Začiatok turnaju som takmer prespal. Zápasy boli jednostranne zamerané na to, aby sa slabší špecialisti nedokázali prebojovať vyššie. Proti Wendy nastúpil akýsi Imperecível. Mal virten len pár dní a nestihol doslova urobiť ani krok.

„Konečne to začne.“ Potešil sa Gabriel, keď uvidel, že všetci nováčikovia sú vyradení.

„Prečo nesúťažíš tiež?“ Užíval som si pohodlie kresla a s jemnou výčitkou som sa zadíval na Gabriela.

„Nebolo by to vhodné.“ V hlase bola cítiť nespokojnosť. „Oni...“ ukázal na práve prebiehajúci súboj, „sú bojovníci. Ukazujú ľuďom, akí sú mocní, a to, že ich ochránia za každú cenu. Tiež motivujú ostatných, aby sa viac snažili a získali virten. Ty, priateľu môj.“ Z tohto kamarátskeho tónu mi prešiel až mráz po chrbte. „Ty si zas motivátorom a výzvou pre tých, čo už virten majú.“ Spočiatku som nechápal, no Gabriel mi začal rozprávať, aké klebety sa o mne šíria. Podľa nich som bol niečo ako kríženec draka, démona, anjela a s každým ďalším prerozprávaným príbehom pribúdali zázraky, ktoré som údajne urobil. Trvalo dobrú pol hodinu, než my vylíčil tie najzaujímavejšie príbehy, ktoré sa šírili svetom.

„Stále si mi však neodpovedal.“ Povedal som pokojným hlasom.

„Len skúšam tvoju pozornosť.“ Jemne sa usmial. „Moje postavenie mi to nedovoľuje. Ak by som náhodou....“

„Chápem.“ Prerušil som ho. „Povieš mi, kde ste našli Andreja? Myslel som, že ho zabili v Košiciach, len ste nenašli jeho telo.“ Ukázal som na chlapíka v hľadisku. Mal na sebe starú bundu a pletenú čiapku.

„Jasné, ty o tom nevieš.“ Gabriel sa chytil za hlavu. „Keď sme dobili Budapešť, tak sme ho našli v podzemnom žalári.“

„Takže neušiel ani neumrel v Košiciach?“ Začudoval som sa.

„Nie, podľa jeho slov ho odniesla akási mátoha. Potom ho držali v podzemí a ani nevedel, v ktorom meste je. No starali sa o neho dobre.“ Pokračoval vo vysvetľovaní. „Bolo zvláštne, že sa ho nepýtali na nič zásadné. Stavy našich armád či plány postupu ich nezaujímali. Len sa s ním jednoducho rozprávali. Podľa jeho slov to vyzeralo tak, že sa chceli naučiť náš jazyk.“

„Zvláštne.“ Zamyslel som sa. Načo by potrebovali náš jazyk? Pýtal som sa sám seba.

„Hm, čudujem sa, že si ho pamätáš a ešte si ho aj našiel v tom dave. Ja sám by som ho tam nespoznal, a to som ho osobne vypočúval.“ Pohladil sa po brade.

„Ako si povedal, som výzvou pre ostatných špecialistov. Nemôžem si dovoliť, aby mi unikol, čo i len malý detail.“ Zasmial som sa. Gabriel chcel pokračovať vo vypytovaní sa, no prerušilo ho burácanie davu. Ani som sa nenazdal a turnaj sa chýlil ku koncu. Do finálne sa dostala Wendy a Gildarts, dvaja najsilnejší špecialisti. Gabriel vstal a šiel zahájiť posledný súboj dnešného dňa. „Dobrá práca Many.“ Pomyslel som si. „Ďakujem.“ Ozvalo sa mi spätne. Mimo civilizácie som sa nemal s kým rozprávať. Preto som veľa času trávil v podvedomí a debatoval s manuálom virtenu. Ayra mala pravdu, čím viac som sa s ním rozprával, a čím viac problémov som mu prenechal, tým sa stal interaktívnejším. Síce si ešte nevybral vlastné meno, no unavovalo ma volať ho manuál. Tak som si to skrátil na Many. Many si Andreja všimol pri bežnom skenovaní okolia. Pamätal si jeho genetickú stopu a bolo mu podozrivé, že je tu.

