Písal sa rok tridsaťosem a do rodiny Zayna a Adary sa narodil ich prvorodený syn Khalid. Bol to začiatok ich spoločného života rovnako, ako keď pred tridsať ôsmimi rokmi zaviedli ich vodcovia nový kalendár a zmenili tým životy všetkých Arabov. Pre Zayna a Adaru bol ale tento dátum oveľa dôležitejší. Príchod Mohameda bol pre nich len výmysel, ktorý si medzi sebou šuškali obchodníci na dlhých cestách púšťou. Preto mnoho z nich nebralo zvesti o novom kalendári veľmi vážne. Khalid, čiernooký chlapec s niekoľkými vlasmi na hlave, bol ale tu. Bol reálny a každý ho videl. Videli ho hlavne obaja rodičia, ktorí sa naňho nevedeli vynadívať.

            Khalid sa narodil do rodiny obchodníkov. Putovali púšťou spoločne so zvyškom karavány a predávali najrôznejšie výrobky v stovkách miest. Zastavovali sa ale aj v osadách, ktoré mali sotva dvadsať obyvateľov. Väčšinu z nich tvorilo len pár domov a sady datľovníkov. Sady boli rozdelené plotmi zo suchej trstiny a medzi nimi sa tiahli úzke kanály, v ktorých tiekla voda z hôr. Teraz ale boli suché. Leto bolo v plnom prúde, a každý sa modlil za dážď.

            Karavána zastala, aby si nabrala vodu zo studne v dedinke s tromi domami. V tom sa Khalid vypýtal von, a tak tu zostali celú noc. Zayne takmer zmeškal narodenie prvorodeného, pretože zabehol do osady a predal pár mís a kovovú násadu na motyku. Keď ale začul krik svojej ženy, utekal ku karaváne.

            Hneď, ako sa Khalid narodil, Zayne hneď vedel, v čom bude jeho talent. Keď sa na malý moment Zayne otočil, aby poďakoval pôrodnej babici, Khalidova malá rúčka sa natiahla po Zaynovom opasku a mešec s peniazmi dopadol na zem. Až jemný náraz a štrnganie mincí upozornilo Zayna. Ten sa na čiernooké chlapča zadíval a z očí mu vyhŕklo pár sĺz. „Ty budeš celý po mne.“ Zaradoval sa.

            Zayne bol obchodník, no aj zlodej a podvodník. Vedel od ľudí vymámiť viac peňazí, a ak to nešlo, tak ich okradol trikom alebo šikovnými rukami. Aspoň si to myslel. Khalid ale dokázal odopnúť mešec bez toho, aby si to Zayne všimol. To na jeho otca urobilo veľký dojem, aj keď bolo pravdepodobnejšie, že si mešec zle pripol, keď sa ponáhľal k manželke. Pri behu sa mešec uvoľnil ešte viac a po dotyku Khalida sa jednoducho vyšmykol z opasku. V tom momente to ale Zayne nevidel. Bral to ako znamenie od Boha.

            Khalid rástol a liezol svojím rodičom poriadne na nervy. Neustále len plakal. Natriasanie vo voze spolu s prašným vzduchom, ktorý zvírili vozy, kone a ťavy, to len zhoršovalo. Iba keď dorazili do mesta, Khalid prestal plakať. Nevedno prečo, mestá a davy ľudí ho ohurovali natoľko, že zabudol na jeho prácu, čo by sirény karavány.

            Keď mal Khalid dva roky, narodilo sa Zaynemu a Adare ďalšie dieťa. Tentokrát to bola dcéra. Khalida pomenovali po Zaynovom otcovi a dcéra dostala meno po Adarinej matke Rane. Malá Rana zdedila Adarine zelené oči a aj jej pokojnú povahu. Adara bola rozvážna a dávala prednosť poctivým obchodom. Dúfala, že jej deti budú rovnaké. Preto, keď počula, že ich chce Zayne učiť krádežiam a podvodom, bola zásadne proti. Aj keď v tom čase nemalo slovo ženy nejaký veľký význam, slovo manželky bolo iné. Akonáhle sa chopila náradia na varenie, Zayne stuhol. Netušil, či sa ide chystať obed alebo, či niečím naštval Adaru. O čo viac bola pokojná, o to silnejšie dokázala vybuchnúť.

