Prišiel október a s ním aj babie leto. Teploty sa šplhali tesne nad dvadsať stupňov a bola škoda nevyužiť to. Hodiny som tak odučil mimo triedy. Bol tam síce ruch, ktorý prichádzal z ostatných skupín, ale nútil som tak špecialistov meditovať aj v nepriaznivejších podmienkach. Život však nebol len o škole a mojej neúspešnej snahe o vytvorenie casderu. S Niou sme podnikali výlety do celého sveta. Poobede sme si vzali glóbus a náhodne ukázali na miesto na mape. S portálmi a mágiu nebol problém stráviť západ slnka uprostred tichého oceánu alebo urobiť si piknik nad aktívnou sopkou. Bola to sranda a napätie tomu dodávalo iskru.

            „Čo bude s nami ďalej?“ Dívali sme sa na hviezdy a ležali vedľa Viktóriiných vodopádov.

            „Čo tým myslíš.“ Obrátil som sa k Nii.

            „Povieme niekedy svetu, že sme spolu, a ak áno, čo potom?“ Premýšľala nahlas.

            „Premýšľal som nad tým, no netúžim po tom, aby to svet vedel.“ Nia zbledla. „No aj tak si ťa raz chcem vziať.“ Otvorila ústa, no nič nepovedala. „Len pred tým, musím ešte niečo urobiť.“

            „A čo také?“ Prevalila sa na mňa.

            „Až porazíme Mirnilčanov, tak sa môžeme vziať, teda, ak budeš chcieť.“ Usmial som sa.

            „No to môže trvať roky.“ Ľahla si na mňa celou váhou, no aj tak bola ľahká ako pierko.

            „Veď si nesmrteľná a ja tiež. Večnosť ti nestačí?“ Podoprela si hlavu, akoby premýšľala, zatiaľ čo lakťou mi tlačila na hruď.

            „Hm, večnosť je príliš dlhá doba.“ Klepkala si prstom po brade. „Čo takto na desať rokov, akoby na skúšku?“ Uškrnula sa.

            „Som rád, že to vidíš rovnako ako ja.“ Doširoka som sa usmial.

            „Ty jeden!“ Udrela ma päsťou do hrude. „Nesprávna odpoveď!“

            „Takže len na päť rokov?“ Opýtal som sa neisto.

            „Len si rob srandu. Takú sexi babu by chcel každý.“ Vstala a predviedla sa mi v plnej paráde. „Sexi zadok,“ dlaňami postupovala od zadku vyššie. „Šťavnaté broskyne,“ priblížila sa k prsiam a zatriasla nimi. „A nakoniec milá tvárička.“ Prešla po jej hebkej tvári a zažmurkala modrými očami, pričom jej cez tvár prepadol prameň blonďavých vlasov.

            „Telo máš sexi, to musím uznať, ale tá povaha...“ Skrivil som ústa.

            „Čo je s ňou?“ Hodila sa na mňa, no teraz vážila snáď tonu. Cítil som, ako mágiou zvýšila svoju váhu.

            „Ale nič, je skvelá.“ Vyšlo zo mňa dusivým tónom.

            „Tak sa mi to páči.“ Uškrnula sa a behom chvíľky bola ľahká ako pred tým. Zošmykla sa vedľa mňa. „Ale čo urobíme s tebou?“

            „Ako to myslíš?“ Konečne som sa mohol nadýchnuť.

            „No vieš, ja som sexi celá, ale u teba je to také všelijaké.“ Uškrnula sa. „Neuvažoval si nad tým, že keď sa vieš zmenšiť, tak... či by sa isté z tvojich partií nemohli naopak zväčšiť?“

            „Vieš, že som nad tým už uvažoval?“ Nia sa ku mne naklonila. „Dokonca som to aj skúšal, no nešlo to. Zmenšovanie je funkcia virtenu, a tak sa dá zapnúť a vypnúť. No zväčšovanie vo virtene neexistuje, zatiaľ.“ Pousmial som sa. „No aj tak, ak by som si zväčšil to, na čo myslíš, aký by to malo zmysel? Nezvládaš ani to, čo tam je teraz.“ Vyškieral som sa od ucha k uchu.

