„Ako to vyzerá?“ Pristal som pri Garmovi.

„Mesto je obsadené. Počítame ranených a mŕtvych, ako aj Ypheťanov. Potrvá to ale nejaký čas.“ Komicky zasalutoval.

„Oznám do pevnosti, že sme uspeli a nech sem pošlú čističky vzduchu.“

„Už sa stalo. Čističky sú na ceste a špecialisti zatiaľ udržujú dýchateľnú atmosféru okolo Ypheťanov.“ Stál v pozore ako poctivý vojak.

„Nešaškuj!“ Pokrútil som hlavou a Garm sa uvoľnil. „Ale dobrá práca.“

„Dostal si Banshe?“

„Unikla tak, ako už mnohokrát.“ Pousmial som sa.

„Unikla? Banshe je žena?“ Vypleštil oči.

„To neviem, ale meno Banshe mi sedí skôr k žene.“ Mykol som plecami, akoby sa nič nedialo. „Vrátim sa do pevnosti.“ Vybral som z ruksaku rušičku a vypol som ju. „Prečešte celé mesto, no buďte opatrní. Ktovie, či sa tu niečo neukrýva.“ Garm prikývol. „A pošli vrtuľníky k pevnostiam pri mostoch. Budeme ich potrebovať.“ Otvoril som portál späť do pevnosti.

Prechádzal som pevnosťou k veži, odkiaľ Joro-Gumo riadila operáciu. Celý ostrov sa zapĺňal vojakmi a Ypheťanmi z ostatných ostrovov. Vošiel som do miestnosti, kde bol čulý ruch. Pomocou satelitných telefónov komunikovali s jednotkami, ktoré ešte bojovali alebo ustupovali.

„Aký je stav?“ Pozrel som sa na virtuálnu mapu vznášajúcu sa nad stolom.

„Okrem teba uspela aj Andromeda a Valkýra. Ďalším desiatim skupinám sa podarilo oslobodiť zajatcov, no radšej sa vrátili späť. Gildarts precenil svoje sily a je rád, že prežil. No aspoň jeho jednotka oslobodila Ypheťanov.“ Povzdychla si.

„A zvyšok?“

„Ďalšie tri skupiny sa nedostali za hradby alebo našli Ypheťanov už mŕtvych. Dvaja špecialisti sa od výsadku neozvali.“ Ukázala ich na mape. „Pôjdeš to skontrolovať?“

„Jasné.“ Vybehol som z veže a otvoril portál pár kilometrov od prvého z cieľov. Preskočil som na druhú stranu a letel k ostrovu. Zostával ešte asi kilometer, no na zemi som videl mŕtveho špecialistu a hliadku Mirnilčanov, ktorá ho obkolesovala. Bolo ich len pár a jeden slabší mág. Zletel som medzi nich ukrytý v dyme, vzal som telo špecialistu a odletel som preč. Vrátil som mŕtveho špecialistu do tábora a pokračoval som k druhému cieľu.

„Doriti!“ Hneď, ako som prešiel portálom, ocitol som sa v tornáde. Mykalo to so mnou zo strany na stranu a mal som čo robiť, aby som sa odtiaľ dostal. Špecialistu, ktorého sem poslali, zrejme zmietlo tornádo a on sa utopil alebo vrazil do zeme. Nechcel som riskovať let v tornáde, a tak som sa vrátil späť. Podľa satelitného signálu bol na pevnine, no nikde som jeho telo nevidel.

Vrátil som sa do pevnosti a oznámil Joro-Gumo, čo sa stalo. Moment prekvapenia bol preč, a tak sa neoplatilo znovu zaútočiť. Aj tak sme podľa predbežných počtov zaistili niečo cez osemdesiat percent Ypheťanov. Prechádzal som pomedzi ranených až k stanom pre špecialistov. Wendy tam už bola a ošetrovala zranených.

„Čo sa im stalo?“ Na troch posteliach ležali špecialisti, no nevidel som žiadne zranenia.

„Precenili svoje sily. Použili priveľa mágie a upadli do kómy. Rovnako ako Kalisto.“ Povzdychla si.

„Takže umrú?“

„Netuším.“ Smutne sa na nich zadívala. „Neviem, v čom je problém. Doplnila som im stav mágie, ale nijako to nepomohlo.“ Sadla si na stoličku.

