Nasledujúci deň som navštívil Ovu s novou dodávkou jedla. Máloktorá z Ov nám verila, no hlad bol silnejší. Celkovo sa im nepozdávalo, že by sme sa tak delili o jedlo. Nechceli tiež uveriť tomu, že my jeme niečo iné. Každopádne zásielku som doručil. Prerozdeľovanie už nebolo na mne. Chcel som požiadať o dovolenie k výstavbe laboratória na jednom z mesiacov, ale bolo by to zbytočné. Mali by priveľa otázok a povolenie by som aj tak nemusel dostať. Rozhodol som sa teda, že to udržím v tajnosti. Veď nik okrem mňa, Ely a Manyho by to nevedel.

Plynný obor mal dvadsaťsedem mesiacov. Niektoré boli malé ako Ova, iné väčšie ako Zem. Vybral som tú, ktorá sa podobala čo najviac na Ovu. Nevedel som, aký vplyv by mala zmena gravitácie na tie tvory.

Povrch bol nehostinný. Mesiac bol v bezpečnej vzdialenosti od obra. Nechcel som mesiac, ktorý by bol trhaný silou plynného obra. Už tak musela Ely pracovať v nebezpečných podmienkach. Nestál som o to, aby ju zavalilo v podzemí. Pomaly ale isto som pretváral horniny niekoľko desiatok metrov pod povrchom. Začal som s výstavbou centrálnej miestnosti. Mala tvar kruhu s priemerom päťdesiat metrov. Bola vystužená pol metrovými stenami z ocele. Uprostred sa nachádzala presklená oválna miestnosť, v ktorej mali byť tie tvory. Nebol som si istý ich silou. Okolo presklenej záchytnej miestnosti bolo niekoľko vrstiev siete z ocele. Skrz nich bolo vidieť do vnútra miestnosti. Ely však mala dosť času na ústup, ak by sa začali prehryzovať von. Siete bolo možné odsunúť tak, aby sa mohla dostať až k presklenej miestnosti. Z centrálnej miestnosti viedli štyri chodby do menších miestností. V každej bola posteľ, únikový modul a zásoba jedla na niekoľko dní. Únikové moduly boli aj v centrálnej miestnosti. Vypĺňali prázdne priestory medzi chodbami. Ely mi tiež dala zoznam toho, čo všetko má byť v laboratóriu. Postupne som si vytvoril prístroje a nádoby od výmyslu sveta. Trvalo mi celý deň, než som to dokončil. Bol som taký unavený, že na pár hodín som si musel zdriemnuť.

„Hm, pekne.“ Riekla Ely ďalší deň ráno. Prezerala si vybavenie laboratória a kontrolovala, či je všetko na svojom mieste. „Nie je tu tých modulov nejako priveľa?“

„Je ich tak akurát. Snažil som sa predvídať, kde asi budeš, keď sa niečo pokazí.“ Kontroloval som ešte recykláciu vzduchu, ale všetko vyzeralo v poriadku.

„Takže podľa tvojej logiky sa to môže pokaziť hocikde v tomto komplexe?“ Dokončila kontrolu a prezrela si presklenú miestnosť.

„Nikdy som ťa pri práci nevidel, tak neviem, aká si šikovná.“ Všetko zo zoznamu bolo vytvorené a zdalo sa, že to aj funguje.

„No na niečo si zabudol.“ Prekrížila ruky. „Nie je tu žiadna rieka alebo aspoň sprcha. Kde sa mám umývať?“

„Ehm.“ Rozhliadol som sa po miestnosti. „Na to som nejako nepomyslel.“ Poškriabal som si hlavu. „Hneď to napravím.“ Za niekoľko minút som jej vytvoril sprchu s malou čističkou vody.

„Osem únikových modulov a jediná sprcha.“ Skonštatovala Ely.

