Posledný deň sviatkov bol preč a my sme sa museli vrátiť do práce. Študenti mali prísť do légie až po Novom roku, no Nia sa už vybrala chystať nové priestory. Podujala sa vybudovať niekoľko prekážkových dráh. Mali preveriť fyzickú zdatnosť študentov. Ja som sa chystal za Ely, a potom do hlavného mesta, no zastavila ma Wendy.

„Kam si sa vybral?“ Opretá o kamenný stĺp ma už čakala pred vchodom do centrálnej budovy légie. Prišlo mi to smiešne. Vonku poletoval jemný sneh a na jej ramenách sa už usadila tenká vrstvička. Očividne tam už nejaký ten čas stála.

„Povedal som si, že zájdem do hlavného mesta.“ Usmial som sa.

„Nie si tak trochu vorkoholik?“ Odrazila sa od stĺpu a po vrstvičke snehu nezostala ani stopa.

„Skôr len nemám rád, keď nič nerobím.“ Mykol som plecami a pokračoval k plošinám pre portály. Ani neviem prečo som portál neotvoril priamo z izby. Wendy by tak možno úplne zasnežilo pri márnom čakaní na mňa.

„Tak potom ma budeš chápať.“ Doširoka sa uškrnula. „Uvažovala som!“

„Vážne? Si si istá, že to bolo uvažovanie a nie spánok alebo niečo iné?“ S Wendy to ale takmer nič neurobilo.

„Na rozdiel od teba, ja uvažujem skôr, ako konám.“ S pokojným tónom v hlase vzala do ruky snehovú guľu. „Ako vravím!“ Napriahla sa a hodila guľu priamo do mňa. „Ak by si uvažoval, došlo by ti, že tvoje ilúzie prekuknem.“

„Lenže ja ťa poznám.“ Wendy začula môj hlas priamo za ňou, no ani sa nepohla... Ilúzia pred ňou sa uškrnula a vytratila.

„Hm, to bolo celkom dobré.“ Zodvihla kútik úst a mykla plecami.

„A teraz pravdu! K čomu bolo dobré toto divadlo?“ Uškrnul som sa.

„Tak teda priamo k veci. Napadlo ma...“

„Napadlo mi! Napadnúť ťa môže lev.“ Wendy sa na mňa nechápavo zadívala, a potom len mávla rukou.

„Tak teda napadlo mi!“ Pregúlila oči. „Nemáš nejaký náročnejší program? Vieš pre nás, čo sme o niečo šikovnejší ako ostatní.“ Jej otázka ma nijako neprekvapila. Čakal som, že sa ma také niečo opýta skôr. Aj keď nebola silou priveľmi vzdialená od ostatných, spolu s Niou, Gildartsom a Igorom mali náskok. Popravde som mal pocit, že ostatní ich tak trochu brzdili alebo im to celkovo kazili.

„Trúfaš si na vyšší level?“ Odfrkol som, „A k tomu sama?“

„Ostatní ma niekedy brzdia. Ako raz niekto povedal, reťaz je taká silná ako jej najslabšie miesto.“ Skočila predo mňa. „Takže som mala pravdu. Máš aj náročnejší program!“

„Samozrejme!“ Odsunul som ju nabok. „No ešte nik z vás nie je pripravení!“

„Nenechaj sa prosiť!“ Zavrčala. „Veď aj ty vidíš, že ma ostatní len brzdia!“

„Možno ťa brzdia preto, aby si sa nenechala zabiť!“ Wendy skrížila ruky v bok.

„Ak by som sa volala Prízrak, tak by som verila tomu, čo si práve povedal.“ Odfrkla.

„Tak dobre.“ Oči sa jej rozžiarili. „Dnes o šiestej večer v učebni, no doveď aj Niu, Gildartsa a Igora.“ Wendy bez námietok prikývla a ja som mohol pokračovať.

Šiel som do Prízračného mesta za Ely. Aj keď všetci mali voľno a šli za svojimi rodinami, Ely ďalej pracovala. Možno to bolo tým, že tu nikoho nemala a možno sa len nechcela nudiť. Našiel som ju v jej osobnom skladisku. Miestnosť mala dobrých tridsať metrov na dĺžku, desať metrov na šírku a osem metrov na výšku. Veľká miestnosť však bola zaprataná kadejakým náradím a vynálezmi. V miestnosti bolo niekoľko písacích stolov a na každom rozkreslené plány. Trvalo mi niekoľko minút, než som ju našiel.

„Máš to tu pekné.“ Prešiel som pohľadom po regáloch plných kovových súčiastok. Pri každom stole bol odpadkový kôš po okraj zaplnený zbytkami ovocia. „Chutí ti naše ovocie?“

„Jasné, fajne sladké. Ayra mi raz priniesla tu vašu broskoruňu.“ Zasnene sa prehrabovala papiermi.

