Bol som už dosť unavený z akcie v Afrike. Odolávať toľkým útokom nebolo ľahké, no povedal som si, že zájdem ešte za Bi. Otvoril som portál na platformu pri Nertione. Mestečko vzniklo len nedávno a slúžilo hlavne pre mimozemšťanov. V preklade znamenalo Nový začiatok. Mesto bolo mestom len vďaka mirnilským poskokom. Bolo ich tu takmer tridsaťtisíc. V porovnaní s desiatkami Galbotov a Roltoncov to bol značný nepomer. Jiklopovia, ako ich Ayra nazvala, sa o seba však nevedeli postarať. V meste bolo aj niekoľko tisíc ľudí, ktorí im pomáhali a učili ich základným veciam. Prechádzal som sa pomedzi bytovky a malé domčeky. Žili v skromných podmienkach. Niekedy sa v jednom domčeku tlačilo aj desať Jiklopov. Nebolo to však tým, že by im Wendy či Nia nechceli postaviť ďalšie domy. Jiklopovia boli deti a ako každé dieťa, báli sa byť samé. Radšej zostávali v skupinkách pod dozorom niektorého z vychovávateľov. Prešiel som popri niekoľkých veľkých budovách, v ktorých boli jedálne, až k mestskému úradu. Nikde síce nemal patričné označenie, no bol to úrad dozerajúci na mesto. Bi mala kanceláriu na prvom poschodí. Všade sa to hemžilo ľuďmi, Roltoncami a Galbotmi. Každý chcel niečo vybaviť či podať sťažnosť alebo čokoľvek iné. Bol to taký úrad pre všetko.

            „Ťuk ťuk, je niekto doma?“ Zaklopal som, a pomaly som otvoril dvere.

            „Len poď ďalej.“ Ozvalo sa.

            „Vraj si ma zháňala.“ Rozhliadol som sa po miestnosti. Stôl mala zaprataný balíkmi papiera a množstvom spisov. Ďalšie hrubé zložky sa tlačili v regáloch po celej miestnosti.

            „Áno zháňala.“ Spoza spisov vyčnievali len jej dlhé uši. „Posaď sa.“ Zložila spisy papierov na zem, aby ma videla.

            „Čo potrebuješ?“ Posadil som sa.

            „Dáš si niečo?“ Opýtala sa zdvorilo.

            „Nie, vďaka.“ Pokrútil som hlavou.

            „Tak rovno k veci.“ Povzdychla si a oprela sa o stôl. V očiach sa jej zračila únava a jej zajačia hlava vyzerala akosi utrápene. „Videl si, ako tu žijeme.“ Ukázala na mesto za ňou. „Máme veľa problémov, no kým sa nám podarí niečo vybaviť, tak prejde aj niekoľko mesiacov.“

            „Myslel som si, že Karmín a Andromeda vám pomáhajú.“ Prerušil som ju.

            „To áno.“ Jemne sa usmiala. „Bez ich pomoci by sme spali pod holým nebom. No nechcem ich s tým toľko zaťažovať. Spravili pre nás už priveľa. Je čas, aby sme problémy riešili vlastnými silami.“ Vstala a chytila sa za chrbát, aby sa vystrela. „Chcela by som ťa poprosiť, aby si sa za nás prihovoril vo vláde. Radi by sme sa tiež podieľali na chode vášho sveta.“ Gestom mi naznačila, aby som ju neprerušoval. „Viem, že to nie je naša planéta, a že nemáme právo miešať sa do vašich obyvateľov. Chcem len to, aby sme mali v rade starších svoje miesto. Nech nie je naša komunita odstrkovaná, a nech nemusíme jednoduché záležitosti riešiť cez milión úradov. Necháp ma zle, vaši ľudia nám tu veľmi pomáhajú, no niekedy mi to pripadá tak, že bez správneho dokumentu, razidla či iných vecí, nemôžme ani uvariť obed.“

            „Chápem, Zem je planéta byrokratov.“ Uškrnul som sa. „Uvidím, čo sa s tým da robiť. Nemôžem ti nič sľúbiť, no rozhodne sa za vás prihovorím.“

            „Ďakujem ti pekne.“ Znova sa posadila.

            „No na oplátku niečo chcem.“ Oprel som sa o stôl. „Odpustíš mi ten zlomený nos.“

            „To som ti už dávno odpustila.“ Odfrkla si. „Výmenou za zlomený nos som získala slobodu. Myslím, že to je malá cena.“

            „Tak ak nemáš nič iné, tak pôjdem. Mal som rušný deň.“ Vstal som.

