Utáborili sme sa pod úpätím kopca. Mali sme pekný výhľad na celú dedinu, no nik si ho nevšímal. Deti sa triasli a vzlykali. Netrvalo dlho a zaliezli spať. Povedal som Wendy, aby si tiež oddýchla, zatiaľ čo ja som si vzal hliadku. Vybehol som naspäť na kopec a utáboril sa tam. Mal som v pláne vydržať tam celú noc.

Noc pokračovala a tiché vzlyky sa postupne strácali v tmavom lese. Posledné noci boli jasné, no dnes sa to zmenilo. Na oblohe nebolo vidieť jedinú hviezdu. „Prekliata tma,“ prebehlo mi mysľou. Človek sa spoliehal hlavne na svoje oči. V takejto tme začalo všetko ožívať. Každé mihnutie v tme či prasknutie vetvičky dávalo zabrať fantázii. Nepomáhal tomu ani fakt, že sa v lese môžu ukrývať ďalší mimozemšťania. Snažil som sa zaostriť zrak a preniknúť tou temnotou, no bolo to márne. Nepomohlo ani keď som si zložil kuklu.

Čas plynul neuveriteľne pomaly. Každá minúta bola ako celá večnosť, no aj napriek všetkému som necítil strach. Necítil som ani ľútosť či žiaľ nad padlými. Cítil som len veľkú únavu a zvedavosť. Chcel som vedieť, čo všetko sa skrýva vo virtene, ktorý som nosila na ruke. Chcel som vedieť, odkiaľ sem prišli, prečo sem prišli a ďalšie otázky, na ktoré chcel odpoveď asi každý. Šum lesa a premýšľanie nad všetkým, čo sa naokolo dialo ma postupne uspávali. Pootvoril som oči a les, v ktorom som bol, sa stratil. Videl som spálenú zem a v diaľke zástupy ľudí. Videl som tváre mimozemšťanov, ktorý stáli okolo našich ľudí a naháňali ich do ohrád, akoby to boli zvieratá. „Pozor!“ Ženský výkrik ma vytrhol zo spánku. Bolo to náhle a nepríjemne prebudenie. V tom šoku sa celé moje telo striaslo a nohy do niečoho narazili. „Doriti!“ Zanadával som a vytasil som meč. V tme som nahmatal malú baterku a zasvietil pred seba. V slabom svetle baterky sa akási mátoha stavala na nohy. Rozpoznal som, že mala v rukách dýky. Nemal som čas zisťovať, kto to bol. Rozbehlo sa to na mňa. Namieril som baterku na jeho hlavu. Inštinktívne zodvihol ruky, aby si chránil oči. Odrazil som sa od stromu a natiahol som ruku s mečom tak ďaleko, ako to len šlo. Ostrá čepeľ mu prebodla brucho, no on nevydal ani hláska. Rýchlo som vytiahol meč a uskočil späť. Mátoha sa začala kymácať zo strany na stranu no stále sa blížila ku mne. Videl som, ako sa pripravila na útok, ale zakopla o koreň stromu a skácala sa k zemi. Behom sekundy som bol pri tom stvorení a dorazil som ho.

Vytrhol som z neho meč a zložil mu prilbu. Odľahlo mi, bol to jeden z nich. Posvietil som naňho baterkou a zistil som, že bol o dosť menší a chudší ako tí v lese. Namiesto kovového brnenia mal len koženú zbroj, ktorou sa meč ľahko prehrýzol. „Mal som šťastie, že som ho prekvapil.“ Povedal som si sám pre seba, keď som videl dýky vedľa jeho tela. „Zrejme ma videl ako spím a chcel to využiť.“ Premýšľal som nahlas. Nebol som si istý, no podľa mňa to bol vrah. Potuloval sa v noci a jeho zbroj bola tichá, aby ho nik nepočul. „Lenže,“ krv mi v žilách stuhla, „kto to kričal?“. Rozbehol som sa do tábora. Cestou som niekoľkokrát vrazil do konárov a potkýnal sa. Srdce mi prudko bilo a ledva som lapal po dychu, no aj tak som bežal ďalej. Dobehol som do tábora a naskytol sa mi otrasný pohľad. V slabom svetle baterky som videl len podivne rozsekané telá a neporiadok všade naokolo. „Prišiel som neskoro.“ Kolená sa mi podlomili a z očí mi vyhŕkli slzy.