            Adara by nechala Zayna, aby naučil syna to, čo vie. Obávala sa ale toho, že zdedí jeho povahu. Peniaze, ktoré by pri krádežiach získal, by sa im zišli. Zayne bol ale neustále roztrasený, a tak trochu bojko. Triky ako oklamať iných alebo ako odopnúť mešec bez toho, aby si to všimli, poznal lepšie ako čokoľvek iné. Jeho trasľavé ruky a hlas, ktorý sa začal chvieť, ešte len keď začal myslieť na podvod, mu ale privodili viac nešťastia ako osohu. Zayne si ale stále myslel, že jeho ruky sú šikovné, no Adara mu zakázala krádeže už pred rokmi a nepriala si, aby Khalid šiel v stopách otca. Bolo to lepšie pre neho aj pre karavánu.

            Život pokračoval a karavána chodila od mesta k mestu. Zatiaľ čo počet vozov a aj ľudia v nich sa neustále menili, v Zaynovom voze sa rodina postupne rozrastala. Keď mal ich najstarší syn Khalid už päť rokov, narodila sa im ďalšia dcéra. Tentokrát ju pomenovali Farida. Na ceste, ktorá pretínala mnoho miest a osád, stretli vešticu Faridu. Tá im povedala, že ak budú pokračovať na sever, nájdu veľké bohatstvo. Nik nečakal, že by jej slová mohli byť pravdivé. Ich karavána ale mala namierené na sever, a to čo tam našli, ich prekvapilo. Iná karavána sa stala cieľom banditov. Nebolo to nič zvláštne. Karavány preto mali pri sebe aj stráž, ktorú platili spoločne. Napadnutá karavána mala dosť bojovníkov, ktorí zahnali banditov. Sami ale prišli o veľa mužov, a nielen tých. Po okolí sa povaľovali mŕtvoly žien a detí, ale aj vozy plné nákladu. Tí, ktorí prežili, pobrali čo mohli a ušli. Zvyšok tu zostal pre Zayna a ostatných v karaváne. Rovným dielom si podelili bohatstvo a pochovali mŕtvych. Malá Farida s orieškovými očami bola tak ďalšou, do ktorej vkladala Adara svoje nádeje. Dúfala, že ak ju takto pomenuje, získa aj dar veštice alebo sa jej aspoň zavďačí, a tá ju a aj celú karavánu bude ochraňovať na ceste púšťami.

            Zayne ale nebol nadšený. Jeho syn mal už päť rokov a v stane sa začali množiť dievčatá. Rozhodol sa teda porušiť sľub. Začal Khalida tajne učiť podvodom a okrádaniu. Zayneho nadšenie ale rýchlo vyprchalo. Myslel si, že mu to pôjde od ruky, keď už ako malý dokázal rozopnúť mešec na jeho opasku, o čom hovoril Zayne často a rád. Päťročný chlapec ale nevedel, čo s prstami. Zayne to ale nevzdával. Vždy, keď bol čas, vzal si Khalida a šiel s ním precvičovať rôzne fígle.

            „Ja sa to nikdy nenaučím!“ Khalidovi vyhŕkli slzy, keď ani po stý raz nedokázal odopnúť háčik na Zaynovom mešci. Khalid sa posadil na zem a jeho otec taktiež.

            „To nič.“ Odpovedal mu otec, no jeho zuby škrípali od hnevu. Nielen že ho nedokázal okradnúť. Jeho snahy by si všimol aj mŕtvy. Šklbal mešcom tak silno, že takmer odtrhol opasok, na ktorom visel. „Musíš to len skúšať a skúšať.“ Otec sa snažil usmievať.

            „Neukážeš mi radšej nejaký podvod?“ Khalid prosebne spojil ruky.

            „Na to si ešte malý!“ Otec mávol rukou.

            „Prosím.“ Naliehal Khalid.