            „Neviem, kto tu fňukal, že už nechce ďalšie kolo!“ Odfrkla Nia.

            „Ja viem, bola si to ty.“ Obrátil som sa k Nii a opatrne som sa prevalil až na ňu. Nežne som ju pobozkal a obaja sme znovu dostali chuť.

            V polovici mesiaca boli vyhlásené doplňovacie voľby do rady starších. Tjaša sa už takmer zotavila, no odmietla ďalej zotrvať vo funkcii. Namiesto toho jej Wendy našla prácu v légii. Učila deti stratégii a plánovaniu, nakoľko s tým mala skúsenosti a aj jej aura ju na to predurčovala. Každopádne sa tak do rady volili hneď dvaja členovia. Keďže museli byť doplnení špecialistami, tak na kandidátke nebolo veľa mien. Okrem mňa sa prihlásila aj Valkýra, ktorá zrejme chcela napraviť otcove chyby. Igor bol ďalší, ktorý sa prihlásil, ale bolo to skôr z frustrácie nad jeho aurou. Voľby sa mali konať koncom mesiaca, a tak som mal ešte posledné týždne pokoj od politikárčenia.

            „Ozaj,“ vytiahol som kúsok papiera, „Čo to je?“ Sedel som v jedálni a obedoval spolu s Wendy. Nia mala nejakú prácu v hlavnom meste, a tak sa k nám nepridala ako obvykle.

            „Ukáž.“ Podal som jej papier. „No predsa pozvánka na Lacov turnaj špecialistov.“ Riekla, akoby to mala byť jasná vec.

            „Takže stále organizuje tieto turnaje?“ Vrátila mi pozvánku.

            „Nielen to, je z neho teraz veľký boháč.“ Uškrnula sa. „To si nevedel?“ Pokýval som hlavou. Od oslavy som ho nestretol, a tam sa akosi nezmienil o tom, čo robí. „Zatiaľ, čo my sme po vojne budovali nový svet, on si šiel vlastnou cestou. Organizoval nielen zápasy špecialistov, ale snažil sa aj obnoviť Olympijské hry. Tak ako všetko aj toto sa rodilo ťažko. Nia mu však pomohla. Videla v tom potenciál a výmenou za časť ziskov, ktoré idú na školu, mu vystavala štadióny. Neskôr brala aj žiakov, aby jej pomáhali a trénovali tak výrobu veci. Takto sa Laco dostal k asi päťdesiatke veľkých štadiónov, na ktorých sa organizujú rôzne športové turnaje. V máji sa dokonca konali prvé Olympijské hry po vojne. Účasť sa nedala porovnať s tou predvojnovou, no aj tak to bol veľký úspech. Od vtedy šla jeho kariéra rapídne nahor a my sme získali dobrého sponzora.“ Usmiala sa.

            „Takže z neho sa stal boháč?“ Začal som sa smiať z plných pľúc. Nikdy by mi nenapadlo, že sa to stane.

            „Život je už raz taký.“ Aj Wendy sa začala smiať. „Z vtipkára, ktorý vytáčal svojich veliteľov, sa stal milionár.“

            „A čo s tou pozvánkou?“ Pozrel som sa na kúsok papiera.

            „Občas nám ich pošle a my súhlasíme. On získa divákov a my podiel.“ Mykla plecami. „Okrem školy financuje aj výskumné centrum.“

            „To je kde?“ Počul som o ňom prvýkrát.

            „Je v Prízračnom meste. Väčšina ľudí, ktorí tam teraz bývajú, sú vedci alebo ich ochranka.“ Pokračovala.

            „Čo tam vlastne skúmate? A prečo si mi to nepovedala skôr?“ Nechápavo som kýval hlavou.

            „Nepotreboval si to vedieť.“ Uškrnula sa. „Nielen ty máš svoje tajomstva.“ Zo stola s pudingom si priviala ďalší pohár. „Zatiaľ tam len skúmajú, ako využiť našu techniku tak, aby prenikla ich štítmi. Upravujú tanky a lietadlá, no snažia sa vymyslieť aj vlastné výtvory. Poslala som im aj Gabrielov výskum, snáď to k niečomu bude.“

            „To sa asi nebude nepáčiť mimozemšťanom.“ Zamyslel som sa.

