznášať portál.

            „On ťa nazval pani?“ Podpichol som Wendy cestou k portálu.

            „Je to jeden zo žiakov.“ Uškrnula sa. „Musím si udržiavať odstup a disciplínu.“ V tvári mala povedomý výraz. Cítila sa tu doma a zrejme jej aj robilo dobre, že ju takto oslovovali.

            „Andromeda sa k nám nepridá?“ Rozhliadol som sa.

            „Dostala za úlohu zhromaždiť všetky dôkazy z toho laboratória, či ako to mám nazvať.“ Zvraštila čelo. „Ale Tjaša by mala byť v poriadku, len to potrvá nejaký čas.“ Usmiala sa a pozrela sa mojím smerom.

            „To som rád.“ Wendy znova podskočila. Dnes už druhýkrát. „Čo sa stalo?“

            „Ale nič, len ma prekvapili tie červené oči a pohybujúci sa úškrn.“ Mávla rukou. „Pravdupovediac som to ale čakala už skôr.“ Mykla plecami, keď sme prechádzali portálom.

            „Kde to sme?“ Rozhliadol som sa na mesto pred sebou. Všade prúdili davy ľudí a široko-ďaleko boli len domy a vysoké budovy.

            „Toto je Peking.“ Pokračovali sme skrz akési námestie. „Počas vojny ho Mirnilčania zrovnali so zemou aj s veľkým kusom okolitej oblasti. Spoločne s ostatnými špecialistami sme mesto znovu vybudovali a spravili z neho nové hlavné mesto. Má byť symbol nového začiatku.“ Povzdychla si. „Ale ako si videl, nový začiatok je často začiatok toho, čo už tu bolo. Nejednotnosť, chamtivosť a ďalšie zlé vlastnosti ľudí tú budú asi vždy.“ Znela skľúčene. „Ale pohnime si, inak prídeme neskoro.“ Dala sa do behu a ja som ju nasledoval.

            Blížili sme sa k majestátnej budove parlamentu. Vyzerala ako z barokového obdobia, a ak by som nevedel, že tu bolo všetko zrovnané so zemou, tak by som aj uveril, že je historická. Každopádne ma pri vstupe do budovy prekvapilo, koľko tu bolo moderných zariadení. Všade boli počítače a rôzne skenery. Wendy mi na to odvetila len to, že si vzala príklad zo mňa a môjho virtenu. Napriek tomu, že moderné zbrane boli takmer k ničomu, veľa moderných výdobytkov sa stále mohlo použiť.

            Blížili sme k dverám, pri ktorých stála ozbrojená stráž. Otvorili nám dvere a za nimi sa rozliehala veľká miestnosť parlamentu. Všetky miesta v parlamente boli plne obsadené. Zraky politikov sa upreli na nás a ja som pocítil akúsi nervozitu. „O čo tu ide?“ Opýtal som sa Wendy, no tá len mykla plecom, nech ju nasledujem. Došli sme do stredu miestnosti. Bol tam kruh s výrezom, aby sa doň dalo vstúpiť. Wendy doň vošla, a tak som ju nasledoval. Pred nami boli masy politikov, a až tam som si všimol niečoho, čo pripomínalo balkón. Nad ich hlavami sedelo osem ľudí a všetci na niečo čakali.

            „Páni a dámy poslanci a rada starších.“ Wendy sa úctivo uklonila. „Všetky tie chýry, ktoré ste zatiaľ počili, sú pravdivé. Gabriel bol pod vplyvom Mirnilčanov.“ Nad hlavou sa jej objavila obrazovka a na nej záber mňa a Gabriela, ktorému šiel z očí dym. „Gabriel a jeho stúpenci tiež podnikali nelegálne úkony na mimozemšťanoch.“ Zobrazila niekoľko snímok rozpitvaných tiel. „Andromeda dozerá na správny priebeh vyšetrovania a za pár dní budeme vedieť viac.“ Vypla obrazovku. „V neposlednom rade, asi to najdôležitejšie a najmenej možné. Prízrak je živý a zdravý tak, ako ho tu vidíte.“ Ukázala na mňa a dav začal šumieť.

            „Ako to, že je nažive?“ Vystúpil jeden z politikov.

            „Čo to ma v hrudi?“ Pridal sa ďalší.

            „Ako si môžeme byť istí, že to nie je nejaký podvod?“ Postavil sa tretí.

            „Ukľudnite sa.“ Zvolal jeden z rady starších. „Sme tu práve preto, aby sa všetko vysvetlilo, tak sa postupne pýtajte.“

            „Politika, asi najzbytočnejšia a najdôležitejšia vec, ktorá existuje.“ V hlave som začul Wendin hlas. „Bav sa a nie že ich veľmi rozhneváš, predsa len oni tomu teraz šéfujú.“ Uškrnula sa a odkráčala z miestnosti. Tá malá mrcha ma predhodila žralokom, ktorých ani nemôžem bezohľadne poslať do teplých krajín. Už teraz som si začal v hlave preberať to, ako sa jej zato pomstím.