„Tak dosť!“ Skríkol kráľ Inberd, aby utíšil hašterivých lordov. „Teraz nie je čas na nezhody.“ Udrel päsťou po stole a lordi sa jeden po druhom posadili. „Aktivita obrov v pohraničí sa za posledné dni zvýšila. Som si istý, že chystajú ďalší veľký zber.“

            „To je hlúposť!“ Zodvihol sa jeden z lordov. „Veľký zber bol len pred tridsiatimi rokmi. Tak skoro sa ešte nikdy pred tým nevrátili.“ Pár lordov začalo súhlasne prikyvovať.

            „V tom sa mýliš lord Oris. Pred päťstodvadsiatimi dvomi rokmi sa to už stalo.“ Kráľov mohutný hlas sa ozýval v celej miestnosti. Bol taký silný, že takmer dokázal preraziť vôňu jedál, ktorá sa šírila z kuchyne, a ktorá už bola pripravená pre lordov. „Mám na to aj dôkaz!“ Zamával na jedného z rytierov stojacich povedľa. „Toto je Festio. Jeden z rytierov Južnej univerzity.“

            „To nie je žiaden rytier.“ Lordi sa začali smiať, keď ho zbadali. „Každý vie, že to sú len knihomoli, ktorí o obroch vedia len z kníh.“ Lord mal pravdu. Boli to učenci a Festiova útla postava pôsobila vedľa urasteného kráľa Inberda, akoby patrila trpaslíkovi. Okrem toho, jeho gaštanové vlasy mu siahali takmer po ramená, čo by si žiaden profesionál nedovolil. Nielen, že dlhé vlasy boli nepraktické, ale slúžili aj ako hniezdo pre vši. Jeho tvár bola alabastrovo biela, a aj to svedčilo o tom, že už dlho nevytiahol hlavu z kníh. Titul rytier tak bol len čestným titulom a nie zaslúženým.

            „Je to rytier, aj keď to nie je bojovník.“ Kráľ sa zadíval na Festia, ktorému sa v prítomnosti toľkých bojovníkov roztriasli kolená. „Prišiel však na niečo dôležité.“ Inberd mu gestom naznačil, aby začal. Festio spravil opatrný krok vpred, nadýchol sa a otvoril ústa. Každý čakal, čo z nich vyjde, no zostalo len ticho. Festio stratil reč. Keď to videl kráľ, tak si radšej vzal slovo. „Festio zistil, že sa každý veľký zber opakuje v pravidelných intervaloch.“

            „To je hlúposť.“ Poznamenal Oris. „Teraz to bolo tridsať rokov. Pred tým päťdesiatdva a ešte pred tým to zas bolo šesťdesiatjeden. Potom to bolo len štyridsaťpäť.“ Odfrkol. „To vie predsa každý.“

            „To áno, no Festio skúmal texty až do najstaršej minulosti a našiel v nich vzorec. Veľké zbery sa udejú vždy šesťkrát, pričom časový odstup medzi nimi je vždy iný. Potom sa to ale znova všetko zopakuje. Ďalších šesť zberov sa teda už deje podľa rovnakých časových odstupov ako tých predchádzajúcich šesť, a k tomu v rovnakom poradí. Preto som si istý, že najbližší zber nastane behom niekoľkých týždňov.“ Tieto slová rozpútali v miestnosti horlivú debatu. Festio sa len z diaľky díval na to, ako sa kráľ snažil presvedčiť všetkých lordov. Obri útočili na hraničné pevnosti a osady v celku zriedka kedy. Každý z lordov si však ešte pamätal posledný zber. Obri vtedy zaútočili v takom veľkom rozsahu, že väčšina ľudských miest a dedín bola vyhladená. Najhoršie však bolo, že obri unášali všetkých, ktorých našli. Akonáhle sa spolu so zajatcami vrátili za severné hory, už o nich nikto nepočul. Každému bolo jasné, že sa stali ich potravou na ďalšie roky. Krajina zničená a ochromená takýmto zberom nemala dosť síl, aby ich mohla oslobodiť. Pokusy však boli, no žiaden neuspel a málokto sa dokázal vrátiť spoza Severných hôr.

            „Chceš od nás, aby sme šli na istú smrť len preto, že to povedal nejaký knihomoľ!“ Vykríkol jeden z južných lordov. „Prečo by sme to mali urobiť?“ Postavil sa a ďalší lordi ho nasledovali. Dobre vedeli, prečo to robia. Ich majetky ležali najďalej od územia obrov, a tak veľké zbery len málokedy zavítali do ich končín. „Nie dosť, že musíme posielať našich ľudí na sever, aby obývali vyľudnené oblasti, ale teraz od nás žiadaš, aby sme tam šli bojovať?“ Protestovali lordi.

            „Drahí lordi Juhu!“ Kráľ sa naštvane postavil. „Ako tu už niekto spomenul, posledný veľký zber bol len nedávno. Severné oblasti sú takmer bez osídlenia. Kam pôjdu obri, keď na severe nenájdu dosť ľudí?“ Na chvíľku zavládlo ticho.

