Nastal čas na presun. Joro-Gumo nesúhlasila s útokom rovnako ako ja, no aj tak si svoju prácu odviedla. Presvedčila Ovy o našich úmysloch, a tie nakoniec povolili. Trvalo takmer pol dňa, než sa na Ovu presunuli vojaci a technika. K armáde sa pridala aj Ely a jej robooblek.

Ovy vybrali miesto, kde sa mala naša armáda zdržiavať. Bola ďaleko od ich mesta a na oblohe lietali nepretržite ich hliadky. Keďže sme sem priviezli aj vrtuľníky a lietadla, tak sa museli mať na pozore. Mnoho z ich hliadok však už navštívilo Zem, a práve na takéto nebezpečenstvo sme ich pripravovali.

Rade sa podarilo zhromaždiť milión a pol vojakov. Nebolo to nič oproti mirnilskej armáde, no mali sme nové zbrane. Tanky, vrtuľníky a lietadlá boli prezbrojené a upravené tak, aby prenikli ich magickými štítmi. Nikdy však neboli testované naostro. Čím dlhšie som pozoroval toto divadlo, tým viac som bol naštvaný. Mal som chuť otvoriť portál späť na Zem a každého jedného vojaka nim osobne prehodiť.

„Vieš,“ za chrbtom som začul trepotanie krídiel a mohutný hlas veliteľa Ov. „Až doteraz som si myslel, že ty si ten najväčší blázon z ľudí.“

„A teraz?“

„Teraz pred sebou vidím ohromnú armádu, ktorá sa doslova teší na zabíjanie.“ Mal pravdu. Na tvárach vojakov a špecialistov bol úsmev. „Kto normálny by sa tešil na vojnu?“

„To sa pýtaš nepravého.“ Odvetil som so smútkom v hlase. „Narodil som sa síce ako človek, no nikdy som im neporozumel. Osobne si myslím, že sa to ani nedá.“ Veliteľa moje slová prekvapili. „Občas si hovorím, či má zmysel im pomáhať. Vedia byť nesmierne krutí a zlí, a to aj na vlastnú krv. No ak chcú, tak sa dokážu zjednotiť a ani najmocnejšie sily vesmíru by ich neprinútili, aby opustili svojich blízkych.“

„A čo z toho je tento prípad?“

„Šialenstvo.“ Odvetil som chladne. „Chcú im pomôcť, no nevidia širšie súvislosti.“

„Tak prečo ich nezastavíš?“

„Skúšal som to slovami, no nezabralo to.“ Sklonil som zrak. „Vraví sa, že najlepšie sa učí na vlastných chybách. Jediné, čo mi zostáva je nádej, že to nebude osudová chyba.“ Sklonil som sa k zemi a nabral si ju do dlane. Bola kamenistá a neúrodná, no aj tak bola zdravá. „Veľa šťastia, priateľu.“ Veliteľ nečakal, že ho takto nazvem. Akoby skamenel a ja som sa pobral k armáde.

Všetko bolo nachystané. Presunul som sa teda nad planétu a sledoval som postup Mirnilčanov. Ich armády už boli len pár kilometrov od steny. Skrz portál na orbite som komunikoval s Niou. Wendy so mnou stále nehovorila, a tak jej Nia tlmočila situáciu. Miesto, kde som mal otvoriť portály, som si tesne pred útokom nenápadne prešiel. Čakal som, že miestni nastrážia nejaké pasce, no nič som nenašiel aj keď som bol len pár metrov od ich hradieb. Z takej blízkosti som si mohol prezrieť aj ich samotných. Merali sotva stodvadsať centimetrov, mali veľké hlavy s jemnými vlasmi a veľké uši. Vyzerali komicky, no na sebe mali rôzne obleky. Videl som, ako jeden z nich preletel z jednej strany hradieb na druhu. Iný zas premiestňoval ťažké kamene pomocou akéhosi lúču. Nemohol som sa už zdržiavať. Mirnilčania boli takmer na dosah, a tak som sa vrátil na Ovu.