„Keď sa tu budeš chcieť presťahovať, tak ti vytvorím ďalšie. Teraz by som už mál ísť.“ Otvoril som portál späť na Ovu. Many bol trochu naštvaný, že musel znovu robiť návnadu. Jemu sa však nič stať nemohlo. Prehodil som portálom šesť tvorov do presklenej miestnosti a vrátil som sa k Ely.

Hodinu som čakal spoločne s Ely, čo sa bude diať. Tvory sa najskôr pokúšali dostať von. Nezdalo sa však, že majú dosť sily. Ich útoky neprenikli ani prvou vrstvou. Hrubá železná podlaha a strop bola ďaleko mimo ich možnosti. Zdalo sa, že sú v pasci. Vrátil som sa teda na Zem a nechal som Ely pracovať.

Celé mi to trvalo dlhšie, ako som čakal. Wendy, Nia a ostatní už čakali na ďalšiu lekciu v mojom vesmíre. Bol som unavený, a tak som tentokrát len z diaľky sledoval ich postup. Nemal som ani silu ich nejako podpichovať. Nia si to všimla ako prvá. Na jej otázku: „Čo ti je?“ som len mykol plecom. Bol som len unavený a začal som si niečo uvedomovať. Nemohol som riešiť všetky dôležité problémy len ja. Toto bola prvá planéta a zostávalo ich ešte niekoľko. Situácia na nich mohla byť ešte horšia, a ak by som chcel všetko vyriešiť sám, asi by som umrel od únavy. Kedysi som sa mohol spoľahnúť na Wendy. Bola odhodlaná a dalo sa jej veriť. Teraz však bola v jednom kuse podráždená a nevedel som prečo. Nia na tom bola podobne. Keď som sa s ňou chcel porozprávať, stále len odfrkla, že nemá čas. Bral som to ale ako pomstu za to, že som neustále cestoval, a tak som ani ja na ňu nemal veľmi čas. Takmer štyri roky sme sa nevideli, a teraz som lietal kade-tade. Pomáhal som nielen Ove ale aj Zemi, a to ešte viac vyhrocovalo napätie medzi mnou a Niou. Všade, kde som prišiel, boli davy ľudí a mnoho žien, ktoré chceli dokonca podpisy na intímne miesta. Zbytočne som jej niečo vysvetľoval. Pomaly začala žiarliť aj na Valkýru a Joro-Gumo len preto, že sme boli v rade starších.

„Zvládli sme to!“ Zajasal Gildarts.

„Dobrá práca!“ Pridala sa Nia. Ani som si to neuvedomil a prežili scenár.

„Konečne.“ Odfrkol som.

„Čo konečne? Nie každý má v sebe tú vec a dokáže všetko na prvýkrát!“ Skríkla Nia.

„Mal by si nás pochváliť a nie sa ešte posmievať! Pochybujem, že ty sám si to zvládol prežiť skôr ako my, keď si to skúšal na začiatku!“ Pridala sa Wendy.

„Ja len...“ Nechápal som, o čom rozprávajú. Bol som len unavený a potešilo ma, že sa tréning pre dnešok skončil.

„Čo len?“ Pridal sa aj Igor a Gildarts. Všetci štyria stáli ako jeden a čakali, čo im poviem.

„Nič!“ Odvetil som mrzuto. Odpojil som sa a odkráčal preč bez ďalšieho slova.

Ďalší deň som skopíroval program. Neobsahoval planéty a svety, ktoré som mal už vytvorené. Bola to len základná verzia, ktorú mali rozvíjať. Poslal som to každému z nich. Nemal som chuť ísť ich trénovať, no zároveň som ani nechcel, aby stagnovali. Povedal som si, že beriem si jeden deň voľna. Celý deň som strávil na tichom mieste v lesoch južného Grécka. Každých dvanásť hodín som šiel skontrolovať Ely, no inak som nič nerobil.

„Čo je s tebou?“ Za chrbtom som začul Wendin hlas.

„Ako si ma našla?“ Odvetil som mrzuto.

„Karmín ma predsa skvelé zmysly.“ Ďalší hlas patril Nii.

