Sedel som v tmavej miestnosti a jediné, čo ako tak osvetľovalo okolie, bola blikajúca správa od Ayry. Nástenka, regály plné kníh, Many, dokonca aj svetlo v miestnosti zmizlo. Nevedel som, čo sa deje. Prešlo niekoľko hodín a ja som stále spracovával všetko, čo sa stalo. Nemohol som uveriť, že Banshe bola Ayra. Nechápal som, prečo mi potom pomáhala a či vôbec to, čo spravila, bola pomoc. Mohol som len hádať, čo sa teraz dialo vo svete. Cez náhľad do reality bolo vidieť len tmavý odtieň kameňa, ktorý obklopoval moje telo. Začal som premýšľať, či to neurobila schválne, aby ma odstrihla od zvyšku sveta. Zatiaľ čo ja som sa nemohol ani pohnúť, oni mohli pokračovať vo vojne. Okrem týchto myšlienok sa k všetkému pridala aj nepríjemná žiara z pulzujúceho červeného kameňa v mojej hrudi. „Optikor,“ prebehlo mi mysľou. Tak tento kameň pomenovala Ayra. Odrazu sa rozsvietili svetlá v podvedomí. Nikdy pred tým som si neuvedomil, že tu boli, pretože vždy bola miestnosť plná svetla. Keď človek nevidí, ako sa niečo zapína a vypína, tak si ani neuvedomí, že to tam je.

            Svetlo ma prebralo z myšlienok. Obzeral som sa okolo seba, no nič som nevidel. Všetko, čo som doposiaľ v mysli vytvoril, bolo preč. „Many, si tu?“ Opýtal som sa do prázdna, no žiadna odpoveď neprišla. Zahľadel som sa na správu od Ayry a zvažoval som, či si ju vôbec mám prehrať. V tom sa na jednej zo stien vytvorila moja nástenka. Preškrtaná a mnohokrát pozmeňovaná rôznymi farbami. Hneď na to sa objavilo niekoľko regálov s mojimi návrhmi a knihami. Po chvíľke sa objavili ďalšie a ďalšie. Vyzeralo to, ako keď sa v počítači spúšťa nejaký program, no počítač ho nezvláda spustiť naraz, a tak to ide po menších častiach.

            „Som tu.“ Ozvalo sa odnikiaľ.

            „Čo sa deje? Prečo si mi neodpovedal hneď?“ Opýtal som sa Manyho, no odpoveď neprichádzala. Miestnosť sa však aj naďalej zapĺňala.

            „Neviem presne, vyhodnocujem situáciu.“ Trvalo dobrých pár minút, než som dostal odpoveď.

            „V poriadku. Mám však pocit, že za to spomalenie môže kúzlo skamenenia. Spomalilo nielen výboje energie Optikoru, ale aj tvoje reakcie.“ Odpovedal som mu, aj keď som neočakával, že mi hneď odpovie. „Skús to nejako vyriešiť, ja si zatiaľ pozriem správu od Ayry a snáď sa dozviem, o čo tu ide.“ Správu som ešte nikdy nedostal, a tak som si nebol istý, ako ju otvoriť. V minulosti stačilo pomyslieť na to, čo som potreboval a Many to vyhľadal. Tentokrát mal však dosť práce s inými vecami, a tak som vyskúšal iný postup. Pristúpil som k obrazovke a dotkol som sa blikajúceho upozornenia. Na čiernej obrazovke sa začal prehrávať akýsi zaznám, akoby z videokamery.

            „Zdvihni virten vyššie.“ Ozval sa Ayrin hlas a následne sa objavila aj jej tvár. „Začni nahrávať, keď ti dám znamenie.“ Pokračovala.

            „Už nahrávam.“ Ozval sa neznámy hlas spoza kamery.

            „Och, dobre.“ Ayra si zložila kapucňu a rýchlo si upravila vlasy. „Milý, blbý gropko!“ Riekla naštvane. „Keďže si nedáš povedať, a k tomu si začal zabíjať Minilčanov ako zmyslov zbavený, tak si ma donútil ku zmene plánu. Čiže je to len tvoja vina, že si v tejto šlamastike! Pri tom som riskovala odhalenie, keď som sa ťa snažila lepšie usmerniť, ale ty nie! Musel si proste všetko urýchľovať!“ Čertila sa.

