„Vítam vás v novej USA.“ Privítal ma ich prezident hneď, ako som vstúpil do jeho pracovne. Nikdy predtým som ho nevidel, no počul som o ňom dosť. Napriek tomu, že pripomínal milého staršieho pána s príjemnou tvárou a zavalitejšou postavou, bolo to pekné číslo. Už pred vojnou bol hlavou mafie. Mal prsty takmer vo všetkom. Drogy, korupcia, zbrane, vraždy či kupliarstvo, mu neboli cudzie. Odkedy sa dostal do funkcie, lepšie povedané, sám sa do nej menoval, nič sa nezmenilo. Naďalej sa venoval svojím podnikom, z ktorých financoval aj najímanie si špecialistov. Pár z nich som stretol na chodbách Bieleho domu. Robili mu ochranku, ale starali sa aj o špinavé veci. Bolo mi z nich zle.

„Ďakujem.“ Podal som mu ruku. Na tvári sa mi objavil výraz znechutenia, no na prilbe zostal pokojný jemný úsmev. „Takže, čomu vďačím za toto pozvanie?“

„Hm, priamo k veci.“ Pousmial sa a gestom ukázal, nech sa posadím. Nemal som veľmi chuť, no podvolil som sa. „Všetko preberieme, no teraz by som rád spoznal toho, kto nás zachránil pred Mirnilčanmi.“ Pokračoval zdvorilo, no aj tak ma niečo v jeho hlase znervózňovalo. Aj táto miestnosť bola čímsi zvláštna.

„Many, nenápadne to tu prezri.“ Pomyslel som si a Many sa dal do práce. Mafiánsky prezident medzitým neprestával klásť divné, až osobné otázky. Nia asi mala pravdu, prebleslo mi mysľou. Nenápadne, pod rúškom ilúzie, som si privolal kompletnú výzbroj. Využíval som ju len vo vesmírnom prostredí, alebo keď som využíval, dym pretože bola vzduchotesná. „Robím len to, čo považujem za správne.“ Odvetil som na jednu z jeho otázok. Veľmi som nevnímal, čo hovoril. Blúdil som pohľadom po miestnosti. Všetko sa zdalo byť obyčajné, no aj tak tu niečo nesedelo.

„Vo ventilácii sú nádoby s nejakou látkou.“ Oznámil mi Many.

„Jasné!“ Pomyslel som si. „Nemôžu ma zabiť priamo, tak to skúsia takto.“ Pohodlne som sa usadil do kresla a rozhodol som sa hrať jeho hru.

„Dáte si?“ Vzal fľašu whisky a ponúkol mi pohár.

„Ďakujem, ale nie.“ Pokýval som rukou.

„Veľký Prízrak neznesie ani jeden pohár whisky?“ Podpichol ma prezident.

„Bez urážky, no nič hnusnejšie ako whisky nepoznám. Iba ak letecké palivo, ktoré pijú v Rusku.“ Odložil pohár naspäť k ostatným. „Okrem toho, nie som tu preto, aby sme sa bavili o alkohole, či o mojom živote.“

„Tak teda dobre. Chcel som sa dozvedieť o vás viac, no ak inak nedáte.“ Nenápadne si vložil ruky pod stôl a z ventilácie začal stúpať oranžový dym.

„Čo sa to deje.“ Vyskočil som na nohy.

„To je plyn, ktorý sme vyvinuli. Ak ho vdýchne niekto, kto ovláda mágiu, stratí dočasne všetky schopnosti.“ Natiahol som ruku, akoby som chcel vyvolať nejaké kúzlo, no nič sa nestalo. „Ha, ha, ha!“ Smial sa z plných pľúc, zatiaľ čo do miestnosti vbehlo niekoľko ozbrojencov. „Cítiš to? Určite cítiš.“ Škodoradostne sa usmieval od ucha k uchu. „Takých ako ty plyn omámi.“ Začal som mykať hlavou, akoby ma čosi škrtilo. Klesol som na kolená a ozbrojenci ma obkľúčili. „Pre ľudí, myslím pravých ľudí, je plyn neškodný.“ Sklonil sa ku mne. „Cítiš to? Blížia sa tvoje posledné minúty. Aký je to pocit?“

„Ten bastard!“ Zanadával som. „Toto si nemohol vymyslieť sám, ten tlstý predseda parlamentu ti pomáhal, čo?“ Začal som kašlať.

