Kapitola 44
Ležal som v tráve pod jedným z palmových stromov. Mesiac už takmer prešiel popred slnko, keď som začul štebotanie. Na strome nado mnou sedel pestrofarebný vták. Štebotal a jeho tenký hlas sa niesol do ďaleka. Potešilo ma to. „Máš pekný hlas.“ Povedal som vtáčikovi. „Ani neviem kedy naposledy som počul štebot vtákov.“ Povedal som si pre seba. „Vlastne na Galbote som ešte žiaden nepočul.“ Prekvapene som sa pozrel do koruny stromu. Bol som tu už niekoľko dní, no takmer žiadne zviera som nevidel. Okrem otravných múch a zvierat, ktoré im ťahali vozy a pracovali na poli. „Odkiaľ sa berieš?“ Pozrel som sa naňho. V tom do koruny stromu vletel šíp. Strhol som sa a hľadal som zdroj. Z jedného z vozov, ktoré stáli na ceste a čakali, kým sa Rištar pohne, trčal luk. Zahliadol som už len jeho koniec. Hneď, ako vystrelil, ukryl sa späť do vozu. Pozrel som sa do koruny stromu, no vtáčik bol preč. Šíp ležal zapichnutý niekoľko metrov predo mnou. Na ňom viselo bezvládne telo vtáčika. Prečo ho zabili? Veď nič nerobil, opakoval som si v hlave. Takmer som si ani nevšimol, že sa úplne rozvidnelo. Z vozu vyskočilo niekoľko Galbotov a zamierili mojím smerom. Pomocou ilúzie som splynul s vegetáciou a pozoroval som, čo sa bude diať. Galboti sa rozdelili a čosi hľadali.
„Tu je!“ Skríkol jeden nich a rozbehol sa k šípu. „Dobrá rana.“ Vytrhol šíp zo zeme a ukazoval ho ako výstavnú trofej.
„Len som konal svoju povinnosť.“ Galbot s lukom v ruke vzal šíp, strhol vtáčie telo a odhodil ho do trávy.
„To ho naučí nerušiť bohyňu Rištar.“ Odvetil najmladší z nich. Meral sotva meter a skrz vysokú trávu som ho skoro ani nezbadal.
„Poďme!“ Zavelil lukostrelec. „Nech nezdržujeme karavánu.“ Galboti sa začali vracať k vozu. Z diaľky som pozoroval, ako doň začali naskakovať, no nevydržal som to. Prebehol som niekoľko metrov a zamaskovaný za jedného z nich som im šiel naproti.
„Zdravím vás.“ Zamával som na voz. „Môžete mi poradiť?“ Galboti vystrčili hlavy z vozu.
„Samozrejme, čo potrebujete?“ Vyskočil von lukostrelec.
„Som na cestách už veľmi dlho a chcel by som sa opýtať na to mesto pred nami.“ Ukázal som smerom do údolia. „Hľadám informácie o klane Luxio. Myslíte, že by som v tom meste niečo našiel?“ Vedel som o Galbote len málo, no Citrix patril do klanu Luxio.
„Prečo hľadáte informácie o tom zbabelom klane?“ Z vozu vyskočil malý Galbot. „Sú to zbabelci a vy sa o nich nesmiete učiť!“ Prskal na všetky strany.
„Môj syn má pravdu! Odkiaľ ste? Čo tu chcete?“ V rukách zvieral svoj luk.
„Nerozčuľujte sa.“ Usmial som sa. „Nerobím to z vlastnej vôle.“ Jemne povolil zovretie luku. „Mojou úlohou je hľadať zbabelé klany a zničiť všetko o nich.“
„Prečo ste to nepovedali hneď?“ Odhodil luk do vozu. „V tom prípade by ste mali navštíviť hlavnú spisovateľňu. Tam nájdete všetky dôležité zvitky. Aj keď si myslím, že tu nič nenájdete.“ Mávol rukou. „V hlavnom meste už mnohokrát prešli vaši druhovia všetky zvitky. Podľa mňa len strácate čas.“
„Tak ako Rištar zatieni slnko v jeho najvyššom bode, tak aj nejaký zbabelý klan mohol ukryť zvitky v hlavnom meste. Takto by boli každému na očiach a nikomu by nenapadlo hľadať ich tam.“ Snažil som sa znieť ako náboženský fanatik.
