Prišiel marec a s ním aj príjemne oteplenie. Po snehu už nebolo ani stopy a lúky sa opäť zazelenali. Príjemné jarné slnko akoby nabíjalo energiou všetkých v légii. Tímy sa postupne zohrávali a mnoho z nich už malo svojho vodcu. V princípe si boli všetci rovní, no na bojisku mohol veliť len jeden. Takto sa predchádzalo zmätku.

Z pôvodných dvestodvadsaťosem špecialistov odišli len dvaja. Ich chýbajúce miesta však nahradili oneskorenci. Dorazili pár dní po tom ako ostatní, a tak si vyslúžili pozíciu náhradníkov. Nia mi povedala, že aj to malé čiernovlasé dievča sa chcelo pridať do jedného z tímov. Bola však primladá na to, aby šla do vojny. Trénovať jej však nik nezakázal. Pridala sa k náhradníkom, aj keď jej muselo byť jasné, že tak skoro sa nepridá do tímu, aj tak poctivo trénovala.

Ja som mal na starosti vlastný tím. Z Mesiaca sme postupovali čoraz ďalej a ďalej. Bez Optikoru v hrudi mi však bolo jasné, že bude trvať niekoľko rokov, než sa dostanú k Ove. Bola tu však aj možnosť, že sa k nej nikdy nedostanú. Mal som však aj rezervný plán. Spoločnými silami by mohli otvárať portály na dlhšie vzdialenosti. Spomenul som si na troch mirnilských mágov, ktorí spoločnými silami vedeli zosielať kúzla na veľké vzdialenosti. Takže namiesto toho, aby každý z nich otváral portál vlastnými silami, prepojili svoje virteny a spoločne pokračovali do temnoty vesmíru. Ich sila sa síce neznásobila, no spoločne sa dostali ďalej ako ktorýkoľvek z nich samostatne.

Situácia na Ove sa zlepšovala každým dňom. Lapače boli veľmi účinné, a aj keď sa občas niektorý z nich pokazil, dokázali sme ho opraviť skôr, ako z neho unikli tie príšery. Začiatkom marca už bola polovica planéty vyčistená. Zatiaľ však Ovy zostávali v bezpečí ich vzdušných miest.

Dvanásteho marca sa však udiala udalosť, na ktorú som dlho čakal. Nia s Wendy našli spojencov, na ktorých sme sa mohli spoľahnúť v prípade vojny. Stretnutie bolo naplánované na poobedné hodiny. Z nedočkavosti som dorazil ako prvý. Hneď po mne dorazila aj Nia.

„Tak ako to vyzerá?“ Nedočkavo som chcel vedieť podrobnosti.

„Myslím, že veľmi dobre. S tebou máme jedenásť špecialistov a osem civilistov. Väčšinou to sú bohatí magnáti, ktorí kedysi podporovali Gabriela. Cieľ však máme rovnaký. Poraziť Mirnilčanov.“ Neisto sa usmiala. „Potrebujeme však ich peniaze na vyzbrojenie. Okrem nich príde aj Laco a Chikere. Dosť ma prekvapilo, že súhlasil so schôdzkou, no som rada, že sa vzťahy zlepšili.“ Miestnosť sa pomaly začala zapĺňať. Dorazila Wendy. Gildarts, Valkýra, Joro-Gumo, Ironhand, Igor, Artemys dvaja ďalší. Prvým bol to Nitro, ktorého špecializáciou, ako už prezývka napovedá, bola rýchlosť. Nikdy predtým som ho nestretol, no patril k tým lepším špecialistom. Väčšinu času ale trávil v oblasti Pekingu, kde pomáhal miestnym ľudom. Chvíľu som si myslel, že ho ovláda vláda, no Wendy sa zaňho zaručila. Poslednou bola Ely. Nečakal som, že  by ju Wendy dokázala pozvať a naopak, že by to Ely prijala, no stalo sa. Okrem špecialistov a civilistov dorazila aj Bi a Citrix ako zástupcovia iných rás. Pôvodne mal doraziť aj zástupca Roltoncov, Wendy v nich však nevedela dobre čítať, a tak nechcela nič riskovať.

„Myslím, že môžeme začať.“ Riekla Wendy.

„Nie tak rýchlo!“ Naštvane ju prerušil Chikere. „Čo tu robia tieto veci?“ Ukázal na Bi a ostatných mimozemšťanov.

„Sú to spojenci.“ Odvetila Wendy.

„Spojenci?“ Zarazil sa. „Sú to predsa mimozemšťania! Nebudem nič preberať s mimozemšťanmi!“

„Aj my sme pre vás mimozemšťania!“ Pridal som sa. „Veď na Zemi boli už odpradávna rôzne rasy. Vy ste, bez urážky, čierni. Karmín je biela. Joro-Gumo je žltá. Citrix je šupinatý a Bi vyzerá ako plyšiak.“ Začul som, ako sa Bi pýtala Wendy, čo znamená plyšiak, no tá sa len pousmiala. „Chcem tým povedať, že vôbec nezáleží na tom, ako vyzeráme. Dôležité je, že sa im dá veriť, a že máme spoločný cieľ. Okrem toho, vo vojne boli otrokmi Mirnilčanov. Chcete odsúdiť niekoho len na základe toho, že musel niekomu slúžiť proti svojej vôli?“ Zadíval som sa na Chikereho.

„Hm,“ zamyslel sa. „Tak teda pokračujme.“ Povedal s miernou nevôľou v hlase.

