Piesočná brúska skončila a Khalid mohol pokračovať. Do tmy už zostávalo len niekoľko hodín. Tahu sa šiel poobzerať po oáze a neďaleko od nich jednu našiel. Na noc sa v nej utáborili a Tahu mu opäť ukázal démona. Dohnali ho. Jabril musel byť niekde pred nimi, deň možno dva cesty.

„Prečo ťa vlastne zavrel do truhlice?“ Khalid ležal na deke a studený vzduch ho príjemne chladil na tvári.

„Pretože som často utekal.“ Pousmial sa Tahu.

„Utekal? Ako môže duch utiecť?“

„Aj keď som len duch, môžem sa dotknúť lampy.“ Tahu sa zaškeril. „Párkrát som sa do lampy poriadne oprel a vypadol som z voza. Chcel som Jabrila zastaviť, no vždy ma našiel a nakoniec ma radšej uzamkol.“

„Zavrel a roztavil zámok. Musel si byť riadne číslo.“ Khalid sa usmial, no Tahu zosmutnel.

„Radšej sa vyspi. Možno už zajtra dobehneme Jabrila.“ Tahu zmizol v lampe a Khalid pochopil, že povedal zrejme niečo, čo nemal. Nevedel, čo by to mohlo byť. Nechcel to radšej zisťovať, a tak poslúchol ducha a šiel spať.

Na ďalší deň večer dorazili k mestu. Kôň by bol podozrivý pri dieťati, a tak sa radšej utáborili kúsok od mesta za jednou z dún. Khalid pochyboval, že by sa im podarilo dohnať Jabrila tak skoro, no zmýlil sa. Hneď, ako sa zotmelo, voz plný lámp vyšiel spoza hradieb a z neho vystúpil Jabril.

Tahu naňho naliehal. Chcel, aby voz aj s nákladom ukradol. Tak by vzal všetkých preč a mohol by ich vypustiť von. Khalid dúfal, že v niektorých lampách bude aj jeho rodina alebo aspoň jej časť, a tak nestrácal čas. Pod rúškom noci a v čiernom oblečení sa zakrádal k mestu. Tahu, lampa a kôň zostali za dunou. Bolo lepšie, ak šiel sám. Bol už pri voze. Opatrne vykukol spoza dvoch pokojných koní a sledoval, ako Jabril netrpezlivo čaká pred bránami. Pobehol kúsok a vyskočil na voz. Chystal sa chytiť opraty, no zhrozene zistil, že tam žiadne neboli. V tom pocítil, ako ho ktosi schmatol a zhodil na zem. Pri dopade na zem mu spadol turban z hlavy a Jabrilove temné oči sa zaborili do  tých Khalidových.

„Ja som to vedel! Ty sopliak jeden!“ Napriahol sa s palicou a udrel, na čo vydal Khalid kvílivý zvuk. „Kde je?! Kde je Tahu?!“ Udieral a udieral.

„Nič ti nepoviem! Ty bastard, ktorých chytá duše.“ Pri týchto slovách Jabril stuhol.

„Takže to ti Tahu natlačil do hlavy?“ Sklonil palicu k zemi. „Tlačil ti, že chytám duchov a týram ich?“ Sklonil sa ku Khalidovi. „A povedal ti aj to, že nie si prvý, ktorého takto poštval proti mne? Povedal ti aj to, že je džin a môže ti splniť akékoľvek želanie?“ Khalida Jabrilové slová prekvapili, no potom si spomenul na svojich rodičov.

„Ty si zabil mojich rodičov a ukradol si im duše!“ Vyštekol.

„Čože? Nemôžem ukradnúť žiadnu dušu, ktorú by som zabil. Chytám len tie, ktoré umreli v mestách a dávam im šancu stať sa džinom. Takto môžu očistiť svoje duše a ísť ďalej. So smrťou tvojej rodiny nemám nič.“ Jabril si zložil turban, spod ktorého vykukla milá tvar mladého chlapa. Usmieval sa na Khalida a temnotu v jeho očiach nahradila ľútosť za jeho stratou. „Je mi ľúto tvojej rodiny.“ Podal mu ruku, aby mu pomohol vstať. „No ja s tým nemám nič spoločné. Tahu si takéto veci vymýšľa neustále, a preto som ho zavrel do truhlice. On je džin, ktorý sa vyžíva v zle, a v tom že niekomu ublíži. Veď vyber lampu a privolaj ho. Uvidíš, že si to všetko len vymyslel.“ Jabril prekrížil ruky a čakal.

„Prečo by mi klamal?“ Zarazil sa Khalid. „Čo by tým získal?“

„Získal by tým to, že si sem prišiel a zadržal si ma. Démon, ktorý požiera duše je už blízko, a ak im nedám šancu ako džinom, tak budú naveky zatratení.“ Jabril vzal kovovú lampu do ruky a z amuletu na krku do nej preniesol ducha. Tá ale zostala naďalej kovová.

„Nemala by sa zmeniť na bronzovú?“ Jabril odkladal lampu medzi ostatné. Milo sa na Khalida usmial a odpovedal.