„To máte pravdu.“ Pousmial sa. „Tak nech sa vám pátranie zdarí.“ Uklonili sme sa a ja som odkráčal preč. Konečne som zistil, kde uchovávajú informácie. V ostatných mestách som sa veľmi nevypytoval, pretože som nechcel budiť pozornosť. Na cestách väčšinou reagovali agresívne, tak, ako tento Galbot. Bol to už asi ôsmy alebo deviaty pokus aj keď teraz som mal v pláne čosi iné.
Voz sa pohol a čakalo ho mierne klesanie k mestu. Sledoval som ho z úkrytu a čakal, až sa to stane. Len pár metrov pod kopcom povolilo drevené upevnenie ťažných zvierat. Tie sa splašili a rozbehli preč. Voz sa začal neovládateľne rútiť dolu kopcom. Lúskol som prstom a predná náprava drevených kolies povolila. Voz sa zaboril nosom do zeme a následne urobil niekoľko kotúľov. Galboti povypadávali z vozu a ležali bezvládne okolo cesty. Pochyboval som, že by boli mŕtvi. Ich odolnosť a regenerácia bola výnimočná. No ako pomsta za nevinného vtáčika mi to stačilo.
Vrátil som sa do riedkeho lesa a našiel som telo vtáčika. Vykopal som malú dieru a pochoval ho doň. „Dúfam, že si nebol posledný.“ Povzdychol som si. Došlo mi, prečo tu nie sú zvieratá a štvalo ma to. Kvôli poverám zabíjali všetko. Nechcel som sa však prezradiť. Stačilo, že som riskoval pri poškodzovaní ich vozu. Otrepal som sa, položil som kameň na hrob vtáčika a vybral som sa k mestu. Cestou som míňal zničený voz a Galbotov, ktorí sa snažili pomôcť raneným. Boli otrasení, ale ich zranenia sa hojili. „Hoja sa prirýchlo.“ Pomyslel som si. Mal som chuť privolať meč a trochu ich skrášliť, no ovládol som sa.
„Nevyzerá to veľmi ako hlavné mesto.“ Prebehlo mi mysľou, keď som prešiel bránou. Okrem hradieb, ktoré boli z kameňa a nie dreva, tu všetko vyzeralo rovnako. Malé obchodíky, smradľavé uličky, dláždená hlavná cesta na trhovisku uprostred. Akoby som sa neustále vracal na to isté miesto. Znechutený z toho všetkého som už viac nestrácal čas. Prvého z Galbotov som sa opýtal na cestu. Ukázal mi kadiaľ a po ceste som sa ďalších Galbotov pýtal, či idem stále správne. Nakoniec som sa dostal k neveľkej drevenej budove. Vyzerala ako obyčajný dom. Pred vchodom však bol nápis, ktorému som ale nerozumel. Virten prekladal hovorené slová. Pri nápise som však potreboval aspoň ako tak vedieť, ako sa tie slová čítali. Bez zvukovej stopy som nedokázal preložiť cudzí text. Bolo to, ako keby som chcel preložiť hieroglyfy. Nevedel som, čo znamená daný symbol a nevedel som ho ani vysloviť. Každopádne, veril som, že som na správnom mieste. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Pri vchode nik nebol. Vo vnútri bolo niekoľko Galbotov, ktorí si čosi čítali. Veľmi som medzi nich nezapadal. Ich pohľady sa rýchlo upriamili mojím smerom. Zatiaľ čo oni mali na sebe zdobené rúcha z dobre vyzerajúceho materiálu, ja som mal len otrhaný čierny plášť a bežné oblečenie. Začalo mi to byť nepríjemne. Vstúpil som do uličky medzi regálmi, aby som sa vyhol ich pohľadom. Chcel som vytiahnuť niektorý zo zvitkov, no do uličky prišli aj Galboti. Zatarasili mi únikové cesty a nedôverčivo si ma premeriavali.
„Čo tu chce taký vandrák ako ty?“ Začal jeden z nich. „Daj preč svoje špinavé paprče z týchto zvitkov.“ Zahromžil.
„Nevie ani čítať a chce sa dotknúť posvätných zvitkov.“ Vystúpil ďalší z nich. Nemusel som byť génius, aby som vedel, o čo tu išlo. Na Galbote zrejme nebolo zvykom, že by každý vedel čítať.