Zatiaľ čo Wendy sa trápila s motivačnou rečou, ja som sa začal chystať na otvorenie portálov. Armáda už bola nastúpená a zoradená. Ako prvé šli tanky spoločne s obrnenými slonmi a nosorožcami. Valkýra nechala levy v Afrike, pretože si nebola stopercentne istá výsledkom. Za obrnencami bolo niekoľko tisíc jazdcov a za nimi pechota a väčšina špecialistov. Vzali takmer všetky tímy. V légii zostalo osemnásť tímov z päťdesiatich siedmich. Vlastne už len päťdesiatich šiestich. Stav Kalisto sa posledné dni len zhoršoval a nik jej nevedel pomôcť, až dnes ráno umrela. Jej tím tak nemal veliteľku a zostal v légii. Wendy však využila aj jej smrť. V motivačnej reči ju spomenula, no nie som si istý, či to malo taký efekt, aký očakávala.

„Môžeme.“ V hlave som začul Niin hlas. Vyskočil som teda na tank. Silnejší špecialisti mali za úlohu ochrániť tanky pred mágiou. Môj tank bol medzi Niou a Gildartsom. Na pokyn som otvoril radu chránených portálov, ktoré ústili päťdesiat metrov pred stenu. Niekoľko portálov bolo aj vo vzduchu. Wendy sa rozhodla použiť len vrtuľníky, a tak ostatné lietadlá zostali na Ove.

Tank sa pohol, a pomaly začal prekračovať hranicu portálu. Tesne predtým som si privolal oba meče a ostreľovaciu pušku. Nemal som náladu na maškarády, a tak som zostal v čiernom brnení s úškrnom. Vlna za vlnou prechádzala na druhú stranu. Portály ma unavovali, no zatiaľ to nebolo nič hrozné. Obzrel som sa k hradbám, na ktorých pobehovali zmätené malé bytosti. Čakal som, či na nás nezaútočia, no zatiaľ sa nič nedialo. Hluk motorov sa niesol pustou krajinou a necelý kilometer pred nami zastala mirnilská armáda. Portály za nami sa zavreli a naši vojaci stáli pevne ako kameň pred značnou presilou.

„Tak, a čo teraz veliteľka?“ Skrz virten som sa spojil s Wendy.

„Plán poznáš, tak čakaj!“ Odfŕkla naštvane. „Prvá vlna, páľte.“ Vydala povel a ozval sa ohlušujúci rachot striel. Mohutné kovové nábojnice zastavil mirnilský magický štít. „Priprav sa!“ Ozvalo sa mi v hlave. Vzal som ostreľovaciu pušku a vložil do nej magický náboj. Wendy videla, ako prúdila ich mágia, a tak zistila, kto im velí. Na displeji v obrazovke sa mi zobrazil cieľ. Namieril som zbraň a cez puškohľad som uvidel ich veliteľa. Mal hnedé oblečenie, akési kovové spony na ľavej strane a dlhý vrkoč. Bol takmer rovnaký ako ten, ktorého som zabil pri Košiciach. Len tvár sa jemne líšila. Jeho postavenie vrások a jeden chýbajúci zub z neho robili inú osobu. Viac ma však zaujímala osoba vedľa neho. Snehovo biele brnenie a zlostný pohľad prepaľujúci mi brnenie. Nebolo pochýb, že to bola Ayra. Naštvaná Ayra. „Teraz!“ Zaznel signál a ozvala sa ďalšia ohlušujúca salva. Rakety a strely leteli priamo na ich magický štít. Tesne pred ním však náhle spomalili. Prenikli dnu a znova zrýchlili. Oblasťou sa šíril ohlušujúci výbuch a do vzduchu vyleteli kusy tiel. Stlačil som spúšť a magický náboj zasiahol svoj cieľ do ramena. Cítil som, ako prenikal jeho magickým štítom. Náraz mu odtrhol pravú pažu a on behom chvíľky vykrvácal. Ak by sa sústredil, zrejme by zastavil môj náboj. Bol však vyvedený z miery tým, ako naše strely prenikli štítmi. Armáda po tomto útoku zmeravela. „Na nich!“ Ozývalo sa odvšadiaľ. Tanky, zvieratá, jazdci, pešiaci, to všetko sa teraz rútilo na nepriateľa. Vrtuľníky začali páliť ďalšie salvy striel. Jedna za druhou prenikali magickými štítmi a zasahovali dôležité ciele. Mágovia a obri boli prví na zozname. Tak ako sa dalo čakať, Ayra sa stratila hneď, ako som zabil ich vodcu. Zvyšok armády tu však zostal. Wendy poslala niekoľko vrtuľníkov, aby zničili most a zabránili im v úniku. Trvalo niekoľko minút, než sa začal nepriateľ prebúdzať. To ich už ale bola menej ako polovica. Tanky, slony a nosorožce rozmliažďovali nepriateľa zaživa. Guľomety nahradili plynové zbrane, ktoré vrhali jednu kovovú strelu za druhou. Niektoré z mirnilských oddielov boli bojaschopnejšie ako iné. Vrtuľníky sa tak presúvali po bojisku a kropili nepriateľov dávkami z plynových zbraní. Nebolo to však zadarmo. Niekoľko mágov prežilo a začali cieliť na naše letectvo. Dostal som ich osem pomocou magických striel, o zvyšok sa postarali naše tímy. Aj keď som bol stále naštvaný, prekvapilo ma, ako dobre si všetci viedli. Po necelej hodine bolo po boji.

