„Klop, klop, klop.“ Ozývalo sa mi v hlave. S ťažkosťami som otvoril oči, a takmer som sa nemohol pohnúť. Niečo mi neustále klopkalo na prilbu, a tak som potriasol hlavou. Z priezoru sa mi odkotúľalo niekoľko malých kamienkov. Celý som bol pokrytý kamienkami a oproti mne sedela Ayra, ktorá mi ich hádzala do prilby.

„Čo sa stalo?“ Chytil som sa za boľavú hlavu.

„Konečne si sa prebral.“ Zúfalo vydýchla. „To sa stalo!“ Ukázala na spálenú pustinu.

„Čo je to?“ Chcel som sa dostať spod kameňa, no necítil som si pravú ruku. Zdesene som odhrnul kamienky a pod nimi bola čierna hmota, ktorá mi obklopovala ruku. „Doriti!“ Vyskočil som na nohy, no hneď som letel k zemi. Ľavú nohu mi obklopovala rovnaká hmota.

„Upokoj sa.“ Milo sa na mňa usmiala. „Budeš v poriadku, postarala som sa o to.“ V očiach sa jej miesili zvláštne pocity. Nebol som si istý tým, či bola sklamaná alebo nadšená, no možno oboje.

„Môžeš mi povedať, čo sa stalo?“ Oprel som sa o strom.

„Použil si mágiu vesmíru. Magické zbrane sú len špička ľadovca.“ Zhlboka sa nadýchla. „Mágia vesmíru dokáže ohromné veci, no za veľkú cenu. Pri jej použití nepotrebuješ len samotnú mágiu, ale aj silu života. Ak by si nepoužil nepriateľských mágov, tak by ťa táto mágia rozložila a zabila. Preto som nechcela, aby si ju zatiaľ používal.“ Karhavo sa na mňa pozrela.

„Nemal som veľmi na výber a navyše je to tvoja vina!“ Nechápavo sa na mňa zadívala. „Poslala si mi víziu, v ktorej bolo toto mesto.“ Doplnil som.

„Nič som ti neposlala!“ Horlivo mykala hlavou v snahe napodobniť ľudské gesto.

„Ak si to nebola ty, tak kto potom?“ Zamyslel som sa.

„Možno len začínaš blázniť z toho zabíjania ich veliteľov.“ Uškrnula sa.

„Možno.“ Povedal som zamyslene. Vždy tu bola šanca, že som sa nejako napojil na ich myšlienkovú vlnu. Stále som sa vystavoval ich mágií, a tak bolo možné, že vojak v lese som nebol ja, ale jeden z ich veliteľov.

„No aj tak pekná práca.“ Usmiala sa. „Síce si prišiel o ruku a nohu, ale nezničil si celú planétu ako ja.“ Diabolsky sa uškrnula.

„Čože?“ Vyhŕklo zo mňa.

„Snažil si sa silu ovládnuť, takže si zničil len to veľké mesto a asi dvesto foertový okruh.“ Pozrel som sa na spálenú zem. Nebolo to len obyčajné zhorenisko, videl som, že na niekoľkých miestach zmizli kopce a hory. Bola to úplne rovná pustá pláň. Nevedel som, čo sú foerty, ale radšej som to ani nechcel vedieť. V meste boli milióny ľudí a ja som ich všetkých zabil. „Hlavu hore.“ Akoby vedela, čo ma trápi. „Keď som to použila ja prvýkrát, tak som zničila celú planétu. Bolo tam síce len niekoľko kolónii, no viem, aký je to pocit.“ Snažila sa ma utešiť. „Minulosť už nezmeníš.“ Položila mi ruku na rameno. „Aspoň už vieš, že ma máš počúvať.“ Po týchto slovách ma naplnil hnev.

