Po Novom roku sa škola opäť zaplnila. Koncom januára boli naplánované postupové skúšky. Každý zo špecialistov, ktorí učili ľudí bez virtenov, mohol nominovať najviac troch žiakov. Títo žiaci potom dostali možnosť predstúpiť pred virteny. Pokiaľ si ich nejaký vybral, stali sa novými špecialistami. Neúspešní sa vrátili k tréningu.

Tento mesiac sa taktiež konali doplňujúce voľby do rady starších. Jedenáste miesto obsadila Bi. V mimozemskej komunite sa tešila veľkej priazni, a tak nebolo pochybností o tom, že ju zvolia. Ostatní v rade a parlamente z toho ale neboli veľmi nadšení. Vykladali si to tak, že bola špiónkou Mirnilčanov, a teraz sa podieľala na vláde. Ja som však za ňou stál, a tým som získal aj jej slovo u mimozemšťanov. Mnoho z nich sa teraz hlásilo do vojenských škôl. Chceli nám pomôcť v boji a oslobodiť svoje rasy spod mirnilského vplyvu.

Mal som dosť nabitý program a väčšinu času som strávil cestovaním po svete a riešením rôznych maličkostí. Občas som sa však aj zastavil. Nemohol som si dovoliť zanedbávať Niu, a to nielen preto, že Wendy si myslela svoje o mne a Ely. Voľný čas som teda nepoznal.

Pri návšteve jednej z elitných vojenských škôl som si všimol nový vynález. Ely pomohla zdokonaliť prototyp prenosného magického štítu. Elitné jednotky si tak mohli trúfnuť aj na silnejších mágov. Ely tento vynález náramne potešil. Pridala si niekoľko z nich k svojmu osobnému obleku.

Najzaujímavejšou udalosťou tohto obdobia bola návšteva afrického kráľa Chikereho. Chcel si prezrieť Prízračnú légiu. Trochu ho však zarazilo, keď zbadal mňa a Wendy v bežnom brnení. Možno si tak trochu myslel, že sme niečo ako bohovia. Videl však, že sme len ľudia. Ľudia, ktorí mali zvláštne schopnosti. Chikeremu sa návšteva légie páčila. Študenti mu ukázali, čo všetko dokážu, a keď videl doslova deti s virtenom, ktoré vytvoria stenu z kameňa pomocou myšlienky, stratil reč. Chvíľu som mal pocit, že sám by chcel jeden virten pre seba. Potom si však uvedomil, čo robili ich vlastným ľuďom s virtenom. Nemohol si ho tak vyžiadať. Mohol by stratiť rešpekt a postupne aj trón.

Nadišiel deň výberu virtenov. Jeden po druhom kráčalo štyridsaťosem detí a dospelých rôzneho veku k virtenom. Avšak len osem z nich uspelo. Medzi nimi bolo aj čiernovlasé dievča so zlatozelenou aurou. V celku som si ju obľúbil, aj keď jej meno som si nevedel zapamätať. To čo ma na nej zaujalo, bola jej húževnatosť. Prichytil som ju najmenej dvadsaťkrát, ako ma z úzadia špehovala. Stále som ju vrátil k Nii, no ona jej zakaždým ušla. Až keď som jej osobne pohrozil, že ju vylúčime z légie, tak s tým prestala. Nebolo to však presné. Prestala len utekať z hodín. Vždy, keď mala voľnú chvíľku, zazrel som ju, ako sa schováva za stromom, lavičkou, či len tak postávala okolo, akoby sa nič nedialo.

„Ako pokračuješ Igor?“ Vstúpil som do jeho osobnej učebne, kde skúšal svoju mágiu. Bola nestála a často vybuchovala.

„Nejako sa mi to nedarí. Skúšal som rôzne druhy pálenky, no zakaždým to vybuchlo.“ Celá miestnosť bola posiata čiernymi fľakmi po stenách. V koši boli hromady črepín a okná boli zadebnené.

„Skúšal si aj niečo iné? Vodu napríklad?“ Uškrnul som sa.

„Samozrejme!“ Prebodol ma pohľadom. „Skúšal som vodu aj kadejaké minerálky a džúsy, proste nič.“ Dobre som vedel, čo všetko už skúšal. Tak ako čiernovlasé dievča pozorovalo mňa, ja som pozoroval Igora. Zaujímala ma táto neznáma mágia.

„Tak skús toto.“ Vytiahol som dve fľaštičky a podal mu ich.

„Čo je to?“ Prezrel si číre tekutiny vo fľaštičkách.