Prechádzal som sa po bojisku, zatiaľ čo armáda sa preskupovala. Všade naokolo boli kusy tiel rozmetané výbuchmi či rozmliaždené tankami. „Vyhrali sme!“ Za chrbtom som začul Wendin hlas.

„Jasné!“ Odfrkol som.

„Čo to nevidíš? Zvládli sme ich poraziť, zachránili sme nevinných, a to všetko takmer bez strát!“ Kričala.

„Vidím.“ Sklonil som sa a nabral hrsť zeminy. Bola lepkavá a plná svinstiev. „Vidím, že si znížila naše šanca z polovice na desať percent, a to som optimistický.“ Vstal som a telo mi zachvátili plamene. „Vidím, že si použila všetko, čo sme mali, hneď v prvom boji.“ Kráčal som jej oproti. „Vidím, že si obetovala životy nielen našich vojakov, ale aj všetkých zotročených planét. A to všetko kvôli tomuto!“ Pritlačil som zničenú a zamorenú zeminu na jej hruď. „Som zvedavý, ako hlboko sa zaboríš do týchto sračiek, kým ti to dôjde.“ Rozmazal som zamorenú hlinu po jej brnení a pobral som sa preč.

„Prízrak, ktorého som poznala, by nikdy neobetoval nevinných!“ Skríkla za mnou.

„Tak to si ma potom nikdy nespoznala!“ Odfrkol som a zamával som jej na rozlúčku.

Kráčal som k hradbám. Nia a pár ďalších už vysvetľovalo miestnym, kto sme a čo tu chceme. Nemal som chuť miešať sa do toho, a tak som len pokračoval k pobrežiu, kde bola voda ešte modrá.

„To nemyslíš vážne!“ V hlave som začul Manyho hlas. „Ty chceš vážne odísť?“

„Si v mojej hlave, tak sa prestaň pýtať!“

„Lenže ja nechcem odísť! Chcem im pomôcť!“ Naliehal.

„Najlepšie im pomôžeme tak, že odídeme.“ Pokračoval som ďalej.

„Nie!“ Skríkol „Ja im pomôžem!“ Zastavil som sa.

„Takže sa chceš dostať do vlastného tela?“

„Áno! Ja neutečiem z boja!“ Naštvane prskal aj keď bol stále len hlasom v mojej hlave.

„Tak si choď!“ Na chvíľku nastalo ticho.

„To je všetko, čo mi povieš? Po toľkých rokoch je to to jediné, čo mi povieš?“ Predo mnou sa objavil drak s prekvapeným výrazom v tvári.

„Vravel si, že mi budeš kryť chrbát celú vojnu. Keď nedokážeš dodržať slovo, tak si choď!“ Dal som sa do pohybu a cestou som zašliapol draka.

