„Na moment si požičiam vašu pani učiteľku.“ Uškrnul som sa pri pohľade na Wendy a jej bandu detí. Všetci mali tak okolo jedenásť rokov a Wendy ich učila strieľať z luku.

            „Ha-ha-ha.“ Obrátila hlavu mojím smerom a naslepo vystrelila šíp. Zasiahla rozkrok figuríny a pár detí sa jemne zachichotalo. „Čo potrebuješ?“

            „To je na dlhé vysvetľovanie. Nezdržím ťa viac ako na pol hodinu.“ Mávol som nech, ide so mnou. Wendy poslala deti naspäť do triedy. Čosi im ešte povedala, no nerozumel som jej. Zoradili sa do dvojíc a poslušne odkráčali. „Len sa asi musíš prezliecť.“

            „Prečo? Čo sa ti nepáči?“ Mala na sebe voľné tepláky a tričko. Jedine na rukách mala kúsky brnenia. Chránili jej predlaktia pred zranením tetivou alebo pierkami šípov.

            „Mala by si si vziať zbroj, a ak máš, tak najlepšie nejakú reprezentatívnu.“ Mykol som plecami. „No hlavne zbroj.“

            „To znie nebezpečne.“ Zaškerila sa a rozbehla sa preč. Nasledoval som ju k jej izbe. „Čakaj tu!“ Zavelila a zabuchla za sebou dvere. Trvalo jej dobrých desať minút, než odtiaľ vyšla. „Môže byť?“ Zodvihla ruky a otočila sa. Bral som ju ako malú sestru, no bola to už dospelá žena. Červené brnenie bolo pokryté jednoduchými zlatými vzormi. Namiesto chráničov nôh mala vysoké čižmy a sukňu z hrubých plátov červenej kože. Keď sa zatočila, pláty sa roztočili a trochu odhalili jej stehná. Koža však bola ťažká, a tak to vyzeralo ako kvet, ktorý sa ešte len snaží rozkvitnúť. Hrudný plát už tiež zmenil svoju formu. Aj keď som pochyboval, že potrebovala až toľko miesta pre prsia. Ruky mala takmer odhalené, len predlaktie zostalo chránene. Na hlave mala prilbu, no bola to skôr len kovová čelenka s chráničmi po stranách hlavy. Oči a zvyšok tváre chránilo nepriehľadné zlaté sklo s červenými prúžkami. Čo ma však najviac prekvapilo, boli jej žiarivé červené vlasy vejúce z prilby.

            „Hm, ujde to.“ Neurčito som pokýval rukou.

            „Aké ujde to?“ Zastala a udrela ma do hrude.

            „Čo tie červené vlasy?“ Nevedel som z nich spustiť zrak.

            „Super čo?“ Rukami si ich rozvírila. „Je to len maskovanie.“ Usmiala sa. „Viem ich zmeniť na akúkoľvek farbu.“ Odrazu boli fialové, zelené, žlté a nakoniec v sebe mali všetky farby dúhy. Keď skončila s prehliadkou, vrátila ich na červené. K tomuto brneniu jej nesmierne sedeli.

            „Tak to, aby som sa aj ja lepšie vystrojil.“ Zmenil som formu na temného anjela a privolal Manyho. Zatiaľ bol vo forme dráčika, ktorý mi sedel na ramene. „No radšej už poďme.“ Otvoril som portál. „Dosadneme z veľkej výšky, tak sa priprav.“ Wendy prikývla a prešli sme na druhú stranu.

            „To snáď nemyslíš vážne!“ Plachtili sme vzduchom a Wendy zbadala mesto pod sebou. Nedalo sa však povedať, že to bolo mesto. Kedysi to bola Abuja, hlavné mesto Nigérie. Teraz to bola obrovská nedobytná pevnosť. Po tom, ako Mirnilčania odišli, prisvojil si ju nový kráľ Afriky. Teraz bola hlavným mestom celej Afriky.

            „Myslím.“ Povedal som, keď sme dopadli pred brány pevnosti. „Drž sa tesne pri mne a za žiadnu cenu sa nevzďaľuj.“ Brány sa rýchlo zavreli.

            „Čo je to?“ Opýtala sa Wendy.

            „Čo myslíš?“ Ukázala na prázdny priestor pred sebou. „Takže ich vidíš.“ Usmial som sa. „To je ochranná mágia. Účinná, ale nebezpečná, tak sa k tomu nepribližuj.“ Wendy pristúpila bližšie.