„Proste to vyskúšaj.“ Prekrížil som ruky a čakal na výsledok. Igor vzal prvú z nich a skúšal do nich vložiť mágiu. Mágia ohňa sa mu vzpierala a nechcela sa spojiť s tekutinou. Mágia krvi, vody, mrazu a ďalšie sa s ňou spojili. Tekutina sa rozžiarila a zostala stabilná. Igor ju položil vedľa a ukryl sa za ťažký kovový štít. Čakal, že vybuchne behom niekoľkých sekúnd, no nič sa nestalo. Vzal druhú fľaštičku a zopakoval postup. Pri tejto to však šlo opačne. Mágia ohňa a blesku sa s ňou spojili, zatiaľ čo voda, mráz a krv to odmietla. Obaja sme čakali niekoľko minút, no nič sa nestalo. Tekutina zostala stabilná.

„Čo v tom je?“ Igor sa sklonil k fľaštičkám.

„V prvej je destilovaná voda a v druhej čistý lieh.“ Sklonil som sa k nemu. „Napadlo to jedného z Karmininých žiakov.“ Pokračoval som. „Všetky tie príchute a nečistoty v obyčajnej vode spôsobovali, že ti to nešlo.“

„Ale čo s tým teraz?“ Priložil si jednu z fľaštičiek k nosu. „Mám to vypiť?“

„Ja by som to vypil.“ Mykol som plecami. „Lenže namiešal si to ty, a to nebudem riskovať.“ Udrel som doňho lakťou. „Nevynikáš v chytrosti ani v šikovnosti, popravde, ani neviem, prečo si špecialista.“

„Pretože som väčší a silnejší ako ty.“ Uškrnul sa.

„Iba ak väčší hlupák.“ Začal som sa smiať. „Silnejší? Aj tvoja žena je silnejšia ako ty!“ Igor sa na mňa zlovestne zadíval. Vedel, že si z neho len uťahujem, no bolo mu to proti srsti. „Daj to sem!“ Schmatol som fľaštičku s vodou a vypil ju. Navonok sa nič neudialo. Zodvihol som ruku s náramkom a zobrazil hodnoty usmerňovačov. Zrástla mi hodnota mágie, ktorá bola uchovaná vo vode. „Takže toto je tvoja schopnosť?“ Sklamane som odfrkol.

„Stále lepšie ako tvoje párty zbrane!“ Vzal fľaštičku do rúk a hrdo si ju prezeral.

„Moje párty zbrane rozžiaria každú miestnosť!“ Bránil som svoje magické zbrane, ktoré tak trochu pripomínali disko gule.

„Nemáš niečo na práci? Myslím, že Karmín alebo Andromeda by ocenili tvoju uštipačnú náladu.“ Tlačil ma k dverám. Hneď, ako som sa dostal za prah, ozvalo sa tresknutie a jemný kovový zvuk zamknutia dverí.

Kráčal som po rozbahnenej cestičke. Sneh sa už roztápal a nastalo to najnepríjemnejšie počasie. Všade boli kaluže napoly roztopeného snehu. Premýšľal som ale nad Manym. Rovnako ako Ely bol virten. Nevedel som, či sa už vyvinul. Mohol mi to zatajiť alebo ešte stále nevedel o ničom. Celý deň sa však potuloval po svete. Brali ho už ako môjho posla alebo zástupcu. Vyhovovalo mi tak, že s ním nemusím viesť tento rozhovor. Na jednej strane by bolo fajn mať všetky funkcie virtenu. Bol to však priateľ. Nevedel som si predstaviť, aké by to bolo, ponoriť sa do podvedomia a nenájsť ho tam. Pri predstave, že by som znova mal stráviť stovky rokov vo vlastnej hlave sám, mi prebehol po chrbte mráz.

Mesiace utekali ako voda. Vzťahy s Afrikou sa natoľko zlepšili, že už sme nepotrebovali veľkú stenu medzi kontinentmi. Nie všetci ale boli spokojní, no väčšina prevládla. Parlament a rada starších naliehali, aby som zasiahol aj v Amerike, no odmietol som. Ich riešenie zahŕňalo zatknutie alebo lepšie zabitie vodcov gangov. S tým som problém nemal, aj keď som im to nepovedal. Popravde ma ich osud nezaujímal z iného dôvodu. Zostávali mi už len dni, než by som sa dostal do slnečnej sústavy Ovy. To bol odrazový mostík pre zahájenie novej vojny. Vojny, ktorá by zasiahla Mirnilčanov na ich území. Potajme, spoločne s Wendy a Niou, sme zhromaždili takmer milión vojakov. Z nich bolo tristotisíc v pohotovosti. Behom hodiny by vedeli vyraziť kdekoľvek. Zároveň od priateľov po celom svete sme získali stovky upravených tankov, lietadiel a vrtuľníkov. Všetko bolo pripravené na úder.

