„Doriti, doriti, doriti!“ Opakoval si a snažil sa vytriasť svetielka z rúk. „Čo je to za prekliatu zem!“ Hromžil, no v tom sa pred jeho očami objavila guľatá zelená vec. „Čo je to?“ Zaostril zrak a snažil sa zistiť, čo to bolo. Natiahol ruku, no tá ňou prešla, akoby to bol len vzduch.

„Žeby to bola..., nie to nemôže byť pravda.“ Zamyslel sa. Niekoľko z jeho kolegov sa domnievalo, že ich planéta je guľatá, no nebrali ich vážne. „Tak predsa len mali pravdu.“ Prezeral si poletujúcu guľu a videl na nej známe jazerá a veľké južné mestá. Taktiež videl severný pás hôr, ktorý oddeľoval ľudí od obrov. „Kiež by existovalo miesto, kde by neboli obri.“ Sotva to stihol vysloviť a namiesto jeho planéty zbadal stovky malých guľovitých objektov. Festio sa na nich zadíval a po chvíli sa upriamil na jeden z nich. Malá modrá planéta sa v tom zväčšila a zatienila ostatné z nich. Zvedavo si ju začal prezerať. Videl veľké kontinenty a ostrovy, ale aj obrovské moria a oceány. Festio poriadne žmúril, aby rozpoznal, ako to vyzeralo tam dole, no takmer nič nevidel. Jediné, čo vyčnievalo, boli rozsvietené miesta na nočnej strane. V tom pocítil teplo vo svojich rukách. Sklonil zrak a videl, ako žiarili. Zdesene uskočil a planéta, na ktorú sa díval, uskočila s ním. Znova sa tak zaradila medzi malé guľôčky. Festio zodvihol ruky, zameral svoj zrak na modrú planétu a mávol rukami, akoby chcel, aby prišla bližšie. Planétka ho počúvla a znovu sa zväčšila. Festio mávol ešte párkrát, až kým sa doslova nemohol prechádzať po planéte. Prechádzal si mesto za mestom a kontinent za kontinentom. Videl mnoho ľudí, ktorí žili a obliekali sa úplne inak, ako bol zvyknutý. Viac ho však zaujímalo, či niekde uvidí obra. Prešiel síce len malý kus planéty, no nikde po nich neboli žiadne stopy. Potešilo ho to, no zároveň sa cítil mizerne. Títo ľudia žili šťastne a nemuseli slúžiť ako potrava pre obrov. „Prečo práve my musíme mať takú smolu?“ Opakoval si v hlave.

            So zmiešanými pocitmi v srdci si prezeral modrú planétu. Úplne stratil pojem o čase a vonku sa už začalo stmievať. Miestnosť však osvetľovalo denné svetlo z druhej planéty. Takmer už chcel skončiť, keď však narazil na zvláštne miesto. Bolo plné ľudí oblečených ako on. Rytierov, lordov, vznešených dám a dokonca aj smiešnych mníchov s vyholenými hlavami. Akoby sa díval na jedno z jeho miest. Všetci sa tam smiali, popíjali pivo a tancovali. Pocítil silnú túžbu pridať sa k ním v ich bezstarostných životoch. Svetlo v jeho rukách sa v tom rozšírilo do celého tela a na moment ho oslepilo. Keď opäť otvoril oči, uvidel krajinu zaliatu denným svetlom. Po jaskyni, v ktorej našiel tie podivné svetielka, nebolo ani stopy. Z diaľky k nemu vanula príjemná vôňa pečeného mäsa a radostný spev. Vybral sa teda za zvukom a vôňou. Netrvalo dlho a pred sebou uvidel presne to isté, čo videl na modrej planéte. „To nie je možné,“ povedal. „Naozaj som tu?“ Hneď na to si dal facku, po čom sa ozval cengot. Neuvedomil si, že mal na sebe celú rytiersku zbroj, vrátané prilby a kovových rukavíc.

            Festio sa nervóznym krokom pobral k ľuďom. Aj keď vyzeral neisto, zapadol medzi nich. Mal oblečené podobné veci ako ostatní, no jeho brnenie bolo kvalitnejšie. Keď sa predieral davmi, narážal do ostatných rytierov, ktorých brnenie sa ohýbalo, akoby bolo z papiera. Konečne ale prišiel na rad k stánku s pivom. „Korbeľ piva, prosím.“ V ústach mu už úplne vyschlo.

            „Sedem dolárov.“ Muž za pultom mu podával korbeľ. Festio sa na korbeľ nechápavo pozrel, bol priesvitný. Také niečo nevidel, doma mali iba drevené. To však nebola jediná vec, ktorá ho prekvapila.

            „Dolárov? Čo to je?“ Zarazil sa Festio.

            „Ty nemáš peniaze?“ Barman mu vytrhol pivo z rúk. „Choď žobrať niekde inde!“ Prebodol Festia pohľadom.