            „Ešte počkaj.“ Zastavila ma. „Keď som letela nad légiou, všimla som si, že trénuješ barierové portály. Došlo mi, že sa chystáš na iné planéty. Mohol by si začať na Ove?“ Začala sa prehrabávať medzi papiermi. „Galboti a Roltonci už svoju vojnu prehrali, ale na Ove by ešte stále mohli bojovať.“ Z jedného zo spisu vybrala mapu galaxie. „Niekde tu!“ Ukázala na mapu. „Naša planéta je mesiac okolo plynného obra. Ľahko ju spoznáš vďaka lietajúcim mestám.“

            „Lietajúce mestá?“ Zaskočila ma. „To ste ako dokázali?“

            „To neviem. Bola som ešte dieťa, keď ma odviedli.“ Mykla plecami.

            „Tak dobre. Keď dokážem otvoriť portál na takú veľkú vzdialenosť, tak Ova bude prvá, ktorú navštívim.“ Usmial som sa.

            „Nezabudni mi to potom povedať. Rada by som ju znova videla.“ Konečne sa poriadne usmiala a aj oči jej akosi ožili. „Ešte jedna maličkosť.“ Prehrabávala papiere. „Tu je to.“ Vytiahla zložku z poličky a spolu s ňou dopadlo na zem aj niekoľko ďalších. „Choď za ním.“ Podala mi zložku z Roltoncom. „Viem, že Banshee ťa uväznil v kameni, a tento Roltonec by mohol vedieť, čo je zač.“

Rozlúčili sme sa a ja som sa vybral za Roltoncom. Veľmi som za nim nechcel ísť, pretože som vedel, kto je Banshee. Nechcel som však, aby sa ma potom pýtali, prečo som za ním nešiel, rovnako, ako som nechcel, aby Bi vyzvedala, odkiaľ poznám súradnice Ovy. Ayra mi ich poslala spolu s ďalšími svetmi. Dorazil som do malého domčeku, v ktorom býval Roltonec. Vyzeral mlado, a práve skúšal svoju mágiu vody, keď som ho vyrušil. Bol však milý a vyrozprával mi celý jeho príbeh. Patril k hŕstke Roltoncov, ktorých zotročili len nedávno. Spolu so svojou skupinou sa potulovali lesmi a skrývali sa pred Mirnilčanmi. Jeho však chytili, a keďže bol ešte len dieťa, tak ho ovládli. Ak by bol dospelý, zrejme by ho rovno zabili. Rozprával mi však o príbehoch jeho deda. Banshee bola Ayra, ako som už vedel, no volali ju aj Ničiteľka svetov a Zradkyňa. Roltonci pred koncom vojny vyvinuli mocné zariadenie zvané Optikor. Malo zvrátiť priebeh vojny, no Ayra ho ukradla, zabila pozostatky ich vlády a doniesla Optikor Minilčanom. Tieto slová ma poriadne znechutili. Videl som, že Ayra sa nebojí obetovať tisíce životov pre svoj plán. No niečo vo mne mi hovorilo, že nebola zradkyňou. Tiež som urobil veci, ktoré by si niekto mohol vyložiť ako zradu, ak by sa to dozvedel. Ayrin osud mohol byť podobný. Robila veci pre vyššie dobro, ale niekto to prekrútil a zveličil. Každopádne som mu poďakoval za informácie a odišiel preč.

Dni a týždne sa míňali a svet sa začal hýbať. Neustále som sa prihováral za mimozemské miesto v rade starších, až nakoniec ustúpili. Po novom roku sa mali konať voľby mimozemského zástupcu, zatiaľ len na skúšobnú dobu. No aj tak to bol veľký úspech, pretože mnoho politikov sa k tomuto stavalo negatívne. Moja reputácia a činy ich však zatiaľ držali z krátka. Diplomat v Afrike hlásil síce pomalý úspech, no bol to úspech. Zachádzali s nim dobre a niekoľkokrát už poslali vlastných diplomatov do parlamentu. Aj keď kráľ stále odmietal akéhokoľvek špecialistu, veril som, že to bola len otázka času.