„Vážne chceš ísť s nami?“ Pozrel som sa na Bi. Mala na sebe brnenie a za opaskom meč. Prilba mala na hlave dva výrezy pre jej uši.

„Je to predsa jej planéta.“ Povedala Nia.

„Chcem ju vidieť.“ Bi sa nervózne usmiala.

„Tak teda dobre.“ Prezrel som si pripravený tým. Nia, Wendy, Igor, Gildarts a Bi čakali na to, čo sa bude diať. Pôvodne som chcel ísť úplne sám, no Nia o tom nechcela ani počuť. Po chvíli sa medzi nás pridal aj Many. „Prejdem prvý na orbitu planéty.“

„Ja pôjdem prvý.“ Prerušil ma Many, na čo som prikývol.

„Preskúmam to z orbity, a potom skočím na planétu. Keď tam budem, otvorím portál pre ostatných.“ Všetci prikývli. Otvoril som portál na miesto, kde mala byť planéta. Many prebehol na druhú stranu. Nasledovala chvíľka napätia, než mi Many dal signál. Prešiel som na druhú stranu a ocitol sa vo vesmíre. Podo mnou bola malá planéta alebo lepšie povedané mesiac. Obiehal okolo plynného obra s niekoľkými ďalšími mesiacmi. „Tak ideme na to.“ Preletel som atmosférou až k povrchu.

„Je tu riedky vzduch.“ Poznamenal Many. „Bude to však stačiť.“

„Tak ideme na to.“ Chystal som sa otvoriť nechránený portál k ostatným.

„Počkaj!“ Zastavil ma. „Nehrozí, že táto planéta odsaje atmosféru Zeme? Nie je to síce vesmír, no rozdiel v tlaku tu je.“

„Nebudeme to riskovať.“ Otvoril som teda chránený portál na Zem, a potom späť. Všetci sme sa vznášali pár metrov nad zemou.

„Nemohol si vytvoriť portál na zemi?“ Frflal Igor.

„Mohol, ale chcel som vidieť, ako komicky sa snažíš udržať vo vzduchu.“ Pousmial som sa nad jeho nemotornou mágiou vetra. Opatrne sme dosadli na povrch planéty. „Bolo to tu vždy také?“ Obrátil som sa k Bi.

„To ani zďaleka.“ Smutne si prezrela pustú krajinu. Naokolo nič nerástlo a zem vyzerala zničená. Na mnohých miestach vystupovali zo zeme obrovské špicaté kamene. Vyzerali, ako by ich niečo vytrhlo spod útrob planéty.

„Čo to bolo? Videli ste to?“ Skríkla Nia a ukázala na jeden z kameňov.

„Čo myslíš?“ Nič som nevidel.

„Tam!“ Skríkol Gildarts. Teraz som už však niečo videl. Každý to už videl. Malé stvorenie sa obšmietalo okolo jedného z kameňov.

„Bi?“ Obrátila sa k nej Wendy, no tá len pokrčila ramenami.

„Preč!“ Skríkol som. Zdrapol som Igora a všetci sme vyleteli hore v poslednú chvíľu. Zo zeme sa vyrojili desiatky čiernych tvorov so šiestimi labami a dlhým chvostom. Na konci chvosta bol osteň, ktorý vyzeral pekne jedovato. Pozrel som sa k Bi, no jej výraz mi stačil. Tieto tvory v živote nevidela. Tak rýchlo, ako sa objavili, znova aj zmizli. Povrch planéty zostal pustý a bez života.

„Videl si niečo z orbitu?“ Naliehala Bi. Zobrazil som záznam a jediné, čo som videl, boli ruiny miest na povrchu. „A čo vzdušné mesta? Mali sme ich desiatky a plávali v oblakoch.“ S nádejou sme sa pozreli do neba. Bolo zamračené a mestá sa v nich mohli naďalej schovávať.

„Tie by tam stále mohli byť.“ Povzbudila ju Wendy.

„No neviem.“ Igor ukázal na jeden zo záberov. Boli na ňom ruiny mesta, ale vyzerali, akoby dopadli z veľkej výšky.

„Možno nejaké prežili.“ Nia pátrala pohľadom po oblohe. „Mali by sme sa rozdeliť, možno nejaké nájdeme.“

„Počkaj!“ Zastavila ju Wendy. Dívala sa do prázdna a čosi akoby hľadala. „Portály.“ Zašepkala.

„Kde?“ Stíšil som hlas.

„Všade.“ Vzduch sa začal ligotať a my sme sa zomkli do kruhu. Otvorilo sa pätnásť portálov všade naokolo. Z portálu vyleteli Ovy v kovových brneniach s dlhými kopijami, ktoré namierili priamo na nás.