            „Lenže to sú len vaše dohady! Čo ak sa zber neudeje? Obetujeme našich vojakov zbytočne?“ Pokračovali lordi Juhu.

            „Aké obetovanie? Ja sám pôjdem v čele armády a zastavíme obrov teraz, kým sa ešte len chystajú, a kým my máme čas zhromaždiť armádu!“ Kráľ odhodlane udrel po stole a lordi Severu a centrálnej časti začali jasať. Tí boli vždy najviac postihnutí útokmi tých divokých beštií. Lordi Juhu ale mlčali. Na jednej strane tu bolo odhodlanie zastaviť obrov, no na druhej bol strach. Lordi Juhu neboli veľmi nadšení z kráľovho plánu. Možno za to mohol pokoj južných oblasti a možno len nevideli reálnu šancu na úspech. Po dlhej diskusii obohatenej výborným jedlom a množstvom piva ich nakoniec dokázal presvedčiť. Ešte v ten večer presvedčil podgurážených lordov, aby vyslali poslov k svojim armádam.

            Nastalo ráno a zatiaľ čo lordi sa spamätávali z poriadnej opice, kráľ Inberd už stál v čele svojej armády, pripravený na pochod. Vyrazili hneď, ako sa posledný z lordov vyštveral na svojho koňa. K Severným horám to bolo desať dní cesty, a to stačilo, aby vytriezveli. Inberd si vzal do družiny aj Festia. Ten z tohto nápadu nebol veľmi nadšený. To, čo si o ňom mysleli ostatní lordi, bola pravda. Nebol to vojak ani telesne, ani povahou. Kráľ mu ale nedal na výber.

            „Vstávaj!“ Festio pocítil tvrdý úder do rebier topánkou. „Kráľ mi ťa hodil na krk!“ Naštvane odfrkol rytier v koženej veste. „Učili vás tam aj bojovať alebo len strácať čas nad knihami?“ Vytiahol z pošvy cvičný meč a namieril ho na Festia, ktorý sa neochotne dvíhal na nohy.

            „Bojovali sme, no väčšinou len slovne.“ Festio sa natiahol po cvičnom meči, ktorý visel na neďalekom stojane. Rytier ho ale udrel po chrbte ruky a Festio zakňučal.

            „Tas svoj meč.“ Uškrnul sa rytier. „Tvoj postoj, pohyby a držanie tela.“ Usmial sa. „Tebe ani ostrý meč nepomôže.“ Takto sa začala Festiova cesta pravého rytiera. Rytier Oris ho vôbec nešetril ani v prvý večer. Tie ďalšie však mali byť ešte horšie. Festio šiel spať s niekoľkými modrinami a opuchnutým okom. Nešťastnou náhodou sa pri jednom z jeho nemotorných pohybov pošmykol a dopadol na drevený stojan so zbraňami. Mal šťastie, že sa nenabodol na desiatky kopijí, ktoré sa z neho týčili naleštené a nabrúsene. Keď zaspával, bol rád, že mal vlastného koňa. Zrejme by ho nohy nevládali niesť takú dlhú trasu aj bez modrín a úmorného tréningu.

            Tréning pokračoval aj ďalšie dni. Armáda postupovala popri veľkých riekach a suché prašné prostredie hlavného mesta vystriedali hory, za ktorými boli rozsiahle lesy a lúky. Hlavné mesto bolo úmyselne vybudované v neúrodnej oblasti. Tam obri chodili len veľmi zriedka, rovnako ako do južných oblastí. Teraz ale boli v krajine, kde žili tisícky farmárov, snažiacich sa uživiť seba, ale aj šľachtu. Postupujúca armáda sa neustále zväčšovala a správcovia osád mali čo robiť, aby nakŕmili kráľovo vojsko.

            „Tak aké to je?“ Festio sedel spolu s ďalšími rytiermi pri ohni. Pochutnávali si na čerstvej divine po tvrdom tréningu, ktorý mu Oris doprial.

            „Čo aké je?“ Festio sa pozrel na Orisa. Mal plné ústa, a tak Festio nevedel, či mu rozumel len časť vety alebo to bolo všetko, čo sa ho opýtal.

            „Aké to je, celý deň nevystrčiť hlavu z knižnice?“ Oris dokončil otázku.

            „Je to,“ na chvíľku, akoby nevedel čo povedať, „človek si zvykne.“

            „No ja neviem!“ Oris vytiahol meč a začal ho hladiť. „Správny chlap musí bojovať! To je náš údel a nie čítať knihy!“ Oris sa dokázal maznať sa s mečom rovnako ako Festio s knihou. Pripadalo mu smiešne, keď ho tak videl. „Čo sa smeješ!“ Vyštekol naňho.