„Broskyňu.“ Opravil som ju, no počul som len zahmkanie. „Otestoval som tvoje usmerňovače.“ Usmial som.

„Vážne a prežil si?“ Začala si ma premeriavať. Priskočila ku mne a hľadala usmerňovače. Na prednej strane nič nenašla, a tak pokračovala na chrbte. Trošku som až podskočil, keď ma začala obchytkávať.

„Bolo to celkom jednoduché, ale chýbalo mi to, že som nemohol regulovať výkon ani oblasť pomocou myšlienky.“ Opatrne som sa vyšmykol spod jej rúk.

„Ako, že nie? Výkon reguluješ priamo na usmerňovačoch alebo pomocou obrazovky, ktorú si pripojíš priamo k prilbe. Slúži aj na upravovanie smeru streľby.“ Chytila mi prilbu a spoločne aj z hlavou ju ťahala k sebe. „Mal si ju v krabici spoločne s ostatnými!“ Pustila mi hlavu. „Kde si dal krabicu?“ Obzerala sa, no v mojich rukách ju márne hľadala.

„Ehm.“ Úškrn na prilbe sa zmenil na rovnú čiaru.

„Ty si ju vyhodil?“ Zdesene sa na mňa pozrela. „Bola to moja jediná krabica!“ Oči sa jej zaligotali slzami.

„Prepáč, nevedel som to.“ Položil som ruku na jej rameno, no ona začala ešte viac plakať. „Môžem ju pohľadať.“ S nádejou v očiach sa na mňa pozrela. „Istotne ju nájdem, nič sa neboj.“ Vybral som sa teda hľadať stratenú krabicu. Odpadkové koše už boli prázdne, a tak som musel prehľadať skládku. Trvalo to niekoľko hodín a bolo mi už jasné, že do hlavného mesta dnes už nepôjdem, no aspoň som ju našiel. Bola trošku mokrá, no inak jej nič nechýbalo.

„Takže si ju našiel.“ Ely sa usmiala, keď ju zbadala. Schmatla ju a ponorila do nej celú hlavu. Po chvíľke vytiahla malý kúsok kovu a krabicu odhodila.

„Prečo si ju odhodila?“ Zmetene som sa pozrel na odpadkový kôs, z ktorého trčal roh krabice.

„Veď je to len krabica.“ Uškrnula sa.

„A čo tie tvoje slzy, a to, že už inú nemáš?“ Čelo sa mi zvraštilo a v ústach som pocítil nepríjemnú chuť.

„Predsa nebudem vyrábať novú prenosnú obrazovku!“ Odfrkla.

„Takže to všetko som robil zbytočne? Ty si ju mohla vyrobiť a ani tú krabicu nepotrebuješ?“ Okolo tela sa mi rozhorela čierno-červená aura.

„Nebolo to zbytočné.“ Jemne sa usmiala a plamene okolo mňa zoslabli. „Aspoň som zistila, že si ľahko manipulovateľný.“ Oči sa jej rozžiarili a na tvári sa jej objavil obrovský úsmev.

„Ach,“ povzdychol som si a plamene úplne zmizli. „Je vidieť, že si Ayrina dcéra.“

„Čože?“ Vypleštila oči. „Ja nie som jej dcéra!“ Odfrkla a naštvane prekrížila ruky. „Veď sa vôbec nepodobáme.“

„Prepáč, myslel som, že si. Predsa len si rovnaká provokatérka ako ona.“ O krok som ustúpil. Ely vyzerala, že každú chvíľu vybuchne.

„No dovoľ! Ja som oveľa milšia! A ak mám niečo po nej, tak tomu sa hovorí výchova!“ Naštvane po mne hodila kladivo, no nemierila presne.

„Dobre, dobre, pokojne.“ Zodvihol som ruky, aby sa upokojila. „Nemôžeš sa hnevať za to, že som si to myslel. Nič si mi o sebe nepovedala.“ Držala v ruke ťažký kľúč a pripravovala sa, že ma tentokrát trafí, no jej ruka poklesla a kľúč dopadol späť do krabice.

„Lebo, je to komplikovane.“ Posadila sa za svoj stôl a začala si čosi kresliť.

„Čo je komplikované?“ Vzal som stoličku, ktorá odpočívala pri jednom z regálov. Ely ju mala na to, aby dosiahla na najvyššie poličky. Na sedáku bola stále stopa topánok, ktorú som jemne oprášil. Pritiahol ju k stolu a posadil sa oproti nej.

„Okrem Ayri, som sa s nikým nikdy nerozprávala, než som došla sem. Každý sa ma tu na niečo pýta a ja si musím všetko vymýšľať.“ Oči sa jej znovu zaleskli a ja som si nebol istý, či to na mňa znova nehrala.

