Hneď ráno som šiel vyskúšať usmerňovače. Škola bola prázdna, a tak nikomu nehrozilo nebezpečenstvo. Usadil som sa na jednom z mnohých vonkajších tréningových priestorov. V noci napadol nový sneh, a tak bol prístup náročnejší. Mohol som síce roztopiť sneh mágiou, no potom by bola všade voda a bahno. Takto mi to vyhovovalo viac. Zmietol som sneh z lavičky a položil tam krabicu. Many bol tiež zvedavý nato, čo to je, a tak už od rána cupkal po izbe. Vybral som prvý z usmerňovačov a priložil si ho na ľavé predlaktie. Usmerňovač sa bez problémov prepojil s brnením a červená žilka z Optikoru rozsvietila okraje usmerňovača.

„To je zaujímavé.“ Skonštatoval Many.

„Toto bude asi ovládanie.“ Nad virtenom sa objavila malá obrazovka s piatimi tmavými usmerňovačmi a jedným zapojeným.

„Zdá sa, že sú už niektoré povely naprogramované.“ Many sa vrátil k ostatným usmerňovačom v krabici a ja som si zatiaľ prezrel, čo je s pripojeným. Po dotyku na pripojený usmerňovač sa zobrazili tri základne povely. Útok, obrana a vyčkávanie, ktoré neboli nijako farebne rozlíšené. Vyskúšal som stlačiť útok a nabehlo mi niekoľko ďalších možností. Boli to jednoduché pokyny od „zabi všetko v okruhu...“ až po zložitejšie, pri ktorých sa zameral len na určitý cieľ alebo priestor. Zvolil som teda presný cieľ, ktorým bola drevená figurína na opačnom konci tréningového priestoru. Zobrazila sa mi ďalšia tabuľka. Tá obsahovala všetky typy mágie, ktoré môj Optikor obsahuje. Okrem toho bola pri každej mágii aj číselná hodnota. Ak by nad tými číslami a typmi mágie nebolo napísane: „Množstvo mágie v Optikore“, tak by som nevedel, čo to je. Nastavil som teda ľad. Najviac som síce mal ohňa a vetra, no ľad bol na treťom mieste. Všade, ale bola zima a ľad, a tak mohli výstrely splynúť s okolím.

„Pripravený?“ Neisto som sa pozrel na Manyho. Ten prikývol a ja som stlačil tlačidlo „spustiť“. Usmerňovač sa jemne zodvihol na akejsi stopke. Natočil sa k cieľu a začal páliť jednu dávku za druhou. Síce zasiahol cieľ, no pri tom aj asi päť metrový okruh okolo. „Ako sa to vypína.“ Pomyslel som si a usmerňovač sa prepol do stavu vyčkávania.

„Ehm, čakal som niečo lepšie.“ Many pohŕdavo odfrkol.

„Nerád, no súhlasím.“ Sklamane som sa pozrel na Elyn vynález. „Na tak krátku vzdialenosť by to trafil lepšie aj Igor.“

„Tak to zbaľ, nech si môžeme ísť po svojom.“ Dráčik vyletel do vzduchu.

„Ešte počkaj.“ Zamyslel som sa. „Fungoval dobre. V podstate robil to, čo mal. Jediný jeho problém bola presnosť.“ Premýšľal som nahlas.

„A čo s tým chceš robiť? Poprosíš súpera, aby prišiel bližšie, a aby sa nehýbal?“ Začal sa smiať. Ely mu ešte stále ležala v žalúdku zato, že ho nazvala psom.

„To bude tvoja úloha!“ Prísne som sa na neho zadíval. Drak zosadol a mrzuto odfrkol pár plamienkov. „Nemohli by sme s tým prepojiť minibotov?“ Vytiahol som hnedú drevenú škatuľku. Vo vnútri bolo niekoľko vrstiev akejsi peny a na každej vrstve ležalo niekoľko desiatok minibotov. „Ak by sme použili osem minibotov, vytvorili by kocku. Zjednodušili by tak zameriavanie aj pri pohybe cieľa.“

„Tak dobre. Pozriem sa na to.“ Dráčik zmizol a ja som len na obrazovke sledoval, ako sa pripája každý minibot k systému usmerňovačov. „Hotovo!“ Po pár sekundách sa Many znova objavil.

„Ako si to urobil?“ Väčšinu takýchto vecí robil sám, no aj ja som chcel vedieť, ako na to. Aspoň pre každý prípad.