Finálový zápas skončil skôr, ako všetci očakávali. Wendino odhodlanie nemohol Gildarts zastaviť. Oproti nemu vyzerala malá a bezbranná, no skôr, ako odznel zvuk úvodného gongu, bolo po všetkom. Wendy priskočila ku Gildartsovi za pomoci jej veternej mágie a pritisla mu drevenú dýku ku krku. Gildarts stihol len položiť ruky na rukoväť meča. Karmínovočervená aura, dýka na krku súpera, zlovestný pohľad a naokolo poletujúce biele vločky nenechali žiadneho diváka v pokoji. Po pár sekundách zdesenia nabrali diváci druhý dych a celým mestom sa ozýval víťazný rev.

Gabriel zišiel k víťazke a zodvihol jej ruku nad hlavu. Preniesol niekoľko klasických reči, ktoré sa po takomto turnaji hovoria a navnadil divákov na finálový zápas proti mne. Všetko vyzeralo super a diváci sa bavili, no mňa zachvátil čudný pocit neistoty. Nevedel som si ho vysvetliť, no nútil ma obzerať sa okolo seba. Nevedel som prísť na to, čo je zlé, až kým som to neuvidel. Skrz tribúnu sa vyvalil čierny prúd energie priamo na mňa. Nestihol som uskočiť ani vytvoriť portál. Narazil do môjho magického štítu a jeho sila ma prinútila pokľaknúť, aby som sa udržal na mieste. Cítil som, ako mi ubúdajú sily a každú sekundu som čakal, že to prenikne mojim štítim. Odrazu nastala úľava a prúd energie už nemal takú silu. Obzrel som sa a po mojej pravici stála Wendy. Pridala jej štít k môjmu a energia prúdu sa rozdelila medzi nás. Hneď na to pribehli ďalší a ďalší špecialisti a prúd som už takmer necítil. Keď sa čierna hmota rozpadla, zostala v tribúne obrovská diera a niekoľko ľudí viselo nad priepasťou. Na druhej strane som však uvidel postavu v bielom brnení.

„Banshe!“ Wendy mala v hlase desivý chladný tón.

„Ako za starých čias?“ Obzrel som sa jej smerom a ona prikývla. Vytvoril som portál čo najbližšie k Banshemu a obaja sme ním preskočili.

Banshe sa dal na útek. Zamieril si to k najbližším hradbám a cestou sa snažil vytvoriť portály. Wendy už tiež dokázala vycítiť mágiu iných a zakaždým vystrelila jeden šíp. Banshe sa musel kryť, a to ho vyhodilo zo sústredenia.

„Už nám neutečie!“ Riekla Wendy, keď sme sa priblížili k hradbám. Desaťmetrová stena kameňa mu bránila v ďalšom úniku a my sme si boli istí, že je náš. On ňou však prebehol, akoby to bol vzduch. Bol som si istý, že nebol len ilúzia, a tak ma to prekvapilo „Tak to nie!“ Zahromžila Wendy, vyskočila na hradby a ja som ju nasledoval.

„Na čo čakáš?“ Wendy na hradbách stuhla. Nechápal som, prečo nezoskočila dole a nepokračovala v prenasledovaní. Jej hlava sa mykala zo strany na stranu, akoby videla niečo desivé. Pozrel som sa na polia pred nami, no jediné, čo som videl, bol unikajúci Banshe.

„Zvoňte na poplach!“ Skríkla na všetky strany a na vežiach sa rozozneli zvony.

„Čo sa deje?“ Chytil som ju za ruku a snažil sa ju prebrať.

„Čo to nevidíš?“ Ukázala na prázdne polia pred mestom. Poriadne som sa zahľadel, ale stále som nič nevidel. No začal som niečo divné cítiť.

„Čo to je?“ Nevedel som identifikovať, čo cítim. Bolo to však všade naokolo v pravidelných rozstupoch.

„Na toto si expert ty.“ Vytvorila ilúziu toho, čo vidí. Mala lepšie rozvinuté zmysli ako ja. Teraz som už jasne rozpoznal, že sa okolo Budapešti otvárajú portály. „Čo teraz?“ Zamyslela sa Wendy.

„Koľko vojakov tu Gabriel vlastne má?“ Wendy spravila neurčité gesto, a to ma len utvrdilo v domnienkach. Budapešť bola ďaleko od predných línií, tak Gabriel nemal dôvod držať tu veľkú armádu. „Nezdá sa ti, že čím sme skúsenejší, tým nebezpečnejšie situácie zažívame?“ Wendy sa na mňa nechápavo zahľadela. „Človek by si pomyslel, že horšie obliehanie, ako sme zažili pred mesiacmi, už nemôže prísť a pozri, vyššia úroveň problémov.“ Usmial som sa na odľahčenie atmosféry. No keď som videl, aké prázdne sú hradby, tak mi ten úsmev zmizol z tváre. Všetky portály sa otvorili naraz, a k mestu začali prúdiť tisíce vojakov. Počkali len, až sa im vyplnia medzery v radoch a dali sa na pochod, pričom Banshe čakal za armádou. Z portálu vyšiel veliteľ tejto armády a postavil sa k Banshemu. Vyzeralo to, že mu niečo povedal, no nedalo sa zistiť čo. Veliteľ si začal zväzovať voľne rozpustené výrastky na hlave do dlhého copu. Boli také dlhé, že sa takmer dotýkali zeme. Uniformu mu zdobilo mnoho rožných symbolov usporiadaných zhora nadol.

