„Tak, asi môžeme začať.“ Wendy sa rozhliadla po miestnosti a spočítala členov. Boli tu všetci, a to napriek tomu, že sme ich zvolali dosť narýchlo.

„Takže ste sa dostali na ďalšiu planétu?“ Slovo si zobral Chikere. „Odkiaľ vlastne vieš, kde sú ich planéty?“ Pozrel sa na mňa.

„Vyznám sa v portáloch. Každý z nich po sebe zanechal stopu. Keď dorazili na Zem, zostali po nich stopy, ktoré viedli na ďalšie planéty. Toto sú tie planéty, ktoré som dokázal zistiť.“ Dlho som čakal, než sa ma na to niekto z nich opýta. Bol som teda pripravený.

„A ako vieš, že nie sú aj na iných planétach?“ Pokračoval.

„To neviem, no ak sú, tak ich nájdem.“ Povedal som sebavedomo.

„Čo ak ich nenájdeš?“ Začal byť neodbytný a otravný.

„To vyriešime, až keď taký problém vznikne.“ Vložila sa medzi nás Nia. „Teraz by sme sa mohli vrátiť k predmetu tejto porady.

„Dobre.“ Odvetil som a Chikere prikývol. „Ako už viete, navštívil som ďalšiu planétu zo zoznamu.“ Zobrazil som virtuálnu mapu pre bližší pohľad. „Planéta je obklopená čiernymi mrakmi. Obsahujú veľa nebezpečných a toxických látok. Môžem sa len domnievať, že dážď na tej planéte nebude ako u nás. Bude to zrejme slabý koncentrát kyseliny. Pôda a oceány vyzerajú taktiež zamorené.“ Priblížil som planétu tak, aby ju videl každý z blízka.

„Čo je to?“ Wendy ukázala na svetlý bod.

„To je jediné miesto, kde môže byť život.“ Zameral som mapu na to miesto. „Aj keď je to planéta veľmi podobná Zemi, nemá ľadovce na póloch. Skleníkový efekt ich zrejme roztopil, a preto už neexistujú väčšie kontinenty. Zrejme sú technologicky vyspelí, nakoľko na orbite bolo niekoľko satelitov. Celý svet tvoria stovky ostrovov. Jednotlivé ostrovy sú však pospájané stá kilometrovými mostami. Mnoho z nich bolo zničených a znova opravených. Miestni tak asi chceli spomaliť postup Mirnilčanov.“

„Takže ešte stále bojujú?“ Opýtala sa Wendy.

„Áno.“ Prikývol som. „No nie na dlho.“ Opäť som priblížil planétu. „Posledná ich základňa je to jediné zdravé miesto na planéte. Zvyšok je zamorený a Mirnilčania využívajú magický štít, aby vytvorili kupoly s dýchateľným vzduchom po celej planéte. Neviem presne, ako to robia, no držia tam mnoho zajatcov. Nepotrvá to dlho a aj ten posledný odboj padne.“ Presunul som obraz na severný ostrov. „Južný a severný ostrov sú spojené asi päť kilometrov širokým kusom pevniny. Severný ostrov padol. Mirnilčania prelomili ich obranu a presúvajú ohromnú armádu skrz most. Miestni utekajú na juh a začali s budovaním hrádze medzi ostrovmi. Avšak videl som, že nemajú žiadnu šancu.“ Skončil som a v miestnosti nastalo ťaživé ticho.

„Koľko je tých miestnych obyvateľov?“ Wendy si pozorne prezerala planétu.

„Neviem presne, ale niečo cez šesť miliónov. Väčšinou to budú obyvatelia, ktorí nevedia bojovať.“ Wendy sa na mňa pozrela. „K ich hrádzi mieria len malé oddiely. Všetci ostatní, akoby už len čakali na koniec.“

„Takže to môžu byť ženy a deti.“ Odvetila zamyslene.

„Nechcel som to takto povedať, pretože to neviem, ale je to možné.“ Prikývol som.

„Tak čo budeme robiť?“ Opýtala sa Nia.

„Nič. Vojnu už prehrali, ak zaútočíme, tak stratíme moment prekvapenia. Nehovoriac o tom, aké sú na planéte podmienky.“ Mykol som plecami.

„Ako to môžeš povedať?“ Wendy ma prebodla pohľadom. „To ich chceš nechať napospas osudu?“

„Nemôžme nič robiť. Ich obrana je slabá, planéta zamorená a máme menej ako štyri dni, než sa na nich vyrúti osem miliónové mirnilské vojsko.“

„Ale sú to nevinní...“ Chikere sa nadýchol, „...mimozemšťania. Nemôžme ich nechať umrieť.“ Wendy naňho ukázala. Akoby chcela povedať: „Pozri aj on to chápe.“

„To nemyslíte vážne!“ Rozčúlil som sa. „Nevidíte, aké je to šialenstvo? Na to, aby sme ich porazili za takú krátku dobu, budeme musieť použiť všetky naše nové zbrane. Nehovoriac o tom, že aj keby sa to podarilo, budeme stále uväznení na ostrove a na zamorenej planéte. Ako chcete postupovať ďalej?“

„Očividne majú niečo, čím čistia vzduch, pôdu a vodu.“ Bi ukázala na svetlé miesto na planéte.