„Som tu preto...“
„Si tu preto, aby sme ti zrovnali hubu!“ Jeden z nich si to namieril ku mne. Päsť mu vyletela mojím smerom. Uskočil som mu a opätoval mu ranu priamo do zobáka. Ten vydal trieštivý zvuk a Galbot zajačal.
„Som tu preto,“ napravil som si rukávy a plášť, „Aby som skontroloval, či sa medzi svätými textami nenachádzajú aj zabudnuté zakázané zvitky.“ Galboti stuhli, zatiaľ čo zranený Galbot si držal zobák a jemne kňučal.
„Ale, ale, ale, prečo vyzeráte takto?“ Zakoktal jeden z nich.
„Chodím takto, aby ma nik neupodozrieval. Ak by som sem prišiel oficiálne, mohol by sa nájsť niekto, kto ukryje všetky zakázane zvitky ešte pred mojím príchodom.“ Povedal som ráznym tónom. „A ako vidím, urobil som dobre.“ Pohol som sa k nim a všetci urobili krok späť. „Napadli ste ma. Môžem to brať ako dôkaz, že tu máte zakázané zvitky. Útokom na mňa ste chceli získať čas, aby ste ich ukryli.“ Galboti sa začali potiť. Vonku bolo možno štyridsať stupňov a žiaden Galbot na sebe nemal ani kvapku potu. Ale títo boli mokrí po celej tvári a ktovie, kde ešte.
„Odpusťte nám. My sme nevedeli, kto ste.“ Riekol jeden z nich a ostatní len prikyvovali. „Len sme nechceli, aby niekto poškodil sväté zvitky. Prosím, pochopte nás.“ Prosíkal.
„Tak dobre!“ Zastavil som len pár centimetrov pred jeho tvárou. „No pokiaľ tu nájdem nejaký zakázaný zvitok alebo ma ešte raz prerušíte v pátraní, tak vás stihne najvyšší trest.“ Galbot ťažko prehltol a prikývol. „Zmiznite mi z očí.“ V rýchlosti vzali zraneného Galbota a vybehli preč z knižnice. „Tak, to by bolo.“ Usmial som sa a radostne si oprášil ruky, ako by som vyhodil odpad. S chuťou som vzal prvý zvitok. Opatrne som ho rozbalil. „Ja idiot.“ Povedal som si pri pohľade na ich písmo. Mal som pred sebou celú ich knižnicu len pre seba, no nič z toho som nemohol prečítať. Začal som premýšľať, ako by som sa z toho dostal. Nevedel som síce, či tieto zvitky mali nejakú cenu, no nechcel som riskovať. Jediný, kto by mi s tým mohol pomôcť, bol Citrix a jeho Galboti na Zemi. Tá, ale bola ďaleko a trvalo by niekoľko dní, než by som sa nepozorovane dostal sem a tam. Povedal som si, že nemám na výber. Oskenoval som všetko, čo bolo v knižnici. Skener však odhalil aj skryté priestory. Za stenami či priamo v poličkách boli tajné schránky. Nemusel som ich ani otvárať. Skener prenikol skrz a nahral mi ich do databázy. Teraz som si už bol istý. To čo bolo ukryté, muselo mať nejakú cenu. Uistil som sa, že v knižnici nik nie je a presunul som sa do druhého poschodia. Skrz niekoľko prestupných bodov som otvoril malý, takmer neviditeľný portál až na Zem. Riskoval som, no bol to malý risk. Nezdalo sa, že by zachytili môj veľký portál, a takéto niečo malé sa takmer ani zachytiť nedalo. Portál končil asi sto metrov nad légiou. Nezostalo v nej veľa ľudí, no bol tam niekto, kto mi mohol pomôcť.
„Tjaša, počuješ ma? Tu je Prízrak.“ Ponoril som sa do podvedomia. Chvíľku to trvalo, no na koniec sa ozval jej hlas.
„Prízrak? Kde si?“ Zmätene odvetila.
„To teraz nerieš. Nemám veľa času a potreboval by som od teba malú láskavosť.“
„Počúvam.“ Ozvalo sa z druhej strany.
