Takmer mesiac som sa na Zemi neukázal. Pôvodne som si myslel, že to neboli ani tri týždne. Zabudol som ale na to, že na Galbote trval deň takmer o osem hodín dlhšie. Mal som čo doháňať či už v parlamente alebo v légii. Zo všetkého najskôr som šiel za Niou. Dopočul som sa, že sa im na Yphete nedarí postupovať. Prebehlo niekoľko útokov z mirnilskej aj našej strany. Žiaden z nich nebol úspešný. Ocitli sa v patovej situácii. Úzky most spájajúci ostrovy nestačil na presun dostatku vojakov k prielomu a vzdušné útoky sa ukázali rovnako neúspešné.  Nia a malá časť armády tak dostali dovolenku. Keď ma uvidela, hneď mi jednu vrazila. No v zapätí ma objala. Nečudoval som sa jej. Bol som dlho preč a ani raz som sa jej neozval. Každopádne netrvalo dlho a boli sme sami v jej izbe. Posteľ to len tak-tak prežila.

„Tak, ako bolo na výlete?“ Usmievala sa a hladila ma po hrudi.

„To je tajné.“ Uškrnul som sa.

„Jasné!“ Chytila jeden z chĺpkov na hrudi a začala ho ťahať. „Takže, ako bolo na výlete?“

„To je vážne tajné.“ Sebavedomo som sa usmieval. Nia strhla ruku a vytrhla mi chlp. „Tak toto som si nezaslúžil.“ Vyčítavo som sa zahľadel do jej modrých očí.

„Ja mám iný názor.“ Usmievala sa od ucha k uchu. „Takže, už mi povieš, kde si toľko bol?“

„Je mi to ľúto, ale nepoviem. Nechcem, aby došlo k ďalšiemu Yphetu.“

„Ešte stále sa hneváš, že nebolo po tvojom?“ Prevalila sa na mňa.

„Nejde o to, či je po mojom alebo nie.“ Odvrátil som hlavu na bok.

„Tak o čo ide?“ Otočila mi hlavu tak, aby som sa jej pozeral do očí.

„Veď sama vidíš, že ste sa nikam nedostali. Tak na čo to bolo dobré?“

„Akože nikam nedostali?“ Našpúlila pery. „Zachránili sme ich pred porážkou a v prvej bitke umreli milióny mirnilských poskokov.“

„A odvtedy sa nič nestalo. Budete na Yphete roky a aj tak sa nemusíte ani len pohnúť.“ Trval som na svojom. „Navyše ja som zabil viac ako sto miliónov ich poskokov a nechválim sa tým!“ Nia vypleštila oči.

„Nevymýšľaj si.“ Udrela ma dlaňou po hrudi.

„Pf!“ Odfrkol som.

„A kedy sa vrátiš na front? Vieš, v mojom stane je zima.“ Prechádzala mi prstom po hrudi, a pri tom sa tvárila ako neviniatko.

„Takýmto tempom možno o pár mesiacov.“ Mykol som plecami.

„Nemôžeš to urýchliť? Vieš, Wendy je tiež ľúto, že ťa nepočúvla. Vidí, že to na Yphete nejde veľmi dobre a tvoju pomoc by ocenila. Len je veľmi pyšná, rovnako ako ty.“ Naliehala.

„Hm, takže ty poznáš jej skutočné meno?“ Zamyslel som sa. Mal som isté podozrenie, no nebol som si istý.

„Samozrejme! Sme predsa kamarátky.“ Zarazila sa. „Tak čo? Prídeš na front?“

„To ti vážne povedala?“

„Povedala. Uvedomuje si, že to trochu prehnala.“ Nia začala žmurkať.

„Uvidím, čo sa dá robiť.“ Začala sa škeriť. „Ale nič nesľubujem.“

„Jasné.“ Začala ma bozkávať. „Druhé kolo?“ Usmiala sa a ja som prikývol.

Boli sme v posteli ešte niekoľko ďalších hodín, až kým nakoniec nepovolila a my sme museli použiť iné priestory pre naše radovánky. Bol už takmer večer, keď sme sa rozlúčili. Nemohol som ďalej ignorovať moje povinnosti. Vybral som sa k portálovej plošine, keď som začul čosi ako výbuch. Bolo to slabé, no vychádzalo to z Igorovho laboratória.

„Čo sa to tu deje?“ Vošiel som dnu a snažil som sa odohnať dym, ktorý bol všade.

„Len niečo skúšam.“ Igor sa snažil upratať neporiadok, no celá jeho tvár bola začmudená.

„Skúšaš sa zabiť? S tvojím antitalentom by som sa ti nečudoval, no nemusíš zničiť légiu.“ Podpichol som ho.

„Ha-ha-ha, vtipný ako vždy. Škoda len že tvoja odvaha akosi zmizla.“ Naštvane odfrkol.