            „Mám peniaze.“ Festio zalovil vo svojom mešci a vybral striebornú mincu. „Bude to stačiť?“

            „Pomätení fanatici stredoveku.“ Odfrkol barman. „To nemáš normálne doláre?“

            „Je mi ľúto, ale nemám vaše peniaze, len strieborné a zlaté dukáty.“ Festio sa smutne zahľadel do plného mešca.

            „Ach,“ povzdychol si barman. Keď však uvidel hromadu striebra a zlata, stuhol. Nebol si istý, či si z neho Festio len strieľa alebo je to boháč, ktorý nemal čo s peniazmi. Vzal si striebornú mincu a vymenil ju za korbeľ piva. Chvíľku uvažoval nad tým, že si vypýta zlatú mincu, ale neodvážil sa.

            Festio sa posadil na jednu z lavičiek a odpil si z piva. Potom zodvihol zrak a díval sa na ľudí okolo. Všetko vyzeralo ako v hociktorom z ich miest, no aj tak tu bolo akosi pohodlnejšie. Ľudia sa nebrodili v blate, ale namiesto toho bola zem tvrdá ako kameň. Niektorí z nich mali podivné malé škatuľky s obrázkami a všetko to bolo akési príjemne. Dokonca aj lavička, na ktorej sedel bola pohodlnejšie ako jeho posteľ v akadémii. Ešte chvíľku len tak sedel a díval sa. Popri tom odpíjal z piva a premýšľal, či náhodou neumrel pod nohami obrov a toto bolo nebo. Cítil sa však príliš živý.

            Pomaly sa začalo stmievať a ľudia začali odchádzať. Festio sa rozhodol sledovať ich. Cestou si všimol vlajku, ktorá ale bola prichytená na oboch koncoch. Nedávalo mu to veľmi zmysel a ten nápis na nej už vôbec. „Festival stredovekej kultúry.“

Kráčal len chvíľku. Väčšina z ľudí prišla ku kovovým škatuliam na čiernych kolesách. Tie zrevali hrôzostrašnejšie ako obri, a potom sa pohli. Niekoľko ľudí ale zamierilo inam. Dorazili k niečomu, čo sa podobalo na cestu. Bola ale tmavá a preháňalo sa po nej veľa kovových škatúľ. Ľudia zastali na jednom mieste a čakali. Festio ich z diaľky pozoroval a nechápal, na čo čakali. Po chvíli pri nich zastala veľká škatuľa a oni do nej začali nastupovať. Festio nechcel zostať sám v pustine, a tak ich nasledoval. Vstúpil do škatule a opakoval po ostatných. Pristúpil k malému strojčeku na tyčke, tváril sa, že doňho niečo vložil, a potom si sadol. Škatuľa sa pohla a pohol sa aj Festiov žalúdok. Škatuľa šla čoraz rýchlejšie, a potom z ničoho nič zastala. Festio to už nevydržal a vybehol zo škatule. Na čerstvom vzduchu sa mu uľavilo. „Čo to, doriti, bolo!“ Festio zhlboka dýchal a sledoval, ako škatuľa odchádzala preč. Rozhodol sa, že ďalej pôjde po svojich. Bol už na okraji mesta, a tak bol zvedavý, čo v ňom nájde.

„Páni!“ To bolo jediné, čo mu napadlo, keď videl mesto pred ním. Práve sa ponevieral v prímestských častiach, no pred sebou videl budovy zo skla týčiace sa do neba. Niečo také si nevedel predstaviť. Odrazu ale začul podivné trúbenie. Otočil sa a za ním sa pomaly vlieklo kovové monštrum na čiernych kolesách. Hneď na to z neho vykukla hlava chlapa.

„Zmizni z cesty magor!“ Chlap mu ukázal ruku so vztýčeným prostredníkom. Festio nechápal, čo to znamená, a tak sa posunul na kraj a zopakoval gesto. Dočkal sa nemilej odplaty. Chlap naňho z okna vyhodil pohár s čiernou hmotou. Festio stuhol a čakal. Netušil, čo to bolo, no keď sa pár minút nič nedialo, tak sa osušil rukávom a pokračoval ďalej.

Kráčal dobrú hodinu, pričom si všimol, že ľudia chodili po malej dláždenej cestičke, a tie veľké kovové škatule, ktoré ktosi z okoloidúcich nazval auto, jazdili len po veľkej ceste. Vedel tak kadiaľ chodiť a po chvíli pochopil aj farebné signály na kovových paliciach. Najskôr síce vošiel na červenú, no ktosi ho zdrapil, inak by skončil pod kolesami auta. V meste už bola tma, no aj tak všade svietili jasné svetlá, ktoré robili z noci deň. Festio vyhladol a pri blúdení uličkami začal pátrať v sklenených výkladoch. Našiel niečo, kde sa podávalo jedlo, a tak tam vstúpil.

