Do súmraku zostávalo ešte niekoľko hodín, no bol som už unavený. Strávil som asi sedem alebo osem hodín v podvedomí prácou. Pri maximálnej kompresii času, ktorá bola jedna ku stodvadsiatim, to bolo takmer štyridsať dní. Špecialisti však čas a únavu vnímali trošku inak.

            Vybral som sa opäť na balkón. Prekročil som zábradlie a posadil som sa na jeden zo stĺpikov, ktorý delil zábradlie na menšie časti. Mesto bolo rozsiahla, a takmer som nedovidel na jeho koniec. Davy ľudí prúdili z jednej časti mesta do druhej, no aj tak som tam dokázal nájsť Wendy. Stála na prednej línii hradieb a kontrolovala nové zariadenia, ktoré tam Ypheti namontovali. Vyzerala pokojne, no mal som tú česť poznať ju dlhé desaťročia, a tak som ju už mal prečítanú. V jej pokojnej chôdzi sa skrývala nervozity so štipkou strachu. Vôbec som sa jej nedivil. Každý v tomto meste bol nervózny a mnoho z nich malo veľký strach z toho, čo sa chystá. Napriek tomu sa správali profesionálne a prípravy pokračovali bez problémov.

            Chvíľku som len tak sedel a díval sa na to, čo sme tu postavili behom pár rokov. Kedysi malé mestečko alebo pevnosť, teraz vyzeralo ako tie najväčšie veľkomestá ostatných planét. Pokoj mojej mysle však narušil príchod magickej bytosti.

            „Ahoj Lí-Tó.“ Pozdravil som úctivo, aj keď miestnosť za mnou bola prázdna.

       „Lí-Tó ťa zdraví.“ Vedľa mňa sa sformoval jemný zelený obláčik, ktorý pripomínal trblietajúci sa farebný prach.

            „Dlho si sa neukázalo.“ Usmial som sa.

        „Lí-Tó veľa uvažovalo a rozhodlo sa,“ nachvíľu sa odmyslelo, akoby si to naposledy premyslelo, „Lí-Tó vám pomôže. Lí-Tó vám to dlhuje.“ V obláčiku prachu sa sformovala ženská tvár s jemným úsmevom. Lí-Tó nemalo pohlavie a ani pevný tvar. Občas to bol obláčik, v ktorom sa formujú tváre rôznych ľudí aj neľudí, inokedy to bola celá postava. Najčastejšie sa však objavovalo v prichádzajúcom vetre či šume rieky ako jemný hlások, ktorý sa ľahko prehliadne.

            „Ďakujem ti.“ Povzdychol som si. „Snáď sa to podarí.“ Neisto som sa usmial.

            „Lí-Tó verí, že sa to podarí.“ Posadilo sa vedľa mňa.

          „Inak, prečo si nechalo vybuchnúť Igorov pokus?“ Zodvihol som ruku s virtenom a ukázal mu záznam z Igorovho laboratória. Nenápadný prach vhodil do Igorovej zmesi pár zrniečok zinku a zmes explodovala.

            „Lí-Tó muselo.“ Objavila sa smutná tvár. „Lí-Tó videlo, aké suroviny Igor použil. Lí-Tó si spočítalo, že táto zmes bola jedovatá a nebezpečná. Lí-Tó chcelo pomôcť.“ Bolo milé sledovať rôzne emócie zobrazujúce sa na premenlivých tvárach v prachovom obláčiku.

            „Nemohlo si to spraviť nejako inak?“ Povedal som unavene.

            „Lí-Tó kričalo, ale Igor Lí-Tó nepočúval. Lí-Tó muselo zasiahnuť. Lí-Tó nechce, aby niekto z vás umrel.“ Na smutnej tvári sa vytvorili kvapky vody pripomínajúce slzy.

            „Znova ti ďakujem, že na nás dávaš pozor.“ Usmial som sa.

            „Lí-Tó rado pomáha.“ Smutná tvár sa zmenila na usmievavú.

           „Nehnevaj sa Lí-Tó, ale pôjdem si ľahnúť, som akýsi unavený.“ Povedal som, keď slnko začalo zapadať.

          „Lí-Tó chápe. Lí-Tó ťa pozorovalo, ako pracuješ.“ Mráčik sa zmenil na jemný vietor, ktorý preletel miestnosťou. Trintonský koberec sa na pár sekúnd rozžiaril farbami, a potom znova vybledol.

            Uložil som sa do rohu miestnosti, za jeden zo stolov. Ustlal som si na zemi, aj keď v miestnosti bola pohodlná posteľ. V posteli som však nechal ilúziu mňa samého. Bol to starý zvyk zo starých čias, keď ešte nebolo bezpečné spať niekomu na očiach. Zvykol som si však spať na zemi a v posteli som sa už viac necítil pohodlne. Trvalo len chvíľku, než ma spánok premohol.

            Vstal som pár hodín pred úsvitom. Mesto ešte spalo a aj strecha čakala na príchod Wendy a nový úsvit. Bol som plný nových síl, a tak som pokračoval v práci na knihe.