Prípravy sa pomaly blížili ku koncu. Zo Zeme sem prúdili dodávky zbraní, vojakov a člnov. V prístave na Yphete už kotvili tri lietadlové lode a dvanásť torpédoborcov. Povedal som si, že je čas trochu si oddýchnuť od toho všetkého. Vzal som Niu a viedol ju so zatvorenými očami z Yphetu.

„Kam ma to vedieš?“ Držal som ju za ruku, no druhou sa nenápadne snažila zistiť, kam to ide.

„Ešte vydrž.“ Chytil som jej aj druhú ruku. „Je to prekvapenie.“

„Prečo ma takto naťahuješ?“ Frflala.

„Už len chvíľku vydrž.“ Opatrne som ju prevádzal po nerovnej zemi. „Už sme tu.“

„Páni!“ Pred jej očami bola zelená čistinka posiata pestrofarebnými kvetmi. Uprostred bolo jazierko s krištáľovo čistou vodou, a tak trojmetrový vodopád.

„To nie je všetko.“ Usmial som sa a z batohu som vybral piknikový kôš. Na zem som rozprestrel deku a vyložil na ňu jedlo.

„Jahodový koláč a toasty so salámou pokvapkané citrónovou šťavou, a k tomu malé paradajky.“ Celá od radosti žiarila. „Odkiaľ si vedel?“

„To je tajné.“ Uškrnul som sa.

„Wendy! To ti musela povedať ona.“ Posadila sa na deku.

„Nepoviem.“ Posadil som sa vedľa nej.

„Nik iný ti to povedať nemohol.“ Zahrýzala sa do toastu a pridala k nemu malú paradajku. „Kde to vlastne sme? Vzduch je tu akýsi zvláštny.“

„Na Roltone.“ Vzal som si toast z taniera.

„Nemáš strach, že sa tu objavia Mirnilčania?“ Vychutnávala si jedlo.

„Najbližšia základňa je dvesto kilometrov ďaleko.“ Mávol som rukou.

Postupne sme zjedli toasty aj všetky malé paradajky. Na záver sme si dali jahodový koláč so šľahačkou. Ležali sme na deke a vychutnávali si zurčanie vodopádu. V tom Nia vyskočila na nohy.

„Mám nápad.“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„Aký?“ Nia si ladne prešla po hrudi až k popruhom na ramenách a odopla ich. Pod ňou mala ešte tričko, no aj to zhodila na zem. Potom nasledovali aj ostatné kusy jej oblečenia. Celkom nahá sa rozbehla do jazierka.

„Tak na čo čakáš?“ Usmievala sa a na vodnej hladine vykukovala len jej hlava.

„Ja ti neviem. Je to iná planéta, a ktovie, čo v tej vode žije.“ Postavil som sa a opatrne som prikročil k brehu.

„Nebuď padavka a poď sem ku mne.“ Šplechla na mňa vodu.

„Ty jedna potvora!“ Odhodil som brnenie na zem a skočil som do jazierka. „Spokojná?“ Priplával som k nej.

„Skoro.“ Šibalsky sa usmiala a vrhla sa na mňa.

Prešla asi hodina, než sme sa dostali späť na breh, no ani potom sme len tak neležali. Deň vystriedala noc a obaja sme unavene hľadeli na hviezdy nad nami. Obloha bola jasná a Rolton práve prelietal menším meteorickým rojom. Na oblohe sa odohrávalo hotové divadlo, no aj tak sme mali problém odtrhnúť od seba zrak.

„Už nech táto vojna skončí.“ Nia sa usmiala. „Postavíme si niekde domček, vyrobíme pár detí a budeme žiť normálne.“

„No ak tým normálne, myslíš naveky a vždy pripravení chrániť ostatných, tak áno.“ Povzdychol som si.

„Asi máš pravdu. No mohli by sme sa vzdať virtenov. Vieš na dôchodku.“ Premýšľala nahlas.

„Možno raz.“ Pousmial som sa aj keď mi pri tejto myšlienke behal mráz po chrbte.

„Možno raz.“ Odvetila neisto. „No asi by sme sa už mali vrátiť. Nech si nerobia starosti.“

„Ešte máme čas.“ Obrátil som sa k Nii. „Povedal som Wendy, nech nás nehľadá celý deň.“ Prechádzal som prstami po jej hebkej pokožke. „Čo ty na to?“

„Ešte nemáš dosť?“ Rozpačito sa usmiala.

„Hm, ty snáď áno?“ Zarazil som sa. „To, aby som si našiel ešte jednu ženu. To mi možno bude stačiť.“

„Ty jeden!“ Pleskla ma po ramene. „Ja ti stačím!“ Vrhla sa na mňa aj keď už bola unavená, no nebola jediná. No za tú možnosť provokovať ju s tým, že si nájdem ďalšiu, to stálo. Keď vyšlo slnko, obaja sme lapali po dychu a pár ďalších hodín sme len tak nehybne ležali.