„Nebuď hlupák! On je len figúrka. Financoval Gabriela a jeho pokusy, no všetko posielali mne. Odkiaľ myslíš, že mal takú armádu?“ Rehotal sa z plných pľúc, zatiaľ čo ozbrojenci nedočkavo očakávali rozkaz.

„Takže aj špecialisti, ktorí bojovali za Gabriela, to vedeli.“ Pokračoval som z posledných síl.

„Nie, ale neboj, aj na nich dôjde. Celú tú smiešnu légiu čaká rovnaký osud ako teba. No ty sa toho už nedožiješ.“ Vstal a vrátil sa k svojmu stolu. Do ruky vzal pohár s whisky a zodvihol ho, akoby si chcel pripiť. „Skoncujte to!“ V tom sa roztrieštilo okno a dnu vletelo jablko. Za ním preskočila do miestnosti Anika. Rozbehla sa oproti vojakovi len s dreveným mečom nad hlavou. Behom stotiny sekundy klesol jej meč dole a plnou silou zasiahla jeho rozkrok. Vojak vydal kvílivý zvuk a sklátil sa k zemi. V miestnosti však bolo ďalších päť vojakov. Všetci sa teraz chystali na malí Aniku, ktorá tu vôbec nemala byť.

„Urobil si tri chyby!“ Vstal som a telo mi obklopili plamene. „Prvá chyba, pozval si ma!“ Z tela my vyšľahol výboj energie a odhodil vojakov do stien. „Druhá chyba, podcenil si ma.“ Plyn v miestnosti sa rozptýlil a ja som zrušil ilúzie. Kompletné vzduchotesné brnenie akoby ohúrilo mafiána. „Poslednou chybou bolo, že si si zvolil nesprávnu stranu.“ Vytiahol som meč a priložil mu ho k hrdlu. „Máš však šťastie, že ti nedoprajem mučenícku smrť! Všetko, čo sa tu udialo, uvidí môj a aj tvoj svet. Za to ti ručím!“ Otvoril som portál, zdrapol som Aniku za ruku a spoločne sme prešli späť do légie. Ťahal som ju až k najbližšej učebni, pozrel som sa, či je prázdna a vošli sme dnu. Až tam som uvoľnil zovretie. „Mladá slečna, to bolo veľmi nezodpovedné!“ Prísne som sa na ňu pozrel. Úškrn na prilbe zmizol a zostali len červené svetielka na miestach, kde boli oči. „Čo ti to napadlo? Zaútočiť proti šiestim dospelým ľuďom len s dreveným mečom? Aby to nestačilo, nevidela si ten plyn v miestnosti? Na čo si myslela?“ Kládol som jednu otázku za druhou, až som takmer zabudol na tú najdôležitejšiu. „Ako si sa tam vôbec dostala?“ Hnev v hlase pomaly vyprchával.

„Ja... sledovala som vás.“ Zahanbene sklonila hlavu. Skrížil som ruky a čakal na pokračovanie. „Videla som, že idete na miesto pre portály. Vravela som si, že pôjdete do hlavného mesta. Bola som zvedavá, a tak som šla za vami.“ Jej odpoveď ma zarazila. Nebola to však jej zvedavosť, čo ma prekvapilo. Tú som vídaval v légii často. Prekvapilo ma, že sa dokázala prešmyknúť tesne popri mne a ja som si to ani nevšimol. Nevšimol si to ani nik z ochranky. No aj tak, to čo urobila, bolo veľmi nezodpovedné.

„Čo ak by som otvoril portál do vesmíru? Alebo by som šiel len tak niekde do vzduchu?“ Pokračoval som v karhaní.

„Do vesmíru otvárate len tie blum portály.“ Slzy už mala na krajíčku. „A skrz tento som videla Biely dom a zelenú lúku.“

„Ach, dievča.“ Položil som ruku na jej rameno. „Prečo si sa na nich vrhla? To si si vážne myslela, že mi hrozí nebezpečenstvo?“ Dievča prikývlo. „Many?“ Zvolal som a vedľa mňa sa objavil malý modrý dráčik. Anika podskočila, keď ho zbadala. „Many je stále so mnou. Vycítil som, že je to zrejme pasca a Many našiel vo ventilácii nádoby s plynom. Preto som sa pripravil skôr, ako sa miestnosť začala plniť plynom.“ Usmial som sa a Anike sa rozžiarili oči.