            „V centre pracujú aj mimozemšťania. Spočiatku nesúhlasili, no keď som im vysvetlila, že minulosť aj tak nezmenia a bola by škoda zahodiť, čo zistil, tak súhlasili.“ Pustila sa do čokoládového pudingu a viac mi nepovedala.

            Hneď na druhý deň som sa tam šiel pozrieť. Veliteľ výskumu sa volal Richard a previedol ma celým komplexom. Mali tu mnoho budov a skúšobných priestorov, kde testovali zbrane. Wendy mala pravdu. Väčšinou len upravovali alebo zdokonaľovali techniku, ktorú sme už použili. Tanky boli upravené tak, aby vystreľovali zhluky šípov, ale aj plynové granáty. Helikoptéry a lietadlá mali bomby s padákmi, ktoré dokázali preniknúť štítom. V niekoľkých budovách vyvíjali aj nové zbrane. Pozorovaním toho, ako funguje magický štít zistili jeho povahu. Magický štít vytvára okolo nositeľa virtenu tenkú vrstvu mágie. Podobá sa vodnej hladine. Pokiaľ niekto vkráča do vody, tak sa hladina prehne a dotyčný sa môže ponoriť. No ak dopadnete na vodnú hladinu vysokou rýchlosťou, tak vás zabije jej odpor. Rovnaký princíp fungoval aj pri magickom štíte. Rýchlo letiace predmety narazili na tenkú bariéru, ktorá ich zničila. Táto myšlienka mi však vnukla nápad, ako vytvoriť casder. Prehliadka však ešte neskončila, a tak sme pokračovali. To, čo ma najviac zaujalo, bol generátor, ktorý napodobňoval magický štít. Bol slabý a zatiaľ len prototyp, no aj tak to bol úspech. Ďalšou skvelou vecou boli rakety, ktoré tesne pred kontaktom s magickým štítom náhle spomalili, a tak ním prenikli. Testy však zatiaľ neboli úspešné. Prehliadka pokračovala a ja som stretával veľa Galbotov. Boli silní a v celku múdri. Pomáhali vedcom v oboch smeroch. Po chodbách sa však prechádzali aj Roltonci. Richard mi vysvetlil, že technike veľmi nechápu, ale pomáhajú im s pochopením mágie. Prehliadka trvala do neskorého večera, ale konečne to bolo niečo, čo zaujalo aj Manyho. Celý čas mi sedel na ramene a vypytoval sa vedcov, ako čo funguje. Bolo to po prvýkrát za posledné týždne, čo bol pri mne. Odkedy sa mohol voľne pohybovať, preskúmaval svet a na mňa už čas nemal. Nejako ma to však netrápilo. Bol som rád, že si rozširuje obzory.

            Do légie som sa vrátil plný nových vedomostí. Richard mi dovolil stiahnuť si všetky ich výskumy. Taktiež ma požiadal, aby som si ich prešiel a v prípade, že mi napadne nejaké vylepšenie, tak som mu ho mal poslať. Mal tam veľa schopných ľudí aj neľudí, no chýbali im skúsenosti z boja. Nemal som dôvod nesúhlasiť a tešil som sa aj na to, keď si podrobnejšie prezriem výskum, no ešte pred tým som chcel niečo vyskúšať. Šiel som na jednu z tréningových plôch a sústredil som sa na casder. Predstavil som si magický štít ako vodnú stenu, ktorá chráni hranicu portálu. Po prvýkrát v živote sa predo mnou objavil portál s ochrannou bariérou. Od radosti som takmer vyskočil. Prebehol som portálom na druhú stranu. Ocitol som sa len meter od prvého portálu. Vzal som do ruky kameň a prehodil ho skrz portál, ten sa však odrazil naspäť. Prvý test bol úspešný, no už bola takmer tma. Sústredil som sa ešte raz a vytvoril portál do neďalekej rieky. Bariéra nič neprepustila. Preletel som na druhý koniec portálu a videl som, ako voda naráža do portálu, no nepreniká doň. Casder bol ako veľký kameň, okolo ktorého obtekala rieka. Sústredil som sa na jeho zrušenie a šlo to absolútne bez námahy. Bol som nadšený, že sa mi to podarilo.