„Je tu ešte niekto ďalší?“ Nemienil som vstať. Sedel som na príjemnej, machom obrastenej zemi a počúval zurčanie potôčika. Na juhu Európy už bola jar, zatiaľ čo sever stále pokrýval sneh.

„Sme tu len my dve. Tak čo sa s tebou deje?“ Wendy zopakovala otázku.

„Čo sa deje s vami?“ Odfrkol som. „Karmín, ty si neustále podráždená a Andromeda ma zas zo všeličoho obviňuje.“

„Nia a ja sme v poriadku!“ Bránila sa Wendy.

„Wendy má pravdu! Ty sa správaš inak!“ Pridala sa Nia. Doteraz som nepočul, že by sa oslovovali krstnými menami, no mal som podozrenie, že ich vedia.

„Ako inak?“ Hodil som kamienok do potôčika.

„Máš čím ďalej tým viac tajomstiev. Vytratíš sa ktovie kde aj na niekoľko hodín, a k tomu tá Roltonka.“ Obe si sadli oproti mne. „Zmizla ona a zmizol si aj ty. Čo si o tom máme myslieť?“

„Čo by ste si o tom mali myslieť? Dal som jej prácu!“ Odfrkol som.

„Akú prácu?“ Nia naštvane precedila medzi zubami.

„Tak dobre! Premýšľal som nad tým, ako sa zbaviť časti zodpovednosti. Už mám plné zuby toho, že sa tu idem roztrhať a aj tak ste vy dve také útočne. Wendy, beriem ťa ako moju sestru, a aj tak mi neveríš. Nia, s tebou chcem prežiť ten nekonečné dlhý život, a aj tak ma podozrievaš, že som ti neverný. Tak poďte!“ Vstal som a otvoril portál k Ely. „Tak smelo!“ Videl som, ako sa v ich očiach miesili najrôznejšie pocity. V kútiku duše si isto mysleli, že ten portál viedol do slnka. Prešiel som prvý a čakal, či ma budú nasledovať.

„Ešte predsa neprešlo dvanásť hodín.“ Ely vykukla spoza stolu. „Ehm.“ Úsmev na jej tvári sa pokrútil, keď zbadala Niu a Wendy.

„Mimochodom tá Roltónka má aj meno! Volá sa Ely“ Prísne som sa pozrel na Wendy. „Poprosil som ju, aby vymyslela spôsob, ako zničiť tie tvory na Ove. Celý deň som strávil budovaním tejto základne. Ona tu riskuje život, lebo to, čo ju delí od smrti, je len niekoľko vrstiev silného skla a kovu.“ Obe otvorili ústa, no slová z nich nevyšli. „Celé dni len pracujem, a preto naozaj nepotrebujem počúvať ďalšie výčitky od vás dvoch.“ Na tvári Ely sa objavil úsmev a jemne pootvorila ústa na znak toho, že chce niečo povedať. „Ely dnes nie!“ Zastavil som ju gestom. „Nepotrebujem tu ďalšiu zbytočnú hádku!“ Všetky tri boli ticho. To bolo asi prvýkrát v histórii vesmíru, keď chlap dokázal umlčať ženu, a teda rovno tri.

Všetky tri len mlčky behali pohľadmi po miestnosti. Ely sa dívala do svojich papierov, aj keď bolo jasné, že v nich nič nehľadá. Wendy si zas obzerala únikové moduly a Nia sa opatrne blížila k boxu so stvoreniami. Ja som si sadol na jednu zo stoličiek a unavene som si položil hlavu na stôl. Ťažké ticho prerušila až Nia. Milo sa opýtala Ely, na čo prišla. Tá sa musela premáhať, no taktiež jej milo odvetila. Všetky tri tak preberali poznatky o tých tvoroch bez jedinej hádky. Keď asi po hodine skončili, všetko vyzeralo úplne inak. Usmievali sa a vyzerali ako kamarátky, aj keď to mohlo byť len hrané. V ženách sa nedalo vyznať. Otvoril som teda portál späť na Zem. Wendy a Nia šli prvé.