„Pošlem ti nejaké texty. Sú v galbotštine a potrebujem, aby si ich zaniesla Citrixovi. Nech mi ich nahlas prečíta a preloží. Všetky jeho slová si zaznamenaj. Ozvem sa tak o päť hodín a prepošleš mi to. V poriadku?“
„Päť hodín? Všetci, ktorí vedeli otvárať portály, sú na prestupných staniciach. Neviem, či sa do Valiaru dostanem tak rýchlo.“
„Veď je to sotva dvadsať kilometrov. To zvládneš.“ Naliehal som. „Spojím sa s tebou o päť hodín vo Valiare. Môže byť?“
„Tak teda dobre. Aj tak ti ešte veľa dlhujem.“ Odvetila pokojným hlasom.
„Nič mi nedlhuješ.“ Pousmial som sa. „Tak o päť hodín. Rád by som prehodil pár slov, no nie som na veľmi bezpečnom mieste.“
„Samozrejme, tak ako vždy.“ Odvetila a spojenie sa prerušilo. Vypol som portály a premýšľal nad tým, ako sa Tjaša zmenila. Z feministickej nepríjemnej ženy, ktorej som ani na meno nevedel prísť, sa stala milá a pokojná dáma. Trochu ma mrzelo, že nechcela viesť vojska, no chápal som ju. Musela si prežiť peklo.
Mal som pred sebou päť hodín voľného času. Prechádzal som sa po knižnici a prezeral si ju. Stará budova, staré regály plné zvitkov, ktoré tiež neboli najmladšie. Najviac ma však zaujímali tie ukryté. Nemohol som sa dočkať, kedy si ich prečítam. No nielen tie, a nielen to ma trápilo. Chcel som sa čím skôr dostať na Rolton a zistiť niečo viac o Gropských vojnách. Ely sa preriekla a Ayra ma často volala gropko. Nemohla to byť len náhoda. Tak ako ani Ayrine slová. „Mala som mieriť na červenú,“ to povedala, keď som jej povedal, kto velí útoku. Ayra takmer zabila Niu, ale v ten deň bola hneď vedľa aj Wendy. „Prečo to urobila?“ Vírilo mi mysľou a nie prvýkrát. Chcel som sa jej to opýtať už dávno, no akosi som nenabral odvahu. Všetko, čo doposiaľ urobila, bolo pre dobro veci. Pri tomto čine som však nevidel žiadne dobro. Spočiatku som si myslel, že ju vlastne nechcela zabiť. Dúfal som, že to bolo len divadlo pre Mirnilčanov. No teraz som bol presvedčený, že ju zabiť chcela. Zostávalo mi len zistiť prečo.
Päť hodín utieklo ako voda. Znovu som sa spojil s Tjašou, a tá mi všetko poslala. Bol to jazyk klanu Ku´lair. Jeden z najslabších klanov. Verili v starých bohov, a to veľmi fanaticky. Preto ich ostatné klany nemali v obľube. Brali ich skôr ako potulných žobravých kňazov a občas bláznov. Citrixa zarazilo, že práve zvitky tohto klanu som mu poslal. Aj keď vedeli písať, väčšinou sa zaoberali práve náboženskými textami. Chodili od domu k domu a predávali ich alebo vymieňali za jedlo. Citrix ich jazyk neovládal. Mnoho slov v galbonštine bolo podobných, ale písmo sa často líšilo. V légii však bolo niekoľko Galbotov, ktorí mu pomohli s prekladom. No žiaden člen tohto klanu na Zemi nebol. Citrix bol taký ochotný, že mi poslal aj pár listov v jeho jazyku. Ak by som narazil aj na iné nárečia. Bol som mu za to vďačný a tešil som sa, až sa ponorím do štúdia. Keď som vyšiel z knižnice, stál tam jeden z Galbotov, ktorí študovali v knižnici. Bol zvedavý, či som niečo našiel. Keď som mu povedal že nie, ponúkol mi ubytovanie v jeho krčme. Preklad slova krčma nebol presný, no keď ma doviedol k budove, v ktorej Galboti pili a jedli, došlo mi že to je krčma alebo lepšie povedané hostinec. Zaviedol ma na poschodie, kde mi ponúkol svoju najlepšiu izbu. Opýtal som sa, koľko za ňu chce, no odvetil, že nič. Zrejme sa viac obával trestu, ako toho, že prenajme izbu zadarmo. Keď konečne odišiel, mohol som sa pustiť do štúdia. Ľahol som si na mäkkú posteľ a ponoril sa do podvedomia. Čakali na mňa stovky zvitkov a už som sa nevedel dočkať, aké tajomstvá ukrývali.