„Počúvať? Ako?“ Vyprskol som na ňu. „Zmizla si úplne bez slova!“

„Prišla som, keď si ma potreboval.“ Tvár jej potemnela. „Prepáč.“ Povzdychla si a otočila sa k spálenisku. „Nemôžem ti viac pomôcť.“ Pokračovala smutným tónom. „Odhalili, že som tu a neustále ma prenasledujú. Čím dlhšie sa zdržím na jednom mieste, tým je väčšia šanca, že ma nájdu a hlavne, keď sme spolu.“

„Prečo keď sme spolu?“ Stále som bol naštvaný, no pomaly to vyprchávalo.

„Pretože sme obaja hľadaní.“ Uškrnula sa a vytiahla z vrecka kus hnedej látky, na ktorom bola moja podobizeň nakreslená čiernym uhlíkom. Vedľa toho bolo niekoľko slov a niečo, čo pripomínalo veľké číslo. „Ponúkajú odmenu a nekonečno tomu, kto ťa chytí živého.“ Usmiala sa. „Musím už ísť!“ Akoby do nej udrel blesk. „O pár hodín budeš mať novú ruku a nohu.“ Usmiala sa a prebehla portálom. Jediné, čo mi po nej ostalo, bol môj portrét na zdrape podivnej látky.

Počkal som ešte pár hodín, až sa mi noha zregenerovala. Zvláštne bolo, že psychické brnenie nebolo poškodené. Nechcelo sa mi len tak sedieť, a tak som sa vybral na prechádzku po lese. Ruka a noha ešte neboli úplne zahojené, a tak som musel počkať, než sa vrátim k Wendy. V lese som našiel dve nekompletné kostry človeka. Vyzerali, že sú tu len chvíľku a cítil som z nich mágiu, no nie moju. Po chrbte mi prešiel mráz. Ayra musela použiť ich krv, tkanivo a kosti, aby mi opravila ruku a nohu. Mohol som len dúfať, že ich našla mŕtvych v tom spálenisku. Nechcel som mať na svedomí ďalších ľudí, aj keď po tom, čo som videl v Pekingu, som si už nebol istý. Zrejme celé mesto už bolo pod ich vplyvom, a ak by nedošlo... „Nie!“ Prerušil som tok svojich myšlienok. Nemal som chuť premýšľať nad tým, čo by sa stalo ak. Putoval som ďalej lesom, až sa čierna hmota nerozplynula a namiesto nej mi zostala plne funkčná ruka.

Vrátil som sa k Wendy. Netrpezlivo ma čakala a chcela hneď vyraziť na lov. Vycítila však, že som nejaký nesvoj a nechala ma na pokoji. Potreboval som nejaký čas na premýšľanie a oddych. Ďalšie ráno som si pripomenul Ayryne slová a zmieril som sa s tým, čo sa stalo. Vrátili sme sa k útokom na mestá a ja som sa pokúsil byť stále veselý.

Spoločne s Gabrielovými operáciami sa nám darilo postupovať zamrznutou Európou. Na východnom fronte sa naše armády prebíjali k Moskve, zatiaľ čo na západe začalo obliehanie Berlínu. Napriek naším snahám sa však medzi radami nepriateľa čoraz častejšie objavovali ľudia. Spočiatku šlo o Francúzov, zrejme z okolia Paríža, no neskôr sme narážali na ľudí z celého sveta. V radách našich vojakov sa začínalo šíriť znepokojenie ale aj strach. Tento strach nám však hral do karát. Nik z vojakov sa nemienil vzdať, pretože sa obával toho, že sa stane ich otrokom. Napriek ľuďom pod ich vplyvom to začínalo vyzerať nádejnejšie. Nepriateľom dochádzali velitelia, a tak prestali aj útoky na mestá, ktoré sa vzbúrili uprostred ich územia. Gabriel sa snažil chytiť Bansheho, no zatiaľ neúspešne. Vždy keď sa naším armádam podarilo obkľúčiť ho, tak proste zmizol.