Priblížil sa čas Vianoc a Prízračná légia sa pomaly vyprázdňovala. Na štedrý večer som tu zostal už len ja, Wendy, Nia, Gildarts, Valkýra a Tjaša, ktorá sa už plne uzdravila. No bola viac utiahnutá ako kedysi. Jej feminizmus som už nepociťoval a celkovo ešte veľmi neopúšťala légiu. Garm šiel za svojím bratom Oliverom do Krakowa. Igor zas šiel za ženou Vivien a deťmi do Budapešti. Laco sľúbil, že sa k nám pridá, no nakoniec sa musel venovať práci. Artemis šla na svoje rodinné sídlo niekde v Tatrách. Jej rodičia boli pred vojnou bohatí ľudia a udržali si to aj po vojne. Skromnejšie podmienky v légii jej nie vždy vyhovovali. Zvyšok študentov odišiel za svojimi rodinami už v priebehu predchádzajúcich dní. My ostatní, ktorí sme už rodiny nemali, sme si spravili malý večierok. Hneď z rána som šiel navštíviť Urkyho. Chodil som za ním každý týždeň, aj keď som nepotreboval nič zo skrýše. Na Vianoce som mu priniesol rôzne pochúťky z celého sveta. Jedol jednu za druhou, až som sa bál, či sa nezadusí. Ely bola zahltená prácou v Prízračnom meste, tak som jej nechal na pracovnom stole figúrku s jej podobou. Mala však veľkú kývajúcu sa hlavu.

Na večierku sme si dali punč, kapustnicu a rybu so šalátom. Darčeky boli len také maličkosti na potešenie. Nešlo nám o darčeky, ale skôr o to, že sme si oddýchli, a že sme sa mohli len tak rozprávať o hocičom. Výnimočne sa aj Many držal pri nás. Zaujímali ho všetky tie historky, ktoré za posledné štyri roky ostatní zažili. Táto idylka však netrvala dlho. Podvečer, keď zasneženú krajinu prikryla noc, sa ozvala Vivien. Pomocou iného špecialistu sa spojila s Wendy. Jej manžel Igor to prehnal s alkoholom a mala strach, že niečo vyvedie. Všetci sme tak šli do Budapešti.

„Čo sa deje, Igor?“ Gildarts sa posadil oproti Igorovi. Ten držal v ruke takmer plnú fľašu vodky a ledva nás vnímal.

„Čo by sa dialo?“ Odfrkol a mávol rukami. Vodka vyšplechla z fľaše na zem a zašpinila podlahu ich domu.

„Prečo to robíš? Nepil si už štyri roky.“ Zahriakla ho Wendy.

„Lebo chcem!“ Mával rukami a vodka sa vylievala, až zostalo už len trošku na dne fľaše.

„Trápi ho, že neovláda mágiu tak ako ostatní.“ Doplnila Vivien.

„Vážne je toto všetko pre mágiu?“ Wendy skrížila ruky.

„Všetko je pre mágiu! Ty dokážeš vyliečiť chorých. Andromeda postaví celý hrad za pár minút a henten!“ Ukázal na mňa. „Pri ňom by bolo jednoduchšie vymenovať to čo nevie, ako to čo vie!“ Naštvane udrel do stola. „Pritom ju vidím všade naokolo.“ Začal chytať vzduch. „Všade je!“ Pokračoval a lapal vzduchom. „Keby len tak šlo chytiť ťa a uväzniť v tejto fľaši!“ Lapal vo vzduchu a naháňal ho do fľaše čoraz zúrivejšie.

„To už stačí!“ Skríkla Wendy.

„Nie, počkaj!“ Zastavil som ju. „Pozeraj.“ Igor ďalej lapal a lapal a vodka na dne fľaše začínala žiariť.

„Čo to je?“ Vivien vyvalila oči.

„Nie som si istý.“ S napätím sme sledovali, čo sa bude diať. Fľaša čoraz viac a viac žiarila, až som pocítil nestabilitu. V rýchlosti som mu ju vyrazil z rúk. Preletela sotva dva metre a explodovala. Kúsky skla sa rozpŕchli po miestnosti. Našťastie nás chránil magický štít, a tak sa nik nezranil. „Takže toto je jeho mágia.“

„Ale čo je to za mágiu?“ Opýtal sa Gildarts.

„Bude to zrejme niečo podobné, ako má Valkýra.“ Pridala sa Nia. „Ona dokáže vylepšovať svoje šípy výbušnou mágiu či jedmi. On zrejme dokáže do tekutiny vložiť mágiu.“ Zodvihla zo zeme kúsok spáleného skla.

„Tak vidíš, ty bábovka!“ Vivien sa oborila na Igora a udrela ho po chrbte. „Mohol si nás zabiť!“ Pokračovala. „Teraz padaj do postele, a keď vytriezvieš, tak to môžeš skúšať!“ Igor sa na ňu zlovestne zadíval a pootvoril ústa. „Žiadne odvrávanie!“ Vivien skríkla a zvraštila čelo. Igor razom zbledol a poslušne sa pobral spať.