„Tak asi je to na nás.“ Wendy sa rozhliadla po takmer prázdnych hradbách. „Musíme im získať čas.“ Trochu znervóznela. „Zbraní máme dostatok, ale domobrane potrvá, než sa vyzbrojí.“ Vyzerala, akoby sa snažila vymyslieť taktiku, pri ktorej by sme obaja nezahynuli.

„Premýšľaj a ja zatiaľ niečo skúsim.“ Vyskočil som na najbližšiu vežu. Okolo ruky sa mi objavil kovovo matný magický kruh, z ktorého vypadla ostreľovacia puška. V druhej ruke som mal čierny náboj. Sústredil som sa a guľka začala žiariť všetkými farbami. Zasunul som nábojnicu do pušky a oprel ju o stenu veže. Zhlboka som sa nadýchol a zamieril som nepriateľského veliteľa. Vietor, gravitácia, teplota, to všetko ovplyvňovalo dráhu letu, no pri magickej strele to nehralo žiadnu rolu. Jediný problém bola vzdialenosť. Vypálil som a dúfal som, že budem mať dosť mágie, aby strela prešla jeho štítom aj na takúto vzdialenosť. Projektil preletel vzduchom a zanechal za sebou dúhovú stopu. Prenikol veliteľovým štítom a zaboril sa mu do hrude, kde explodoval. Spoločne s telom veliteľa sa aj portály rozleteli na spŕšku malých kúskov. Armáda stuhla a my sme získali niekoľko minút.

„Celkom som zabudla na tieto farebné zbrane.“ Wendy neveriacky krútila hlavou. Ale myslím, že ani to nám nezíska dosť času.“

„Nemáš nejaké triky v zálohe aj ty?“ Vyčítavo som sa pozrel na Wendy.

„Jeden by som mala, no chcela som si ho nechať, až na staré kolená.“ Zhlboka sa nadýchla. „Pamätáš si, čo si mi povedal o poslaní hrdinu?“ Bolo to už dávno, čo som jej to povedal. Bola príliš horlivá, a tak som ju chcel schladiť. Vtedy som jej povedal, že poslaním hrdinu bolo umrieť v správny čas, aby tým zachránil ostatných.

„Pamätám.“ Sklonil som zrak. „No mohlo to byť aj horšie.“ Usmial som sa. „Nepriateľ pred nami a plus mínus milión civilistov za nami. Čo viac sme si mohli priať?“ Snažil som sa zmierniť pochmúrnu atmosféru.

„Zabudol si na to krásne počasie.“ Z oblohy padali veľké vločky a celá krajina vyzerala ako z rozprávky. „Pripravený?“ Obzrela sa mojím smerom, no ja som tam už nebol.

„Na čo ešte čakáš?“ Kričal som jej spod hradieb. Wendy naštvane zoskočila a spoločne sme  sa vrhli na ochromenú armádu.

Zatiaľ, čo ja som kosil desiatky nepriateľov jedným úderom mágie, Wendy svojimi šípmi prevrtávala lebky obrov. Armáda bola stále ochromená, no aj tak sme sa držali pri sebe. Uplynulo už niekoľko minút od smrti ich veliteľa. Bojovali sme, čo nám sily stačili, až sa môj meč zastavil pred hlavou jedného z Galbotov. Ten sa mykol a ustúpil o krok. V tvári som mu videl zdesenie. Prizrel som sa lepšie a jeho oči boli čisté. Ustúpil som s mečom od jeho prilby a vrhol sa na ostatných nepriateľov. Behom pár sekúnd sa akoby spamätal, vzal svoju kopiju a pridal sa do boja. Na niekoľkých ďalších miestach sa začali boje. Desiatky, či stovky nepriateľských vojakov sa začali preberať z ich moci. Mestská brána sa otvorila a z nej sa vyrútila Valkýra s malým oddielom jej jazdcov. No bolo neskoro. Nepriateľ sa začal preberať zo zmetenia.