„Neplač! Zobudíš ostatných.“ Začul som hlas Wendy. Posadila sa, pretrela si oči a nechápavo sa na mňa zahľadela. Nevydržal som to a objal ju.

„Myslel som, že ste všetci mŕtvi.“ Mal som slzy v očiach a hlas sa mi triasol.

„Prečo si si to myslel?“ Cítil som, že je nesvoja z môjho objatia. Rýchlo som ju pustil a dal sa dokopy.

„Začul som nejaký hlas, a hneď nato ma napadol jeden z nich. Zabil som ho a utekal k vám. Uvidel som rozsekané telá a neporiadok.“ Posvietil som na jedno z tiel, no pri lepšom pohľade som uvidel Pimpa v spacáku. Ležal s jednou nohou mimo spacáku a vyzeralo to v tej tme, akoby mu tá noha už nepatrila.

„Čože? Sú tu ďalší?“ Vyskočila na nohy.

„Neviem.“ S úľavou som si pretrel spotené čelo. „No mali by sme sa pohnúť ďalej.“

„Ale kam chceš ísť takto v noci?“ Rozhliadla sa po okolí.

„Dedina. Ukryjeme sa v jednom z domov a počkáme do rána.“ Ukázal som na siluety domov pod nami. „Tam sa môžeme lepšie brániť.“

„Zobudím ostatných. Choď si po veci a kuklu nech ťa nevidia.“ Chytil som sa za tvár, v tom zhone som zabudol, že som si ju zložil. „Neboj, nikomu nepoviem, že som ťa videla.“ V šere som si nebol istý, no vyzeralo to, akoby ironicky mrkla.

Rýchlym krokom a s maximálnou ostražitosťou som kráčal k svojim veciam. Bol som doráňaný od ostrých konárov, o ktoré som sa zachytil pri behu do tábora a o ďalšie rany som nestál. Pozorne som počúval aj okolie, no nikoho ďalšieho som nenašiel. Dorazil som k svojmu táboru a nasadil si kuklu. Vzal som ruksak a poslednýkrát sa pozrel na mŕtve telo Mirnilčana. Ležal tam, kde som ho nechal a zatiaľ čo som sa díval na jeho bezvládne telo, mysľou mi bežali úplne iné myšlienky. Bol som si istý, že som počul krik. No nik z tábora to nebol.

Vrátil som sa k skupine. Všetci už boli na nohách, aj keď vyzerali veľmi úboho. Wendy sa im chystala povedať, prečo musíme ísť preč, no predbehol som ju. Pravda by ich vydesila, tak som ukázal na oblohu a povedal, že onedlho bude pršať. Deprimovaní z posledných udalostí nemali chuť zmoknúť v tomto lese, hlavne ak neďaleko boli možno aj útulné postele. Opatrne sme schádzali z kopca. Wendy šla prvá a ja posledný. Svietili sme si niekoľkými baterkami. V takejto hustej tme sme nemali na výber. Neustále som ich poháňal vpred. Naše svetlá mohol ktokoľvek spozorovať už z veľkej diaľky. Vošli sme hneď do prvého domu, ktorý sa nám priplietol do cesty. Vyšli sme na poschodie, kde bolo niekoľko izieb. Deti pozhadzovali ruksaky a vliezli do veľkej manželskej postele. Bolo im jedno, že sú tam štyria. Chceli si proste oddýchnuť v pohodlnej posteli. Wendy strážila schodisko, zatiaľ čo ja som pozakrýval okná a zatarasil ich skriňami. Bol som nervózny, no deti si to vôbec nevšimli. Historka s dažďom im zrejme stačila. Keď som sa uistil, že je miestnosť ako tak bezpečná, vybral som sa na prieskum. Prezrel som poriadne prízemie aj suterén, no všetko sa zdalo v poriadku. Vrátil som sa do spálne. Wendy sedela pri jednej zo skríň, ktoré zatarasili okno. Mlčky pozorovala, ako všetci spali. Posadil som sa vedľa nej.

„Koľko máš vlastne rokov, Wendy?“

„Sedemnásť.“ V hlase jej bolo cítiť únavu. „Prečo?“

„Zvládla si to všetko vážne super. Neviem, či by sme sa dostali až sem bez teba.“ Myslel som to úprimne. Zvládala stresové situácie a nepatrila medzi padavky. Nepotrpela si na pohodlie a aj teraz, keď sa kľudne mohla uložiť v posteli, tak radšej ostala v strehu.