            „Kto ste, a čo tu chcete?“ Ozývalo sa z hradieb. Zatiaľ tam bolo len pár vojakov, no už na nás mierili lukmi a kopijami.

            „Prišli sme za Chikerem.“ Zodvihol som ruku s virtenom. „Tak sa vyslovuje jeho meno?“ Opýtal som sa Wendy, no tá len mykla plecami.

            „To sú prekliati!“ Ozvalo sa z hradieb. „Strieľajte!“ Spŕška šípov sa roztrieštila o neviditeľnú bariéru.

            „Len pokoj.“ Wendy už napínala luk. „Kráčaj za mnou a nikoho nezabi!“ Položil som ruku na mohutnú drevenú bránu. Bez jediného zvuku popraskala na milión kúskov. S rachotom sa nestabilné úlomky zosypali k zemi. Kráčali sme nádvorím a vojaci po nás vrhali oštepy. Tie sa buď lámali na kúsky alebo zastavovali vo vzduchu tak meter pred nami. Pár z nich to skúsilo s mečom, ale keď švihli, meč sa im zasekol v prázdnom priestore. Najodvážnejší sa na nás vrhli s holými rukami. Nechcel som, aby im bariéra ublížila, a tak ich Wendy pomocou vetra uzemnila. Kráčali sme pevnosťou a prerážali barikády a brány až k ich kráľovi. Konečne padli posledné dvere a pred nami bola sieň plná vojakov. Boli ochotní obetovať aj život za svojho kráľa, no ja som nebol ochotný prijať ich obeť. „Neprišli sme vám ublížiť.“ Ukázal som za seba na vojakov, ktorých meče a kopije ležali roztrieštené na zemi, zatiaľ čo oni boli bez škrabnutia. „Chceme len hovoriť s vaším kráľom.“ Zadíval som sa skrz vojakov na druhú stranu siene. Úškľabok na prilbe sa zmenil na jemné usmievajúce sa ústa.

            „Nechajte ho prejsť.“ Ozvalo sa z druhej strany. Vojaci váhavo ustúpili z cesty.

            „Ďakujem.“ Jemne som sa uklonil. „Ospravedlňujem sa za tie škody.“ Mávol som rukou a niekoľko zlomených mečov, kopijí a aj brána sa opäť zložili.

            „Čo tu chcete prekliati?“ Chikere vstal z kresla. Bol to už starší chlap a v brade mal viac sivých chlpov ako čiernych. Na tvári mal niekoľko menších jaziev. Vyzeral ako kráľ z dávnych povestí a báji. Nie ten tučný rozmaznaný kráľ, potomok bohatého rodu. Skôr ako kráľ bojovník, ktorý viedol svoj ľud v prvej línii.

            „Chceme sa s vami porozprávať.“ Odvetil som úctivo.

            „Tak hovorte!“ V pästi už držal rukoväť meča, no zatiaľ ho nevytiahol.

            „Najskôr ale chcem vaše slovo, že ma necháte rozprávať od začiatku do konca.“ Kráľ prikývol a ja som začal. Rozprával som mu všetko o tom, čo sa stalo od príchodu Mirnilčanov. Opísal som mu virteny aj náš boj proti nepriateľom. Taktiež to, že len vďaka nám odišli, a že je hlúpe viesť spory proti sebe. Všetko som dopĺňal aj záznamom toho, ako som to videl vlastnými očami. Virtuálna obrazovka vydesila mnohých vojakov, no on stál stále pevne a bez strachu. Varoval som ho aj pred tým, že sa vrátia v oveľa väčšom počte, a ak nebudeme jednotní, tak nás porazia.

            „Tak čo teda chcete?“ Ozvalo sa, keď som dohovoril.

            „Chceme, aby ste nám dali šancu. My nie sme to zlo, proti ktorému bojujete.“ Kráľ sklonil hlavu, akoby premýšľal. „Viem, že je toho priveľa naraz. Nie som diplomat, a takéto veci by mal riešiť niekto kvalifikovanejší.“ Dodal som smutne. „Lenže nik iný ako ja by sa k vám nevedel dostať.“

            „Tak čo navrhujete? To vám máme uveriť tieto rozprávky? Ako môžeme vedieť, že to nie je len nejaká pasca?“ Chikere vypol hruď.

            „Nečakám, že nám hneď začnete veriť. Len by som bol rád, ak by tu mohli prísť diplomati. Základom všetkého je komunikácia a dúfam, že časom si získame vašu dôveru.“ Skúšal som zistiť, čo si myslí, no v jeho kamennej tvári sa nedalo čítať.