„Nie je to nič ťažké.“ Posadil sa na sneh. „Tieto hračky sú už vyrobené pre tvoje brnenie. Stačí sa s nimi prepojiť rovnako, ako sa prepájaš vysielačkou s ostatnými.“ Many mi niekoľko minút vysvetľoval, ako nájsť správny súbor a správne príkazy. Nebolo to nič komplikované, len to bolo zdĺhavé. Many to všetko robil ručne, čím mi šetril veľa času. Doteraz som si to však neuvedomoval.

„Ďakujem ti.“ Usmial som sa.

„Máš začo.“ Síce sa tváril urazene, že som mu nepoďakoval už skôr, no videl som, že to len hrá. „Tak to vyskúšaj, už mi je zima.“ Začal sa triasť. Kopol som do snehu, a ten preletel skrz neho. Naštvane sa na mňa zadíval, a tiež kopol do snehu, no akosi pozabudol, že je len ilúzia.

Miniboty boli na mieste, a tak som to znovu vyskúšal. Strely tentokrát šli presne. V obrazovke nad virtenom som si mohol vytvárať rôzne tvarované oblasti okolo mňa. Stačilo sa dotknúť a nový minibot zaujal svoje miesto v sieti. Rázom začali dávať zmysel aj ostatné funkcie. Usmerňovače sa dali umiestniť kamkoľvek. Mali vlastné nadstavce, ktoré umožnili usmerňovaču vzdialiť sa od zbroje na jeden meter. Každý z nich sa pomocou minibotov dal nastaviť tak, aby bránil len nejakú časť okolia. Chcel som použiť všetkých šesť, no nevedel som, kam ich dať. Vadilo mi tiež, že sa nedala nejako regulovať sila mágie, ktorú čerpali. Na rukách a hrudi mi zavadzali. Štyri z nich som si umiestnil na chrbát a dva na lýtka. Zatiaľ som mal v pláne používať len dva chrbtové, ktoré mi hlavne strážili ten chrbát. Zvyšné štyri som nastavil na mágiu vetra. Keď som cestoval casdermi do vesmíru a späť, zistil som, že sa tam komplikovane hýbe. Tieto štyri mali byť niečo ako trysky pre lepšie manévrovanie.

„Ty sa hráš v snehu a mne medzitým vychladla posteľ“ Za sebou som začul Niin hlas. „Čo bolo také dôležité, že si ma tam nechal?“ Zohla sa a v rukách už začala pripravovať snehovú guľu.

„Vydrž.“ Zastavil som ju. V rýchlosti som upravil parametre usmerňovačov. „Hoď ju niekam k tamtomu panákovi.“

„Len, aby som ju nehodila do tamtoho panáka!“ Ukázala na mňa.

„Nenechaj sa prosiť.“ Uškrnul som sa a Nia hodila snehovú guľu k panákovi. Usmerňovač sa aktivoval a vypálil presnú strelu.

„Pekne.“ Dala si ruky v bok. „Z malej snehovej gule si spravil snehuliaka.“ Široký úsmev z mojej novej hračky opadol. Použiť ľad proti snehu nebol najlepší nápad. „Nabudúce možno predvedieš, ako podpáliť oheň.“ Začala sa rehotať.

„Skús to ešte raz.“ Podpichoval som ju, zatiaľ, čo som menil typ mágie.

„Tak si pohni.“ Napriahla sa a hodila guľu. „Je mi tu už zima!“ Guľa doletela do vyhradenej oblasti. Dva usmerňovače sa zodvihli do výšky mojich očí a vypálili sústredený prúd ohňa. Snehová guľa nemala šancu, no aj drevený panák, ktorý bol v blízkosti chytil.

„Takže máš nové hračky.“ Mávla rukou, akoby to bolo nič. „Lenže sa s nimi ešte nevieš hrať.“ Uškrnula sa.

„Čo tým myslíš? Ja som majster v tom, čo robím.“ Hrdo som vypol hruď.

„Pán majster, horí ti prilba.“ Nia sa začala z plných pľúc smiať. V rýchlosti som začal hasiť oheň na prilbe, aj keď to bol skôr len dym a jemne spálená zbroj. Bolo to však varovanie. Umiestnil som usmerňovače tesne pod ramená a nastavil zakázanú oblasť okolo mňa. Takto sa už vysunuli dvadsať centimetrov nad hlavu, než vypálili.

Vrátil som sa s Niou do postele, a takmer dva dni sme z nej nevyšli. Sviatky boli predsa nato, aby sme si ich vychutnali. Bolo jedno, akým spôsobom.