„Pred tým, ako sa pustíme do práce, musím vás upozorniť, že čokoľvek v tejto miestnosti budete počuť je prísne tajné. Preto, ak nehodláte uchovať toto a ďalšie stretnutia v tajnosti, môžete odísť.“ Wendy prestala hovoriť a čakala, či niekto odíde. Nik však neodišiel.

Nasledujúce hodiny sme preberali postup proti Mirnilčanom. Vďaka Valkýre, každý v miestnosti rozumel všetko. Jej fialová aura mysle v spojení s virtenom vytvorili oblasť, v ktorej sa všetko prekladalo do rodného jazyka. Keď bola táto, pre Chikereho, záhada vyriešená, mohli sme pokračovať. Pomocou virtuálnej mapy som im ukázal súradnice planét, na ktorých boli Mirnilčania ako aj priebeh čistenia Ovy. Okrem toho sme prešli aj otázku vyzbroja, výcviku a technológií. Porada trvala dlho do noci, no nebolo to zbytočné. Získali sme zdroje a podporu magnátov ako ja vojenskú silu Chikereho. Na porade sa priznal, že mal v Európe špehov. Hneď, ako bola stena otvorená, mohli sa vrátiť do Afriky a povedali mu všetko to, čo som mu povedal aj ja. Potvrdili mu teda, že sme neboli hrozbou. Po schôdzi ale za mnou prišiel Laco.

„Som rád, že nás podporuješ.“ Usmial som sa.

„Samozrejme, okrem toho to nebude zadarmo.“ Šibalsky sa uškrnul.

„Ako to myslíš?“

„Karmín ti to nepovedala?“ Pokýval som hlavou. „Trénujete tu štvorčlenné tímy. Keďže je nebezpečné trénovať v realite, tak na to používate akési programy, ak dobre chápem.“ Prikývol som. „S Karmín sme sa dohodli, že budú takto bojovať dvakrát ročne v mojich arénach. Niečo ako predvedenie ich schopnosti a zistenie, ktorý z tímov je najlepší.“

„Hm, a ako si to predstavuješ? Oni bojujú v podvedomí.“ Premýšľal som nahlas.

„To už sme vyriešili. Ty, Karmín a Andromeda k ním budete pripojení a všetko to, čo sa deje v ich hlavách, premietnete do arény ako hologram.“ Usmieval sa od ucha k uchu.

„Hm, ja? O tom nejako nič neviem.“ Skrížil som ruky. „Keď tak uvažujem, asi nechám Bansheho, aby ťa nabudúce zabil.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril.

„Preto sa od teba držím ďalej! Priťahuješ priveľa problémov! Navyše si to bol ty, kto ho vyprovokoval, len si odčiňoval svoju chybu!“ Odfrkol, no vedel, že som to myslel len zo žartu.

„Padavka.“ Pousmial som sa a rozlúčili sme sa.

Vyšiel som von, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu pred spánkom. V diaľke som započul erdžanie. Šiel som za zvukom, kým som nenašiel jeho zdroj.

„Ešte stále máš toho istého koňa?“ Pristúpil som k Valkýre a jej kobyle Lune.

„Samozrejme.“ Valkýra ju hladila. „Veď je to moja parťáčka, aj keď už má to najlepšie za sebou.“ Dodala.

„Veď vyzerá stále veľmi dobre.“ Pohladil som koňa.

„Vyzerá v poriadku, no necíti sa veľmi dobre.“ Kontrolovala jej sedlo.

„Ako to vieš?“ Prešiel som rukou po jej hebkej hnedej srsti.

„Povedala mi to.“ Odvetila zamyslene.

„Povedala?“ Pozrel som sa na Lunu, no nezdalo sa mi, že by vedela hovoriť.

„Moja mágia je dobrá aj na to, aby som sa rozprávala so zvieratami. Teda nie je to ako rozprávať sa s ľuďmi, ale dá sa to. Taktiež ich v krajnom prípade viem ovládnuť, aby robili, čo chcem. Napríklad, ak by sa Luna vydesila, tak ju môžem ovládnuť, a tak ma nezhodí z chrbta.“ Vysvetľovala a naďalej kontrolovala jej výstroj.

„To je zaujímavé,“ pomyslel som si. „Koľko zvierat dokážeš ovládať?“

„Neviem, tri, možno štyri.“ Mykla plecami. „Je oveľa ľahšie ich proste presvedčiť, aby robili, čo chcem.“

„Nemohla by si presvedčiť býky alebo slony, aby šli do boja?“ Premýšľal som nahlas.

„Mohla, no ideš neskoro.“ Jemne sa usmiala.

„Akože neskoro?“

„Andromeda ma už o to požiadala. Chikere dovolil, aby som trénovala slony, nosorožce a ďalšie zvieratá k spolupráci.“ Ťažko si povzdychla. „To zas bude cestovania sem a tam.“

„Zaujímavé,“ jej poslednú vetu som už takmer nevnímal. Prekvapilo ma, koľko toho Wendy s Niou dokázali zariadiť. „Potrebuješ otvoriť niekam portál?“ Zdvorilo som sa opýtal.

„Nie vďaka. Odchádzam s Chikerem lietadlom.“ Odvetila a vzala lunu za popruhy.

„Tak šťastnú cestu a dávaj si pozor.“ Valkýra prikývla a pobrala sa preč. Vedela, že ide na nebezpečné miesto. Mnoho Afričanov nezdieľalo Chikereho názor. Musela si tak dávať pozor, aby nerozpútala zbytočné potýčky, ale aj na to, aby sa ju nik nepokúsil zabiť.