„Takže tie otázky, ktoré ste mu kládli...“

„Áno.“ Anika sa začala usmievať. „Preto je dobre, keď si veci naplánuješ. Málokedy sa síce veci podaria presne podľa plánu. Podstatné je ale to, že pokiaľ nad tým, čo robíš, premýšľaš, dokážeš veci usmerniť tak, aby podľa tvojho plánu išli.“ Anika si pretrela oči. „Preto som ti vravel, že hnev a horlivosť ti zatienia myseľ. Už tomu chápeš?“ Prikývla. „Takže toto malé dobrodružstvo si necháme pre seba.“ Usmievala sa od ucha k uchu. „No musíš mi sľúbiť, že to už nikdy neurobíš.“ Neochotne, no prikývla aj na to.

„Len som vám chcela splatiť dlh.“ Vyhŕklo z nej.

„Aký dlh?“ Zarazil som sa.

„Čo sa stalo?“ Do miestnosti vtrhla Nia. „Povedali mi, že si naštvane ťahal Aniku sem.“ Dodala udýchane.

„Nič sa nestalo.“ Usmial som sa. „Len som jej dával pár rád do života.“ Znovu som ju dlaňou udrel párkrát po hlave. Tentokrát silnejšie, no už neurobila žiadnu grimasu. „Musím ísť do Pekingu oboznámiť ich s výsledkom.“ Pristúpil som k dverám. „Aby som nezabudol,“ vytiahol som z vrecka jablko. „Toto je tvoje,“ hodil som ho Anike a odkráčal som preč.

Prešiel som légiou k portálom. Behom okamihu som bol v Pekingu. Kráčal som len pár minút k budove parlamentu. Bola už tma, no ten, ktorého som hľadal, tam stále bol. Vyšiel som na tretie poschodie a kráčal dlhou chodbou až na samotný koniec. Tam sa totiž nachádzala kancelária predsedu vlády. O tomto čas už v budove takmer nik nebol. Otvoril som dvere, za ktorými mala kanceláriu jeho asistentka. Pokračoval som prázdnou miestnosťou k mohutným dreveným dverám, spod ktorých šlo slabé svetlo. Chytil som kľučku, no dvere boli zavreté. Nechcel som naraziť na ďalšie pasce, a tak sa Many pozrel na druhú stranu. Predseda bol zahltený v papieroch a zrejme si ani nevšimol, že som za dverami. Vyrazil som ich a predseda takmer zletel zo stoličky.

„Čo tu chceš! To je moja kancelária!“ Mávol som rukou a steny pokryla jemná vrstva fialovej hmoty, ktorá sa vlnila.

„Ty jeden hajzel.“ Pribehol som k nemu. Chytil som ho pod krk a prirazil ho k stene. „Krič, ak chceš, aj tak ťa nik nebude počuť!“ Celého ma obklopili plamene. „Dobre si vedel, do čoho ma posielaš!“ Silnejšie a silnejšie som ho tlačil do steny. „Takže si všetky údaje od Gabriela posielal rovno tomu mafiánovi.“ Vedľa mňa sa zobrazila malá obrazovka, na ktorej sa prehralo mafiánovo priznanie. Predseda sa začal triasť a vzduch v miestnosti naplnil pach moču. „Hneď zajtra podáš demisiu, odídeš z politiky a nech ťa už nikdy viac nevidím.“ Pustil som ho a on dopadol do kaluže pod ním.

„Ty, ty ma nezabiješ?“ Koktal.

„Ak ťa ešte niekedy uvidím, tak umrieš!“ Obklopený plameňmi som odkráčal. Cestou von som však už vyzeral normálne. Ochranke som poprial príjemný večer a vrátil som sa do légie.

Zavolal som si Niu a Wendy. Všetko som im vyrozprával. Zhodli sme sa na tom, že Američania budú ešte problém. Nemohli sme to nechať len tak. Vyvíjali zbrane proti špecialistom, a to mohlo byť veľmi nebezpečné. Many sa snažil prísť na to, čo to bol za plyn, no zatiaľ márne. Bez konkrétnej vzorky to bolo takmer nemožné. Skener v náramku dokázal preniknúť kadečím, no skenovať vzduch či plyn, nebolo v jeho schopnostiach. Aspoň nie takto detailne. No bola to moja chyba. Doteraz som ho používal len na pevné veci a na zisťovanie atmosféry planét. Plyny, jedy a ďalšie látky som s ním neskenoval.

Po niekoľko hodinovej porade nám došlo, že to sami nevyriešime. Museli sme zvolať našu radu. Dúfali sme, že niekto z nich navrhne prijateľné riešenie. Nemohli sme ich zvolať len tak zo dňa na deň, aspoň nie kvôli problému, ktorí nebol až tak súrny. Naplánovali sme schôdzku na nedeľu.