„Odvaha je stále rovnaká, no keď budeš za niekoľko tisícročí taký dobrý ako ja teraz, zistíš, že odvaha nie je všetko. Niekedy treba použiť hlavu aj na premýšľanie, nielen ako terč pre výbuchy.“ Prešiel som prstami po hromade fľaštičiek na poličke, a popri tom som sa mu vyškieral. „Ale teraz vážne. Čo to tu skúšaš?“ Vzal som jednu z fľaštičiek, otvoril ju a ovoňal. Bola to čistá voda s prímesou chladu. Čakal som, že bude voňať ako chladný zimný deň, no bolo to skôr ako zatuchnutá mraznička.

„Len trochu experimentujem.“ Mávol rukou.

„Vidím, že sa ti podarilo vložiť mágiu ohňa do destilovanej vody.“ Prezeral som si ďalšie fľaštičky.

„Áno, chcelo to prax, no podarilo sa.“ Podišiel k umývadlu a snažil sa opláchnuť.

„To je super.“ Čítal som si nápisy na fľaštičkách. Doposiaľ niečo také nevedel, a tak si človek nemohol doplniť každý typ mágie, ktorý potreboval. Bolo pravdou, že oheň, blesk a iné mohol zmiesiť s čistým alkoholom, no ten by asi ťažko niekto vypil. „Zistil si, čo s mágiou v alkohole?“

„Nebudeš mi veriť, ale áno.“ Hrdo vypol hruď. „Keď ich rozbiješ či zasiahneš zbraňou alebo kúzlom, tak explodujú podľa toho, aká mágia je v nich ukrytá.“

„Takže si vyrobil magické granáty?“ Igor hrdo prikývol. „Zaujímalo by ma, ako si na to prišiel. Ako ťa poznám, istotne si ich niekam prenášal a pri tvojej nemotornosti sa jedna z nich rozbila a vybuchla.“ Igor sa na chvíľku zarazil.

„Ehm, nie!“ Odfrkol naštvane. „Choď srať niekoho iného!“

„Dobre, dobre.“ Otočil som sa a vybral sa k dverám. „Ja len,“ zastal som tesne pred dverami. „Na zemi ti zostal fľak. A pod poličkou je niekoľko črepín. Podľa toho, ako ten fľak vyzerá, bola to fľaštička s bleskom.“ Uškrnul som sa. „A podľa tej rany na oboch predlaktiach,  sa to stalo včera alebo predvčerom.“ V odraze kovovej kľučky na dverách som videl, ako sa Igorovi pootvorili ústa. „Maj sa!“ Zamával som mu a odišiel z miestnosti. „To je hlupák!“ Pomyslel som si v duchu. V skrinke, ktorú sa snažil zakrývať vlastným telom, mal niekoľko fliaš rôzneho alkoholu. Pochyboval som o tom, že by pil. Skôr sa pokúšal primiesiť mágiu do alkoholu, ktorý by mohol vypiť. Už predtým to skúšal a vždy to dopadlo menším či väčším výbuchom.

Dorazil som do Pekingu. V kancelárii, ktorú mi pridelili, ma už čakala kopa papierov. Boli to rôzne dokumenty od hlásení z Yphetu, Ovy a Ameriky, až po bežné formuláre a súhlasy so zákonmi, ktoré sa za posledné obdobie prijali. Trvalo by mi niekoľko dní, než by som to všetko prešiel, no v podvedomí to šlo rýchlejšie. Prechádzal som si jeden spis za druhým a dopĺňal si tak informácie.

V Amerike to šlo výborne. Povstalci s novou vládou už obsadili takmer celý kontinent a všetko nasvedčovalo tomu, že sa občianska vojna skončí. Dokonca ich dočasná vláda už začala rokovania s našou vládou. Situácia na Ove sa pomaly vracala do čias pred vojnou. Lapače boli prázdne, a tak rozhodli, že hliadky na nich budú už len posledný týždeň. Ich mesto sa rozrastalo a začali aj s budovaním ďalších miest. Nechceli ale nič podceniť, a tak po celom obvode mesta bola hlboká priekopa a elektrické oplotenie. Do miest neviedli žiadne cesty, no Ovy ich ani nepotrebovali. Predsa len vedeli lietať. Taktiež za posledné týždne tam vysadili niekoľko tisíc stromčekov zo Zeme, ktorým sa tam darilo. Gravitácia bola o niečo menšia ako na Zemi, a tak rástli rýchlejšie.

„Yphet!“ Prečítal som názov spisu a pustil sa doň. Po počiatočnom úspechu prišla séria prehier. Neboli to nijak zvlášť veľké prehry. Wendy sa snažila prekročiť most na ďalší ostrov, no na ňom si Mirnilčania vybudovali ohromnú pevnosť. Každý útok tak skončil ústupom. Preto prerušila ťaženie a sústredila sa na pomoc Ypheťanom. Mali zariadenie, ktoré dokázalo čistiť vodu, vzduch aj pôdu, a tak sa rozhodli počkať, kým vyčistia planétu. Mali ich však málo, a tak sa pozemské firmy pokúšali vyrobiť potrebné súčiastky. Boli však technologicky desaťročia pred nami, a tak to šlo ťažko. Okrem toho sa Mirnilčania dostali aj na prvý prestupný bod. Dokázali otvoriť portál priamo na základňu, no podarilo sa ich odraziť aj pomocou silných dverí a nehostinnej atmosfére na povrchu. Wendy tam potom posilnila obranu a presunula aj dva tanky. Ostatné prestupné body boli zatiaľ v bezpečí. Mirnilčania zrejme nezistili, čo to bolo za planétu a jediné, čo dokázali, bolo skopírovanie nášho portálu.