„Dáme ďalšie kolo?“ Ledva som vládal opýtať sa jej to.

„Vieš ty čo! Nájdi si ešte jednu!“ Mávla rukou.

Na Yphet sme sa vrátili, až keď sa na Roltone začalo stmievať. Keďže sme neboli v rovnakých časových pásmach, na Yphete mali akurát poludnie. Ja som sa vrátil k stavbe ďalších rušičiek a čističiek, zatiaľ čo Nia si šla oddýchnuť do stanu. Zrejme som to mal urobiť tiež, pretože som každú čističku a rušičku musel niekoľkokrát prerábať, než bola funkčná.

Uplynulo pár dní a ofenzíva už visela vo vzduchu. Vojaci boli nervózni a postupne sa to prenieslo aj na špecialistov. Flotila už opustila prístav a zvyšok čakal, kedy dostane svoje rozkazy. Wendy však všetko držala v tajnosti a dala si načas s plánovaním.

Nemal som už čo na práci, a tak som sa väčšinou len prechádzal po ostrove. Čističky fungovali skvelo, a tak nebolo cítiť vo vzduchu žiadne znečistenie. Aj zem vyzerala lepšie, a kde tu aj niečo začalo rásť. Väčšinou však na pobreží. Všetko ostatné bolo zaplnené vozidlami a vojakmi, ktorí zašliapali rastliny už v samom počiatku. Nedalo sa však inak. Na ostrove už boli tri milióny našich vojakov a ďalších takmer sedem miliónov Ypheťanov. Ostrov začínal byť preplnený a veľké tanky, vrtuľníky a lietadlá tomu nepomáhali. Zo Zeme sem dorazili tisícky strojov a ich posádok. Keď však dorazila aj Joro-Gumo, bolo jasné, že sa začína ofenzíva. Jej strieborná aura ju predurčovala k riadeniu takýchto operácii z tyla.

Na poludnie nás Wendy zvolala. V miestnosti na vrchole veže pevnosti sa nás zišlo desať. Nia, Wendy, Igor, Gildarts, Ironhand, Joro-Gumo, Valkýra, Sintor a Artemis. Posledná menovaná dorazila spoločne s Joro-Gumo. Neviem, aké mala pohnútky, no do vojny sa spočiatku nechcela zapojiť. Bola však skúsená a na relatívne vysokej úrovni.

„Vitajte.“ V miestnosti už boli pripravené stoličky okolo nízkeho stolu. Bolo to komické. Zatiaľ čo nám stôl siahal po kolená, Sintor mal čo robiť, aby naňho dovidel. „Pripravila som plán na oslobodenie všetkých zajatých Ypheťanov jediným koordinovaným útokom.“ Wendy sa pozrela na mňa a ja som pokryl steny fialovou hmotou proti špehovaniu. „Pred sebou máte osemnásť miest, v ktorých ich držia. Každý z vás, okrem Joro-Gumo a Sintora, dostanete svoje jednotky a ciele.“

„Nie je nás tu málo?“ Prerušil ju Igor.

„Vy ste jediní, kto bude poznať všetky ciele. Ostatní velitelia dostanú už len konkrétny cieľ.“ Vysvetlila jemne podráždene. Vyzerala dosť unavene. „Útok začne zajtra, presne na poludnie. Máme len štyroch špecialistov, ktorí dokážu otvárať portály, a tak sem príde štrnásť Ov. Budú zamaskovaní a snáď si ich nepriateľ nevšimne.“ Povzdychla si. Pred pár dňami som ju totiž požiadal, aby stále držala Ovy v tajnosti. Mal som isté tušenie a plán, ktorý vyžadoval, aby zostali Ovy v utajení, čím dlhšie. Wendy mi tak vyhovela a sľúbila, že ich zamaskuje ako len bude môcť. „V prvej fáze otvoríme súčasne osemnásť portálov nad ciele. Vybraný špecialisti sa pokúsia nepozorovane pristať na pevnine a okamžite odoslať informácie do pevnosti. Hneď na to, Ovy a ostatní otvoria portály na ostrovy a skupiny armád zaútočia na ich mestá. Je dôležité, aby sa to stalo behom čo najkratšej doby, aby nás Mirnilčania nestihli rušiť. Hneď, ako bude portál otvorený, aktivujú sa naše rušičky.“ Spod stola vytiahla menšiu a väčšiu vysielačku. „Od tej chvíle budete odkázane na nich.“ Zodvihla ich do vzduchu. „Väčšia z nich je satelitná. Spojíte sa ňou s Joro-Gumo, ktorá zostane tu a bude riadiť leteckú podporu a váš ústup.“ Joro-Gumo prikývla. „Menšia vám poslúži na spojenie s tankami a vrtuľníkmi.“ Položila ich na stôl. „Sintor?“ Ypheťan vstal.

