Plošina pre portál bola na okraji mesta. Pred nami bolo teda celé nové mesto. Ovy nezaháľali a za pomoci Nii a ostatných špecialistov vybudovali nové domy. S nový mestom prichádzal aj nový režim. Potrebovali stabilnú jednotnú vládu, ktorá by ich viedla. Pred vojnou malo každé mesto svojho vodcu. Na zemi mali takýto režim starovekí Gréci. Ich mestá boli samostatné a nazývali sa mestskými štátmi. Spájali sa len veľmi zriedka. Muselo im hroziť priame nebezpečenstvo alebo si chceli podmaniť niektoré z ostatných mestských štátov. Ovy boli ale mierumilovné. Ich krvavé konflikty skončili pred mnohými rokmi a dnes už nežil nik, kto by si ich pamätal ani len z rozprávania. Každé mesto si žilo svojím životom a nemiešalo sa do iných miest. Vojna s Mirnilčanmi to zmenila. Ovy sa spočiatku nevedeli spojiť a rýchly Mirnilský útok ich vyhnal do oblakov. Zrejme práve preto sa rozhodli, že skoncujú s mestskými štátmi. Jedna vláda by zrejme nebola neomylná, no v prípade ďalšieho útoku by aspoň bolo jasné, kto velí.

Dorazili sme k centru mesta. Mal tu stáť veľký parlament, v ktorom by sídlila vláda. Zatiaľ tu bolo len stavenisko. Nia im ponúkla, že ho postaví tak, ako domy, no odmietli to. Chceli, aby ich vláda sídlila v budove, ktorú postavili oni. Nevedel som, či nám nedôverovali a chceli si takúto budovu radšej navrhnúť sami alebo len chceli použiť vlastné sily. Tak či onak, dočasná vláda sa stretávala v jednom z väčších domov. Počas celej cesty Joro-Gumo nič nepovedala. Len si dôkladne prezerala správanie Ov a ich gestá. Nikdy predtým tu nebola, ale Bi jej venovala niekoľko lekcií etikety. Bi však bola ešte len dieťa, keď ju odtiaľto odviedli, a tak si nepamätala všetko. Mohlo sa tiež stať, že si isté veci vyložila úplne zle. Joro-Gumo asi len chcela mať istotu, že nezačne nejakým diplomatickým prešľapom.

„Tak sme tu.“ Zastali sme pred dverami dočasného parlamentu. „Môžeme?“

„Moment.“ Vytiahla malé zrkadielko a naposledy sa upravila. „Môžeme.“ Odložila zrkadlo a vošli sme dnu. Pri dverách stáli dve ozbrojené Ovy a pred nimi bol široký stôl. Za stolom sedela postaršia Ova. Ak by som videl prvýkrát Ovu, netušil by som, či je stará alebo mladá. Platilo však, že čím staršia Ova bola, tým svetlejšie a dlhšie fúziky mala. Táto ich mala obzvlášť dlhé a sivé. Vytŕčali jej z nošteka podobne ako mačke. Pristúpil som bližšie a predstavil som jej moju spoločníčku. Vysvetlil som jej, že je to naša diplomatka a potrebovala by sa stretnúť s ich vodcami. Ova si zapísala jej meno.

„Nasledujte ma.“ Ova vstala zo stoličky a pristúpila ku schodisku.

„Tak veľa šťastia.“ Joro-Gumo sa mierne uklonila a šla za Ovou. „Tá to zvládne.“ Povedal som si v duchu a odišiel som.

Kráčal som mestom naspäť k plošine. Veľmi som sa už nerozhliadal. Bol som tu niekoľkokrát, a tak som to mesto už poznal. Pred plošinou ma však niekto čakal.

„Aaaa, pán veliteľ.“ Uškrnul som sa, no on len jemne vyceril zuby. Kedysi som sa na ňom takto dobre zabával, no potom mu nejaký chytrák povedal, že som to myslel ironicky. Od vtedy s ním nebola reč. Nie žeby s ním pred tým bola, ale teraz ma  už nemohol vystáť. „Máš nakrivo fúzik.“

„Vtipný ako vždy.“ Odfrkol.

