Sedel som na kamenných schodoch. V rukách som držal detskú knihu mágie a čakal. Prešlo päť minút, potom ďalších desať minút, až z toho bola takmer hodina. Vzduch sa zaligotal a neďaleko odo mňa sa otvoril portál. Ayra ním prešla v snehovo bielom brnení.

„Čo bolo také súrne?“ Vyštekla.

„Toto!“ Hodil som jej knihu. Ayra ju chytila a zmätene sa na ňu zadívala. „Už mám dosť tých tajomstiev!“ V rukách sa mi objavili oba meče. „Povedz mi celú pravdu!“

„Ha!“ Odvolala prilbu a na tvári sa jej objavil veľký úškrn. „Radšej ich odlož, lebo si ublížiš.“

„Alebo ublížim tebe!“ Odfrkol som. „Nebolo by to po prvýkrát.“ Ayra sa akoby na chvíľku zamyslela, a potom sa začala smiať.

„To nemyslíš vážne!“ Jej smiech sa ozýval v rozpadnutej kamennej stavbe. „Vážne si myslíš, že si ma vtedy dokázal zraniť?“ Takmer sa od smiechu váľala na zemi.

„Myslím, že áno, no ak máš pochybnosti, môžeme si to zopakovať!“ Pokračoval som naštvane.

„Nebuď smiešny!“ Utrela si zopár sĺz, ktoré jej od smiechu vyhŕkli. „Ani za ďalších sto rokov by si na mňa nemal.“ Pokojne pristúpila ku mne a posadila sa na schody vedľa mňa. „Koľkým z tvojich spolubojovníkov si povedal, čo skutočne dokážeš?“ Oprela sa lakťami o ďalší schod, akoby ležala v kresle.

„Čo to ma s tým spoločné?“ V rukách som zvieral meče a jej chladný pokoj ma znervózňoval.

„Proste mi odpovedz.“ Milo sa usmiala.

„Nikomu!“

„Tak vidíš! Ty to nepovieš svojím spolubojovníkom. Prečo si potom myslíš, že ja som ukázala Optikor a moju skutočnú silu Mirnilčanom? Veď je to predsa nepriateľ, ktorého porazím za každú cenu.“ Flegmaticky si prezrela moje meče. Nebol som si tým úplne istý, no odvolal som ich a posadil sa vedľa nej. „To, čo predvádzam na bojisku, je len divadlo.“

„Už ma ale unavujú všetky tie hádanky a neistota, či si naozaj tá, za ktorú sa vydávaš.“ Odvetil som unavene.

„Chápem.“ Milo sa usmiala. „Bol si na Roltone a niekto z chovných ti povedal príbeh o mne.“

„Z chovných?“

„Z chovných Roltoncov. Túlajú sa divočinou a myslia si, že sú slobodní. Mirnilčania ich však chcú takto voľne ponechať iba preto, aby si zaistili zdravých roltonských potomkov do ich armády. Poučili sa z Nuxisu.“ Riekla bez toho, aby som naliehal, či opakoval svoju otázku. Konečne som cítil, že hovorí pravdu priamo a bez postranných úmyslov. „To ale asi nie je to, prečo si ma chcel vidieť.“ Pokýval som hlavou.

„Existuje vôbec mágia vesmíru?“ Vyhŕklo zo mňa.

