Všetko sa zdalo, že je na správnej ceste. Naši agenti sa už rozmiestňovali po Amerike, zatiaľ čo my sme pripravovali jednoduché letáky. Krátke slogany ako „Bojujte za svoju slobodu!“ či „Nenechajte svoje životy v rukách mafie!“ mali podnietiť ľudí k povstaniu. Pomocou portálov by sme ich sypali na americké mestá, no potrebovali sme ešte nejaký čas na ich dotlačenie.

Predseda parlamentu sa už dávno vzdal svojho kresla a zmizol. Nik však nekládol zbytočné otázky. Čiastočne za to mohlo obvinenie z napomáhania Gabrielovi a jeho pokusom. Hlavným dôvodom ale boli klebety, ktoré sa začali šíriť. „Predseda už nezvládal udržať ani svoj moč,“ bola asi najčastejšia z nich. Keď tej noci opúšťal parlament, ochranka si všimla divný zápach. Upratovačka, ktorá mala na starosti jeho kanceláriu, potom rozšírila túto klebetu ďalej. Netrvalo dlho a vedel o nej každý. Občas sa ma ale niekto opýtal, ako dlho som o tom, čo robil vedel, a prečo som to nepovedal skôr. Vyhovoril som sa však na to, že aj tak by ho nik neodsúdil bez priamych dôkazov.

Apríl a máj preleteli ako voda. Letáky nad americkými mestami pomaly zaberali. Čoraz častejšie sa objavovali protesty. Mafia ich potlačovala silou, čo bol asi ten najhorší možný postup. Ľudí to ešte viac dráždilo. Situácia na Ove sa tiež zlepšovala. Nia im pomohla urýchliť rast tamojších stromov a vyzeralo to tak, že sa onedlho stanú sebestačnými. Ich vojaci, medzi nimi aj veliteľ bež štipky humoru, však naďalej pokračovali v tréningu. Wendy v nich čítala pomocou svojich schopností a podľa jej slov, radšej by umreli, akoby nesplatili dlh voči nám. Čím viac som študoval ich kultúru, tým viac som si bol istý, že boli skvelými spojencami. Ich politika bola založená na cti a na tom, že ak dajú niekomu svoje slovo, tak ho vždy dodržia. Bolo to príjemné zistenie. Nielen preto, že ľudia nič také už roky nemali, ale aj preto že Galbot vyzeral úplné iný. Podľa toho, čo mi Citrix porozprával, Galboti neboli veľmi priateľskí. Ich klany medzi sebou neustále bojovali. Okrem toho sa spoločnosť delila na kasty. Bohatí a mocní tak mohli urobiť doslova hocičo tým z nižších kást.

Všetkým sa darilo, len mne nie. Bol som doslova krôčik od ďalšej planéty na zozname. Bola to planéta, kde mala byť Ayra a Mirnilčania. Ten posledný krôčik som však nevedel urobiť už viac ako mesiac. Síce som sa blížil k svojmu cieľu, no šlo to čoraz pomalšie. Akoby som cítil, že portály mali svoje maximálne dosahy. Vyskúšal som to aj s pomocou ostatných troch špecialistov, ktorí ovládali portály, no zdalo sa mi, že som sa vôbec neposunul. Práve naopak, o pár miliónov kilometrov som spravil krok späť. S touto nepríjemnou chuťou neúspechu v ústach som mieril na jeden z Lacových štadiónov. Blížil sa deň, keď si tímy špecialistov mali zmerať svoje sily. Wendy s Niou sa tešili, že uvidia skutočnú silu nových špecialistov, no mne sa nechcelo stráviť niekoľko dní nič nerobením. Chápal som však, že to bolo nutné.

Turnaj bol rozdelený do troch dní. Laco sa vyznal v marketingu. Vedel, že nepretržitý jednodňový zápas by väčšinu divákov unudil. Tak rozdelil tímy podľa odporučenia od Nii. Slabšie tímy sa v piatok stretli so silnejšími. Takto bolo z päťdesiatich tímov razom dvadsaťpäť. Osem tímov, o ktorých si Nia myslela, že ešte nie sú pripravení, zostalo v légii. Druhý deň odštartovalo pár jednostranných zápasov. Po nich však už nastúpili tímy s vyrovnanými šancami. Diváci po celom svete si mohli vychutnať tento zážitok. Špecialisti bojovali v podvedomí, no každý ich pohyb som prehrával ako ilúziu do reality. Pomocou mágie som sa naučil, ako pridať ilúzii zvuk. Takto bolo počuť výkriky, dupot topánok aj ich samotný dych. Bolo to však veľmi vysiľujúce. Každým ďalším zápasom som cítil, ako zaspávam. Ak by mi nepomáhala Nia, Wendy, Valkýra, Igor a Gildarts, tak by som na to zrejme nemal dosť energie. Optikor v mojej hrudi bol však najväčšou pomocou. Jeho schopnosť udržiavať a čerpať mágiu bola ohromná. Mal som pocit, že ani tí piati dokopy nemali toľko energie ako Optikor, a to ani nebol na svojej maximálnej kapacite. Od kedy som ho mal v sebe, držal som ho asi tak na polovičnej úrovni. Nebol som si istý tým, koľko energie by sa doňho mohlo vmestiť a nechcel som riskovať jeho preťaženie.

