Apríl nás privítal bláznivým počasím. Ráno pršalo, na obed už svietilo slnko a večer začala teplota klesať k nule. Tak, ako sa menilo počasie, menila sa aj nálada ľudí. Špecialisti čoraz častejšie trénovali v budovách, pretože vonkajšie plochy boli rozbahnené. Nedostatok slnečných lúčov, hlavne takto po zime, sa prejavoval na ich psychike. Boli mrzutí, ako každý iný. Možno aj ja by som bol naštvaný na počasie, no okrem toho, že mi to bolo jedno, mal som aj niečo iné, čo ma rozveselilo.

„Čo to čítaš?“ Zavrel som listy a schoval ich do batoha.

„Prečo sa takto zakrádaš?“ Pozrel som sa na Ely, ktorá sa chystala prisadnúť si. Hradby légie boli v tomto počasí prázdne, a tak sa tu dalo príjemne meditovať.

„To ma naučila Ayra.“ Usmiala sa, no na jej tvári prevládol smútok. „Vravela, musíš počkať, kým súper stratí obozretnosť, a potom sa môžeš priblížiť bez toho, aby si ťa všimol.“ Nafúkla líca, ruky si dala viac od tela a napodobňovala Ayru, akoby to bola nejaká panovačná príšera.

„Chýba ti, čo?“ Oprel som si hlavu o múr a zadíval sa na nebo. Mraky na ňom sa ponáhľali spraviť neplechu a naštvať ľudí.

„Nikdy by som si to nepomyslela, ale áno chýba mi.“ Pritisla si kolená k sebe a sklopila zrak.

„Aj mne chýba.“ Ely sa na mňa pozrela. „Už len to, ako plánuje desiatky či stovky krokov dopredu a aj tak nikdy nevieš, čo chce urobiť. Všetky jej plány vyzerajú ako zhody náhod, až kým nie je koniec. Potom sa na to pozrieš a uvedomíš si, že celý čas vedela, čo sa stane.“

„To isté robíš aj ty.“ Usmiala sa.

„Preto sa ku mne takto zakrádaš? Pripomínam ti ju?“ Ely jemne prikývla.

„Nielen pre to.“ Tvár jej začala zelenieť.

„Si v poriadku? Tá zelená farba nevyzerá dobre.“ Pozrel som sa na ňu. Rýchlo si nasadila kapucňu a zahalila tvár.

„To nič nie je, naozaj.“ Vyzerala, akoby sa hanbila, ale pri Roltoncoch som nikdy nevedel, čo naozaj prežívali.

„Keď to vravíš.“ Obrátil som zrak k légii. „Pozri sa. Tretia budova od južnej brány. Za ňou je veľký strom. Vidíš ho?“ Ely prikývla. „Vidíš tam aj niečo iné?“ Ely sa pozorne zadívala, ale nič tam nevidela. „Za stromom sa schováva jedna zo žiačok légie.“

„Veď tam nik nie je.“ Zaostrila, ako len vládala.

„Ale je. Tiež som si ju nevšimol. Pred pár týždňami sa však dokázala prešmyknúť okolo mňa tak, ako to ešte nik nedokázal, a to je ešte len dieťa.“ Ely nastražila uši. „Začal som ju tak trochu sledovať. Keď sa pohybuje po betónových oblastiach, tak sa nič nedeje. Akonáhle sa však dostane na lúku či do blízkosti stromov, všetko sa zmení. Akoby s nimi splynula a stratí sa. No stále tam je a pozoruje.“

„To sa takto stratí vždy? Aká je jej úroveň?“ Ely to zaujalo.

„Keď ide v skupine iných študentov, tak sa nič nestane. Iba ak je sama a chce sa ukryť.“ Pozoroval som strom, za ktorým som videl len náznak jej obrysu. „Pokiaľ viem, nepresiahla úroveň tridsať.“

„To môžem potvrdiť.“ Objavil sa Many. „Prešiel som si záznam z toho, ako sa nadýchala plynu. Plyn prešiel do tej časti mozgu, ktorý sa používa na vytvorenie kúzla a hneď na to vyšiel von. Akoby sa u nej nemal na čo naviazať.“

„Ak by ovládala mágiu, plyn by ju uzemnil. Takto však bola ako bežný človek.“

„Tak to je vážne zvláštne.“ Zamyslela sa. „Akú má auru?“

„Zlato-zelenú.“ Odvetil som a Ely sa rozžiarili oči.

„Tak to je jasné. Je to dieťa života.“ Jej slová mi však nič nehovorili a Ely to videla. „Dieťa života! Je tvor s touto aurou, ktorý je silne spojený so životom, a akoby životným duchom planéty. Je ochranca života, ale zároveň aj planéta chráni jeho. S virtenom sa toto puto muselo zosilniť, lebo inak by to chcelo roky, než by sa takto prepojili.“

„Takže planéta ju spraví neviditeľnou, ak nechce byť videná?“ Ely začala prikyvovať.

„A to nie je všetko. Podľa legiend dokáže komunikovať s duchom planéty a ovládať doslova všetko, čo sa na planéte deje.“ Nadšene dokončila. „No sú to len legendy, staré možno aj päťsto rokov.“ Zamyslene si poškrabala bradu.

„Odkiaľ to všetko vieš?“ Opýtal som sa.

„Veľa som čítala. Prešla som aj celý Rolton a hľadala všetko, čo obsahovalo nejaké informácie. Tam som sa dozvedela o niektorých slávnych gropkoch a o Gropskej vojne.“ Pokračovala zamyslene.