„Môj sken ukazuje, že tá mágia sa s nimi akoby neprepojila.“ Zobrazil som hologram.

„To viem, ale neviem, čo s tým.“ Odvetila rezignovane.

„Tak tu si!“ Do stanu vbehla Ely a vyzerala naštvane. „Ako si to predstavuješ?“

„Prestaň!“ Okríkla ju Wendy. „Nevidíš, kde si?“

„Och,“ hnev z jej tváre zmizol a nahradila ho hanba. „Čo sa im stalo?“

„Použili priveľa mágie. Doplnili sme ju, no aj tak upadli do kómy.“ Odfrkla Wendy.

„Doplniť mágiu nestačí.“ Sklonila sa k jednému z nich. „Musíte ju prepojiť s tým, čo v nich zostalo.“

„Povedz nám niečo, čo nevieme!“ Wendy naštvane prskala na všetky strany.

„Stačí vám niekto, kto ovláda mágiu života, najlepšie ten, kto má zelenú auru.“ Odvetila Ely, akoby o tom vedelo každé dieťa.

„Zelenú auru?“ Zadívali sme sa s Wendy na seba. Skrz virten som sa ozval Nii. Bola ešte stále na bojisku, no jej mesto už bolo obsadené. O pár minút na to dobehla zadýchaná.

„Čo sa stalo?“ Vyhŕklo z nej.

„Tvoja aura dokáže prepojiť mágiu v nich a zachrániť ich životy.“ Odvetil som.

„Ehm a ako to mám urobiť?“ Oči jej pobehovali tu a tam.

„Je to rovnaké, ako keď podporuješ rastliny k rastu. Mágia sa prepojí akoby koreňmi a vytvorí tak nový celok.“ Vysvetľovala, no stále bolo v jej tvári zmätenie z toho, že také niečo nevieme.

Nia sa zhlboka nadýchla a dala sa do práce. V podvedomí sa snažila prepojiť mágiu v tele prvého špecialistu, zatiaľ čo jej telo žiarilo zelenou farbou. Trvalo to pár minút. Keď sa konečne vrátila do reality, od vyčerpania sa zvalila na zem. Len tak-tak som ju stihol zachytiť. Vyzerala v poriadku, len ju to unavilo. Skontroloval som jej hodnoty a bol som si istý, že jej nič nebolo. Videl som však, čo konkrétne robila a ako to spravila. Brnenie sa mi rozžiarilo farbami a ja som zopakoval postup pri zvyšných dvoch špecialistoch. Farby na brnení sa postupne menili na zelenú aj za cenu veľkého nepomeru. Keď som skončil, zostala mi v tele menej ako polovica hodnôt mágie. Dal som si ale pozor, a tak som cítil len slabú únavu.

„Čo myslíš?“ Pozrel som sa na Wendy. Otvorila hologram ich tiel a prezrela si ho.

„Mágia sa prepojila a životné funkcie sú stabilnejšie. Viac ti ale neviem povedať.“

„Kde je vlastne Ely?“ Obzrel som sa v stane, no nikde som ju nevidel.

„Odišla pred chvíľkou. Ani sa len nerozlúčila.“ Wendy mávla rukou.

„Zabralo to?“ Nia sa prebrala, no nevládala sa postaviť.

„Len oddychuj.“ Zastavil som ju pri pokuse vstať. „Musíme počkať a uvidí sa.“ Pousmial som sa.

„Ja sa o ňu postarám.“ Wendy čosi zakričala a z vonku doniesli ďalšiu posteľ. Pomohli sme Nii, aby si do nej ľahla. „Radšej asi zavolám ostatných, ktorí majú zelenú auru. Myslím, že ich je aspoň päť.“ Prikývol som. Nemal som už ako im pomôcť, a tak som sa pobral preč.

Chcel som sa vrátiť do dobytého mesta a skontrolovať Garma. Spomenul som si ale na Ely a na to, že bola pre niečo naštvaná. Vybral som sa teda najskôr do jej stanu. Musel som prejsť celým táborom až k yphetskej časti. Všade naokolo sedeli unavení či ľahko ranení vojaci a občas som narazil na tanky, ktoré tiež niesli známky bojov. Občas im chýbal nejaký kus plechu, inokedy bola celá strelecká veža začernená od ohňa. Ypheťanov odvádzali na juh ostrova, kde pre nich už ich krajania nachystali ubytovanie. Nemali sme veľa priestoru, a preto sa všetci spoliehali na tých pár miest, ktoré sme dobyli. Museli sme však počkať, kým čističky vyčistia vzduch a okolie.