Rozlúčili sme sa s Vivien a vrátili sa do légie. Časť večera sme premýšľali nad tým, na čo by sa Igorova mágia mohla hodiť. Keď sme si však dali niekoľko ďalších pohárov punču, téma sa rýchlo zmenila. Znova to boli len debaty o hocičom. Gildarts rozprával o tom, odkiaľ vzal svoje meno. Pochádzalo z japonského animovaného seriálu Fairy tail. Taktiež rozprával, ako by chcel niekedy zvládnuť ich najmocnejšie kúzlo, ktoré dokázalo zabiť hocikoho, koho by on považoval za nepriateľa. Mal už dosť vypité, a tak sa celkom rozohnil. Valkýra ho ale rýchlo uzemnila. Gildartsova mágia patrila k tým slabším. Namiesto toho, aby sa sústredil na mágiu, ktorú mu predurčovala jeho aura, jeho odtieň šedej ho predurčoval k mágii búrok a hmiel, on sa sústredil sa na rozbíjanie vecí ako jeho animovaný vzor. Keď jeho nadšenie po Valkýriných uzemneniach opadlo, pokračovali ostatní v príhodách. Nia rozprávala o budovaní Pekingu, a o tom, ako omylom postavila polovicu prízemia a hneď na to postavila ďalšie dve poschodia. Keď si to všimla, bola už takmer noc, a tak len pridala podporné stĺpy a uzavrela miestnosti, v ktorých chýbali steny. Wendy zas rozprávala o tom, ako ju po vojne vyhľadal Pavle. Bol to jej nápadník ešte z vojny. Vtedy ho uzemnila, no chudák prišiel to znovu skúsiť. Keď však nepochopil ani po niekoľkých odmietnutiach, že nemá šancu, zodvihla ho pomocou vetra a skrz nohavice ho prišpendlila dolu hlavou na bránu légie. Keď sa odtiaľ po asi pol hodine dostal, už sa viac do légie nevrátil. Takto sme sa rozprávali hodiny.  Keď som sa konečne pred piatou ráno dostal do postele, ležala na nej krabica s listom. Vzal som list z tvrdého papiera a začal som čítať.

„Milý prízrak. Našla som tu podivnosť na mojom stole. Richard mi vysvetlil, že sa jedná o váš zvyk, keď jeden deň v roku obdarúvate blízkych a priateľov. Povedala som si teda, že aj ja ti niečo dám. V krabici pred tebou, teda ak si ju nepreniesol niekde inde, sú usmerňovače mágie. Pôvodne som ich vyrobila pre, ehm, ty vieš koho. Ona však berie techniku ako veľmi slabý odvar mágie a pohŕda ňou. Videla som však, ako sa ti páčili moje miniboty, a tak by sa ti mohlo páčiť aj toto. Je to trošku divné, keďže si jej gropko, ale vo vesmíre sa dejú aj divnejšie veci. Každopádne tieto zbrane sa môžu pripojiť k psychickému brneniu a čerpajú energiu z Optikoru. Nepotrebuješ sa sústrediť na ich ovládanie, stačí nastaviť ich účel a palebné pole. Všetko pochopíš hneď, ako si ich nasadíš. Bohužiaľ jeden usmerňovač dokáže v jednom momente použiť len jeden typ mágie. Snažila som sa vyrobiť aj kombinované, no zatiaľ neúspešne. Pozerám, že som sa už priveľmi rozpísala, a tak už len veľa šťastia pri ich testovaní. Daj mi vedieť či si to prežil.“ Nasledoval obrázok, na ktorom bola Ely, ktorá stála nado mnou. Ja som ležal na zemi a vychádzal zo mňa akýsi dym. Vedľa Elynej hlavy bol malý obláčik a v ňom napísané „Prepáč.“ Na rozdiel od Ayri, ktorá nevedela nakresliť ani jednoduché postavičky, Elyna kresba bola prepracovaná. Na brnení boli všetky detaily a aj spálene časti usmerňovačov. Jej tvár bola taká presná, akoby to bola fotka. Pod tým všetkým už stálo len: „Ale nie, vážne opatrne. S pozdravom Ely.“

Otvoril som krabicu a v nej ležalo šesť roliek papiera. V každej bolo zabalené kovové zariadenie. Boli to desaťcentimetrové valčeky z čierneho kovu. Zbalil som ich späť do krabice a ľahol si do postele. Pre dnešok som už mal dosť.