Celý deň som strávil tvorbou portálov. Skúšal som to najďalej, ako to len šlo, no neopustil som ani slnečnú sústavu. Kedysi by mi to stačilo, ale teraz to bolo iné. Vedel som, že to nestihnem včas. Nezostávalo mi nič iné, než to skúšať, a popri tom pripraviť armádu. Až doteraz mi bolo úplne jedno, kto vyhrá vo voľbách, no teraz som chcel vyhrať ja. Mohol by som tak uvoľniť financie a prostriedky do budovania armády. Rada starších síce slúžila ako poradný zbor, no aj tak mala veľké slovo. Netrpezlivo som tak čakal na nedeľu a voľby. Neustále mi niečo vírilo hlavou, a tak som sa šiel radšej prejsť po komplexe. Poznal som už každého, kto tu študoval, pracoval alebo len dovážal zásoby. Mená mi však vypadávali z hlavy, ale aj tak som si vždy pamätal ľudí podľa ich vlastností. Napríklad šerm vyučoval mladý špecialista, volal som ho puntičkár. Dbal na to, aby si každý držal postoj a opakoval presné výpady ako on. Pred vojnou vyučoval šerm a bolo to cítiť. Ďalšou členkou bola staršia žena, ktorá vyučovala bojové umenia. Nebola veľmi stará, mohla mať tak štyridsať rokov, no patrila k najstarším špecialistom. Jej meno bolo cudzokrajné a nevedel som, ako ho vysloviť a nie to ešte si ho zapamätať. Volal som ju mlátička. Každého nováčika na privítanie prehadzovala po celej miestnosti, kým z neho nevybila všetok vzdor. Chcela tak ukázať, že jej je jedno, čo doteraz vedel, tu to proste nestačí ani z ďaleka. Najradšej som mal jedného z Galbotov, ktorí patrili medzi dobrovoľníkov. Chceli sa pomstiť Mirnilčanom, a tak trénovali spoločne so špecialistami a ostatnými žiakmi. Jeho prezývku však vymysleli ostatní. Volali ho Modré pierko, podľa jedného modrého pierka, ktoré mu trčalo na hlave. Galbotom v teplom počasí vypadalo perie a zostali len šupiny. Toto pierko však nikdy nevypadlo.

            „Prečo ma špehuješ?“ Obzrel som sa a spoza rohu budovy vykukovalo strapaté čiernovlasé dievča. Moje slová ju ale vystrašili. Vypleštila oči a utekala preč. „Heh.“ Uškrnul som sa a pokračoval ďalej. Odkedy sa Many túlal po svete, musel som si všetko vo virtene hľadať sám. Upravil som si virten tak, aby sa zobrazila malá obrazovka hneď nad virtenom vždy, keď na to pomyslím. Takto som myšlienkou vyhľadal, čo som potreboval a čítal to v reálnom svete. Nia a Wendy mi každý deň posielali hlásenia zo sveta. Akoby už rátali s tým, že vyhrám voľby. Študoval som teda, aká je politická situácia a problémy vo svete. Bolo to nudné čítanie, ale chcel som pomôcť. Medzi hláseniami bola aj správa od Richarda, vedúceho výskumného strediska. Nevedel si vynachváliť Ely, a to tam bola necelý deň. Bol som rád, že zapadla, a že im pomáhala. S dobrou technikou by bolo jednoduchšie vyhrať vojnu. Vo svete sa veľa toho nezmenilo. Amerika zostávala pod vládou kartelov a až na pár izolovaných miest, bolo nebezpečné tam ísť. Afrika sa opäť stala hrobom bieleho muža, ako tomu bolo pred pár storočiami. Únia bola síce jednotná, no len naoko. Priveľa problémov muselo byť vyriešených a vyzeralo to tak, že sa nič nedeje. No zdalo sa, akoby svet ešte čakal, čo sa stane po voľbách. Popravde ma to desilo. Vážne čakali, že ja vyriešim ich problémy alebo to bola len moja paranoja a predstavivosť? Začínal som chápať, ako sa asi cítia tí zodpovednejší politici.