Dorazil som k stanu, v ktorom bolo kopec náradia. Všetko bolo ale rozhádzané viac, ako inokedy. Na stole ležal kovový plát, ktorý mal v sebe mnoho prehĺbenín. Akoby doň niekto udieral kladivom bez rozmyslu. Zhodil som zo stoličky akési piliny a posadil som sa. Po Ely nebola ani stopa, tak som sa rozhodol počkať.

Ubehlo pár minút, keď som ju začul. Popod nos si hundrala: „Blbý Prízrak, blbí ľudia! Nechajú ma tu! Ja viem bojovať!“ Rozčuľovala sa. „Prečo som len taká blbá? Prečo len od neho nemôžem odtrhnúť zrak? Prečo? Prečo?“ Vbehla do stanu a začala si udierať hlavu o drevený stĺp, ktorý podopieral jeho strechu.

„Stalo sa niečo? Od koho nemôžeš odtrhnúť zrak?“ Zaškeril som sa a Ely takmer vyletela z kože, keď ma zbadala.

„Čo? Ty! Prečo? Aaaaaaaa!“ Odrazu začala kričať z plných pľúc. „To je môj stan!“ Zvrieskla na mňa. „Choď preč!“ Vstal som zo stoličky a ona ma začala tlačiť preč zo stanu.

„Veď už idem.“ Usmieval som sa od ucha k uchu. „Ale ešte som ti chcel niečo povedať.“ Stočil som sa a ona sa len tak- tak udržala na nohách. „Nejdeš do boja nie preto, že by si nevedela bojovať alebo že by sme ti neverili. Nejdeš do boja preto, že každý špecialista a aj ja sám sa dá nahradiť. Nájsť však niekoho, koho vynálezy zachraňujú stovky životov a poskytujú nám výhodu, je takmer nemožné.“ Ely v momente zozelenela. „Chcem tým povedať, že by trvalo pár dní, než by sme ťa dokázali nahradiť, a to sa nikomu nechce.“ Ely nafúkla líca a chcela čosi povedať, no nedal som jej možnosť. Odkráčal som preč a za chrbtom som začul tiché: „Teba nemožno nahradiť.“ Takmer som to ani nepočul.

Vrátil som sa do niekdajšieho hlavného mesta Ypheťanov. Jednotky prečesávali mesto a kontrolovali každý dom či pivnicu, ktorú našli. Občas narazili na niekoho pod vplyvom Mirnilčanov, no nekládol odpor. Celkovo sme mali len pár desiatok zajatcov. No aj tak bolo jasné, že dlho nevydržia. Keď boli pod vplyvom Mirnilčanov, tak po zajatí odmietali vodu a jedlo, takže umreli do niekoľkých dní.

Zatiaľ čo vojaci pripravovali čističky okolo hradieb, vrtuľníky dokončili obhliadku pevností na ostrove a vrátili sa späť. Z ostrova viedli tri mosty, a každý z nich strážila pevnosť. Sám o sebe nebol ostrov veľmi veľký. V najširšom mieste mal päťdesiat kilometrov a v najužšom okolo tridsaťpäť. Väčšinu z neho zaberalo mesto, no aj tak bol cenný. Mohlo sa tu zmestiť minimálne desať miliónov Ypheťanov.

Piloti vrtuľníkov odpálili mosty a zabránili tak Mirnilčanom v pevnostiach v úniku. Každá z pevností mala len malú posádku, a tak sme nemali dôvod čakať. S tretinou armády sme sa vydali k najväčšej z pevnosti. Keď sme tam dorazili, čakalo nás prekvapenie. Pred hradbami stála nastúpená posádka zložená z asi dvochstoviek Galbotov, Roltoncov a mirnilských poskokov. Pred nimi stál ich veliteľ a čakal.

„Čo teraz?“ S Garmom sme nechápali, čo sa tu deje.

„Žeby chcel vyjednávať?“ Prehovoril som.

„Vyjednávať? To sa ešte nestalo.“ Zarazil sa Garm.