„Ako chceš!“ V tom som pocítil pichnutie. Virten sa divoko rozblikal a začal čosi tvoriť. Pred mojimi očami vznikol dospelý muž. Vysoký takmer dva metre s blonďavými vlasmi a modrými očami. Telo mu zakrylo šedé brnenie, na opasku mu visel meč a na chrbte malý guľatý štít. Netrvalo to ani minútu a chlap otvoril oči. „To je divný pocit.“ Zadíval sa na svoje dlane.

„To mi hovor.“ Bolesť ustúpila a ja som sa mohol narovnať. „Takže si to naozaj urobil.“ Smutne som sa pozrel na Manyho nové telo. Nečakal som, že to naozaj urobí.

„Takže tu sa naše cesty rozchádzajú.“ Many sa zadíval na krajinu okolo.

„Na kuse špinavého bahna.“ Doplnil som ho. „Nečakal som, že to takto skončí.“

„Ani ja.“ Odvetil s výčitkou v hlase.

„Tak veľa šťastia a dávaj na seba pozor.“ Podal som mu ruku.

„Aj tebe.“ Nemotorne sa usmial a opätoval mi podanie ruky. Po tomto sme sa rozišli na opačné strany. Neviem, ako sa cítil on, no mne bolo hrozne. Veľká a dôležitá časť mňa opustila moje telo. Doslova som cítil tu dieru v sebe. Utešoval som sa však myšlienkou, že to bude takto lepšie. Kráčal som ďalej, než som uvidel Ely. Prehrabávala sa v kope zničenej techniky.

„Prestaň sa hrať a poď už.“ Zamával som na ňu.

„Kam ideme?“ Usmievala sa a v rukách držala kus miestnej techniky.

„Kam asi?“ Zodvihol som ruku a ukázal jej správu, ktorá mi pred chvíľou prišla. Boli to súradnice od Ayri.

„Myslím, že to zvládneš aj sám.“ Rozbehla sa preč, no chytil som ju za kapucňu.

„Ideš pekne so mnou.“ Otvoril som portál a prehodil ju cezeň.

„Čo ti to napadlo? Zaútočiť na túto planétu? Vážne?“ Ocitli sme sa v starej budove na jednom z ostrovov. Ayra už bola rozpálená do červena.

„Toto nie je moja vina! Myslíš si, že by som zaútočil na nepodstatnú planétu a všetkým Mirnilčanom oznámil, že sme nažive?“ Ayra skrížila ruky a čakala vysvetlenie. „Karmín videla, že sú v ohrození bezbranní, a tak presvedčila ostatných, aby sem vtrhli. Nemohol som ich zastaviť bez vážnych dôsledkov.“

„Chápem. Mala som mieriť na červenú“ Naštvane si mrmlala popod nosom. Netušil som, čo tým myslela. „No teraz, neviem, čo ďalej. Rátala som so všelijakými plánmi, ale s týmto nie.“ Udierala do steny, až sa budova otriasala. „Ely, ty si to prečo dopustila? Poslala som ťa na Zem, aby si dohliadla na náš plán!“ Okríkla ju.

„Nechaj ju, veľmi mi pomohla!“ Postavil som sa medzi nich a videl som, ako celá zozelenela. „Aj keď pri tom riskuje svoje zdravie.“

„O čom to hovoríš?“ Pozrela sa cezo mňa. „Veď jej nič nie je.“

„Nevidíš, aká je zelená? Má...“

„Alergiu na ľudí?!“ Ayrin hlas znel zvláštne, akoby sa pýtala a zároveň oznamovala. „Jasné, alergiu na ľudí.“ Rázne zopakovala. Otočil som sa k Ely a zachytil som, ako v rýchlosti stiahla ruky spred seba k telu. „To sa stáva. Roltonci sú známi tým, že trpia alergiou na iné druhy.“ Hovorila s vážnou tvárou, no aj tak to neznelo vážne. „Tak, čo budeš robiť teraz?“

„Musím zaistiť dodávky jedla a posíl. Nech môže armáda pokračovať.“ Zobrazil som mapu galaxie. „Musím to spraviť tak, aby som nemusel robiť všetko ja. Máme pár ľudí, čo vedia otvoriť portály, no je to pre nich ďaleko.“

„Najlepšie by bolo zriadiť základne na trase medzi Zemou a Yphetom.“ Načrtla úsečku spájajúcu tieto dva svety a zároveň mi povedala meno tohto sveta.