            Konečne prišla sobota a s ňou spojený turnaj. Konal sa v Moskve, a tak tu bolo chladno. Mal som rád zimu, takže som sa tomu potešil. Hneď ako som dorazil, Laco ma previedol štadiónom. Ukázal mi rozpis bojovníkov a vysvetlil pravidlá. Na rozpise som nevidel Wendy ani Niu. Wendy som chápal, vedela že nemá šancu. Musela sa však prerieknuť pred Niou, a tak aj ona zrušila svoju účasť. Pravidlá boli jednoduché. Špecialisti používali atrapy zbraní, ktoré mali v sebe slabé elektrické napätie. Po kontakte so súperom, to súper pocítil a zbraň aj vyslala signál. Nikto tak nikomu neublížil a nik nemohol ani podvádzať. Nia a Wendy totiž prijali post rozhodcov a s nimi si to nechcel nikto rozhádzať. Mágia bola v hrách povolená, ale taktiež do určitého množstva. Každé ohrozenie života či zdravia bolo trestané vysokou pokutou a niekoľkodňovým väzením. Turnaj začal presne na obed. Nastupoval som v prvom kole proti špecialistovi Yzgardovi. Laco ešte narýchlo zopakoval pravidlá pred jasajúcim davom. Zo žartu som sa opýtal, či môžem použiť Manyho. Veľký ohnivý golem dopadol z oblohy a dav zmĺkol. Na Lacovu otázku, či je Many schopný nikomu neublížiť, som urobil neurčité gesto. Laco tak Manyho zakázal, no to som už dopredu tušil. Každopádne, keď zaznel gong, Yzgard bol ešte stále v šoku, a tak sa takmer ani nebránil.

            Kolo za kolom sa striedali súperi, no žiaden z nich nemal šancu. Snažil som sa však držať svoju prevahu v tajnosti, a tak som s každým ďalším kolom predstieral, že mi dával súper zabrať. Dav sa rozburácal vždy, keď som vyhral, no burácali aj keď videli, že nejaký iný špecialista ma dostal do úzkych. Turnaj som nakoniec vyhral, pričom ani Artemis a Valkýra nemali šancu. Laco ukončil turnaj slovami: „Štyri roky strávil uväznený v kameni, no aj tak vyhral turnaj na prvý pokus!“ Finančná odmena za prvé miesto bola niekoľko stotisíc. Presné číslo, ako aj to, akú hodnotu peniaze majú, som nestihol zistiť. Z ničoho nič sa objavila Wendy a vzala výhru na podporu Prízračnej légie. „Ženy hneď vlezú chlapovi do peňaženky.“ Poznamenal som pri odchode z arény, začo ma neminulo nežné pohladenie ramena jej päsťou.

            Nastal deň volieb. Od siedmej rána do desiatej večera mohli všetci občania únie hlasovať v doplňovacích voľbách. Keďže únia zahŕňala dvanásť časových pásiem, nebolo možné zosúladiť presný čas. Každé časové pásmo začínalo a končilo podľa svojich hodín. Európa bola v poslednom časovom pásme, a tak zatiaľ čo v Japonsku sa už odhlasovalo, vo Francúzsku to všetko ešte len začínalo. Zatiaľ čo oni pokojne vhadzovali volebné lístky do urien, ja som takmer vyskočil z kože. Taký nervózny som ešte hádam nikdy nebol. Radšej som sa na celý deň vytratil z légie do svojej skrýše. Dokonca ani Urky už nevedel vystáť moju nervozitu a radšej sa odplazil preč. Nehovoriac o Manym, ktorý sa ku mne ani len nepriblížil. Do légie som sa vrátil až tesne pred polnocou. Vtedy už bola väčšina ostatných hlasov spočítaných. Keď sa percentá zastavili, v légii nastal hluk. S prevažnou väčšinou hlasov som vyhral vo voľbách a na druhom mieste skončila Valkýra. Bolo to veľké víťazstvo pre Prízračnú légiu. Nielen že nám ľudia verili, ale aj to ukázali vo voľbách.