            „Tak teda dobre.“ Povzdychol si otec. „Tak dávaj pozor.“ Vzal mešec a vysypal z neho asi tucet mincí. „Povedzme, že niekto ti zaplatí zlatým dinárom, no ty mu musíš vydať desať strieborných dirhamov.“ Narýchlo prerátal mince na stole a zvyšné hodil do mešca. „Môžeš použiť takýto trik.“ Vzal všetkých desať strieborných mincí do ruky. „Začneš rátať. Jedna,“ položil mincu na zem. „Dva,“ znovu položil mincu na zem. „Tri,“ takto poukladal mince jednu za druhou na zem a Khalid ho sledoval. Všetko vyzeralo normálne, kým neprišla posledná minca. „Desať.“ Zodvihol ruku s poslednou mincou tak blízko ku Khalidovej tvári, že sa musel o kúsok posunúť. „Dobre, teraz ich spočítaj.“ Položil desiatu mincu k ostatným.

            „To nie je možné.“ Khalid sa usmial od ucha k uchu. „Je ich len deväť.“ Zayne sa usmial. „Ako je to možné?“

            „Je to jednoduché. Keď ukladáš predposlednú mincu,“ vzal z hromady dve mince, „polož ju tak ako predchádzajúce. Dotkni sa ňou ostatných, aby vydala zvuk, no musíš urobiť toto.“ V ruke mu zostala jedná minca, ktorú opäť položil Khalidovi pod nos. „V tom momente sa prestaneš dívať. Predposledná minca tak nikdy neopustila tvoju ruku, a zatiaľ čo obeť sa díva na poslednú mincu, ty si tú predposlednú dáš do vrecka.“ Khalid s úsmevom prikývol. „Je to ale nebezpečné, ak narazíš na niekoho, kto si to prerátava...“ Chystal sa pokračovať, no Khalid mu skočil do reči.

            „Alebo na takých, ktorí nie sú sami.“ Zayna to zarazilo. Khalid bol ešte len dieťa a nemal dovolené skákať do rečí dospelého. To ale nebolo to, čo Zayna zarazilo. Videl totižto, že premýšľa. „No ako na to pozerám.“ Khalid sa zahľadel na hromadu striebra. „Ak by ich bolo len pár, nešlo by to.“ Vzal do rúk štyri mince.

            „Výborne.“ Zayna jeho odpovede prekvapili, no otriasol sa a pokračoval s úprimným úsmevom na tvári. „Musí tu byť aspoň desať mincí. Čím je ich viac, tým lepšie.“ Rozstrapatil mu rukou jeho čierne vlasy. „Možno z teba predsa len niečo bude.“ Obaja sa na seba usmievali, no v tom začuli Adarin hlas a obaja sa radšej opatrne vytratili. Ak by ich tam nachytala, bolo by zle.

            Mesiace utekali ako voda a Zayne učil Khalida všakovakým fígľom a podvodom. Aj keď bol stále nemotorný v ich praktickom využití, dokázal si ich ľahko zapamätať, a to Zaynovi stačilo. Akoby mu došlo, že je jeho syn ešte malý na to, aby zvládol rýchle a nenápadné pohyby, ktoré vyžadoval takmer každý trik.

            Zayne sa ale dočkal. Keď mal Khalid už desať rokov, ovládal už skoro všetky fígle a triky. Dokonca pár z nich vyskúšal aj v meste, no len keď sa karavána pohla ďalej. Zayne ho vzal na koni späť do mesta, a ak by sa stalo, že by ho niekto nachytal, mohli ujsť a dohnať karavánu. Nebolo to ale nutné. Khalid to zvládal ľahko a nezdedil otcov strach a trasúce sa ruky. Práve naopak. Cítil sa v tom ako ryba vo vode.

            Zayne a Adara boli radosťou bez seba. Obchody sa im darili. Adara vychovávala poslušné dcéry. Khalid spĺňal otcove sny a okrem toho, Adara bola znovu tehotná. Krátko po tom, čo si Khalid osvojil krádeže, narodil sa do ich rodiny ďalší syn. Pomenovali ho Amad. Meno dostal po Zaynovom bratovi, ktorý umrel pred mnohými rokmi, keď ho privalil jeden z vozov karavány.