„Alebo majú len niečo, čo drží toxíny ďalej.“ Pridala sa Joro-Gumo. „Nemôžme riskovať útok! Súhlasím s Prízrakom.“

„To sa tu vážne bavíme o tom, že obetujeme šesť miliónov nevinných?“ Vykríkla Wendy. „Nemôžem uveriť vlastným ušiam! Predstavte si nás na ich mieste. Pokojne mohli vyhrať svoju vojnu oni, a potom by videli, ako ju prehrávame mi. Myslíte si, že by boli rovnako sebeckí ako vy a nepomohli by nám? Nebavíme sa tu len tak o nejakej vojne. Bavíme sa tu o spoločnom nepriateľovi, ktorý používa iné rasy, aby za neho bojovali. Koľko miliónov nevinných tvorov získajú, ak dobijú tú planétu? O koľko to posilní ich armádu?“

„Lenže potrvá ešte mesiace, možno roky, než ich začlenia do armády. Zatiaľ môžeme oslobodiť Rolton alebo Galbot. To sú podľa mňa dôležitejšie ciele, pretože odtiaľ už svojich vojakov získavajú.“ Wendy sa znechutene pozrela na Ely.

„Tak pokoj!“ Zastavil nás urastený chlap, ktorý sa staral o výrobu zbraní. Stále som si nevedel zapamätať jeho meno. Bol to Vasilij, alebo Nikolij, alebo možno Dimitrij. Vedel som len to, že končil na ij. „V tejto rade má každý jeden hlas. Navrhujem teda hlasovať.“

„Dobre.“ Odfrkla Wendy. „Kto je za to, aby sme zachránili tie nevinné tvory a nakopali Mirnilčanom zadky, nech zdvihne ruku.“ Zdvihli ruku všetci okrem mňa, Ely a Joro-Gumo. „Je rozhodnuté.“ Škaredo sa na mňa pozrela. „Zhromaždime armádu a o tri dni vyrazíme na Ovu. Odtiaľ v pravý čas zaútočíme.“ Naštvane som odkráčal spolu s Ely a Joro–Gumo.

„To sú ale hlupáci.“ Vyhŕklo z Joro-Gumo. „Ako mám za tri dni prehovoriť Ovy? To je skoro nemožné.“ Lamentovala.

„Ty sa máš čo sťažovať. S Prízrakom si to odskáčeme viac.“ Joro-Gumo sa na ňu nechápavo pozrela.

„Možno ju ešte dokážem presvedčiť, aby sa upokojila.“ Povzdychol som si.

„Tak o tom pochybujem. Ja som ju zažila naštvanú, a to nikomu neprajem.“ Ely sa neisto usmiala.

„Karmín?“ Zarazene som sa pozrel na Ely.

„Ow, Karmín, jasná... nie.“ Až vtedy mi došlo, že myslela Ayru.

„Čo sa deje?“ Joro-Gumo nás zmätene pozorovala.

„Ale nič. Mala by si sa vrátiť na Ovu.“ Otvoril som jej portál. Rozlúčila sa a prešla skrz.

„Nemali by sme tam ísť.“ Ely sa začal triasť hlas.

„Ja viem.“ Zadíval som sa na jasnú, hviezdnatú oblohu. „No ak sa mi nepodarí presvedčiť ich, jedinou šancou, ako to zastaviť, by bolo zabiť niekoho.“

„A to neurobíš.“ Položila mi ruku na rameno.

„To neurobím.“ Povzdychol som si. „Radšej sa pustím do práce.“ Otvoril som Ely portál do Prízračného mesta. Keď ním prešla, vrátil som sa dnu. Chcel som hovoriť s Wendy, no tá ma rázne odbila.

Utiekol prvý deň, a potom aj druhý, no s Wendy sa nedalo rozprávať. Presvedčil som ju aspoň, aby Ovy neútočili. Nechcel som prezradiť Mirnilčanom, že bola ich planéta čistá. No aj tak bola odhodlaná premrhať našu šancu kvôli pár tvorom, o ktorých sme ani nič nevedeli. Bol som naštvaný a aj keď som im nechcel pomáhať, nemal som na výber. Ak by som odmietol otvoriť portály, či inak sabotoval ich prípravy, poštval by som proti sebe takmer celú radu. Znechutený z toho všetkého som trávil väčšinu času vo svojom úkryte.

„Ty, Prízrak.“ Na ramene mi pristal drak. „Uvažoval som, že asi budeme mať problém.“

„Aký? Okrem toho, že robíme najväčšiu chybu ľudstva?“ Odfrkol som znechutene.

„Portálom neprepojíš Zem, a tú hnedú planétu na jeden pokus. Musíš ísť viacerými skokmi.“ Nehovoril nič, čo by som nevedel.

„Prejdeš už k veci?“ Popohnal som ho.

„Keď budeš na tej hnedej planéte, ako si privoláš svoje zbrane?“ Zodvihol som hlavu zo stola.