„Ďakujem. A...“ zhlboka sa nadýchla. „ty máš koľko rokov? Alebo, ako ťa mám vlastne volať?“ Viečka na očiach jej pomaly klesali.

„Dnes si sa už dozvedela priveľa.“ Usmial som sa, no cez kuklu to nebolo vidieť. „Choď si radšej oddýchnuť. Zajtra nás čaká dlhý deň“ Nemusel som ju nútiť. Rozprestrela si deku priamo na zemi. Prebehol som chodbou a z druhej izby som jej priniesol rozkladací matrac. Bol na gauči, ktorý sa dal rozložiť rovnako ako matrac. Behom pár sekúnd zaspala.

Stále som pred sebou videl obraz toho vraha, a tak som nezaspal. Celú noc som pozoroval schodisko a čakal, či sa na ňom ukáže nejaká ďalšia mátoha. Párkrát som vyskočil na nohy, keď som začul podivné zvuky alebo praskanie dreva, no tak rýchlo, ako sa objavili aj zmizli.

Tesne pred úsvitom sa Wendy zobudila a vymenila ma na hliadke. Mohol som si ísť aspoň na chvíľu zdriemnuť. Deti stále tvrdo spali a vyzeralo to, že ešte dlho budú. Sotva som zavrel oči, a už som sa zobudil na to, ako so mnou Wendy trasie.

„Vstávaj,“ zašepkala.

„Čo je? Čo sa deje?“ Pretrel som si oči.

„Nepočuješ?“ Nastražil som uši.

„Niekto je vonku.“ Vyskočil som na nohy a vytiahol meč. Wendy si nachystala luk a prebehla na opačnú stranu schodiska. Ja som sa schoval za dvere a čakal. Zvuk otvárajúcich sa dverí sa šíril prázdnym domom. Začul som niekoľko párov topánok, ako sa opatrne vkrádajú do domu. Postupne sa rozpŕchli po celom prízemí. Netrvalo dlho a ozvalo sa škrípanie schodov. Niekto kráčal priamo k nám. Škrípanie schodov prestalo a tichý zvuk krokov sa stále približoval. Kroky zastali tesne pred dvermi do spálne. Dvere boli dokorán, a ten kto bol na druhej strane videl štyri spiace deti v jednej posteli. Stál som ukrytý za dvermi a čakal. Pocítil som, ako sa podlaha podo mnou jemne ohla. Spoza dverí vkročil do miestnosti človek. Hľadel na spiace deti a ja som mu stál za chrbtom. V ruke som zvieral meč a váhal som. Nevedel som, či to je naozaj človek alebo ma len klamal zrak. Pohol som sa dopredu, aby som si ho lepšie obzrel. V tom sa otočil mojím smerom.

„Do frasa!“ Zakričal chlap, keď ma zbadal a od prekvapenia stratil rovnováhu. Zachytila ho až neďaleká stena. Neveril som vlastným očiam. Pozoroval som chlapa, ktorý takmer strachom zošedivel, a pomaly som k nemu prikročil. V ruke som stále zvieral meč a bol som pripravený ho použiť. Do miestnosti vbehol druhý chlap a vrhol sa na mňa. Zhodil ma na zem a ja som nemal inú možnosť než sa brániť. Rukoväťou meča som ho udrel do rebier. Na chvíľku povolil zovretie, a tak som mu ešte kolenom vrazil do rozkroku. Bolestivo sa odgúľal na bok, zatiaľ čo do miestnosti vbehla Wendy. Zo zlovestným pohľadom namierila šíp na chlapíka pri stene.

„K-k-t-t-o-o ste?“ Ostrý pohľad Wendy dorazil už tak vystrašeného chlapa pri stene. Ledva zo seba vydal dva slová.

„Kto ste vy?“ Vstal som a namieril špičku meča na druhého chlapa. Keď som sa naňho bližšie pozrel, tak som zistil, že to bolo zbytočné. Jeho bolestivá grimasa hovorila, že už má dosť.

„My tu len hľadáme zásoby pre náš tábor.“ Chlapík pri stene opatrne zdvihol ruky nad hlavu.

„Drž hubu!“ Druhý chlap sa ho piskľavým hlasom snažil zastaviť.

„Len pokoj,“ sklonil som meč.