„Čo si musíš vymýšľať?“

„Napríklad to, aké to bolo vyrastať pri Mirnilčanoch alebo, ako som sa dostala sem.“ Zodvihla hlavu od kresby. „Ja takéto spomienky nemám. Pamätám si len to, kde chodila Ayra, a potom jej skrýš na Galbote, kde som pracovala.“

„Nerozumiem, ako to myslíš, že si pamätáš len to, kadiaľ chodila Ayra?“

„Čomu na tom nerozumieš?“ Zodvihla jedno z jemných obočí, ktoré ani nebolo vidieť. „Veď tam, kde šla Ayra, som musela ísť aj ja.“

„Aha, takže si za ňou kráčala? Prečo?“ Chcel som o nej zistiť viac. Veď pracovala na našej výzbroji a ani som poriadne nevedel, kto je.

„Pretože som bola pripevnená na jej ruke.“ Usmiala sa.

„Takže,“ zamyslel som sa a Ely jemne prikývla. „Myslíš to vážne?“

„Som virten, teda bola som.“ Usmievala sa a na jej tvári bolo vidieť úľavu.

„Ale, ako je to možné?“ Zodvihol som ruku so svojím virtenom.

„Keď sa venuješ virtenu, rozvíjaš aj jeho osobnosť až do bodu, keď sa z neho stane umelá inteligencia. Myslím, že takto to voláte na vašej planéte. Keď sa tak stane, virten dostane možnosť oddeliť sa od nositeľa a zvoliť si svoju vlastnú podobu.“ To, čo povedala, ma priklincovalo k stoličke. Ely si to všimla. „Nič sa neboj, virten zostane tebe aj novej podobe virtenu. No už nebude obsahovať základný manuál, čiže základ nového vedomia.“ Neustále sa usmievala.

„A aké to je?“ Ťažko som prehltol.

„Čo tým myslíš?“

„Aké je to získať nové telo a mať virten bez manuálu?“ Doplnil som.

„Je to zvláštne. Nové telo si môžeš vybrať, aké chceš. Myslím rasu, výzor, vek a podobne. Neovplyvníš jedine auru, preto ju mám bielu.“ Smutne si ľahla na stôl a do ruky vzala ceruzku. „Ale virten sa takmer nezmení. Akurát získaš prístup ku všetkému, čo obsahuje, a tak si na všetku prácu sám.“ Dokončila myšlienku, aj keď ju trápila jej aura.

„Ako vidím, tebe oddelenie od Ayri pomohlo.“ Usmial som sa a Ely zodvihla hlavu. „Pozri sa na seba, síce neovládaš mágiu, no svojimi vynálezmi by si ľahko porazila kadekoho s virtenom.“ Povzbudil som ju.

„Podľa Ayri sú to len zbytočné krámy.“ V pästi zvierala ceruzku, ktorá tlak nevydržala a praskla.

„Aké krámy? Veď sa vieš zneviditeľniť. Máš roboty, ktoré ti pomáhajú a usmerňovače, ktoré mi istotne párkrát zachránia život.“ Ely sa opäť usmiala.

„Máš pravdu.“ Vyskočila na nohy. „Moje vynálezy sú skvelé a konečne mám aj miesto, kde na nich môžem pracovať, a kde si ich vážia. Poď!“ Schmatla ma za ruku a ťahala miestnosťou. Došli sme až k niečomu schovanému pod plachtou. „Pozri!“ Strhla plachtu. „Môj bojový oblek.“

„Páni,“ bolo jediné slovo, ktoré som v tej chvíli dokázal vysloviť. Díval som sa na kovový oblek, ktorý meral takmer dva metre. Na chrbte mal robustný meč a na rukách bolo vidieť otvory ďalších zbraní.

„Že!“ Usmievala sa od ucha po ucho.

„A funguje?“ Obrátil som sa k nej.

„Samozrejme!“ Naštvane prekrížila ruky. „Aj keď viem chodiť len rovno. No je to len vec detailov!“ Zakryla oblek a pokračovali sme v prehliadke. Ely pracovala na mnohých vynálezoch, ale dokončený nebol takmer žiaden. Občas to pripomínalo kresbu, ktorú umelec začal, no v tom mu napadla iná myšlienka, a tak prestal a vrhol sa na iné dielo.

„Inak, nemusíš tu byť sama. Pokojne nás príď pozrieť do légie. Aj nováčikovia by si radi pozreli tvoje vynálezy.“ Chystal som sa už vrátiť späť. Wendy a ostatní ma už čakali.

„Bola som tam včera.“ Podivne zvraštila čelo. „No zastala som pred tvojimi dverami. Šli z nich podivné zvuky.“ Nevedel som, čo na to povedať. „Nevadí, navštívim ťa, keď nebudeš mať toľko podivnej práce.“ Uškrnula sa a odbehla preč. Chvíľku som ešte zmätene stál, a potom som sa vrátil do légie.