„Dobrý večer,“ pozdravil ho vrátnik milým tónom. Hneď, ako si však všimol jeho kovové brnenie a zápach, ktorý z neho šiel, jeho tón sa zmenil. Skôr ako mu Festio stihol odzdraviť, ozvalo sa: „Prepáčte, ale ihneď opustite reštauráciu.“ Vrátnik ukázal na dvere. Festio otvoril ústa, no vrátnik ho znovu zastavil: „Pokiaľ neodídete, budem musieť zavolať políciu!“ Netušil síce, o čom to vrátnik hovoril, no radšej odišiel. Takmer celú noc sa ponevieral po uliciach a snažil sa najesť, no odvšadiaľ ho vyhodili. K tomu sa pridali aj nepríjemné blikajúce autá, z ktorých vystúpili vojaci v látkových uniformách. Najskôr ho nútili fúkať do akejsi trubice, no potom sa pýtali na meno a chceli od neho doklady. Festio im ho povedal, no žiadne doklady pri sebe nemal. Jeden z nich tak sadol do auta, a čosi tam robil.

„Jeho meno nie je v databáze.“ Ozvalo sa po chvíli.

„Odkiaľ ste?“ Opýtal sa druhý z nich.

„Z ďaleka, bol som na mieste, kde sa písalo: Festival stredovekej kultúry. Potom som sa chcel najesť a prespať v meste, no odvšadiaľ ma vyhodili.“ Festio sklopil zrak. Policajt počul jeho zvláštny prízvuk, a tak mu uveril, že nie je odtiaľto.

„Prečo pri sebe nemáte doklady? Nemôžte sa ponevierať po uliciach ozbrojený a bez dokladov!“

„Ja... odišiel som narýchlo a asi zostali v tábore.“

„Myslíte na festivale?“ Festio neisto prikývol. „Čo mám s vami robiť?“ Muž s nápisom „polícia“ si zhlboka povzdychol.

„Nechaj ho ísť.“ Skríkol naňho kolega z auta. „Nič neurobil a máme tu ozbrojené prepadnutie, tak si pohni!“

„V poriadku, môžete ísť, ale ten meč si niečím zakryte! Na verejnosti nesmú byť zbrane viditeľné.“ Festio mu poďakoval a zamával im na cestu. Potom vzal z kontajneru akýsi starý kus odevu a obalil ním meč.

Festio strávil túto noc na ulici. Spal na zemi, ktorá bola nepríjemne chladná. Stretol ale ďalších, ktorí takto spali. Keď sa ich vypytoval, ako to v tomto svete chodí, dostal všelijaké odpovede. Pokúsil sa vybrať z nich to, čo by mohla byť aj pravda, pretože títo ľudia mu pripadali ako blázni. Hneď ráno sa teda vybral na miesto známe ako záložňa. Dopočul sa, že tam ľudia vymenia hocičo za doláre, a tie potreboval k prežitiu.

„Dobré ráno.“ Festio vošiel vysmiaty do záložne.

„Dobré!“ Odfrkol mu obchodník. „Čo si prajete?“

„Chcel by som predať moju zbroj.“ Pristúpil k pultu.

„Zbroj? Tak to tu ešte nemám.“ Premeral si Festia od hlavy po päty. „Môžem sa pozrieť zblízka?“

„Samozrejme.“ Festio si začal odopínať kusy výzbroje a chcel ich položiť na presklený pult. Predavač ho ale zastavil. Povedal mu, aby ich položil na zem, aby mu nepoškriabal sklo. Potom prešiel na druhú stranu pultu a začal sa prehrabávať vo Festiových veciach.

„Musím sa pozrieť, koľko niečo také stojí. Dajte mi chvíľu.“ Obchodník sa vrátil za pult a začal čosi ťukať do malej dosky s písmenami. „Odkiaľ ju vlastne máte?“

„Bol to dar od môjho otca.“

„Tak tu to máme.“ So zamysleným pohľadom si prezeral obrázky. „Môžem ti dať dvesto dolárov.“

„Dvesto?“ Festio dobre poznal obchodníkov z jeho sveta a tak dúfal, že sú rovnakí ako tento. „Čo tak štyristo?“ Predavač sa naňho rozpačito pozrel.

„Tristo!“ Natiahol mu ruku naproti.

„Platí.“ Festio mu s úsmevom potriasol rukou. Síce vedel, že obchodníci platia radi pod cenu, no netušil, ako veľmi málo mu práve zaplatil. Očakával, že jeho zbroj môže mať hodnotu tak päťsto dolárov, no v skutočnosti to bolo aj dvetisíc. „No pridáte mi k tomu aj toto.“ Ukázal na krabicu oblečenia, na ktorej svietil názov: „Na vyhodenie.“

„V poriadku.“ Predavač sa usmial od ucha k uchu a dal mu tristo dolárov a nové oblečenie. V uličke za obchodom sa Festio prezliekol a staré, špinavé a smradľavé oblečenie vyhodil do koša. Zo starého ja mu zostal len mešec plný zlata a striebra a meč, ktorého by sa žiaden rytier nesmel vzdať.