„Čo to je?“ Medzi spismi sa objavila žltá obálka. Bola takmer na spodku, a tak som si ju nevšimol. Vrátil som sa do reality a otvoril ju. Bol to list od Laca. Cestou do parlamentu som si všimol niekoľko plagátov, ktoré propagovali vojnu na Yphete. Ich výrobu, ako aj rozširovanie príbehov, dostal na starosť Laco. Joro-Gumo ho však kontrolovala. Spolu však tvorili dobrý tím. Plagáty mali chytľavé jednoduché slogany, no najviac sa mi páčili kresby. Videl som len štyri z nich. Na dvoch bola Wendy, ako neohrozenie stojí v čele armády a v rukách drží vlajku spojenej Zeme. Teda aspoň som si to tak domyslel. Pred parlamentom vialo niekoľko rôznych vlajok. Wendy však niesla modrú vlajku, na ktorej sa vlnil čierny a červený pruh a všade porozhadzované zlaté hviezdy. Na ďalšom plagáte bolo niekoľko špecialistov, ktorí ovládajú základy liečenia, ako sa starajú o ranených. Pod tým bol slogan: „Podporte našich vojakov a darujte krv.“ Na poslednom plagáte boli Ovy v nablýskaných brneniach, ako kráčajú k otvorenému portálu s heslom: „Spoločnými silami proti tyranii!“. Tento plagát však nebol pravdivý. Ovy by síce bojovali, ale zatiaľ si ich Wendy držala v zálohe.

Každopádne v liste ma Laco prosil, nech sa za ním zastavím, keď budem na Zemi. Chcel vedieť môj príbeh, aby mohol vymyslieť ďalšiu sadu plagátov. Keďže som si nechcel pokaziť svoje meno, tak som za ním zašiel. Väčšinou sa zdržiaval v Moskve, no teraz bol v Pekingu. Jeho štadióny a súťaže tak kontroloval na diaľku.

Dorazil som k jeho domu na okraji mesta. Obklopoval ho vysoký plot a pevná kovová brána. To ma ale nemohlo zastaviť. Vyhol som sa kamerám po obvode a zazvonil na zvonček.

„Kto je to?“ Laco sa díval skrz sklenený otvor v dverách a pátral po návštevníkovi.

„Pozeráš sa zlým smerom.“ Takmer vyskočil z kože, keď začul hlas za chrbtom.

„Prečo mi to robíš?“ Vyhŕklo z neho, keď zbadal môj úškrn.

„Len testujem, či nemáš slabé srdce.“ Pousmial som sa. „Tak dáme sa do práce? Som tu len na skok.“ Laco ma zaviedol do jeho pracovne. Sadol som si do pohodlného kresla a Laco spustil smršť otázok. Trvalo dobrú hodinu, než sme sa dopracovali k veciam, ktoré som mu mohol povedať a aj ich mohol použiť. „Nechcel si niekedy byť reportérom?“ Opýtal som sa ho počas výsluchu.

„Chvíľu som nad tým uvažoval, no nemal by som nato. Baví ma prifarbovať príbeh alebo vytvoriť úplne nový príbeh, ktorý sa mohol a nemusel stať.“ Zamyslel sa. „Musel by som byť bulvárnym reportérom, aby som to mohol robiť. To by ma ale nebavilo. Ohovárať iných a brať za to plat... To nie!“ Pokýval hlavou. „Takto mi to vyhovuje.“

„Bol si aj na Yphete?“ Laco sa zatiaľ snažil načrtnúť skicu nového plagátu.

„Jasné, že bol. Keď tam nie si ty, tak je to celkom bezpečná planéta.“ Usmial sa a podal mi skicu do rúk. „Môže byť?“ Prezeral som si obrázok na kúsku papiera.

„Myslím, že môže.“ Mykol som plecami. Na obrázku som bol ja, ako sa zakrádam poza chrbát mirnilského veliteľa a snažím sa skopírovať informácie, ktoré ležia na stole v jeho stane.

„K tomu vymyslím nejaký slogan. Niečo na štýl: Nie všetky boje sa konajú tvárou v tvár. Len to bude mať väčšie grády.“ Vzal si skicu naspäť. „Alebo to nechám na Joro-Gumo. To je skôr jej parketa ako moja. Každopádne ti ďakujem, že si si našiel čas.“

„Rado sa stalo.“ Podali sme si ruky a ja som sa vrátil do légie. Bola už hlboká noc, a tak som si povedal, že nechám cestu na Rolton na ráno. Vrátil som sa k Nii. Kým som bol preč, opravila posteľ a vystužila ju ďalšími podperami. Nemusela ma prehovárať, aby som šiel otestovať, aká je pevná.