„Vážny ako vždy.“ Usmieval som sa od ucha k uchu. „Takže zdvorilosti máme za sebou. Čomu vďačím za toto prekvapenie?“

„Pche,“ Nepríjemne sa na mňa pozrel. „Podal som hlásenie, tak sa môžem vrátiť na Zem.“

„Aha, jasné.“ Poškriabal som sa za hlavou. „Úplne som na to zabudol. Nečakáš dlho?“ Pousmial som sa.

„Dva dni!“ Naštvane urobil krok vpred.

„Tak to ešte pol dňa môžeš počkať.“ Zovrel dlaň do päste. „Len pokoj, nerobím to úmyselne.“ Zodvihol som ruky a gestom som sa ho snažil upokojiť. Veliteľ sa trochu uvoľnil. „Teda tie dva dni áno, ale môžeme to brať tak, že si dostal príležitosť trénovať svoju trpezlivosť.“ Veliteľ sa rozčúlil, no ja som sa nemohol prestať usmievať. Vyzeral ako milý zajko, ktorý sa naštval. Proste mal takú roztomilú tvár, že ani najväčšia zlosť ju nedokázala zmeniť. No to mala každá Ova.

„Raz príde deň, keď sa neovládnem a jednu ti vrazím.“ Úškrn na prilbe sa razom zmenil. Namiesto neho sa objavil smutný výraz a z malých očí kvapkali slzy. Veliteľ v momente uskočil a jeho tvár sa nepatrne zmenila. Síce to nedal najavo, no bol som si istý, že sa v duchu pousmial. „Tak čo máš také súrne, že tu musím ešte pol dňa počkať?“

„Idem vyskúšať nový spôsob cestovania. Ak sa to podarí, tak dorazím na ďalšiu z mirnilských planét. „Môžeš na mňa počkať pri parlamente. Jedna zo špecialistiek je tam na diplomatickej misii. Večer sa po ňu vrátim, a tak vezmem aj teba.“ Veliteľ sa otočil a bez slova sa vybral späť do mesta. „Volá sa Joro-Gumo a myslím, že si budete rozumieť?“ Veliteľ sa jemne obzrel, no keď videl môj úškrn na prilbe, bol si istý, že radšej v tichosti počká, kým sa vrátim. Nemohol veriť žiadnemu môjmu slovu, aj keď práve toto bola pravda. „Tak a ide sa na to.“ Povedal som si sám pre seba. Otvoril som chránený portál do vesmíru, nasadil som si kompletné brnenie a prešiel som skrz.

Vystúpil som na orbit Ovy. Odtiaľ som použil ešte niekoľko skokov do prázdneho vesmíru. Keďže som nevedel, kam idem, Many prešiel portálom ako prvý a dal mi vedieť, či to bolo bezpečné. Takto som preskočil osemkrát. Nie že by som musel. Na ďalšiu planétu som mohol ísť aj priamo z Ovy, no nechcel som to. Nevedel som, čo sa dialo na planéte a nechcel som riskovať, aby zachytili môj portál. Mohli by tak zistiť, že ide z Ovy. Mirnilčania by tak mohli znova vypustiť tie príšery a mali by sme čo robiť, aby sme sa ich znovu zbavili.

Dorazil som nad novú planétu. Bola len o niečo málo väčšia ako Zem. Voľným okom by som to nepoznal, no Many už začal z vyhodnocovaním. Z orbity som toho veľa nevidel. Celá planéta bola zahalená čiernymi mrakmi a sem tam sa pod nimi objavil oceán. Nebol však modrý. To ani zďaleka. Mal hnedú až čiernu farbu a rovnako ako celá planéta, nevyzeral v poriadku.