„Tak neviem, prečo inak by stáli pred hradbami.“ Tiež sa mi to nezdalo, no nič iné mi nenapadlo.

Vybral som sa im naproti a zvyšok armády čakal na povel. Keď som sa priblížil, mirnilský mág vystúpil vyššie. Na moje a zrejme aj na prekvapenie všetkých ostatných, Mirnilčan chcel vyjednávať. Výmenou za to, že jeho a dvoch ďalších mágov necháme odísť, prerušia puto s vojakmi a znova ich oslobodia od ich mágie. Nemal som o čom premýšľať. Život troch bezcenných mágov výmenou za pár stoviek duší, ktoré mohli byť znovu slobodné. Súhlasil som.

Mirnilský mág vydal signál a z ostatných pevností sem dorazili celé ich posádky. Sledoval som, akým spôsobom prepúšťajú vojakov. Dúfal som, že to budem môcť zopakovať a oslobodiť tak viacerých hneď pri útoku. Keď som však pozoroval ten proces, došlo mi, že to nepôjde. Kúzlo, ktoré používali, bolo veľmi komplikované. Ich mágia vytvárala v mozgoch ich obetí vlastnú informačnú sieť a jej násilné odpojenie by poškodilo mozog a zrejme aj zabilo obeť. Na niečo to však bolo dobré. Vedel som, ako nepostupovať aj keď mi Ayra spomínala jej neúspešné pokusy o prerušenie ich mágie. Jediný spôsob tak zatiaľ bol taký, že ich prepustili Mirnilčania sami alebo že bol jedinec mimo ich vplyv dosť dlhú dobu na to, aby sa z toho dostal sám.

Mirnilčania prepustili Galbotov a Roltoncov. Naliehal som však, aby prepustili aj ostatných. Mág bol ale zvedavý, na čo by nám boli ich poskoci. Nedokázali samotní nič urobiť. Na Zemi ale už bežal program, pri ktorom ich učili základné veci. Mnoho z nich sa postupne naučilo rozprávať a začínali aj samostatne myslieť. Mágovi som to ale nepovedal. Nemal však na výber. Pokiaľ by ich neprepustil, nemohol by čakať, že dodržíme dohodu. Keď boli všetci slobodní, odprevadil som ich k mostu. Opravil som jeho zničenú časť a nechal som ich ísť. Boli to síce nepriatelia, ale ak by som nedodržal svoje slovo, tak by som mohol zabudnúť na nejaké budúce možné dohody.

Pred tým, ako sme sa vrátili do mesta, preskúmali sme pevnosti. Boli úplne prázdne a nepoškodené. Čakal som, že ich mágovia nejako sabotujú, ale zrejme sa viac báli o vlastný život, a tak im to nenapadlo. V pevnostiach sme rozmiestnili niekoľko čističiek a stovku vojakov. Nechali sme pri každej aj päť tankov a vrtuľníky sa striedali pri prelietavaní nad mostami a ostrovom.

Mesto bolo zaistené a čističky už vo vnútri vytvorili dýchateľný vzduch. Joro-Gumo nám sem poslala niekoľko Ypheťanov, aby vysvetlili svojim krajanom, čo sa deje. Medzitým tímy špecialistov opravovali zničené hradby a pripravovali sa na rozmiestnenie čističiek po okraji ostrova. Garm spočítal naše straty. Z deväťdesiattisícového vojska bolo ranených alebo zabitých takmer desaťtisíc. Zostala nám približne tretina vrtuľníkov a niečo viac ako polovica tankov. Mirnilčania sa zamerali hlavne na našu techniku a pri presile, ktorej sme čelili, neboli tie straty až také hrozné. Pomohlo ale aj zabitie Galia. Získali sme niekoľko minút, kedy sme mohli postupovať skrz nehybných nepriateľov. Pomohli nám ale aj vrtuľníky. Ich rakety zasiahli kasárne a zaživa upálili pár tisíc Mirnilčanov.

Keď konečne vyšlo nad ostrovom slnko, na opačnej strane nastala noc. Joro-Gumo nám priebežne posielala správy o všetkom možnom. Nia a Valkýra opevňovali svoje mestá. Podarilo sa im obsadiť významné strategické mestá. Celkovo sme ovládali štyri ostrovy, ktoré bolo možné prepojiť. V ceste nám stalo ešte dvakrát toľko ostrovov a pevností, ktoré ich strážili. Bolo však len otázkou času, než ich prepojíme do jedného celku.