„Ďakujem.“ Usmial som sa na Ely, a takmer v momente zozelenela. „Je ti niečo? Prečo si zelená?“

„To nič. Choď už!“ Odvrátila sa a mávala rukou, nech odídem. Many mal jej sken a nezdalo sa, že by bola nejako chorá. Aj preto som odišiel bez ďalších otázok.

„Tak čo máme robiť?“ Opýtala sa Wendy.

„Nemusel si čakať, až kým sa to takto vyhrotí. Mohol si sa nám hneď zveriť.“ Nia ma objala.

„Je to tak trochu aj moja chyba. Niekedy je však problém všetko vysvetľovať, hlavne, keď nič nestíham.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Uvažoval som. Mirnilčania majú dvadsaťosem mágov, ktorých sila je porovnateľná s mojou. To znamená, že sme veľmi pozadu. Navrhujem teda, aby ste zapojili každého špecialistu, ktorý bude chcieť ísť na výcvik. Rozdelili ich na skupinky po štyroch, tak, aby sa vzájomne dopĺňali. Ak dokážeme vytvoriť aspoň tých dvadsaťosem tímov, možno budeme mať šancu. Taktiež by som prenechal všetku výučbu na vás dve. Moje povinnosti vo vláde, a to neustále cestovanie na Ovu a späť ma vyčerpávajú viac, ako som si myslel.“ V hlave som si prehrával tváre mirnilských mágov. Proti všetkým som už bojoval niekoľko stokrát. Bol som si istý, že ani jeden z nich sa mi nemohol v tomto momente rovnať, a to nielen preto, že ja som o nich  vedel všetko a oni o mne nič. Nechcel som ale stratiť ostražitosť. Všetky tie simulácie nemuseli byť úplne pravdivé. Mágovia sa mohli naučiť nové kúsky, na ktoré som nebol pripravený.

„Ty si vôl!“ Wendy ma udrela. „Takto sme to mohli urobiť hneď. Stačilo slovo!“

„No mohli, ale skôr mi to nenapadlo. Okrem toho ste už spravili veľa, a tak som chcel pomôcť, aby som dobehol resty.“ Mrzelo ma, že som im nemohol vtedy pomáhať.

„Tým sa vôbec netráp.“ Nia sa po dlhom čase znovu usmiala. „Stačí nám povedať, čo potrebuješ.“

„Mal by som ešte jednu prosbu.“ Obe nastražili uši. „Poznáte špecialistov lepšie ako ja. Vyberte tých, ktorým veríte najviac. Potrebujeme niečo ako vlastnú radu starších. V blížiacej sa vojne to budeme my, ktorí budú priamo na bojisku. Chcem, aby sme mali ľudí, ktorým môžeme veriť, a s ktorými sa môžeme podeliť o všetky detaily plánov.“

„To by nemal byť problém.“ Wendy si zobrazila čosi ako menný zoznam. „Máme pár mocných priateľov a po tvojom vystúpení v parlamente sa ich počet ešte zväčšil.

„Takmer by som zabudol.“ Jemne som sa udrel po hlave. „Na ďalšie planéty už pôjdem sám.“

„Tak na to zabudni!“ Vyhŕklo z Nii. „Samého ťa nikam nepustím.“

„Veď si sama videla, ako to dopadlo na Ove. Mali sme len šťastie, že nás tie potvory nezabili. Nik z vás nedokáže cestovať vesmírom, ale ja áno. Presuniem sa na orbitu, poriadne to zmapujem, a ak to bude bezpečné, pristanem.“ Nia z toho nebola veľmi nadšená, no nakoniec súhlasila. Čakalo nás ešte veľa práce, a tak sa obe vrátili do légie. Ja som ešte chvíľku zostal v lesíku, no potom som sa tiež musel vrátiť do práce.