Na Yphete trval deň dvadsaťjeden hodín a pár minút, a tak som mal už len necelých dvadsať hodín na prípravu. Dorazil som k jednotkám, ktoré boli pridelené ku mne. Medzi deväťdesiatimi tisíckami vojakov bolo aj dvadsať špeciálnych jednotiek a štyri tímy špecialistov. Takže osemdesiat skúsených vojakov a šestnásť špecialistov. Každého zo špecialistov som poznal aj osobne. Boli to študenti légie a patrili k tým najlepším.

Vytvoril som malý veliteľský stan, do ktorého som si chcel postupne pozývať jednotlivých veliteľov. Nielen špecialistov, ale aj tankistov a letcov. Najskôr som sa však stretol s Garmom. Ohnivý pekelný pes, ktorého som poznal ešte ako veliteľa Erika. Mal tú smolu, že veľkú časť vojny strávil v nemocnici, a tak trochu zaostal za ostatnými. Bol však veľmi schopný a v légii robil pokroky. Mohol som mu veriť, a tak som si ho zvolil za zástupcu.

„To mi neznie ako dobrý plán.“ Skepticky si prezeral stavy vojakov a náš cieľ.

„Hm, už si zabudol na Ľubovňu?“ Pousmial som sa. „Tam sme mali oveľa väčšiu nevýhodu a nemali sme žiadne tanky a helikoptéry.“

„To bolo iné.“ Mávol rukou. „Vtedy sme bojovali proti radovým vojakom. Tu nás čaká hotové peklo.“

„Veď si Garm. V pekle by si mal byť ako doma.“

„Hm, prečo práve ja.“ Pokrútil hlavou.

„Pretože máš talent na zranenia, a tak budeš môj štíť.“ Zlovestne som sa uškrnul.

„Len si vtipkuj.“ Odfrkol. „Ak z tohto vyviaznem len s novou jazvou, tak budem rád.“ Nebolo mu to veľmi pochuti, no súhlasil s plánom.

Postupne sme zvolávali ostatných veliteľov a pridelili sme im úlohy. V pláne bolo preraziť stenu v miestach, kde nebola žiadna brána, ale ani žiaden most. Nemohol nám tak nik vbehnúť do chrbta. Odtiaľ sa mali jednotky presúvať priamo do centra mesta, kde držali Ypheťanov. Tanky razili cestu a vrtuľníky mali ostreľovať ubytovne mirnilských vojakov, a potom zneškodniť mosty. Bol to jednoduchý a priamočiary plán, no mohol vyjsť. Mali sme na svojej strane noc, a tak bolo možné, že ich prekvapíme.

Deň ubehol ako voda. Noc som strávil s Niou, no bola dosť nesvoja. Prešla už mnohými bojmi, no večer pred nimi bola vždy nervózna. Ani moje vtipy či podpichovanie nezaberali. Celú noc takmer nespala, a tak som s jej povolením použil kúzlo na uspávanie.

Nastal nový deň a každý sa pridal k svojej armáde. Každý okrem mňa. Wendy sa nepodarilo preniknúť vzduchom k mestu a nemohol som riskovať stratu momentu prekvapenia. Vyskúšal som teda inú cestu. Ukrytý hlboko na dne oceánu som sa blížil k ostrovu. Zastavil som niekoľko kilometrov od ostrova a sledoval som čas na hodinkách. Útok musel začať presne, inak by sa to mohlo skončiť veľmi zle. Odpočítaval som posledné sekundy. S úderom poludnia som vystrelil z vody a dopadol na pevninu. Trvalo to možno päť sekúnd a na pevninu dosadli prvé pásy tankov. Portál bol stabilný, armáda sa presúvala k mestu a ja som zapol rušičku. Vojaci mali na sebe plynové masky, pretože vzduch okolo obsahoval priveľa nebezpečných látok.