            Zayne a aj desaťročný Khalid sa už tešili ako z Amada urobia šikovného zlodeja. Samozrejme pred Adarou o tom nepovedali ani slovo. Vždy, keď sa niekam Adara vytratila, ukazovali malému Amadovi rôzne triky, ktoré pripomínali skôr kúzla ako zločin. Ten sa na nich smial, a keď jeho smiech začula Adara, pochválila ich oboch. Netušila, čo sa v skutočnosti dialo.

            „Čo je to?“ Karavána odrazu zastala, keď začula hlas jedného zo stráži. Khalid vystrčil hlavu, aby sa rozhliadol, no nikde nič nebolo. Bál sa, že uvidí masu banditov, ale pred nimi bola len púšť a niekoľko stôp, ktoré v nej zanechali prvé vozy.

            „Čo sa deje?“ Zayne zoskočil z voza.

            „Tam!“ Žoldnier ukazoval na miesto v púšti. Čosi vykukovalo z pod hromady piesku. Vojak sa tomu vybral naproti. Zastal kúsok pred tým.

            „Poďte sem!“ Kričal, no nie tak, ako keď niekto volá o pomoc. Bol to skôr silný hlas, ktorý oznamoval zaujímavosť. Popri tom mával rukami a z vozov začali zoskakovať ľudia. Po chvíli sa zhromaždili okolo objektu v púšti.

            „Čo je to?“ Zayne sa vrátil k vozu a Adara s deťmi ho už čakali.

            „Tomu neuveríš.“ Pokrútil hlavou. „Jakživ som nič také nevidel.“ V tvári mal zmätený výraz. „Uprostred púšte je kvet z piesku.“

            „Nevymýšľaj si.“ Adara zvážnela, aj keď takmer celú jej tvár zakrývala jemná látka.

            „Nevymýšľam. Naozaj je tam kvet.“ Kývol rukou, aby zišli z vozu. „Poď sa pozrieť, ak mi neveríš.“ Adara aj s deťmi zoskočili z vozu a vybrali sa ku kvetine.

            „Khalid, ty zostaň na voze.“ Zastavil ho otec.

            „Ale prečo?“ Začudoval sa Khalid.

            „Neodvrávaj otcovi.“ Prísne sa naňho zahľadel, no videl v Khalidovích očiach smútok. „Všetci z vozov sa šli pozrieť na ten kvet. Niekto, ale musí strážiť náš majetok. Počkaj tu, a keď sa vrátim, pôjdeš sa pozrieť.“ Khalid sa usmial a rozbehol sa späť k vozom.

            Vyštveral sa na vrch voza, aby mal dobrý rozhľad na okolie. Sledoval kopce a nedočkavo čakal, až ho príde otec vystriedať. Potom ale začul krik. Obzrel sa a uvidel, ako sa zem okolo kvetu začala prepadať. Všetci sa dali na útek, no bolo neskoro. Jama sa zväčšovala a jeden po druhom sa strácali v jej prázdnote. Khalid zoskočil z vozu a rozbehol sa im na pomoc. Urobil ale len pár krokov a videl ako sa jeho otec, matka, sestry a malý braček prepadli do jamy. „Nieeeeee!“ Vykríkol, a z očí sa mu vyhrnuli slzy. Posledné, čo začul, bol výkrik jeho otca „Bež Khalid!“ No on sa nevládal pohnúť. Padol na kolená sotva dva metre od vozov. Jama sa naďalej zväčšovala a vzala si aj posledných, ktorí sa snažili uniknúť. Jama sa prestala zväčšovať, no Khalid si to ani nevšimol. Zrak mu zahalili slzy a on prestal vnímať, čo sa deje okolo. Diera, ktorej dno nebolo vidieť, sa razom zmenila na púšť a kvet, ktorý stál uprostred tej prepadliny, zmizol rovnako ako prepadlina samotná.