            Zo všetkých strán sa ozývali gratulácie. Valkýra bola neskutočne nadšená. Politiku mala zrejme v krvi, aj keď som pochyboval, že niekto vie o jej pôvode. Každopádne Wendy doviezla niekoľko sudov vína a všetci sme si pripili. Mal som rád takéto oslavy, a to nielen preto, že som bol s ľuďmi, ktorých mám rád. Tešil som sa na pripitú Niu. Vždy bola veľmi vášnivá, no keď mala v sebe pár pohárov vína, tak to bolo oveľa intenzívnejšie. Vytratili sme sa z oslavy a poriadne sme si vychutnali jeden druhého na Windsorskom zámku v Anglicku. O takomto čase tam bolo len pár ľudí a už som mal potajme pripravenú jednu z pekných izieb. Nik nevedel, že tam sme, a tak to ešte viac okorenilo spoločné chvíle.

            S Valkýrou sme mali nastúpiť do úradu už o týždeň, v pondelok. Prechádzal som po légii a uvažoval nad tým, aké to vlastne bude. Nikdy predtým som sa o politiku nezaujímal. Prišla mi zbytočná a plná intríg a po rokoch sa môj názor na ňu nijako nezmenil. Snažil som sa prísť na iné myšlienky. Légia bola plná zelene. Všade boli parky, stromy a lavičky. Akoby to ani nebola škola. Jediné, čo ju pripomínalo boli ihriská a tréningové priestory posiate študentmi a špecialistami. Široko-ďaleko nebolo žiadne mesto, a tak všade bolo cítiť prijemný morský vzduch. Triedy boli roztrúsene po celom areáli a mnohokrát ukryté medzi vysokými stromami. Bol to pre mňa raj. Vysoké steny, ktoré obkolesovali komplex začali pomaly zarastať ťahavým brečtanom. Trochu som nechápal, načo slúžili tie hradby, ale asi bolo lepšie ich mať a nepotrebovať ako nemať a potrebovať. Pri potulkách som si všimol niečo nové. V légii boli len dve veľké betónové plochy. Prvou z nich bolo miesto pre portály, ktoré bolo vyvýšene a malo tvar šesťuholníka s tromi samostatnými vstupmi. Pri každom bolo niekoľko schodov lemovaných zábradlím. Druhou plochou bolo niečo ako malé námestie pred hlavnou budovou. Slúžilo skôr na diplomatické účely, a ako miesto rýchleho zhromaždenia. Betón tvoriaci povrch už však nebol jednotný. Uprostred bolo niekoľko mladých špecialistov, ktorých komandovala Nia. Vysekali okrúhlu dieru, do ktorej sadili veľký strom. Pristúpil som k nim a zisťoval, čo sa deje. Bolo to Lacove dielo. Strom bol súčasťou výhry v aréne, no nebol to obyčajný strom. Bola to Ayrina broskyňa, ktorú vypestovala behom sekúnd. Myslel som si, že neprežila. Pôda okolo nej bola bez živín a zničená, no Laco ju udržal nažive.

            Posledný týždeň pokoja sa pomaly chýlil ku koncu. Pokračoval som s portálmi a výučbou. Dokázal som sa dostať čoraz hlbšie a hlbšie do galaxie, no bol som sotva v desatine cesty na najbližšie súradnice. Ešteže som mal Manyho. Poslal som ho ako prvého na druhú stranu, len aby som sa uistil, že som nevytvoril portál niekde v slnku alebo planéte. Bol len ilúzia, a tak sa mu nemohlo nič stať.

            „Ako dlho to ešte potrvá?“ Začul som hlas Ely, no nevidel som ju. Obzeral so sa a zbadal som ju, ako visí dolu hlavou na jednom zo stromov.

            „Ako dlho tu už visíš?“ Ruky sa jej hompáľali okolo hlavy.

            „Eeeeee... chvíľku?“ Zaškerila sa, no na jej tvári bolo vidieť, že sa drží z posledných síl.

            „Chvíľku vravíš? Prečo máš potom takú opuchnutú tvár?“ Zdesene zoskočila a chytala sa za líca.

            „Čo? Veď je rovnaká!“ Prskala.

            „Aha, pardon.“ Usmial som sa. „Nevedel som, že tak opuchnuto len vyzeráš.“ Výraz jej potemnel, stlačila čosi na ruke a zmizla.

