Chcel som sa utáboriť v mojej obľúbenej dedinke, no Wendy už mala plné zuby zimy a snehu. Nakoniec sme sa zhodli na malom opustenom ostrove neďaleko západného pobrežia Afriky. Vytvorili sme si tu tábor a aj Ova sa mala kde preletieť. Wendy mi vysvetlila, že už je to asi mesiac, čo sa Bi dostala z ich moci. Nik nerozumel jej jazyku, no Wendy sa ako tak učila a niektoré slová jej prekladač už rozpoznal. Keď sme sa prepojili, tak mi poslala databázu slov, a tak som jej mohol rozumieť aj ja.

Hneď, ako bol tábor hotový, dali sme sa do práce. Cestovali sme po celej planéte a vyberali úplne náhodne mestá. S Wendy mi to šlo skvelo, a to nielen preto, že sme mohli zaútočiť na viac cieľov súčasne. Niekedy bol veliteľ dobre chránený, no pred jej šípmi sa nemohol ukryť. Behom prvého týždňa sme zabili sto veliteľov. Nezabúdali sme však ani na tréning. Každú voľnú minútu sme sa zdokonaľovali v našich schopnostiach. Učil som Wendy, ako mala správne meditovať a získavať mágiu, zatiaľ čo ona ma učila zlepšovať svoje zmysly. Takto som vycítil blížiaci sa šíp či iné nebezpečenstvo. Zdalo sa, že je všetko v starých koľajach. Jedine Bi sa na mňa stále hnevala. Na jej chytenie som použil ľadovú stenu, do ktorej vrazila a ohla si nos. Bola naňho dosť háklivá.

Dni utekali ako voda. Párkrát som Wendy takmer povedal o Ayre, ale nejaký vnútorný hlas ma zastavil. Občas som sa bez slova vytratil. Wendy mi to tolerovala zrejme preto, lebo si myslela, že idem za Niou, no nie vždy to tak bolo. Musel som sa postarať aj o Urkyho a môj úkryt. Neviem, prečo som jej o ňom nepovedal, ale asi som len nechcel odpovedať na zbytočné otázky.

Do Vianoc už zostávalo len pár dní. Ležal som na deke, sledoval hviezdy a uvažoval, čo by som dal Wendy. Dnes sme navštívili pätnásť miest a zabili dvadsaťtri veliteľov. Bol som unavený a spánku netrvalo dlho, než ma ovládol. Príjemné snenie však netrvalo dlho. Hluk a podivný smrad ma vytrhol zo spánku. Na moje prekvapenie som bol na nohách a namiesto paliem a príjemného tepla som videl len les a sneh. Chcel som sa obzrieť, kde to som, no nemohol som pohnúť hlavou. Snažil som sa pohnúť aspoň zvyškom tela, no nešlo to. Po chvíli som sa síce začal hýbať, ale nemohol som to ovládať. Okolo mňa stáli nepriateľský vojaci, no boli ku mne otočení chrbtom. Vyzeralo to, akoby ma chránili. Z lesa sa vyvalilo niekoľko ohnivých gulí a za nimi vojaci. Zaostril som zrak a uvidel, že to sú naši vojaci. Útočili na mňa a vojakov okolo mňa. Z rúk mi vychrlili plamene a kadejaké ďalšie zvláštne typy mágie. Nemohol som nič robiť len sledovať, ako zabíjam našich vojakov. Bolo ich veľa a cítil som, ako mágia vo mne postupne slabne. Každé kúzlo muselo prechádzať magickými štítmi. V dave som zbadal Gildartsa, Artemis a dvoch ďalších, ktorých som si pamätal z turnaju. Z rúk mi vychrlilo čosi čierne a zabilo jedného z nich, no stálo ma to veľa energie. Pocítil som, ako sa vytvára portál a ja som ním prebehol na druhú stranu. Ocitol som sa v obrovskom meste pokrytom jemnou vrstvou snehu. Hlava sa mi obrátila a skrz zatvárajúci portál som videl, ako naši vojaci zabili zvyšok mojej ochranky. Portál zmizol a v očiach mi zostala temnota. Chlad, ktorý som predtým cítil, vystriedalo príjemné teplo. Uvedomil som si, že tma v mojich očiach je spôsobená tým, že ich mám zavreté. Otvoril som teda oči a bol som tam, kde som byť mal. Ležal som na deke a nado mnou bola jasná obloha pokrytá hviezdami.