Prelietaval som po orbite a míňal som mesiac. Bol menší ako pozemský, no plný kráterov. Cestou som však zahliadol niečo, čo ma prekvapilo. Tu a tam sa objavil satelit. Rozhodne nebol pozemský. Priletel som k jednému z nich. Nevydával žiadnu energiu a vyzeral poničený. „Nevedel som, že Mirnilčania majú satelity.“ Preletelo mi mysľou.

„Ten nebude mirnilský.“ Ozval sa Many. „Dokončil som predbežné sledovanie povrchu. Z orbity je to ťažké potvrdiť, no myslím si, že sa na povrchu nachádzala vyspelá rasa. Myslím si, že vyspelejšia ako ľudia.“

„Akože nachádzala?“ Letel som ďalej a hľadal som funkčný satelit. Všetky však boli poničené.

„Videl som len ruiny miest, ale ako hovorím, z orbity je to ťažké presne určiť.“

„Tak ideme dole.“ Zamieril som do atmosféry. Nemal som rád takýto zostup, ale bolo to bezpečnejšie ako portály. Ohnivú guľu by považovali za meteorit a po portáli zostávali stopy.

„Počkaj!“ Skríkol Many a ja som sa vrátil na orbit. „Pozri!“ Na displeji v prilbe sa mi rozblikalo svetielko. Preletel som nad oblasťou, ktorú Many vyznačil. Na rozdiel od zvyšku planéty, boli na nej stopy zelene. Podo mnou bol ostrov, ktorý obmýval tmavý oceán. Ten však modral viac a viac, ako sa blížil k brehom. Aj obloha vyzerala zdravšie. Výhľad mi síce zakrývalo niekoľko oblakov, no boli biele. „Mali by sme to preveriť.“ Prikývol som. „Ale pozor, zvyšok planéty vyzerá veľmi zle. Radšej nedýchaj tamojší vzduch.“ Vzal som jeho varovania vážne a preletel som atmosférou. Nechcel som, aby zbadali ohnivú guľu na modrej oblohe, a tak som zletel na opačnej strane planéty.

Zastavil som na úrovni mrakov. Letel som ukrytý v nich, až k tej zelenej oblasti. Many mi medzitým vyhadzoval hodnoty vzduchu na displej. Oxidy, toxíny a ďalšie nebezpečné látky tvorili atmosféru. Bolo v nej aj dosť kyslíka, no tie jedy by každého do pár minút zabili. Podo mnou sa mihala zničená zem a opustené mestá. Planéta však nebola opustená. Narážal som na nové mestá alebo lepšie povedané, zajatecké tábory. Mirnilčania v nich držali miestnych obyvateľov. Okolo táborov boli bubliny, v ktorých bol vzduch a zeleň. Nebol som si však istý, ako vyzerali miestni. Boli podstatne nižší ako Mirnilčania a z oblakov som videl len ich veľké hlavy a uši.

Pokračoval som ďalej. Planéta bola takmer celá pokrytá vodou. Narazil som na niekoľko veľkých a menších ostrovov. Navzájom ich spájali aj sto kilometrov dlhé mosty. Mnoho z nich však bolo poškodených. Diery na jednotlivých miestach boli zaplátané drevom a kamením. Došlo mi, že ich odpálili, aby zastavili postup Mirnilčanov. Doletel som do svojho cieľa. Klesol som nad morskú hladinu tak tesne, ako to len šlo. Pomocou ilúzie som sa zamaskoval, a tak pomaly, aby som nerušil vodnú hladinu, som sa presúval po okolí. Z diaľky som zmapoval celý ostrov. Ten bol spojený úzkym kusom pevniny s ďalším ostrovom. Na ňom už nebolo toľko zelene, no stále sa tam dalo žiť. Pokračoval som ďalej, až kým som si nebol istý, že som mal to, po čo som prišiel. Vyletel som späť do vesmíru, niekoľkými skokmi som preletel na Ovu, kde som vyzdvihol veliteľa a Joro-Gumo. Vrátili sme sa na Zem, kde sme sa podvečer mali stretnúť s radou.