„Vašou hlavnou úlohou je záchrana zajatcov. Pokiaľ sa k ním dostanete, bude len na vás, či budete pokračovať v útoku. Pokiaľ uvidíte šancu, využite ju. Pokiaľ nie, stiahnite sa späť.“ Pozrel sa na Wendy a na holografickej mape zasvietilo niekoľko miest. „Toto sú mestá, ktoré by sme potrebovali. Niektoré z nich väznia viac ako milión Ypheťanov, iné...“ Ďalšie mestá sa rozblikali načerveno. „Tie sú strategický dôležité.“

„Tak, ako povedal Sintor.“ Slovo si zobrala Wendy. „Cieľom je oslobodiť zajatcov. Bez nich už Mirnilčania nebudú mať živé štíty, ktoré by proti nám mohli použiť.“ Zhlboka sa nadýchla. „Sú nejaké otázky?“ V miestnosti si špecialisti vymenili niekoľko pohľadov, ale nik sa nič neopýtal. „Tak teda dobre.“ Rozposlala nám inštrukcie. Ponoril som sa do podvedomia a prezrel som si svoj cieľ, ako aj vojakov, ktorých mi pridelila. „Môžete ísť. Zoznámte sa so svojimi skupinami a pripravte ich. Ostatným veliteľom rozdám pokyny osobne.“ Špecialisti vstali. Zrušil som pole okolo miestnosti a jeden po druhom odchádzali. Zostal som sedieť a počkal som, kým sme s Wendy nezostali sami. Obnovil som bariéru a čakal, či mi k tomu niečo povie, no mlčala.

„Takže... obetovať Ypheťanov si odmietla, no s obetovaním našich vojakov nemáš problém?“

„Máš deväťdesiattisíc vojakov, dvesto tankov a stovku vrtuľníkov. To je dostatočná sila.“ Odfrkla.

„Na väčšinu z tých miest možno áno. No na hlavné mesto s dvestotisícovou armádou a bohviekoľkými mágmi to nie je dosť vojakov.“ Zobrazil som počty vojakov pri ostatných mestách. Väčšinou presahovali obrannú posádku aspoň o pár tisíc vojakov. „Tak prejdi rovno k veci. Čo si tam videla, že to stojí za obetovanie toľkých vojakov?“

„Už viac ako mesiac mapujem všetky ostrovy a pevnosti. Občas ma objavia a zahája paľbu, no to sa priblížim na pár stoviek metrov. Hlavné mesto je však iné.“ Povzdychla si. „Nedokážem sa k nemu priblížiť ani na pár kilometrov bez toho, aby ma neodhalili.“

„No je logické, že v hlavnom meste bude ten, ktorý velí tejto ofenzíve.“ Mykol som plecami.

„Preto tam ideš ty,“ naštvane udrela do stola. „A vojaci tam nejdú, aby sa obetovali. Idú tam preto, aby ti získali čas. Čím skôr ho nájdeš a zabiješ, tým viac vojakov zachrániš. S trochou šťastia to pomôže aj ostatným mestám.“

„Hm, predpokladám, že ďalšiu vzdušnú podporu nemôžem čakať.“ Pozrel som sa na rozloženie flotily.

„Si na opačnej strane planéty. Ak sa niečo zvrtne, tak odtiaľ proste vypadni. Stíhačky to majú k tebe pár hodín letu.“

„Dobre!“ Vyskočil som na nohy. „Mohla si to povedať priamo a bez toho divadla.“

„Tebe to nevadí?“ Vypleštila oči.

„Vo vojne sa umiera.“ Povzdychol som si. „A tak, ako si povedala, ak si odvediem svoju prácu, tak väčšina z nich prežije aj keď tam budeme čeliť mnohým mágom.“

„V jednotke máš aj päť tímov špecialistov, takže by to mohli zvládnuť.“ Opatrne sa pousmiala.

„Zvládnu to.“ Obzrel som sa k Wendy. „Veď si ich dobre vycvičila.“ Pousmial som sa. „Snaž sa prežiť, nech sa nemusím hanbiť, že môj prvý žiak sklamal.“

„Prvý žiak? To ja som učila teba!“ Zaškerila sa.

„Samozrejme!“ Mávol som rukou a pristúpil k dverám. „Len pre uistenie, záchrana Ypheťanov nie je môj hlavný cieľ.“ Pozrel som sa na Wendy, a tá jemne prikývla. „Rozumiem.“