„Musela to byť vízia od Ayry.“ Vravel som si v duchu. „Ale čo po mne chce?“ Bol som zmetený z toho, čo som videl. Bola to vidina budúcnosti? Nechcel som tomu uveriť, no nevedel som, čo to malo znamenať. „Je len jediná možnosť.“ Utvrdzoval som sám seba. „Musím zistiť, čo je to za mesto, tam snáď nájdem nejaké odpovede.“ Ponoril som sa do podvedomia a hľadal som v knihách obrázok, ktorý by mi pomohol. Všimol som si ázijskú architektúru v pozadí, tak som zúžil hľadanie. Mesto bolo obrovské, tak som začal od najväčších. Netrvalo dlho a našiel som to správne mesto. Všetko nasvedčovalo tomu, že to bol Peking. Overil som si to niekoľkokrát, no moja najhoršia predtucha sa naplnila. Peking, Paríž a Washington boli mestá, ktorým som sa chcel vyhnúť. Nech už v nich sídlilo čokoľvek, nebolo to nič dobré. Hlavne to však bolo veľmi mocné a nebezpečné.

„Wendy?“ Opatrne som ju zobudil.

„Čo sa deje? Prečo nespíš?“ Zelené oči jej poklipkávali a strapaté plavé vlasy padali do tváre.

„Musím ísť niečo preveriť.“ Odvetil som pokojným tónom, aj keď som mal z toho zlý pocit.

„Len preto ma budíš?“ Posadila sa a schuti si zívla.

„Ak sa do dvoch dní nevrátim, tak sa vráť do Budapešti.“ Wendy spozornela.

„Zas sa ideš do niečoho zapliesť bezo mňa?“ Rezignovane mávla rukou.

„Dúfam že nie, ale pre každý prípad, v zátoke je malá loďka.“ Uškrnul som sa.

„Čo mám s tebou robiť? Nechceš aspoň Bi, aby na teba dala pozor?“ Ova pokojne driemala na deke vedľa Wendy.

„To nebude treba. Bude to len obyčajný prieskum.“ Síce som sa usmial, no Wendy tomu veľmi neverila. Mávla rukou a šla spať.

Nešiel som priamo, aby niekto nevystopoval, odkiaľ som prišiel. Posledný portál bol tak sto kilometrov východne od Pekingu. Nebolo to tým, že som si chcel dať dlhú prechádzku. Bližšie k mestu to už nešlo vďaka nepriateľským magickým štítom. Oblasť, v ktorej som pristál, bola husto zalesnená a plná strmých skalnatých stien. Vyšplhal som na jednu z nich a pozoroval mesto. Po zemi by som sa do mesta nikdy nedostal. Zo skúsenosti som však vedel, že každé chránené mesto malo okolo seba bariéru vo forme akejsi kupoly. Bolo možné ju obísť, ak by som vytvoril portál vysoko vo vzduchu. Musel som však počkať do tmy.

Hneď ako sa zotmelo, vytvoril som portál niekoľko kilometrov nad mestom. Bol som už takmer vo vesmíre, no mal som na sebe svoje brnenie. So všetkými jeho časťami tvorilo vzduchotesný skafander. Mágia vetra bola skvelá aj v tom, že mi poskytovala kyslík.