„My tu len prespávame.“ Dodala Wendy a povolila natiahnutý luk.

„Nevyzeráte ako mimozemšťania.“ Zranený chlap sa bolestivo staval na nohy.

„To nie sme.“ Wendy sa usmiala od ucha k uchu. Trochu mi odľahlo, lebo jej prísny výraz občas vystrašil aj mňa.

„Ja som Miro,“ povedal zranený chlap, „a to je Tomáš.“ Ukázal na chlapíka pri stene.

„Teší nás.“ Odvetila Wendy a pomohla Tomášovi vstať.

„A vy sa ako voláte.“ Tomášovi sa vrátil hlas, a už ani nekoktal.

„To je tajné!“ Wendin pohľad bol ostrý ako tisícky mečov. Tomáš hneď oľutoval, že sa niečo pýtal.

Z pod periny na nás hľadelo niekoľko párov očí. Vyzerali vystrašene a hlavne nechápali, čo sa tu udialo. Zobudil ich až súboj, na ktorý sa len mlčky prizerali z postele. Tomáš a Miro nám vysvetlili, že patria k akémusi odboju. Hrdo sa takto nazývali, ale z toho čo nám rozprávali, to bol skôr utečenecký tábor. Navyše nemali žiadne zbrane. Čo ja viem, odboj by mal bojovať, no oni nemali ani tušenie ako bojovať s mimozemšťanmi. Napriek tomu to bolo skvelé miesto, kde by tieto deti mohli mať trošku pokoja. Súhlasili sme, že im pomôžeme prehľadať domy a pôjdeme s nimi. No ešte predtým som si musel ísť niečo preveriť. Vzal som Wendy a šli sme sa pozrieť na telo vraha. Deti ostali v dedine spolu s Tomášom a Mirom. Dali sme im aj meče a povedali ako zabiť mimozemšťanov. Pravdepodobne by boj dlho nevydržali, no nešli sme ďaleko.

Za pár minút sme vybehli na kopec. Telo ležalo na rovnakom mieste a v rovnakej polohe. Nevedel som, čo robia zo svojimi mŕtvymi ,a tak som nechcel nič riskovať. Mohli nechávať mŕtvych na tom istom mieste ako návnadu. Vzal som mu dýky a ešte raz si ho prezrel. Wendy sa tu cítila neisto, a tak sme sa radšej vrátili k ostatným.

Začali sme prehľadávať domy a zbierať jedlo a iné užitočné veci. Za necelú hodinu sme mohli vyraziť. Deti boli oddýchnuté a stále skúpe na slovo, ale aspoň už začínali normálne vnímať okolie. Čakal som vonku spolu s Tomášom a Mirom, zatiaľ čo sa Wendy snažila vysvetliť ostatným, čo by sa stalo, ak by prezradili jej meno. Zrejme použila moju historku, ale bolo tiež možné, že si k nej vymyslela aj niečo vlastné. Keď konečne vyšli z domu, mohli sme sa vydať na cestu.

Kráčali sme chvíľu po asfaltovej ceste, a potom po lesnej cestičke. Cestou sa nás vypytovali na všetko možne, no vraveli sme im len to, čo sme museli. Postupne cestička zmizla a my sme znova blúdili lesom. Počasie sa začalo vyjasňovať a aj deti vyzerali lepšie. Dokonca znovu začali frflať kvôli bolesti nôh, a lamentovať nad tým, že som ich v noci nútil putovať lesom, aj keď žiaden dážď nehrozil. S úsmevom som prijal ich kritiku a uznal, že mali pravdu.

Šli sme necelé štyri hodiny a pred nami sa začala črtať lúka. To bol ten ospevovaný tábor odboja. Lúka posiata stanmi, spacákmi a všade okolo len les. Mohlo tu byť tristo, možno štyristo ľudí. Ženy, deti, starci. Cestou do tábora sme nestretli žiadnu stráž či hliadku. Všetci len sedeli pri svojich stanoch. Vyzerali zúfalo a beznádejne. Pocit smrti a toho, že už nemajú kam ujsť, keď si po nich prídu, boli cítiť všade. S Wendy sme si vymenili sklamané pohľady a nasledovali „bojovníkov odboja“ do hlavného stanu. Keď som to videl, chcel som, čo najrýchlejšie odtiaľto odísť. Toto miesto pripomínalo záhubu a nie záchranu.