„Meškáš!“ Wendy už netrpezlivo prekračovala pred učebňou.

„Mal som veľa práce.“ Mykol som plecami.

„Zas si bol za tou Roltonkou?“ Odfrkla. „Vie o tom Nia?“

„O čom by mala vedieť?“ Nechápal som, kam mierila.

„No o tom, že sa stretávaš s Roltonkou.“ Prstami pridala úvodzovky, a až vtedy mi to došlo.

„Ach, ty si na to prišla.“ Sklonil som hlavu a Wendy spozornela.

„To nemyslíš vážne! Podvádzaš Niu s nejakou mimozemšťankou?“ V tvári sa jej objavil hnev.

„Jasné, že nie.“ Prešiel som okolo nej k dverám. „Len na ňu dávam pozor, než...“ Zarazil som sa.

„Než čo?“ Prepichla ma pohľadom.

„To je tajné.“ Wendy sa nafúkli líca a chcela čosi povedať, no prerušil som ju. „Poďme už!“ Neochotne ma nasledovala do učebne.

„Čo sa deje, že si nás tu zvolal?“ Nia už sedela v kresle a popíjala čaj.

„Ty si im nič nepovedala?“ Obrátil som sa k Wendy.

„To je tajné!“ Odfrkla.

„Ako chceš!“ Mávol som rukou. „Videl som, aké pokroky ste spravili v tréningovom programe. Tak po doprosovaní tuto Karmín.“ Ukázal som na Wendy, ktorá bola stále naštvaná. „Som sa rozhodol, že vás zapojím do niečoho, kde sa poriadne zapotíte.“ Všetci v miestnosti spozorneli. „Ide o vyšší tréningový program, ktorý náročnosťou prevyšuje realitu. Vďaka tomu by vás mal pripraviť na tie najhoršie možné aj nemožné veci.“

„Takže sme niečo ako trieda veľmi pokročilých?“ Prikývol som na Igorovu otázku. Vyzeral akosi lepšie. Zrejme ho tešila novoobjavená mágia, ktorú zároveň nemal nik iný, aj keď zatiaľ nik nevedel, na čo to bude dobré.

„Tak teda začnime.“ Zavelila Wendy.

„Takže,“ ocitli sme sa v bielej prázdnej miestnosti. „Toto sú dvere, ktoré vedú na miesto, kde som trávil veľa času.“

„Heh, nie som si istý, či také miesto chcem vidieť.“ Igor sa uškrnul a udrel lakťou do Gildartsa. Obaja sa začali potichu smiať.

„Nie je to to miesto, na ktoré myslíte.“ Pousmial som sa. V miestnosti sa objavili dvere, na ktorých boli hviezdy a planéty. Pootvoril som ich a pozval ostatných dnu. Za dvermi sa rozliehalo mesto, ktoré však pripomínalo viac les ako betónovú obludnosť. Prešli sme po cestičke zo štrku až k niekoľkým vysokým budovám a veľkej betónovej ploche.

„Hm, niekto tu vykráda seriály.“ Poznamenal Gildarts.

„Spoznávaš ju?“ Prekvapilo ma to.

„Samozrejme! Pozeral som to, keď som bol menší. Seriál bol v celku ok, ale tá loď sa mi páčila zo všetkého najviac.“ Pochválil pýchu mojich vesmírnych lodí.

„O čom sa to vy dvaja bavíte?“ Pridala sa Wendy.

„Predsa o Andromede.“ Gildarts mykol hlavou k obrovskej lodi s nádychom striebornej farby.

„O mne?“ Priskočila Nia.

„Nie.“ Gildarts ukázal na loď naľavo od nás. „Toto je Andromeda stúpajúca, loď z rovnomenného seriálu.“ Nia si ju prezrela a len neurčito mykla plecami. „Na tomtom lietaš?“

„Väčšinou.“ Usmial som sa.

„Vedel by si niečo také vyrobiť aj v realite?“ Dal by som ruku do ohňa za to, že sa mu v kútiku úst vytvorila malá slinka.

„Vedel, no trvalo by to dlho a nik okrem mňa by s tým nevedel lietať.“ Gildarts zvraštil čelo. „Je to len kovová nádoba. Mohol by som tu byť aj milióny rokov a nevymyslel by som, ako ju vytvoriť bez mágie. Pochop, všetky dôležité systémy napája moja energia. Tu to nevadí, no v realite by som ju udržal v chode maximálne pár dní.“

„Takže je to technický problém?“ Pridala sa Nia a ja som prikývol.