            „Ayra, prejdi k veci, bolí ma už ruka!“ Prerušil ju neznámy hlas.

            „No dobre!“ Zhlboka sa nadýchla. „Ako som už vravela, musela som urýchliť môj plán. Optikor, ktorý máš teraz v psychickej zbroji, nie je zbraň v pravom slova zmysle. Mirnilčania ho získali pri dobití mojej planéty a ja som ho potrebovala dostať do teba. Jedine ten, kto dokáže vytvoriť psychické brnenie, ho dokáže zvládnuť.“ Zhodila zo seba plášť a pod ním bolo snehovo-biele brnenie pretkané sieťou červených vlákien. Všetky vlákna sa zbiehali do jediného červeného bodu uprostred hrude. „Dôvod, prečo som ti ho nemohla len tak dať, je ten, že pracujem pre Mirnilčanov, no zároveň pracujem na ich zničení. Takto som užitočnejšia, ako keby som Optikor ukradla a pridala sa k vám. Viem, že mi zrejme neveríš, že som na tvojej strane, a preto som si pripravila niekoľko dôkazov. Po prvé, toto je Ely.“

            „Ahoj.“ Kamera sa otočila k Roltonke. Bolo vidieť len jej svetlomodrú hlavu, veľké smaragdovozelené oči a strapaté purpurové vlasy. Vedľa hlavy sa črtala mávajúca rúka.

            „Ely na teba dozerala vždy, keď som ja nemohla.“ Spustilo sa ďalšej video. Rozpoznal som na ňom hradby Svidníka, a to ako zabíjam Mirnilčanov. Tiež som na ňom zbadal, ako sa zjavovala a mizla na rôznych miestach. Pomocou magických zbraní zabíjala lukostrelcov na veži a aj pár vojakov na hradbách. Vtedy mi to začalo dávať zmysel. Nepamätal som si, že by som ich zabil až toľko, ako tvrdila Wendy a mal som pravdu. Kryla mi chrbát, aj keď som stále nevedel, prečo presne. Hneď na to sa spustilo ďalšie video. Sedel som v kaluži krvi na povale jedného zo svidníckych domov. Bol som v bezvedomí, no na zázname som videl, ako si Ayra zobrazila sken môjho tela a opravila tie najvážnejšie zranenia. Ďalšie video ukázalo boj o vojenskú základňu. Na nej som si všimol mŕtvych Mirnilčanov v lese, ktorých zabila Ayra tesne pred tým, ako ma chceli prepadnúť odzadu. Taktiež v tom zmätku zabila pár z ich mágov. Neveril som vlastným očiam.

            „Ako vidíš, stále som na teba dozerala alebo lepšie povedané, Ely na teba dozerala. Neustále ti bola v pätách, aj keď mala čo robiť, aby za tebou stačila.“ Náhle sa kamera otočila na Ely.

            „Takmer som umrela, keď som ťa naháňala!“ Zahromžila päsťou, no podľa toho, čo som videl, bola ešte dieťa.

            „Aspoň si si zlepšila kondíciu Ely.“ Ayra sa uškrnula. „Ale v skratke, pretože som sa už veľmi rozhovorila a nemám veľa času... Skamenenie by malo trvať približne štyri pozemské roky. Dovtedy sa prepojíš s Optikorom a plne využiješ jeho silu. Správa obsahuje aj všetko, čo som doposiaľ stihla preložiť. Predpokladám, že sa budeš trošku nudiť, lebo tie štyri roky sa s kompresiou času zmenia na štyristoosemdesiat rokov. Keď prirátam spomalenie v dôsledku skamenenia.“ Začala si v mysli prepočítavať. „Bude to tak šesťsto rokov, plus-mínus.“ Neurčito mykla rukou. „Každopádne si za to môžeš sám!“ Mykla hlavou a kamera sa vypla.