„Máme troch, ktorých môžeme použiť, a tak som uvažoval o piatich planétach.“

„Rozmiestniš ich na prvú, tretiu a piatu planétu. Tak sa budú vedieť napojiť na ostatné a nebudú musieť prechádzať veľkú vzdialenosť.“ Doplnila ma. „No nájsť toľko vhodných planét bude fuška. Môže to trvať aj roky. Iba ak...“

„Iba ak by som postavil zariadenie pod zemou. Nezáležalo by na tom, aký je povrch planéty. Stačila by mi len správna gravitácia.“ Prerušil som ju.

„To znie dobre.“ Prikývla. „Než začneš, choď sem.“ Poslala mi súradnice. „Bola to prestupná planéta Mirnilčanov. Odtiaľ zaútočili na Zem a Ovu. Ak ju nezaistíš, mohli by obísť Yphet a zaútočiť priamo na Zem.“

„Dobre, a čo budeš robiť ty?“

„Budem ďalej získavať informácie a nenápadne sabotovať ich postup. No snaž sa neupútavať na mňa pozornosť.“

„Ako to myslíš?“

„Napríklad Optikor. Nemusí ho každý vidieť. Nechcem, aby si mysleli, že som ti ho dala a zamaskovala zničenie Zeme.“ Prikývol som a pomocou ilúzie som ho ukryl. „Taktiež ich prestupný bod. Skús to vybaviť tak, aby ťa nezazreli. Len málokto, okrem mňa, o ňom vie.“

„Rozumiem.“ Prikývol som. „Pôjdem aj na ostatné planéty. Zistím, či by sa nedalo niečo robiť.“

„Môžeš to skúsiť.“ Mykla plecami, akoby jej to bolo jedno. „Musím sa už vrátiť, nech ma nepodozrievajú.“

„Počkaj ešte.“ Obrátila sa naspäť ku mne. „Vŕta mi to v hlave už veľmi dlho. Poslala si mi program, v ktorom bolo tvoje stelesnenie. Prečo si ho nastavila ako nepríjemnú panovačnú mrchu?“

„Čože?“ Vypleštila oči. „Ely!“ Skríkla, no Ely zmizla. Vzduchom sa nieslo len jemné chichotanie. „Veď počkaj.“ Z rúk jej do všetkých smerov vystrelili blesky. Jeden z nich zasiahol Ely, a tá sa zrútila k zemi.

„Au!“ Z tela sa jej jemne dymilo. Ayra k nej pristúpila a sklonila sa.

„Prečo mi to robíš?“ Opýtala sa.

„Au!“ Zopakovala Ely.

„Bolo to vážne nutné?“ Pozeral som sa na bezvládnu Ely. „Veď jej maskovanie nie je dokonalé. Vidíš?“ Ukázal som na zem. „Zostávajú po nej šľapaje v zemi.“

„Bolo to nutné. Elektrina sa používa aj ako liečba alergie na ľudí.“ Usmiala sa, neveriacky pokrútila hlavou a odišla portálom preč.

„Tak poď.“ Pomohol som jej vstať a vrátili sme sa do tábora. Many sa už hlásil Nii, ktorá z neho nevedela odtrhnúť oči. Ja som mal však svoje starosti, a tak som sa začal chystať na cestu.

„Kam si sa vybral?“ Pribehla ku mne Nia.

„Vojaci potrebujú zásoby. Predpokladám, že na to nik z vás nemyslel. Aj keď nesúhlasím s tým, čo sa tu deje. Pomôžem vám, no tak ako to uznám za vhodné.“ Nia zostala v šoku, keď som odkráčal portálom do neznáma.