„Gropskej vojne? Čo to je?“ Nikdy pred tým som to nepočul.

„Gropska vojna?“ Jej tvár začala chytať červený nádych. „Nič také som nepovedala!“

„Ale povedala.“ Many prikývol, aby potvrdil moje slová.

„Nie nepovedala!“ Naštvane sa na mňa pozrela. „Musel si zle počuť!“ Vstala a chystala sa odísť.

„Dobre, ako chceš.“ Mávol som rukou a tváril sa, že ma to nezaujímalo, aj keď opak bol pravdou. „Čo ťa sem vlastne dnes priviedlo?“

„Ja, len, dokončila som oblek. Chcela som, aby si sa naňho prišiel pozrieť, ale na moje pozvania si neodpovedal.“ Zastala, no bola otočená chrbtom.

„Aké pozvania? O ničom neviem.“ Zarazil som sa.

„Veď som ti ich poslala na virten. Tvoj pes ti ich neodovzdal?“ Obrátila sa ku mne a Manymu.

„Many?“ Pozrel som sa na draka.

„Nazvala ma psom!“ Naštvane odfrkol. „Nebudem jej robiť sluhu!“

„Ten tvoj pes ma už začína štvať!“ Ely doňho hodila jeden zo skrutkovačov, ktorý pri sebe vždy nosila.

„Nevolaj ma pes! Ty, ty, jedna...“ Nevedel nájsť správne slová.

„Ako malé deti!“ Vstal som a pobral sa preč. Za chrbtom som počul, ako jeden druhého obviňovali z toho, kto za to môže. Bol som už nejaký kus cesty od tých dvoch, keď som otvoril portál. „Tak ideš?“ Zadíval som sa na Ely. Tá sa usmiala, vyplazila na Manyho jazyk a rozbehla sa ku mne. „Tak, kde máš ten oblek?“ Prezeral som si vynálezy na poličkách.

„Tuto.“ Začala pobehovať po miestnosti, kým nezastala pri plachte. S ťažkosťou ju stiahla a pod ňou bol jej oblek.

„Vyzerá trochu inak.“ Pristúpil som k nemu.

„Trochu som ho vyzdobila a pridala pár hračiek. Dokáže aj lietať, asi.“ Usmievala sa, zatiaľ čo som si prezeral kovový oblek posiaty striebornými pásikmi a pruhmi. Samostatne nedávali žiaden zmysel.

„Majú tie kresby aj nejaký význam?“ Dotkol som sa sivého kovu.

„Samozrejme! Čo to nevidíš?“ Priskočila ku mne. „Aha, jasné, si veľmi blízko.“ Mávla nech odstúpim. Naťukala čosi do svojho virtenu a začali sa diať veci. Okolo hlavy sa jej vytvorila holografická prilba a ďalšie holografické kruhy sa objavili okolo jej rúk, nôh a pásu. Oblek odrazu vstal a začal napodobňovať jej pohyby. Až keď takto vstal, začali mi tie kresby dávať zmysel. Jednotlivé čiary sa spojili a vytvorili obraz Ely so zlovestným výrazom v tvári.

„Myslel som si, že je to oblek.“ Prezrel som si viac ako dvojmetrové monštrum.

„Veď aj je.“ Kruhy a jej prilba zmenili farbu z modrej na bielu. Priblížila sa k obleku a on sa nepohol.

„Oblek je predsa niečo, čo nosíš na sebe. Myslel som si, že ho budeš ovládať zvnútra.“

„Čože?“ Po chvíľke prekvapenia sa spustil smiech. „A ako by som sa doň vmestila? Hlavu by som mala na mieste prilby, ale nohy a ruky by mi sotva dotiahli na koniec alebo by som sa tam mala skrútiť ako nejaký chrobák?“ Začala sa prehýbať a skúšať, ako by sa mohla napchať dnu.

„Tak potom to nie je oblek, ale robot.“ Vyslovil som a Ely sa na mňa škaredo pozrela.

„Je to oblek! Som v ňom, aj keď v ňom nie som! Nie je to žiaden blbý robot!“ Nechápal som, čo ju tak naštvalo.

           „Tak dobre, máš super oblek.“ Dodal som rezignovane. Nasledujúcu hodinu mi ukazovala, aké kúsky jej roboto-oblek dokáže. Okrem veľkého meča na chrbte mal aj kopec menších zbraní. V pästiach mal malé otvory, z ktorých vystreľovali šípky. Na chrbte mal trysky, pomocou ktorých mohol lietať, ale ich výkon mohol použiť aj na zapálenie protivníka. V nohách mal rôzne plynové náplne. Mohli len zahaliť oblasť dymom, no tiež dokázali uspať zvieratá či protivníkov. Jedy radšej nepoužila, aby nedošlo k náhodnému poškodeniu obleku, pri ktorom by unikli. Ukázala mi aj niekoľko spôsobov, ako ho ovládala. Mohol kopírovať jej pohyby, počúvať priame príkazy alebo, a to bolo asi najlepšie, ho ovládala z podvedomia. Nemusela sa ani pohnúť, a akoby bola priamo v ňom. Keďže ho ale ovládala v reálnom čase, jej kompresia v podvedomí zmizla. Snažila sa to opraviť tak, aby jej spomalený čas zostal, no zatiaľ neúspešne. Všetko to bolo úžasne, no ja som mal myseľ inde. „Gropske vojny.“ Opakoval som si dookola.