            „Skoro by som zabudla!“ Na obrazovke sa znova objavila Ayra. „Ely ti vytvorila cvičný program pre virten. Vloží sa do virtenu automaticky po skončení videa. Program alebo lepšie simulácia, ti bude slúžiť na tréning mágie v mysli. Všetko sa v simulácii bude správať, akoby to bolo naozaj, len sa pri tom nemôžeš zabiť.“ Pregúlila očami a video sa vyplo. Hneď na to sa objavil menný zoznam. Všetko to vyzerali ako knihy a poznámky. Na samom konci svietil nápis „Tréning mágie pre gropka.“ Čakal som či sa niečo bude diať, no nič sa nestalo. Klikol som teda na názov a objavilo sa varovanie: „Neznámy program.“ Pod ním svietili možnosti integrovať a odmietnuť. Nad ikonkou integrovať poskakovala malá postavička pripomínajúca Ayru. Nedočkavo sa krútila okolo ikonky a ukazovala, nech to odkliknem. Ani neviem prečo presne, no odklikol som to.

            Na čiernej obrazovke sa objavila pomaly sa vyplňujúca lišta. Postavička Ayri netrpezlivo pobehovala po lište a občas spravila nejakú grimasu. Inštalácia alebo ako som to mal nazvať, trvala dosť dlho. Many sa mi vôbec neozýval, a tak jediným spestrením samoty bola vtipne naprogramovaná malá postavička. Občas z nudy zaspala v nevyplnenej časti lišty, až kým ju výplň nedobehla a nezačala ju tlačiť. Postavička vtedy nadšene vyskočila, no akonáhle zbadala, že koniec je ešte ďaleko, vyskočila na lištu a smutne sedela. Inokedy sa jej v ruke vytvorila malá loptička, ktorú si hádzala o okraje obrazovky. Čo ma však prekvapilo, bolo, že občas tá loptička vyletela z obrazovky do priestoru. Postavička vtedy začala poskakovať a dožadovať sa svojej loptičky. Musel som jej ju zdvihnúť a hodiť  ju naspäť do obrazovky. Keď to malá Ayra videla, začala nenápadne hádzať loptičku do mňa vždy, keď som sa obzrel. Nechápal som, ako to bolo možné, ale bavilo ma to.

            „Konečne.“ Odfrkol som, keď sa program úspešne nainštaloval.

            „Súhlasím.“ Ozval sa Many.

            „Ty už reaguješ v reálnom čase?“ Vypleštil som oči.

            „Program obsahoval... aj neznámy druh mágie..., ktorá čiastočne ruší... účinky skamenenie.“ Odpovedal s menšími prestávkami. „Nie je... to ešte... úplne dokonalé,... ale lepšie..., ako to bolo.... pred tým.“

            „Aj tak je to super. Aspoň tu nebudem musieť byť šesťsto rokov sám.“ Odľahlo mi.

            „Po prepočte to... bude len... šesťstodvadsaťštyri rokov,... pričom v realite.... ubehnú štyri roky... dva mesiace a... pätnásť dní. Neodporúčam skoršie... prebudenie.“ Pokračoval prerušovaný hlas.

            „Aj tak to bude dlhá doba.“ Kútikom oka som si všimol poskakujúcu Ayru nad tlačidlom spustiť.

            „Súhlasím,... ale máte čas... trénovať.“ Odvetil mi Many, zatiaľ čo som kráčal k obrazovke. Dotkol som sa tlačidla spustiť. V miestnosti sa vytvorili čierno-červené dvere. Ich rám lemovalo ovocie z Ayrinej planéty. Samotné dvere mali na sebe výjavy, ktoré mi nič nehovorili. Z kontextu som pochopil len to, že šlo o Ayru a jej planétu. Pravdepodobne to bolo niečo z jej detstva a života pred príchodom Mirnilčanov, no istý som si nebol. Každopádne som prikročil k dverám, za ktorými bol len vzduch. Pootočil som kľučkou a otvoril ich. Za nimi sa rozprestierala krajina, v ktorej ma už čakala postavička Ayry, rovnaká, aká pobehovala po obrazovke pri inštalovaní, len v životnej veľkosti.