Portál a armáda bola od hradieb sotva pol kilometra. Sústredil som sa a celé brnenie sa rozžiarilo. Z rúk mi vyšľahol prúd energie smerujúci k vežiam. V tom sa energia stočila a zasiahla asi sto metrov dlhý pás hradieb tesne nad zemou. Nestabilnej energie vesmíru nestálo nič v ceste. Mágovia chránili veže, pretože si mysleli, že útok pôjde na nich. V hradbách sa tak vytvorila asi dva metre vysoká, a takmer sto metrov dlhá diera. „Teraz!“ Zvolal som do vysielačky a okolím sa ozývali mohutné výbuchy. K hradbám sa dostalo len niekoľko striel, no stačilo to, aby sa zrútila k zemi. „Vpred!“ Zavelil som a armáda sa rozbehla plnou rýchlosťou.

Blížili sme sa k hradbám, keď nás začala ostreľovať spŕška šípov a kúziel. Špeciálne jednotky, tanky a vrtuľníkmi boli vyzbrojené prenosnými magickými štítmi. Neboli veľmi účinne, no vydržali pár zásahov, než vyhoreli. Dorazili sme k zničeným hradbám. Sústredil som sa a hromada trosiek sa na malý moment zmenila na tekutinu, a potom znovu stuhla. Vznikla tak rovná rampa, po ktorej do mesta prúdili tisícky vojakov. Medzitým už vrtuľníky krúžili nad mestom. Snažili sa vyhnúť strelám z povrchu, ako aj mirnilským mágom, ktorí sa vzniesli pomocou mágie vetra a prenasledovali helikoptéry. Tie však unikali a vždy keď mohli, vypálili rakety do miest, kde mali Mirnilčania kasárne. Mesto sa tak pomaly ocitlo v plameňoch.

„Pohyb!“ Povzbudzoval som vojakov a tanky, ktoré prechádzali malými skupinkami mirnilských vojakov, ako nôž maslom. Už sme boli takmer v centre mesta, keď som pocítil ohromnú magickú silu. „Stáť!“ Skríkol som. Prvý tank dupol na brzdy a tesne pred ním preletela vlna energie. Predný pancier tanku sa rozžeravil dočervena, a to ho energia ani nezasiahla. Preletel som k nemu a ochladil ho, aby sa vojaci dnu neuvarili. Pozrel som sa do uličky, z ktorej energia vyšla, a tam stála Ayra. Na sebe mala nablýskanú snehovo bielu zbroj a v ruke držala meč. Postavil som sa oproti nej a po chvíli dobehol aj Garm.

„A, doriti!“ Zanadával. „Banshe!“

„Tu máš!“ Podal som mu satelitný telefón. „Pohyb! Osloboďte Ypheťanov!“ Tanky sa znovu pohli a s nimi aj armáda.

„Pomôžeme ti.“ Garm nervózne prekračoval a okolo neho sa zbehla jeho jednotka.

„Podáme si ho.“ Povedal niekto z jeho jednotky. Pozoroval som Ayru a podľa hlasu som si nebol istý, kto to povedal.

„Tu mi nemôžte pomôcť. Je mimo vašu ligu a možno aj mimo moju ligu.“ Zašepkal som. „Nestrácajte čas.“ Vtlačil som mu vysielačku do rúk. „Ak sa nevrátim, vieš, čo máš robiť.“ Neochotne prikývol a rozbehol sa za armádou.

Armáda za mnou prúdila ďalej. Posunul som sa tak, aby jej výstrely nezasiahli nikoho z našich vojakov. Opatrne som sa približoval a v ruke som držal čierny meč. Ayra začala. Vypálila niekoľko striel a ja som jej to opätoval. Okolo nás sa rozpútalo peklo. Budovy naokolo sa začali rúcať alebo sa v sekunde vyparili, no aj tak sa mi zdalo, že ma úmyselne netrafia.

„Veža za mnou.“ V hlave som začul jej hlas. „Sleduje ma, tak bojuj poriadne!“ Vyprskla a vypálila niekoľko kúziel naraz. Mal som čo robiť, aby som sa im vyhol, no aj tak som musel jedno kúzlo kryť štítom.