„Na bronzovú sa lampa zmení až vtedy, keď sa duch zmení na džina. U každého to trvá rôzne dlhý čas. Dokonca, ak chytíš čistú dušu, lampa sa zmení na zlatú.“ Jabril pri tejto otázke nezaváhal, na rozdiel od Tahua. Khalid si to dobre všimol a pochybnosti v ňom začali rásť.

„Takže Tahu je džin?“ Opýtal sa opatrne.

„Presne tak.“ Jabril mu položil ruku na rameno. „A ak mu dáš prianie presne podľa formulky: Prajem si od džina... tak ti splní želanie.“ Usmial sa. „Nechcel by si bohatstvo? Mohol by si mať honosný dom plný sluhov, a keď trochu podrastieš aj plný hárem krásnych žien.“ Premeral si chlapca pohľadom.

„Chcel by som späť svoju rodinu.“ Khalidovi vyhŕklo niekoľko slz.

„Je mi ľúto chlapče. Také niečo nedokáže nik. Akonáhle sa duša dostane na druhý svet, už sa nedá privolať späť.“ Jabril smutne pokrútil hlavou. „Je mi to naozaj ľúto, no ty si prežil, a to je zázrak. Môžeš žiť šťastne. Stačí využiť priania.“

„Vážne môžem?“

„Len si to uži. Tahu mi priniesol už veľa problémov. Dúfam, že ti prinesie šťastný život a on nájde pokoj na druhom svete.“ Jabril mávol rukou a zamieril späť k hradbám.

Khalid bol naštvaný, ale aj trochu šťastný. Vrátila sa za dunu. Chcel Tahuovi vynadať a hneď na to si aj vybrať svoje priania. Naštvane pošúchal lampu a hneď z nej vyšiel džin.

„Kde máš voz?“ Vyštekol duch.

„Ty jeden hnusný, blbý...“ V ten moment mu nenapadli ďalšie nadávky. „Narozprával si mi historky o tom, aký je Jabril zlý a podobné nezmysly. Pritom si džin, ktorý vie splniť priania a on je len obyčajný chudák, ktorý sa snaží pomáhať dušiam, aby ich nechytil démon.“ Khalid zúrivo prekračoval z miesta na miesto. „Takže teraz to bude po mojom! Splníš moje prianie a basta!“

„Takže ty si mu nato skočil?“ Tahu sklamane pokrútil hlavou. „Ty si mu uveril, že on dušiam pomáha, a ktovie čo ďalšie.“

„Povedal mi o tebe. O tom, ako si utekal a huckal ľudí proti nemu. Povedal mi...“

„Povedal ti aj o tom, čo sa s nimi stalo?“ Džin sa zväčšil do ľudských rozmerov. „Boli traja, Amid, Khira, Rakon a on ich všetkých zabil. Zabil ich, pretože, keď im hovoril tie nezmysly, ktoré hovoril aj tebe, vybrali si lampu a on tak videl, kde som. Zabil ich, vzal moju lampu a vychutnával si to, že musím žiť s ich krvou na rukách.“ Prísne sa na Khalida zahľadel. „Vravel som im, aby ma niekde ukryli, no nepočúvli. Ak by si ma nenechal tu, zabil by aj teba a mňa by znovu zavrel, aby som trpel. Takto ale nevedel, kde som, a preto ťa nezabil. Povedal ti, aby si si niečo prial, pretože mám už len jedno jediné prianie. Akonáhle by som bol preč, on by mohol pokračovať nerušene v práci.“

„Ty mi klameš! Nechceš, aby som si niečo prial.“

„Klamem? Pozri sa na mesto. Kde je Jabril?“ Khalid sa neochotne pozrel ponad dunu. Voz a Jabril boli preč.

„Teraz už vie, že po ňom ideme. Už ho nikdy nedostihneme, a to všetko preto, že si uveril tomu hadovi!“ Karhal ho Tahu.

„Prečo si mi nepovedal celú pravdu?“ Khalid sa na džina prísne pozrel. Mohol sa tomu všetkému vyhnúť, keby to vedel od začiatku. „Prečo si mi nepovedal, že mojich rodičov nechytil?“

„Pretože som si myslel, že by si mi potom nepomohol. Nemal by si na to žiaden dôvod.“ Tahu zosmutnel. „Alebo by si chcel vymrhať posledné želanie na nejakú blbosť, a to som nesmel dopustiť. Bol som to ja, kto mu musel splniť prianie, v ktorom získal amulet na vytváranie džinov. Ja som mu dal k tomuto všetkému kľúč a nezastavím sa, kým svoju chybu nenapravím.“

„Pretože chceš byť spasený?“

„Nie,“ mávol rukou, „nepresvedčil som ho, aby konal dobré priania. Moja duša je už zatratená. Chcem len, aby duše tých chudákov, ktorých chytil kvôli mne, mohli dosiahnuť pokoj.“

„Ale veď aj oni konali zlo.“ Začudoval sa Khalid. Ak Tahu naozaj hovoril pravdu, čomu Khalid ani nevedno prečo veril, tak museli urobiť aj zlé priania a ich duše boli stratené.