Keď sme konečne dostali presné informácie o stratách a oslobodených Ypheťanoch, v celku ma to prekvapilo. Stratili sme tak desať percent vojakov, čo bolo asi tristotisíc mužov a žien. K tomu sme stratili aj stovky tankov a vrtuľníkov, no oslobodili sme dokopy takmer tridsať miliónov Ypheťanov.

S Wendy sme hneď na ďalší deň prelietavali nad ostrovmi. V zajatí zostali asi dva milióny Ypheťanov. Nanešťastie ďalšie takmer tri milióny z nich sme nestihli zachrániť. Mirnilčania ich radšej zabili skôr, ako sa k nim dostali naše armády. Bolo jasné, že viac z nich už nedokážeme oslobodiť. Nielen preto, že sa v zvyšných mestách posilnila obrana, ale hlavne preto, že ich postupne prevážali preč. Pri tempe, ktoré nasadili, potrvá len pár dni, než na Yphete nezostane žiaden zajatý Ypheťan.

„Vitaj na opačnej strane planéty.“ Pozdravil som Joro-Gumo. „Prišla si ma vystriedať?“ Uškrnul som sa.

„A mám na výber?“ Zodvihla nohu a s nechuťou si prezrela mazľavé bahno na topánkach.

„Samozrejme, že máš. Môžeš ma vystriedať alebo ma môžeš vystriedať.“ Uškŕňal som sa od ucha k uchu. Bol som tu sotva dva dni, no už som chcel odísť. Riadenie mesta a všetko, čo sa s tým spájalo, mi veľmi nevoňalo. Rovnako ako Joro-Gumo nevoňalo bahno, ktorého tu bolo plno. Čističky však pracovali na plný výkon a bahno by sa malo časom stratiť.

„Veľmi vtipné!“ Opatrne našľapovala a snažila sa stúpať na kamene a iné pevnejšie miesta. „No najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje naposledy.“ Pozrela sa na mňa s jej kamennou, no veľmi peknou tvárou. Dlhé čierne vlasy jej viali do tváre a odrazu sa na nich objavil slabý úškrn. „Čakajú ťa na Zemi. Laco má pre teba prácu.“ Úškrn na mojej prilbe zmizol.

„Ale no tak! To nemôžem mať pár dní voľno?“

„Na to zabudni!“ Rázne mávla rukou. „Každý si tým musí prejsť!“

„Veď nemá dosť fotiek a výmyslov, ktoré vešia po uliciach?“ Odfrkol som. Joro-Gumo natiahla ruku, aby som jej pomohol preskočiť neveľkú kaluž. Jej tmavým očiam sa nedalo odolať, a tak som jej pomohol.

„Bez propagandy nebudeme mať na svojej strane ľudí a bez ľudí...“

„Nebudeme mať vojakov a financie!“ Prerušil som ju. „To si mi už niekoľkokrát vravela!“

„Tak sa prestaň správať ako decko a choď na Zem!“ Aj keď poskakovala z kameňa na kameň, stále to vyzeralo, akoby bola na módnej prehliadke. Ladným krokom, hopkajúco pokračovala k môjmu, teraz už jej, stanu. Chcel som znova niečo povedať, no gestom ma zastavila. „Viem, čo chceš povedať a áno musíš! Bojoval si s Banshem, a to sa bude na plagátoch dobre vynímať.“ Dorazili sme k stanu a Joro-Gumo si začala čistiť topánky. „Tak už bež! Veď si sa nemohol dočkať, kým odtiaľto odídeš.“ Na jej tvári sa objavil široký desivý úsmev. Vyzeral omnoho strašidelnejšie ako ten, čo som mal na prilbe. Pritom bežne vyzerala ako milá malá osôbka, ktorá by ani muche neublížila. V tom som čosi zazrel v jednej z rozpadnutých uličiek. Zadíval som sa tam, no nič som nevidel. „Na čo sa to pozeráš?“ Vykukla zo stanu.

„Niečo som asi videl.“ Povedal som váhavo.

„To bahno asi bude toxické, a ty už máš halucinácie.“ Mávla rukou a zaliezla do stanu. Ja som sa teda pobral preč.