„Mágia vesmíru je jedna zo štyroch mágií, ktoré naozaj existujú.“ Zodvihla detskú knihu a pomalým ohňom ju spaľovala. „To, čo sa píše v tejto knihe, ale aj v mnohých iných, sú nezmysly. Roltonci, Mirnilčania, Človekovia a ďalšie rasy hovoria o mágii hentoho a mágii tamtoho, a pritom sú to nezmysly.“ Rozprávala s nechuťou v hlase. „Všetci sú hlupáci.“ Odfrkla naštvane. Chcel som sa opýtať, čo to potom je, ale nechcel som jej skočiť do reči. Mal som pocit, že by to nebolo správne a že Ayra mi to aj tak povie. „Predstav si, že chceš uvariť jedlo.“ Prikývol som. „Vezmeš suroviny, nachystáš ich podľa receptu a po pár minútach či hodinách ho môžeš podávať. Každý nový recept je nové jedlo. Presne takto vnímajú mágiu všetky rasy, ktoré ju poznajú. Každá nová kombinácia je hneď braná ako nové kúzlo. Mágia železa, kameňa, vody, ničenia... Mohla by som pokračovať do nekonečna a stačilo by, aby som si k slovu mágia vymýšľala náhodné slová.“ Na chvíľku sa zastavila. „Mágia zvratkov.“ Zasmiala sa potichu. „No, aby som to nezdržiavala. To, čo volajú mágiou, je len schopnosť ovládať tri základné komponenty. Každý, kto dokáže ovládať hustotu, pohyb a rovnováhu toho, čo je všade okolo nás, dokáže vytvoriť kúzlo.“

„Tri? Nevravela si štyri ozajstné mágie?“ Nedalo mi to. Ayra sa však len milo usmiala a pokračovala.

„To štvrté sme my.“ Hovorila s pokojom v hlase. „Len my dvaja dokážeme ovládať mágiu vesmíru, a teda štvrtú zložku skutočnej mágie.“

„Premieňať hmotu.“ Vyskočilo z mojich úst.

„Presne tak. Nemusíme variť z toho, čo nám poskytuje okolie, pretože si všetko dokážeme vytvoriť.“ Spokojne sa natiahla. „Dôvod, prečo som ti nepovedala všetko, je ten, že som chcela, aby si na to prišiel sám.“ Usmievala sa. „A tiež som si chcela byť istá, že si ten správny.“

„A načo je nám potom to meditovanie a čerpanie mágie, ak vôbec neexistuje? Čo tie farby a planéty, na ktorých je cítiť mágiu? To všetko je tiež výmysel?“

„Máš veľa otázok.“ Unavene odfrkla. „Tak v skratke, nemôžeš variť, keď nemáš suroviny. Farby ti označujú časti mágie rovnako, ako keď si kúpiš jedlo, ktoré už je takmer dokončené a len ho dovaríš či mierne upravíš. A planéty? To sú kuchyne. Keď sa na niektorých planétach nič nevarí, tak je veľmi ťažké začať, ale ak je planéta jedna veľká kuchyňa, tak suroviny sa doslova povaľujú všade naokolo.“ Mal som pocit, že jej metafory neboli vôbec pripravené, na rozdiel od všetkého ostatného, čo doposiaľ robila. Vybral som teda jednu zo zmrazených broskýň a podal jej ju. „Juu.“ Oči sa jej rozžiarili a s chuťou sa do nej zahryzla.

„Tak počkať. Čo tie reči o tom, aby som nepoužíval mágiu vesmíru, a o tom, ako tí, ktorí ju použili, umreli hroznou smrťou?“

„To som si vymyslela.“ Bezstarostne mykla plecami, a popri tom mľaskala.

„Vymyslela?“

„Teda nie všetko. Mágia vesmíru je nebezpečná, to je pravda, ale nepoznám nikoho, kto by ju ovládal pred nami.“ Pokračovala, akoby sa nič nestalo.

„Tak, ako vieš, že je nebezpečná?“ Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Mohol som s ňou trénovať už roky, no zakázala mi to, a tak som bol stále takmer na začiatku.

„Keďže vieš, že premieňa hmotu, predpokladám, že si skúšal premieňať aj mágiu.“ Prikývol som. „Nevšimol si si nič?“

„Všimol, že pri premene stratím oveľa viac, ako získam.“

„Bez Optikoru v hrudi by si takouto jednoduchou premenou mohol prísť o priveľa mágie. Ak by sa to stalo v nesprávny čas či počas boja, umrel by si.“

„Tak prečo si mi ho nedala skôr? Mohol som trénovať!“ Rozčuľoval ma jej neustály úsmev na tvári.