„Viem, no ak by sme mali voz a amulet, možno by sme zistili, ako im pomôcť.“ Tahu sa díval na mesto. Jabril sa vytratil a zostali po ňom len koľaje, ktoré vystál jeho voz.

„Tak teda dobre. Znovu sa za ním pustíme, a tentokrát už uspejem. Sľubujem.“ Khalid položil ruku na džinovo rameno. Pred tým, keď ním Tahu prešiel, cítil chlad. Teraz pocítil smútok. Vedel tak, že mu môže veriť.

„Žiadne znovu už nebude. Už ho nechytíme.“

„Veď odišiel pred chvíľkou. Nemôže byť ďaleko.“ Začudoval sa Khalid.

„Zabudol si, že má mnoho džinov. Teraz, keď vie, že po ňom ideme, nebude riskovať. Istotne použil džina a môže byť na opačnom konci sveta.

„Tak budeme sledovať démona.“ Tahu pokrútil hlavou.

„To by trvalo roky, možno aj desaťročia. Nechcem, aby si strávil celý život tým, že budeš napravovať moje chyby. Je čas využiť posledné želanie.“

„To potom ale umrieš a démon ťa pohltí?“ Khalid sa neisto opýtal a Tahu prikývol. „Musí byť iný spôsob.“

„Ver mi, že nie je. Za tie tri desaťročia som už skúšal kadečo. Niekedy mám dokonca pocit, že ma nechával uniknúť schválne, aby sa pobavil na tom, koho privediem. Takú radosť mu už nespravím!“

„Si si tým istý?“ Khalidovi vyhŕklo niekoľko sĺz.

„Som si tým istý.“ Usmial sa a rukou mu utrel slzy. To bolo jediné, čo ako džin mohol reálne uchopiť.

„Takže, čo si mám priať? Aby Jabril umrel?“ Tahu pokrútil hlavou.

„Nemôžeš si to priať, pretože pri sebe nosí talizman, ktorý ruší každé prianie namierené na neho. Nemôžme ani oslobodiť ostatných džinov. Podľa pravidla by takéto prianie namierené proti inému džinovi nebolo možné. Skúšal som to a nič sa nestalo.“ Tahu sa zahľadel do Khalidových očí. „Môžem ti len získať pomoc a s nimi ho možno dokážeš zastaviť. Praj si celý jeho voz aj s lampami v ňom. Budeš tak mať množstvo prianí. Dúfam, že ich využiješ najlepšie, ako len vieš.“ Tahu sa usmial a o kúsok ustúpil. Khalid začal znovu plakať. Aj keď bol Tahu k nemu často zlý a nepríjemný, mal ho rád. Bol tak trochu ako jeho nová rodina alebo aspoň kamarát. Nechcel sa s ním rozlúčiť, no Tahu pokojne prikývol a usmial sa, aby ho upokojil.

„Prajem si od džina Jabrilov voz aj so všetkými lampami v ňom.“ Džin tleskol a voz aj s lampami sa objavil pred Khalidom. „Vyšlo to.“ Zaradoval sa, no keď sa lepšie pozrel, po Tahuovi nebolo ani stopy. Skúsil niekoľkokrát pošúchať jeho lampu, no nič sa nestalo. Odložil ju teda do batohu. „Neboj sa priateľu, nesklamem ťa.“ Vošiel do vozu a vzal bronzovú lampu. Pošúchal ju a vyšiel z nej džin ženských tvarov. „Koľko prianí ti zostáva?“

„Jedno.“ Dievča smutne sklopilo zrak. „Ukončí moje utrpenie.“

„Prajem si od džina, aby jej boli odpustené všetky hriechy a jej duša sa dostala do raja.“ Dievča sa odrazu usmialo a jej duch sa rozplynul. Všetky lampy vo voze sa rozžiarili a vo vzduchu bolo cítiť príjemnú energiu. Khalid prechádzal lampu za lampou. Každá, ktorej zostávalo posledné želanie, bola oslobodená rovnakým želaním ako pri tej prvej. Pravidlo hovorilo jasne. Nemohol použiť prianie proti inému džinovi, no nič nebránilo tomu, aby ho použiť na toho džina, ktorý želanie plnil. Pri tých, ktoré mali viac želaní, im Khalid vysvetlil, čo chce urobiť. Väčšina z nich s nadšením súhlasilo. Pár z nich ale chcelo slobodu, a tak im to splnil. Kovové lampy si vzal a čakal, kým sa z nich stanú džinovia. Už-už sa chystal vybrať sa za Jabrilom, keď si všimol, že v jednej z medzier v drevenej podlahe sa čosi zalesklo. Vylomil dosku a zbadal pod ňou zlatú lampu. „Čistá duša.“ Usmieval sa pri pohľade na vlastný odraz v tejto lampe. „Som zvedavý, ako sa postavíš tomuto Jabril!“