„Stiahni sa do mesta!“ Skríkol som na Wendy. „Vezmi aj ich!“ Ukázal som na dvoch Galbotov, ktorí bojovali po našom boku. „Dnes ešte nie je ten správny čas!“ Dodal som milým tónom. Wendy zdrapla Galbotov a ťahala ich do mesta.

„Valkýra, už je neskoro!“ Zavolal som do vysielačky. „Pomôž Karmín a dostaň Galbotov do mesta!“ Valkýra čosi skríkla a celý oddiel zastavil. Vzala troch koňov a šla naproti Wendy. Otvoril som portál a začal sa presúvať celou nepriateľskou armádou. Vzal som každého Galbota, ktorý sa dostal z ich vplyvu a prehodil ho portálom do mesta. Nemal som čas, im niečo vysvetľovať, a tak som ich len sotil do portálu. Prehodil som posledného a porozhliadol sa po prebúdzajúcej sa mase vojakov. Nezdalo sa, že by ešte niekto ďalší zostal, no jedna skupinka vojakov vyzerala inak ako ostatné. Za zvuku šípov letiacich vzduchom som prebehol aj ja portálom do mesta. Dopadol som na kopu Galbotov, ktorí sa snažili postaviť na vlastné nohy. Nedával som pozor, ako ich prehadzujem portálom, a tak dopadali jeden na druhého.

„Dobrá práca.“ Valkýra zoskočila z koňa. „Koľko si ich zachránil?“ Zvedavo si obzerala hromadu Galbotov snažiacich sa vymotať.

„Nebol čas ich počítať.“ Usmial som sa. „Choď po Laca, nech sem privedie Citrixa.“ Valkýra prikývla a uháňala na Lune mestom.

„Si v poriadku?“ Pozrel som sa na Wendy.

„Jasné!“ Vyprskla. „Len si mi prekazil plány!“

„Plány? Ty si chcela umrieť?“ Takmer mi zabehlo.

„Jasné, že nie, teda možno.“ Jej smutný tón som už dlho nepočul.

„Čo sa deje?“ Položil som jej ruku na rameno.

„Ale nič.“ Chcela si utrieť slzy, no zabudla, že ma na hlave prilbu.

„Neveríš mi?“ Prepojil som sa s ňou skrz virten, aby nás nik iný nepočul.

„To ty neveríš mne!“ Zlovestne na mňa pozrela. „Stále máš nejaké tajnosti, ale čo je horšie, necháš ma tu samú na niekoľko mesiacov len s kúskom papiera!“ Hnev v nej začal vrieť.

„Sľubujem, že od teraz ťa už nenechám samú.“ Objal som ju a jej hnev sa odrazu začal strácať. Videl som na nej, že sa snaží udržať si aspoň malý hnev, no nevydržalo jej to a opätovala mi objatie.

„Nevieš si ani predstaviť, aké je to stále strácať tých, na ktorých ti záleží. Najskôr rodičia, a potom aj ty.“ Slzy jej tiekli po tvári. Nechcel som, aby niekto videl, čo sa deje, tak som okolo nás vytvoril bublinu ilúzie. Všetko sa tak javilo normálne.

„Ach ty trdlo.“ Pousmial som sa. „Pozri sa sem.“ Otvoril som virtuálnu mapu, kde jasne žiarila karmínovočervená guľôčka. „Nikdy som ťa neopustil. Pomocou satelitov som sledoval, kde si, a či ti hrozí nejaké nebezpečenstvo.“ Spojenie medzi našimi virtenami bolo silné, tak som ju vedel nájsť, aj keby bola na opačnej strane planéty.

„Takže ty ma sleduješ?“ Utrela si slzy pod prilbou. „To si videl všetko, čo som robila?“ Zovrela dlaň do päste a pripravovala sa ma udrieť.

„Jasné, že nie.“ Ustúpil som. „Viem len, kde si a nie, čo robíš.“ Bránil som sa.

„Ešte že tak.“ Zahromžila.

„Nepriateľ sa už istotne spamätal, a ty?“ Zvedavo som sa na ňu pozrel. V očiach sa jej rozhorel oheň a schuti ma udrela do ramena.

Medzitým bolo v diaľke počuť  klopkanie kopýt. Valkýra sa vracala s Citrixom a Lacom. Prenechal som zmetených Galbotov im a presunul som sa späť na hradby. Wendy ma nasledovala a cestou si zo mňa uťahovala. Ešte stále neznela ako tá Wendy, ktorú som poznal, ale zrejme to chcelo len čas.