„Musím sa k nemu dostať.“ Odpovedal som jej skrz virten.

„To nepôjde. Okolo seba má silnú ochranku a zmizne skôr, ako by si sa cez ňu dostal.“ Pokračovali sme v boji a v okolí už takmer nezostalo nič k zničeniu. „Je to Galio.“ V hlave sa mi vybavil jeho obrázok. Nebezpečný mág. Majster v ovládaní jednotiek a mágie. „Pravá ruka Orta!“ Odfrkla naštvane.

„Dokázala by si ho odtiaľto zabiť?“ Naše meče sa zrážali tak silno, že z ich rázovej vlny sa víril prach naokolo.

„Nemôžem ho len tak zabiť!“ Udrela päsťou do zeme a pôda podo mnou ma vyhodila do vzduchu.

„Dokážeš alebo nedokážeš ho odtiaľto zabiť!“ Vyskočil som na nohy a vypálil som jej smerom spŕšku bleskov.

„Bez problémov!“ Naštvane na mňa hodila takmer celý dom. Tesne pred dopadom som ho zmenil na hromadu malých úlomkov a poslal jej ho naspäť. Ayra dala pred seba ruky a zosilnila svoj magický štít, aby vydržala spŕšku úlomkov.

„Až ti poviem, vypáľ to priamo na mňa. Mám plán.“ Presunul som sa na pozíciu a privolal som štít. Čierny vo vnútri s červeným lemovaním, ktoré sa tiahlo až k špicatému koncu. „Teraz!“ Ayra roztiahla ruky a odhodila spŕšku úlomkov na kraj. Končeky prstov jej začali žiariť a oproti mne sa vyvalila vlna podobná tej, ktorou som zničil hradby. Tesne pred dopadom do štítu vletela do malého portálu, ktorý ústil hneď vedľa. Vyzeralo to, akoby štít odrazil kúzlo iným smerom. Odrazená energia zasiahla vežu, na ktorej mal byť Galio. Tá sa spoločne s veľkým kusom hradieb doslova vyparila.

„Dobra práca!“ Začul som v hlave a hneď na to ma zasiahla vlna vzduchu tak silno, akoby ma niekto udrel veľkým kladivom priamo do hrude. Odletel som niekoľko metrov až do trosiek, ktoré sme tu s Ayrou vytvorili. Vyskočil som na nohy, no po Ayre už nebolo ani stopy.

Stál som na hromade trosiek a rozhliadal sa po okolí. Veža bola preč. Moja úloha bola hotová. Z centra mesta sa však ozýval hluk. Zmenil som sa na prízrak a vzniesol som sa do vzduchu. Preletel som nad centrum mesta, kde armáda zabíjala paralyzovaných nepriateľov. Nebrali ohľad na to, či to bol Mirnilčan, Galboťan alebo Roltonec. Viac ma však zaskočilo, že tu nebol žiaden obor z Nuxisu. Nielen tu, ale na celej planéte sme žiadneho nevideli.

„Do nich!“ Prelietaval som ponad armádu. Nad hlavami som im vytvoril červený a biely kruh a vojaci sa stali rýchlejšími a zapálenejšími. Z oblohy sa taktiež znieslo niekoľko žeravých kameňov, ktoré sa pri dopade zmenili na ohnivých golemov. Pálili všetko, čo im prišlo do cesty. Občas sa však ukázali aj mirnilskí mágovia. Boli slobodní, a tak ich smrť Galia nijako neovplyvnila. Rýchlo však pochopili, že už prehrali. Tí, ktorí ovládali vietor, sa snažili uletieť, no teraz sa ich role vymenili. Vrtuľníky, ktoré pred tým naháňali, teraz lovili ich. Neviem, koľko ich dokázalo uniknúť, no bolo to v celku jedno. Oslobodili sme Ypheťanov a získali celé mesto aj keď bolo takmer na opačnej strane planéty.