„To mi nenapadlo.“ Zamyslel som sa. „Nešlo by to rovnako? Otvoril by som jeden portál a hneď druhý až na Zem.“

„To by šlo, ale musel by si ich otvárať vo vesmíre a nie som si istý, či chráneným portálom prejdú vaše zbrane, keď budú v opačnom smere.“

„O čom to hovoríš? Veď som takto preniesol zbrane aj na Ovu.“ Jasne som si pamätal, ako som sa tam prezbrojoval.

„To áno, ale tam si nepoužil chránený portál.“ Zalovil som v pamäti a zistil som, že mal pravdu. Atmosféry planét boli síce iné, no miniatúrny portál aj keď nechránený, nebol problém. Vesmír však bol iný. Tam nebola žiadna atmosféra.

„Hm, takže naozaj mám problém.“ Povedal som po chvíli. „Poďme to vyskúšať.“ Otvoril som chránený portál do vesmíru a prešiel ním.

„Vyskúšaj vziať niečo, čo nebudeš potrebovať.“

„Prečo?“ Bol som už pripravený privolať si svoj meč.

„Skúšali sme len to, že rieka nepretečie opačnou stranou portálu. Nevieme ale, čo spravia veci z psychickej energie.“ Ozval sa hlas v hlave. Sústredil som sa a privolal jedny z mojich okuliarov na nočné videnie. Mal som ich niekoľko, a tak by mi jedny nechýbali.

„Nič.“ Povedal som po chvíli. Otvoril som portál späť do úkrytu. Na zemi ležali okuliare presne na mieste, kde bol predtým portál.

„Takže neprešli.“ Povzdychol si Many.

„Ešte, že ti to napadlo.“ Pochválil som ho. „Takže musím otvárať len klasické portály, ale nie cez vesmír. To bude ťažké.“ Premýšľal som.

„Mohol by si ísť cez Ovu.“

„To nie. Každý jeden portál na Ovu by ich mohol prezradiť. Nebudem to riskovať. Hlavne nie po tom, čo som Wendy prehovoril, aby z toho Ovy vynechala.“ Obaja sme premýšľali. „No môžem použiť jeden z mesiacov plynného obra, kde mala Ely laboratórium.“ Otvoril som portál. „Bež a prezri, či je to bezpečné.“ Many sa nafúkol a vypľul niekoľko plamienkov, no nakoniec prešiel na druhú stranu.

„Je tam bezpečne.“ Po chvíli sa vrátil späť. „Takže problém vyriešený, no aj tak mi niečo nedáva zmysel.“

„Čo také?“

„Nechceš, aby sa Ovy zapojili do boja, no útok by mal prísť z Ovy. Nemyslíš si, že to Mirnilčania odhalia?“ Táto otázka ma dosť prekvapila.

„Si v mojej hlave. To nevieš, čo si myslím?“

„Ako by som to povedal.“ Drak sa posadil na stôl a tváril sa zahanbene. „Postupne strácam schopnosť čítať ti všetky myšlienky.

„Odkedy?“ Vyhŕklo zo mňa.

„Odvtedy, čo mám možnosť ísť vlastnou cestou.“ Pousmial sa. „Začalo to nenápadne. Ani som si nevšimol, že mi niečo ušlo. Čoraz častejšie mám však problém počuť ich len tak. Pokiaľ svoje myšlienky smeruješ priamo mne, tak to nie je problém. No ak ich chceš mať pre seba alebo je to dokonca tajomstvo, tak ich nepočujem.“

„Zvláštne.“ Pomyslel som si.

„Vidíš, to som napríklad počul. No keď si myslel na udalosti na Ove, bol som zrejme niekde vo svete, a tak som ich nepočul.“

„Možno je to preto, aby si si mohol plne rozvinúť svoju osobnosť a neplietli sa ti moje a tvoje myšlienky.“ Drak sa pousmial. „No späť k tvojej otázke. Armáda sa presunie z Ovy, no šanca, že sa Mirnilčan dostane na miesto, kde vzniknú portály je malá. Rozhodne oveľa menšia, akoby vysledoval moje portály pri prezbrojovaní, ktoré otváram náhodne.“

„Takže sa spoliehaš na to, že nebudú silou mocou zisťovať, odkiaľ ste prišli.“ Vyhodnotil moje slová.

„Presne tak. Spolieham sa na šťastie.“ Povzdychol som si. Na šťastie sa nedalo spoliehať.

„Teraz premýšľaš, či bol dobrý krok zabiť Gabriela?“ Opýtal sa neisto.

„Znova správne.“ Pristúpil som k stojanu so zbraňami a bezmyšlienkovito som prešiel prstom po čepeli kopije. „Bol to chladnokrvný bastard, ale teraz by sa nám zišiel.“

„S tebou, Wendy, Niou, Gildartsom, Igorom a stovkami ďalších to zvládneme.“ Many sa ma snažil povzbudiť.

„Možno že áno, ale cena môže byť vysoká.“ Otriasol som sa. „Poďme už. Armáda by mala byť pripravená.“ Many prikývol a spoločne sme opustili úkryt.