            „V poriadku.“ Ozvalo sa po krátkej pauze. „Jeden človek bez prekliatia.“ Ukázal na môj virten.

            „V poriadku, no chcem vaše slovo, že sa mu nič nestane.“ Pozrel som sa na stráže okolo.

            „Máš moje slovo. Vášmu diplomatovi sa nič nestane.“ Prikývol.

            „Posledná vec, než pôjdeme. Má doraziť lietadlom alebo ho sem prepravím portálom?“ Kráľ sa na mňa nechápavo pozrel. „Tak teda lietadlom.“ Uklonil som sa a s Wendy sme odkráčali. Dvaja z jeho vojakov šli za nami a ukazovali ostatným, nech nestrieľajú. Vyprevadili nás z mesta a obaja sme sa vzniesli do vzduchu.

            „To malo byť čo?“ Ozval sa roztrasený hlas Wendy.

            „Povedzme, že to bolo doslovné búranie hraníc.“ Usmial som sa.

            „Ale na čo si ma bral so sebou? To si sa chcel chváliť, že prerazíš bránu jedným dotykom?“ Vrčala. Nevedela, či sa má hnevať alebo tešiť.

            „Samozrejme, že nie.“ Uškrnul som sa. „Vravel mi Chikere pravdu? Nehrozí diplomatovi nebezpečenstvo?“

            „Čo? Prečo?“ Pokračovala zmetene, zatiaľ čo sme stúpali k oblakom.

            „Máš lepšie zmysly ako ja. Nevšimla si si, či hovoril pravdu?“

            „Ehm, zamyslím si.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Podľa mňa hovoril pravdu. Vyzeral ako čestný človek.“

            „Tak teda dobre. Ďakujem.“ Poklepal som ju po ramene.

            „Len preto si ma tam volal?“ Pozrela sa na mňa

            „Samozrejme. Si prenosný detektor lží.“

            „Ja ti dám, taký detektor lží.“ Odfúkla ma o pár metrov ďalej.

            „Veď sa hneď nerozčuľuj. Nesedí to k tvojmu roztomilému brneniu.“ Začala ma krútiť v malom tornáde. „Pozor, aby ti sukňu nedvihlo, aj keď Afričania pod nami už asi videli všetko.“ V tom prestala a v panike si pritisla kožené kúsky k nohám.

            „Ty,....“ Nevedela, čo povedať.

            „No asi je čas vrátiť sa do práce. Mám ti otvoriť portál do légie, či tam doletíš sama?“ Snažil som sa udržať úsmev, no veľmi mi to nešlo.

            „Srandičky.“ Držala si koženú sukňu. „Pekne mi otvor portál.“ Behom sekundy sa portál vznášal vo vzduchu a Wendy nim naštvane preskočila. „Aby som nezabudla.“ Kričala z druhej strany. „Bi by chcela, aby si sa za ňou zastavil, keď budeš mať čas.“ Prikývol som a portál sa zavrel.

            „Zistil si niečo?“ Na ramene sa objavil drak.

            „Nie, žiadne známky či náznaky toho, že by ich Mirnilčania manipulovali.“ Počas toho, ako sme my šli za kráľom, on prehľadával celé mesto.

            „Ďakujem, dnes už máš voľno.“ Usmial som sa a otvoril portál do Pekingu. Drak sa hneď rozbehol po meste a ja som sa vrátil do parlamentu.

            „Kde si bol?“ Vyhŕklo z Valkýry. „Prečo máš na sebe toto?“ V rýchlosti som zrušil ilúziu, na ktorú som zabudol.

            „Bol som v Abuji hodiť reč s Chikerem.“ V miestnosti nastalo ticho. „Lietadlom tam dopravte jedného diplomata, ale samého. Chikere mi dal slovo, že sa mu nič nestane.“

            „To si robíš srandu!“ Pridala sa Joro-Gumo.

            „Nerobí.“ Povzdychla si Valkýra. „On nič iné, ako takéto bláznovstvá, nevie robiť.“ Pokračovala a sklamane sa na mňa pozrela. „Čo ak sa ti to šťastie raz minie?“

            „Keď sa mi minie, tak takéto veci bude musieť robiť niekto z vás.“ Úškrn sa roztiahol na celú prilbu. „No nič, musím ísť, tak túto ľahšiu časť nechám na vás.“

            „Akú ďalšiu sprostosť ideš spraviť?“ Uškrnul sa Ironhand.

            „Žiadnu. Dal som si zásadu, jedna hlúposť za deň, maximálne.“ Otvoril som portál a vytratil sa z miestnosti.