„Nemohla som ti ho dať, kým si nemal psychickú zbroj, gropko.“ Všetko to do seba zapadalo. Ayra bola nadšená, keď som vyrobil prvé kúsky psychickej zbroje, no vtedy som netušil prečo.

„Gropko.“ Povzdychol som si.

„Čudujem sa, že si prežil tak dlho. Gropko!“ Ayra do mňa jemne udrela päsťou.

„Takže si našiel knihu o Gropských vojnách?“ Vstala, aby sa ponaťahovala. „Takže predpokladám, že Ely sa preriekla. Vyzeralo to, ako nehoda alebo si tušil, že to urobila schválne?“

„Čože?“ Vyštekol som.

„Takže si nič netušil.“ Znova sa smiala z plných pľúc. „Ty si ale naivný. Vážne si si myslel, že po toľkej drine, čo som s tebou mala, by som ti nenechala nejaké kúsky informácií?“

„Akej drine? Aké kúsky informácií?“

„Zachránila som ti krk už toľkokrát, že to ani nepočítam. Preto som za tebou poslala Ely. Mala na teba dozerať a jemne ťa postrčiť správnym smerom. Lenže ona sa tak trochu..., ale nič.“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„A práve preto je ťažké veriť ti! Neustále len všetko obaľuješ kopou lží a je ťažké zistiť, čo si vlastne zač!“ Vyskočil som na nohy a telo mi obklopila čierno-červená aura.

„Si môj gropko a ja tvoj!“ Jej snehovo biele brnenie sa rozpadlo. Spod neho vykuklo čierne brnenie a jej telo obklopili čierno-červené plamene. „Som Ayra Čierno-červená, a ty si...“ Vo vzduchu zaznelo moje meno. Moje skutočné meno, „Čierno-červený! Naše aury, duše, a osudy sú prepojene už naveky!“ Po chrbte mi behal mráz. „Je jedno, kam ide jeden, tam pôjde skôr či neskôr aj druhý. Prečo asi dokážem vysielať do tvojej mysle predtuchy, či nájsť to, kde si? Pretože to isté dokážeš aj ty.“ Položila mi ruku na rameno. „Vtedy, keď si zničil celé mesto na zemi, šiel si za tým, čo si videl. Videl si skrz moje oči, pretože som bola unavená a vtedy je spojenie jednoduchšie. Preto si môžeme vstupovať do snov, či volať o pomoc, keď sme ťažko ranení.“ Rozprávala a mne sa vynárali sny, ktoré som za posledný rok mal. Videl som v nich Mirnilčanov, iné planéty a podivné kúzla. Netušil som, čo to znamenalo, až doteraz.

„Hm, a čo to proroctvo?“ Snažil som sa uvažovať triezvo, no jej slová mnou dosť pohli. Zároveň som k nej však cítil takú dôveru, akú nikdy predtým.

„Jeho presné znenie si už nepamätám. Voľne preložené však hovorilo o tom, že len my dvaja dokážeme zastaviť temnotu, ktorá pohlcuje vesmír.“ Usmievala sa. „Sme vyslanci vesmíru a máme zastaviť to zlo, ktoré sa ním šíri. Tak sa snaž, nech nesklameme celý vesmír!“ Celou silou mi udrela do hrude. Odletel som niekoľko metrov a na chvíľu mi vyrazila dych. „Ako vidíš aj jednou rukou by som ťa porazila!“ Uškŕňala sa od ucha k uchu. Cítil som sa ako nejaký amatér, čo práve získal virten. „Teraz, keď už vieš pravdu, tak snáď uveríš, že som na tvojej strane.“ Opatrne som prikývol. „No, už musím ísť.“ Brnenie sa zmenilo na snehovo biele a farba jej aury sa stratila. „Alebo chceš ešte niečo vedieť?“

„Nie, ďakujem.“ Vstal som zo zeme. „Vlastne ešte jedna vec. Zaujímalo by ma, či sa dá pomocou mágie uzavrieť sľub, ktorý by nešlo porušiť?“ Ayru zarazila táto otázka.