Pár dní pred Vianocami Gabriel vyhlásil pokoj zbraniam. Všetky jednotky sa stiahli do miest a pripravovali sa na oslávenie sviatkov. Mnoho z nich prišlo o rodiny, no aj tak si chceli vychutnať tento sviatok aspoň s kamarátmi, ktorých si našli vo vojsku. S Wendy sme sa zhodli, že Vianoce si naplno užijeme, až keď sa vojna skončí. To mi však nezabránilo navštíviť Niu. Prichystal som si pre ňu romantický večer. Po celom svete som zháňal maličkosti, ktoré v Európe už chýbali. Z plantáži v južnej Afrike som doniesol kyticu ruží. Z Indie zas škoricu na vianočný punč a niekoľko ďalších drobností. Nia mi darovala seba. Neviem, ako sa jej to podarilo, no mala hneď niekoľko sexi kúskov s vianočnou tematikou. Takému niečomu som nemohol odolať. Keď som sa už musel vrátiť späť, tak mi ukázala ešte jeden horúci kostým, ktorý mala v zálohe. Toto dievča vedelo, ako ma má motivovať k návratu.

Pre Wendy som mal pripravenú malú hraciu skrinku. Bola dosť fuška ju nájsť. Wendy som našiel v dedine, v ktorej sa len ukrývala pred náhradnou rodinou. Trvalo, než som vypátral, kto boli jej starí rodičia, a kde bývali, no stálo to zato. V ich dome som našiel izbu, ktorá rozhodne patrila Wendy. Aj keď sa tvárila ako drsňáčka, mala rada plyšové hračky a huňaté veci ako každé dievča v jej veku. V izbe bolo niekoľko plyšákov, ktoré boli priveľké. No na stole, vedľa malého zrkadla, bola hracia skrinka. Nevedel som, či je pre ňu cenná, no niečo mi vravelo, že áno.

Prechádzal som sa po pláži a uvažoval, či mám skrinku zabaliť alebo jej ju len tak dať. Wendy trénovala s Bi. Nato, že to bola ešte mladá Ova, mala dosť veľkú silu. Ak by trochu podrástla, tak by zrejme uniesla aj Wendy. Piesok okolo mňa sa z ničoho nič začal víriť a z neho vyskočila osoba v tmavom plášti. Zdrapla ma a spoločne sme vleteli do pokojného oceánu.

„Čo to robíš?“ Takmer som vykríkol, keď som uvidel tvár Ayry. Boli sme takmer na dne oceánu v bubline zo vzduchu.

„Nemám čas, tak buď ticho a počúvaj ma!“ Nervózne sa obzerala okolo seba. „Mirnilčania o dva dni opustia planétu.“

„To je predsa super, nie?“ Srdce mi podskočilo od radosti.

„Buď ticho a počúvaj!“ Zvraštila čelo. „Zabíjali ste ich veliteľov, ale zabil si aj jedného z ich hlavných. To by bolo za iných okolnosti super, ale teraz nie. Plánujú odpáliť Optikor a zničiť celú planétu. Nebudú riskovať vytvorenie silného nepriateľa.“ Ťažko som preglgol. „Optikor bude o dva dni, keď bude slnko najvyššie, tu!“ Zobrazila mapu, na ktorej sa rozblikalo mesto.

„Paríž?“ Opýtal som sa neisto.

„Mesto so špicatou vežou.“ Prikývla. „Musíš im v tom zabrániť za každú cenu!“ Naliehala.

„Ale ako?“ V Paríži bol ďalší z ich vysokých veliteľov. „To mám znova zničiť celé mesto?“

„To by nepomohlo.“ Zamyslela sa. „Nie nepomohlo.“ Prikývla. „Musíš sa tam dostať, vziať Optikor a vyhodiť ho, čo najďalej od planéty!“ Oči jej utekali zo strany na stranu. Odrazu sa obzrela, akoby niečo videla. „Musím ísť! Veľa šťastia.“ Nestihol som nič povedať, a už bola preč. Bublina sa rozplynula a mňa obklopila voda. Vyplával som späť na pláž a vykašľal vodu.

„Čo teraz?“ Hlavou sa mi hmýrili myšlienky. Mal som len necelé dva dni. Keď som si to spočítal, bol to deň Vianoc.