V nedeľu sa konali finálové zápasy. Z počiatočných päťdesiatich tímov zostalo osem. Keďže sa niekoľkokrát stalo, že zostal nepárny počet tímov, museli do boja nastúpiť aj Wendy s ostatnými. Šlo síce o nerovný boj, a ten, ktorý proti ním bojoval, bol určený náhodne, no motivácia bola veľká. Ak by zvíťazili, postúpili by priamo do semifinále. Nikomu sa to však nepodarilo.

„Pekne sa zohrali.“ Skonštatovala Valkýra, keď sme spoločne sledovali, ako porazili ďalší tím.

„Nechceš sa k nim pridať?“ Unavene som si sadol na stoličku.

„Ja už predsa svoj tím mám.“ Usmiala sa a mala pravdu. V Afrike mala celú armádu, ktorá jej slúžila. Dokonca aj neposedné levy presvedčila, ako tak poslúchať.

„A čo Luna?“ Opýtal som sa.

„Dala som jej voľno a je jej lepšie. Zverolekár povedal, že sa z toho dostane a prežije ešte pár rokov, ale už ju asi nevezmem do boja.“ Mykla plecami. Dôležité pre ňu bolo to, že jej zvieracia kamarátka bude žiť.

Deň sa pomaly chýlil ku koncu a pred nami bol posledný zápas. Pred každým zápasom si tými vylosovali, v akom prostredí budú bojovať. Tento posledný zápas musel byť však iný. Lúky, lesy či hory vystriedala iná simulácia. Cieľ sa taktiež zmenil. Nemali bojovať proti sebe priamo. Pred každým z nich ležala malá pevnosť okupovaná Mirnilčanmi. Tím, ktorý ju dokázal získať ako prvý, vyhral. Mohlo sa však stať, že nik z nich ju nezískal. V takom prípade vyhrával tím, ktorý zabil najviac nepriateľov. V prípade, že aj tento cieľ skončil remízou, vyhral by tím, ktorý zabil posledného z nepriateľov skôr. Pôvodne chcel Laco posledné pravidlo také, kde by vyhral tím, ktorý by zostal v hre najdlhšie. Mohlo sa to však zvrhnúť. Jeden alebo oba z tímov by úmyselne čakali, aby sa udržali dlhšie v hre. Takto by súboj stratil na pútavosti.

Posledný zápas začal a publikum priam šalelo. Prvý tím si zvolil cestu zakrádania sa. Obhliadal si pevnosť aj s obranou. Druhý tím šiel viac priamočiaro. Využili jedného z členov ako návnadu. Mirnilčania tak sústredili pozornosť na návnadu, a to, čo sa dialo okolo, vnímali len okrajovo. Obom tímom sa však darilo. Akonáhle sa dostali za hradbu, bolo to už len o ich bojovej zdatnosti. Síce ani jeden z tímov nedokázal dobiť pevnosť, no publiku to nevadilo. Bol to pre nich zážitok ako žiaden iný. Videli, ako sa špecialisti bijú, aj keď ledva stáli na nohách. Najviac ich však dojalo, ako veliteľ jedného z tímov vzal svojho raneného spolubojovníka a spolu pokračovali ďalej. Z nohy mu trčal šíp, no oni aj tak kráčali ďalej. Dokonca, aj keď už mali smrť na jazyku stále sa bili ako draci, až kým nebol koniec. Davy to tak rozpálilo, že úplne zabudli na to, že vlastne prehrali. Aby to nestačilo, do všetkého sa vložil Laco. Jeho prefíkaný jazyk a chválospevy na špecialistov nenechali nikoho chladného. Ja sám som si však nezapamätal jediné jeho slovo. Ani len som nevedel, ktorý z tímov vyhral. Unavene som si ľahol na pohovku a vychutnával som si, že bolo po všetkom.

„Neukážeš im to?“ V hlave sa mi ozýval Manyho hlas.

„Čo myslíš?“ Obrátil som sa na brucho a chcel som si pospať.

„Veď to, čo ťa naučil Ayrin program. Ako skutočne podporiť jeden druhého.“ Aj keď som ho nevidel, cítil som, ako mi v hlave od radosti poskakuje.

„Chcel som si to nechať ako eso v rukáve.“ Odfrkol som v polospánku.

„Nebuď skúpy. Nevidel si, ako sa bili? Ak by vedeli to, čo ty, žiadna mirnilská pevnosť by nemala šancu.“ Nadšenie z neho sršalo. „Bili sa ako draci. Skoro tak ako ja.“

„Tak dobre, ale až zajtra.“ Chcel som už spať, a toto bola jediná odpoveď, ktorou som mohol ukončiť konverzáciu.

„Dobre, dobre, zajtra ti to pripomeniem!“

„Dobre, len už ma nechaj spať.“ Cítil som, ako sa mi hlava vyprázdnila a Many už zas lietal niekde po svete. Síce mi tento turnaj ubral len veľmi malé množstvo mágie, no tvorba ilúzii poriadne preverila moju aj ostatných psychickú silu. Z toľkého sústredenia ma bolela hlava, a tak aj napriek burácajúcim davom, som zaspal.