„Prečo sa to pýtaš?“

„Len som premýšľal, či je také niečo možné.“ Vŕtalo mi v hlave to, čo povedala Tarial. Aj keby som s ňou chcel uzavrieť akúsi dohodu, nič mi nebránilo v tom, aby som ju porušil. Tarial mi však nepripadala ako hlupaňa.

„Mágiou môžeš vytvoriť puto. Lenže to sa zruší, keď ten, kto ho vytvoril, už nemá dosť mágie alebo keď sa obeť dostatočne vzdiali.“ Mykla plecami. „No pomocou virtenu to ide. No záleží či sa jedná o jednostranný sľub alebo obojstranný. Tiež si musíš dávať pozor na presné znenie sľubu.“ Začala sa smiať.

„Čo je také smiešne?“

„Ale nič!“ Mávla rukou. „Len som si spomenula na jeden môj sľub.“

„Aký? Nenapínaj ma.“

„Orto, mirnilský hlavný veliteľ, chcel odo mňa takýto sľub. Keď však na to prišlo, môj sľub znel nejako takto.“ Zhlboka sa nadýchla, akoby chcela povedať niečo noblesné. „Ja, Ayra Čierno-červená, slávnostne sľubujem, že budem neustále bojovať s vašimi armádami, a to kým neumriem.“

„Čo je na tom také vtipné?“ Nechápal som. „Veď si sa zaviazala, že za nich budeš bojovať až do tvojej smrti.“ Ayra na mňa v tichosti hľadela. „Lenže ty si mi pomohla aj si ich zabíjala a stále žiješ.“ Ayra prikývla a usmiala sa. „Budeš bojovať s vašimi armádami, akože budeš bojovať proti nim!“ Odrazu mi to došlo.

„Presne tak.“ Vyškierala sa od ucha k uchu. „Ortovi to vôbec nedošlo a myslí si, že som viazaná životom k tomu, že ich nemôžem zradiť.“ Začala sa rehotať. „Preto si dávaj pozor na to, ako, a čo sľubuješ.“ Znova jej vyhŕkli slzy, a tak si ich poutierala. „Dobré je tiež povedať, že až do svojej smrti. Vtedy ti stačí umrieť na pár sekúnd, virten sa od teba oddelí a prísaha je fuč. Potom ťa len oživia, nasadíš si virten a všetko je zas tam, kde bolo.“

„Nestratí virten pamäť?“ Premýšľal som nahlas. „Kde na takéto výmysly chodíš?“

„Virten si pamätá nositeľa, a tak sa zresetuje, až keď si ho niekto iný nasadí.“ Mávla rukou. „Nevrav mi, že ty si nevychutnávaš chytanie za slovíčka alebo to, že si z iných uťahuješ? Aj keď u mňa to bude tým, že som mala dvanásť, keď som získala virten. Takže mám nárok na to správať sa občas ako dieťa a hlavne, keď môžem konečne slobodne dýchať, pretože mirnilská porážka sa blíži.“ Od radosti sa začala točiť. Ruky rozpažila a hlavu mala zaklonenú vzad. „Ale ty, dospelý chlap...“ Prestala sa točiť a na chvíľku akoby stratila rovnováhu. „Akú máš ty výhovorku?“

„Byť chlapom na našej planéte znamená, že si vždy tak trochu dieťa.“ Usmial som sa a Ayru to potešilo.

„Tak pokračuj v tom, čo robíš, ty veľké dieťa.“ Naposledy sa usmiala a prebehla portálom. Ešte pár minút som strávil osamote v rozpadajúcej sa kamennej stavbe. Premýšľal som nad tým, čo všetko som sa ešte mohol dozvedieť. Teraz, s Optikorom v hrudi, som mohol skúšať mágiu vesmíru, ako som len chcel. Tak, ako povedala pred pár rokmi. Magické zbrane boli len špičkou ľadovca. Neriadený prúd mixovanej mágie. Veľmi ničivý a schopný preraziť najsilnejšie štíty, no zároveň mohol byť pretvorený na čokoľvek.