            „Uvidíme, kto sa bude smiať teraz!“ Z okolia sa ozýval hrozivý smiech. Obzeral som sa dookola, no nič som nevidel ani necítil. Akoby sa zmenila na ducha. V tom sa mi niečo obšmietlo okolo nohy. Pozrel som sa dole a čižmy som mal zašnurované dokopy.

            „Ha-ha-ha, veľmi vtipné!“ Zohol som sa, aby som ich rozšnuroval, no v tom do mňa vrazila odzadu a ja som spadol k zemi. Po okolí sa ozýval jej smiech, no ja som mal to, čo som potreboval. Tým, že sa ma dotkla, pocítil som okolo nej statické napätie. Vstal som a sústredil som sa. Predo mnou sa objavilo kúzlo magnetu sformované do tenkého obdĺžnikového plátu. So širokým úškrnom som sledoval, ako sa v zemi z čista jasna robia jemné ryhy. Ely to nasalo a prišpendlilo k magnetickej stene.

            „S tebou nie je žiadna sranda! Nečudujem sa, že si Ayrin gropko!“ Odmaskovala sa a naštvane skrivila tvár.

            „No ja som sa náhodou dobre bavil.“ Uvoľnil som ju. „Ale prečo Ayrin gropko? To je nejaké domáce zviera?“ Premýšľal som nahlas.

            „Čosi!“ Začala sa rehotať.

            „Ayra mi povedala, že to je nejaké zviera alebo také niečo.“ Spomenul som si na jej slová.

            „A ty si jej to samozrejme uveril.“ Pokývala hlavou. „Ayre nemôžeš veriť ani jedno slovo. Jediné, v čo môžeš veriť, je to, že máte rovnaký cieľ.“

            „Tak čo to potom je?“ Prekrížil som ruky.

            „Nič podstatné.“ Mávla rukou, no niečo sa mi na tom nezdalo. „Podstatné je, ako môžu byť človekovia takí hlúpi.“ Začala sa rozčuľovať. „Poslal si ma k bande hlupákov. Všetci si tam myslia, akí sú chytrí, ale pritom nevedia postaviť ani funkčného robota!“

            „Chápem ťa.“ Moja odpoveď ju zarazila.

            „Chápeš? Je to tvoja rasa a tebe nevadí, že na ňu nadávam?“ Oči sa jej rozšírili a zvedavo čakala, čo jej na to odpoviem.

            „Ľudstvo ma obrovský potenciál, popravde si myslím, že by dokázalo čokoľvek. Lenže vlastnou chamtivosťou, hlúposťou a ďalšími zbytočnými malichernosťami sa brzdia.“ Mykol som plecami. „Len sa pozri na planétu teraz a pred vojnou. Nič sa nezmenilo, nezjednotili sa, neprestali riešiť konflikty násilím a podobne.“ Zovrel som ruku do päste.

            „Tak prečo tu strácaš čas? S portálmi by si mohol ísť, kam len chceš.“ Jej tón bol sladký ako med. Akoby so mnou súcitila.

            „Odísť odtiaľto by znamenalo vzdať sa, a to nie je môj štýl. Pochybujem, že by sa ľudia stali niekedy rozumní, no aj tak budem robiť, čo je v mojich silách, aby som to zmenil. Taktiež sa v tejto mase idiotov nájdu aj správni ľudia. Už len kvôli nim sa tu oplatí zostať.“ Ely v sebe dusila smiech. „Prečo sa smeješ?“

            „Ha-ha-ha.“ Spustila z plných pľúc. „Nie, nesmejem sa na tom, čo si povedal. Teda aj hej.“ Chytala sa za brucho.

            „Na čom sa teda smeješ:“ Povzdychol som si.

            „Povedal si človekovia:“ Ukázala na mňa. Prehral som si v hlave, čo som povedal a vážne som to povedal.

            „Ale čo je na tom také vtipné?“ Stále som nechápal.