„Možno by ti s tým pomohla tá Roltonka!“ Uštipačne dodala Wendy.

„Aká Roltonka?“ Pridal sa Igor?

„Nie sme tu kvôli klebetám!“ Zastavil som ich. „Toto je vaša loď.“ Zastavili sme sa pri polorozpadnutej lodi, ktorá mala to najlepšie už za sebou, ak vôbec nejaké to najlepšie mala.

„To nemyslíš vážne!“ Zhrozil sa Gildarts.

„Bola to moja prvá loď.“ Dotkol som sa jej trupu. Na plechoch bolo vidieť spáleniny a prehnuté miesta. Jej tvar pripomínal raketoplány, aké používala NASA. Bola však dlhšia a celkovo robustnejšia. Pôvodný čierny lak už takmer zmizol a číre sklá v kajutách boli zapečatene alebo tak začiernené, že cez nich nebolo vidieť. „Zatiaľ by ste ani spoločne nedokázali rozhýbať žiadnu z ostatných lodí.“

„Chválenkár.“ Zakašľala Wendy, no každý to počul.

„Amatéri.“ Oplatil som jej to rovnakým zakašľaním.

„Ale deti, môžeme už začať?“ Prerušila nás Nia. Všetci nastúpili do lode a spoločne sa s ňou prepojili. Tak, ako som si myslel, ich energia sotva postačovala na to, aby ju rozhýbali.

„Takže toto je môj vesmír. Je nastavený tak, aby väčšina z planét a objektov, na ktoré narazíte, boli nebezpečné a smrtiace. Len necelé jedno percento planét môže byť mierumilovných.“ Začal som vysvetľovať.

„Akých objektov?“ Začudoval sa Igor.

„To je rôzne. Okrem samotných planét to môžu byť vesmírne základne, lode a podobne. Fantázia v tomto vesmíre si ide vlastnou cestou.“ Usmial som sa. „Tak prikážte lodi, nech zamieri do nezmapovanej oblasti.“ Všetci sa sústredila a loď spravila skok. „Teraz spustite skener. Keďže nemáte dosť energie na preskúmanie celej slnečnej sústavy, musíte  postupovať kúsok po kúsku.“ Netrvalo dlho a na ich skeneri sa objavila anomália. Bola to navyše jedna z mojich obľúbených anomálií. V prázdnote si letela neznáma loď. Trochu som až ľutoval, že som tu len ako pozorovateľ. Lode sa priblížili a spojili. Wendy, Nia, Gildarts a Igor sa postavili k prechodovej komore. „Takže pár rád na začiatok.“

„Nepotrebujeme radu!“ Wendy ma prerušila. „Je to len malá loď a my sme štyria.“ Pokračovala mrzuto.

„Tak, ako chcete.“ Usmial som sa. Odstúpil som od nich do vedľajšej miestnosti a uzavrel ich. Skrz malé okienko som sledoval, čo sa bude diať. Pripravili si svoje zbrane a Igor sa postavil k ovládaniu dverí. Wendy mu dala pokyn a on udrel do červeného tlačidla. Dvere sa otvorili a miestnosť behom chvíľky zaplnil lietajúci hmyz. S úškrnom na tvári som sledoval, ako sa márne snažia zvládnuť situáciu, no nemali šancu. Jedovaté bodnutia hmyzu ich za pár sekúnd zložili k zemi. Ich telá sa potom rozpadli a vrátili na štart. Odpojil som prechodovú komoru a nechal hmyz zmiznúť v prázdnote vesmíru.

„Skôr než niečo povieš, bol to prvý pokus!“ Povedala Wendy, keď zadala môj úškrn.

„Veď ja to chápem.“ Pri týchto slovách sa úškrn na prilbe rozšíril až za hranice prilby.

Pokračovali sme takto niekoľko dní. Občas, keď už boli unavení, vzal som ich na jednu z bezpečných planét, aby si oddýchli. Bol to príjemne strávený čas a mohli sme si to dovoliť. V skutočnosti ubehla len jedna hodina, zatiaľ čo tu to bolo päť dní.