            „To, čo je pre teba meč, je pre mňa kniha.“ Okolo ohňa zavládlo ticho. Potom ale jeden z rytierov zapískal a vstal.

            „Kam ideš?“ Oris sa zadíval na spolubojovníka.

            „Radšej opustím túto skupinku hlupákov.“ Hneď na to pribehla jedna z prostitútok, ktorých bolo v tábore veľa.

            „Volal si ma?“ Priblížila sa k vojakovi. Ten ju schmatol za zadok a pritisol k sebe.

            „Toto je jediné, s čím by ste si mali užívať!“ Vzal ženu a ťahal ju do stanu.

            „Kretén!“ Oris sa začal smiať. „Čudujem sa, že ho to stále baví. Keby si ho poznal tak dlho ako ja....“ pokýval hlavou, a pritom mal úsmev na perách. „Takmer každú noc má pri sebe nejakú, a keď náhodou nejakú noc vynechá, tak si dopraje aj viac naraz. Niekedy sa až čudujem, odkiaľ na to berie toľko peňazí.“

            „Ale, veď,“ Festio sa zamyslel. „To robí za mesiac osem zlatých. To je už poriadne bohatstvo vyhodené na šľapky.“

            „Nie vždy to sú šľapky. Dosť často len zvedie miestne dievča alebo dievčatá. Má proste talent.“ Oris sa pousmial, no trochu mu závidel. On sám nepatril k veľkým fešákom, na rozdiel od jeho kamaráta, ktorý bol statný a obdarený. Nie raz svoju pýchu pretŕčal tak, aby ju dievčatá dobre videli, keď sa šiel vymočiť.

            „Každý má na niečo iné talent.“ Skonštatoval Festio.

            „Čítať knihy nie je talent.“ Oris nevidel vo Festiovi zhola nič. Boj mu nešiel, a aj keď sa o seba Festio staral, v tábore plnom vysokých a silných vojakov, nemal šancu zabodovať u žiadnej ženy zadarmo. To boli jediné dve veci, ktoré Oris ale aj mnoho ďalších vojakov uznávalo.

            „Ja ich nielen čítam, ale aj skúmam.“ Bránil sa Festio.

            „Skúmaš? Ako?“ Oris tomu ani za mak nechápal.

            „Čítam staré a nové knihy a vyberám z nich to, čo je pravda, a to, čo vzniklo ako výmysel daného spisovateľa.“ Oris sa naňho nechápavo zadíval. „Dobre, čo vieš o obroch?“

            „No predsa to, čo všetci. Sú vysokí sto dlaní, na hlavých majú rohy a z papule im šľahá oheň.“

            „Ty budeš zo západu, však?“ Festio si ho poriadne prezrel.

            „Zo západnej Aliny. Ako si to vedel?“ Zarazil sa Oris.

            „Ak by som si odmyslel, to že máš črty západneho ľudu, ako vysoké čelo, modré oči a tmavé vlasy, tak je tu ďalšia vec. To čo si mi povedal o Obroch si myslia na západe. Mnoho západných autorov ich takto opisuje.“ Pokračoval vo vysvetľovaní. „V hlavnom meste si napríklad myslia, že majú predĺženú sánku ako kôň a do nej hádžu ľudí, a tak ich aj prenášajú na svoje územie.“ Oris sa začal rehotať. „Je to pravda.“ Festio sa usmial.

            „Tak aká je teda pravda pán učený?“ Oris sa neprestával smiať nad tou absurdnou predstavou obra s konskou papuľou.

            „Výšku si zhruba odhadol správne, no nemajú rohy ani nechrlia oheň. Popravde vyzerajú ako my, len sú vysokí. Nosia oblečené kožušiny a ich hlavnou zbraňou sú drevené kyje, ktoré vyrábajú tak, že vytrhnú zo zeme strom aj s koreňmi.“ V tom Oris ťažko prehltol. Akoby mu došlo, proti čomu sa chystali. Vytrhnúť strom aj s koreňmi bol poriadny problém aj pre ťažné zvieratá a oni sa teraz mali postaviť obrom, ktorí to robili na počkanie. „To by bolo, keby sme ich skrotili a zamestnali ako drevorubačov.“ Festio videl, ako Orisovo nadšenie pomaly opadlo. Kráľ mu zakázal rozprávať o obroch, aby sa to nerozšírilo do tábora, a tak sa snažil napraviť chybu a trochu odľahčiť situáciu.

            „No,“ Oris sa jemne usmial, „to by behom pár dní nemali čo robiť.“ Začal sa opäť smiať. Festio netušil, či to bolo ním alebo, či bral jeho zistenia ako ďalšie mýty, ktoré sa šírili všade.

Ďalšie dni trénovali vždy, keď sa dalo, aj keď bol Festio celý doráňaný. Oris robil, čo mohol, aby ho naučil aspoň základy. Obom ale bolo jasné, že za taký krátky čas to nebolo možné. Festio bol výborný študent, no mizerný bojovník.