            „Ešte predtým, ako ťa Ayra vyhľadala, sme sa stavili. Ona tvrdila, že keď bude hovoriť namiesto ľudia človekovia, tak ťa tým nakazí. Stalo sa!“ V tom jej úsmev z tváre zmizol. „Do kiloru!“ Znelo to ako nadávka. „Prehrala som stávku.“ Jej belasá tvár zbledla. „Teraz jej budem musieť robiť týždeň slúžku a ona má všade neporiadok. Teda ona to volá neorganizovaný poriadok, no je to jednoducho bordel!“ Prskala a prekračovala na mieste. „Ale,“ prižmúrila oči a zadívala sa na mňa, „čo ak by sa to nedozvedela?“

            „Čo z toho budem mať ja?“ Začal som si šúchať bradu, akoby som premýšľal.

            „Na niečom sa isto dohodneme.“ Začala mykať obočím, aj keď ho nemala.

            „To ťa vyjde draho.“ Tváril som sa, že premýšľam, a pri tom som mal na prilbe široký úškrn.

            „Čo takto výmenou za minibotov?“ Vedľa nej sa zväčšil batoh a ona doň celá vliezla. Po pár minútach z neho vyskočila a rozovrela dlane. Nič v nich však nebolo. „Čo ty na to?“ Usmievala sa od ucha k uchu.

            „Ehm, čože?“ Poškriabal som sa za hlavou. Vytiahla z batoha lupu a podala mi ju. Potom som to zbadal. Malé kovové čosi, čo pripomínalo muchu.

            „Môžu byť tvoje oči a sú takmer neviditeľné.“ Škerila sa.

            „Hm, vyzerá to v celku dobre.“ Váhavo som mykol rukou. Popravde som bol z toho nadšený. Takáto hračka by sa mi hodila, no čakal som, či nemá ešte niečo v rukáve.

            „Celkom dobre?“ Líca sa jej nafúkli a vyzerala, že každú chvíľu vybuchne.

            „No nič také som ešte pred tým nevidel, takže si nie som istý, či to funguje.“ Pokračoval som chladným tónom.

            „Tak sleduj!“ Naštvane vyhodila minibota do vzduchu a pred ňou sa objavil displej. Bolo na ňom krásne vidieť, ako minibot lietal ponad nás. Video bolo veľmi kvalitné a Ely začala približovať a odďaľovať obraz. Bol som si istý, že tú hračku chcem.

            „Hm, vyzerá to vážne skvelé. Čo takto vymeniť sľub mlčania, plus to, že už nikdy nepoužijem slovo človekovia, výmenou za minibotov a aj niečo ďalšie. Keď budeš mať niečo, čo sa mi podľa teba hodí, tak mi o tom povieš. Dohodnuté?“ Podal som jej ruku.

            „Ja, Elyah Zlatomodrá, prijímam túto dohodu.“ Ťapla ma po dlani.

            „Hm, tvoje meno mi je nejaké povedomé.“ Zamyslel som sa.

            „Malo by byť. Je to jedna slávna Roltonka, ktorá umrela už veľmi dávno. Vybrala som si jej meno, lebo sa mi páčilo.“ Vybrala z batoha krabičku so stovkami minibotov a podala mi ju. „Ale nikomu moje meno nehovor!“

            „Spoľahni sa.“ Jemne som sa usmial. „Inak, kedy si Roltonci vyberajú mená?“

            „Pri narodení im ich dávajú rodičia.“ Zamyslene si balila ruksak a zmenšila ho.

            „Takže ty si sa dala premenovať?“ Pokračoval som.

            „Nie, také som si zvolila hneď na začiatku.“ Pripla si malý ruksačik k opasku.

            „Nechápem, Roltonci vedia rozprávať od narodenia?“ Ely sa prebrala zo zamyslenia a jej výraz sa zmenil.

            „Ehm, nebuď zvedavý!“ Rozbehla sa preč, akoby utekala pred odpoveďou. Tak rýchlo som ešte nikdy nikoho nevidel utekať. Mohol som ju dobehnúť, no musel by som použiť portály. Nechcel som však zisťovať niečo, čo nechcela povedať, a tak som ju nechal. Venoval som sa minibotom, a tomu, ako ich prepojiť s virtenom. Nebolo to vôbec ťažké. Stačilo len zadať, čo chcem a Many sa o všetko postaral. Taktiež som ich prepojil aj s prilbou, aby sa mi zobrazovala malá obrazovka hneď pred okom. Takto som si lepšie mohol chrániť slepé miesta.