Padal som niekoľko minút, než som prenikol vrstvou oblakov a uvidel mesto. Ponoril som sa do podvedomia a porovnával som to, čo vidím, so spomienkou na mesto. „Výborne,“ zanadával som si pri voľnom páde. Miesto, ktoré som videl, bolo námestím uprostred Pekingu. Nemohol som vletieť priamo medzi nich a čakať, že mi to prejde. Pristál som medzi budovami asi kilometer južne. Pod rúškom tmy som sa predieral uličkami k námestiu. V jednej uličke som narazil na postavu zahalenú v šere. Prikrčil som sa ku kontajneru, z ktorého vychádzal nepríjemný zápach. Nakukol som ponad kontajner a všimol si, že je to človek, ktorý upratuje uličku. Otočil sa mojím smerom a kráčal ku mne. Nemal som kam utiecť, aby ma neuvidel. Mohol som sa zamaskovať ilúziou, no mal som pochybnosti. Na veľké vzdialenosti som bol pre okolie neviditeľný, no takto blízko by ma zrejme prekukol. Vyšiel som spoza kontajnera v dobrej viere, že na mňa neupozorní. „Neboj sa, som priateľ.“ Automatický prekladač to preložil do čínštiny. Osoba v uličke sa na mňa pozorne zadívala. Rozhodne to bol človek a zrejme muž, no neskoro som si všimol, že z očí mu vychádzal jemný zelený dym. Začal vrieskať čo mu sily stačili a pustil sa na útek. Než som ho skolil, prešlo len pár sekúnd, no nestačilo to. V oknách okolo sa začalo rozsvecovať a rozozneli sa zvony. Chcel som sa rýchlo stratiť z mesta, ale úzke uličky mi bránili v rozhľade. Rozbehol som sa teda na námestie v nádeji, že odtiaľ uvidím únikovú cestu.

Dobehol som na námestie, kde už pochodovalo niekoľko oddielov. Akonáhle ma zbadali, zamierili mojím smerom. Sústredil som sa a otvoril portál na jeden z mrakodrapov v diaľke. Rozbehol som sa doň, keď ma čosi chytilo za nohu. Prenikavá bolesť sa šírila celým telom a ja som tvrdo dopadol na zem. Obzrel som sa a za mnou stál Roltonec, ktorý mi držal nohu pomocou mágie. Privolal som meč, ale v momente, keď som ním švihol, meč mi vypadol z ruky. Prudká bolesť sa teraz šírila z dvoch smerov a nepriateľský mág mi zvieral ruku v zvláštnom striebornom svetle. Sotva som sa stihol spamätať už nasledovala ďalšia bolesť v oboch nohách a aj druhej ruke. Okolo mňa už stála celá skupina mágov a držala ma na zemi. Prúdila mnou bolesť, ale aj hnev. Cítil som, ako sa moja mágia chce predrať von a všetko zničiť, no nešlo to. Spomedzi davu sa vynorila vysoká postava. Mala svetločervenú pleť a špicaté zuby. Bol to rozhodne jeden z ich veliteľov, no takéhoto som ešte nevidel. Mal na sebe honosné rúcho a celého ho obklopovala fialová aura. Díval sa na mňa pohŕdavým pohľadom, akoby som bol len otravná mucha. Natiahol ruku a v nej sa začala formovať fialová hmota. „Onedlho, už budeš jedným z mojich vojakov.“ Vedľa veliteľa sa postavil nízky Číňan. Z očí mu šiel zelený dym a ja som sa začal mykať. Snažil som sa oslobodiť, no nešlo to. „Čím viac budeš vzdorovať, tým viac ťa to bude bolieť.“ Riekol Číňan, zatiaľ čo fialová masa vo veliteľovej ruke sa zväčšovala.

„Mňa nikdy nedostaneš na svoju stranu!“ Vyhŕklo zo mňa. Veliteľ sa začal smiať a Číňan opakoval. Hnev vo mne narastal. Chytil som sa magických prúdov, ktoré ma zväzovali. Dlane som mal v jednom ohni, no nehodlal som sa len tak vzdať. Sústredil som sa a čierne brnenie začalo žiariť všetkými farbami. Cítil som, ako zo mňa odchádza nielen mágia, ale aj život. Farebné svetlá sa začali šíriť po magických putách až k ich mágom. Tí sa márne snažili prerušiť spojenie. Farebný lúč prišiel až k ich telám a pohltil ich. Energia vo mne začala narastať a ja som s tým nič nemohol spraviť. Farebné svetlá preskočili aj na ďalších mágov v okolí a rozložili ich. V tom som v očiach ich veliteľa zbadal strach. No strach bol aj v mojich očiach. Nemohol som viac vydržať ten príval energie. Posledné, čo som videl, bol niekoľko kilometrový farebný kruh nad Pekingom, ktorý zmenil noc v deň, a potom už len veľký záblesk svetla.