Posledné lúče denného svetla pohasli a na bojisku sa rozhoreli tisíce faklí. Každý, kto mohol, pomáhal a ja som sa pomaly chystal do centra mesta, pretože Gabriel zvolal poradu. Zišiel som po schodoch veže a vstúpil do budovy, kde bola ukrytá Luna. Pred budovou bolo niekoľko mŕtvych tiel, ale vnútri bol pokoj. Luna ležala na slame, prikročil som k nej a vzal ju za opraty. Bez problémov sa postavila, a tak som ju mohol vyviesť do ulíc. Pomedzi vzlyky ranených sa nieslo klepanie kopýt na asfaltovej ceste. Kontroloval som skener a hľadal zranenia, ktoré nemohli ošetrujúci vidieť. Stretával som mnoho ľudí s vnútornými zraneniami. Na skryté zranenia, ktoré sa dali vyliečiť som upozornil ošetrujúcich. Bohužiaľ bolo veľa takých, ktorým už nebolo pomoci. Tým som mohol len zmierniť bolesť pomocou mágie. Budova, kde sa malo konať zhromaždenie, už nebola ďaleko. Prešiel som pomedzi posledné stany s ranenými a pristúpil k vchodu.

„Postrážte ju.“ Podal som opraty vojakovi, čo stál na stráži a vstúpil som do budovy. Vyšiel som na najvyššie poschodie a vstúpil do miestnosti. Vo vnútri bola Tjaša, Gabriel a Gildarts.

„Vitaj, posaď sa.“ Gabriel ukázal na jednu zo stoličiek pri veľkom stole. „O chvíľu dorazia aj ostatní.“ Netrvalo dlho a do miestnosti začali vchádzať ďalší špecialisti. Väčšinu z nich som nikdy predtým nevidel. „To by sme mali byť všetci.“ Povedal, keď do miestnosti vstúpila Valkýra.

„Nebolo vás viac?“ Prezeral som si nové tváre.

„Bolo.“ Smutne odvetil vysoký chlap v stredovekej krúžkovanej zbroji. „Štyria padli v boji.“ Dodal po chvíli. Prezrel som si celú skupinu, a z tých, čo som poznal, chýbal Garm. Došlo mi, že bol jeden z tých štyroch.

„Ehm, nič v zlom, ale ako je toto všetko možne?“ Wendy si nervózne prezerala neznáme tváre.

„Je to možné práve vďaka vám dvom.“ Ukázal na mňa a Wendy. Obaja sme sa na seba nechápavo pozreli a pokrčili ramenami. „Pred pár mesiacmi ste získali nepriateľské stavy a rozmiestnenie vojakov v celej strednej Európe. Vysielali sme tieto údaje na všetkých frekvenciách. Povstalecké skupiny v Poľsku vďaka týmto informáciám získali väčšinu svojho územia a aj Varšavu. V Čechách obsadili Moravu, a práve teraz obliehajú Prahu. Rozsiahle úrodne pláne Ukrajiny sú už úplne pod našou kontrolou.“ Zhlboka sa nadýchol. „Keď som im povedal, v akej situácii ste, neváhali ani sekundu. Poslali nám armády a svojich špecialistov.“

„A tie vrtuľníky, bombardéry, tanky?“ Povedal som unaveným hlasom.

„To je pozdrav od britskej, talianskej, francúzskej a mnohých ďalších flotíl.“ Gabriel sa do široká usmial. „Jeden z technikov, ktorí sledovali satelity si všimol tmavé miesta v stredozemnom mory. Keď ich zaostril, objavil flotily bojových a civilných lodí, ktoré tam len tak stáli. Naviedli sme ich k mestu Rijeka v Bosne a Hercegovine. Nepriateľ tam mal len slabú posádku, a tak ich ľahko porazili a oslobodili mesto. Aj v túto chvíli prúdia do tamojšieho zálivu ďalšie a ďalšie lode. Cez ten čierny mrak, ktorý bol nad mestom, sme nevedeli, čo sa tu deje. Armáda bola ochotná a poslala sem niekoľko dronov. Tie však z ničoho nič stratili signál a zrejme sa zrútili. Zalarmoval som spojencov a vydali sme sa vám na pomoc. Až včera napadlo jednému z obsluhy dronov, že ten mrak ruší rádiový a satelitný signál. Vyslal teda dron vo vysokej výške, a až tesne nad mestom klesol skrz mrak. Vyzeralo to dosť zúfalo a my sme boli ešte stále hodný kus cesty ďaleko. Generál britského námorníctva vám sem poslal aspoň vrtuľníky, ktoré mali zastaviť nepriateľsky postup než dorazíme. Zvyšok už poznáš.“ Usmial sa.

„Takže nepriateľ začal útočiť, keď sa dozvedel, že ste na ceste.“ Zamyslela sa Valkýra. „Prečo to odkladali na poslednú chvíľu?“ Premýšľala nahlas.

„Možno nás chceli vyhladovať, ale ich plán nevyšiel. Vezmi si, že aj keď mali presilu, stratili by pri dobývaní veľmi veľa vojakov.“ Pridala sa Wendy.

„Na tom už nezáleží.“ Prerušil ich Gabriel. „Musíme sa dohodnúť, kam potiahneme ďalej.“ Rozložil na stole veľkú mapu Európy, kde už boli farebne vyznačené mestá. Červené patrili nepriateľom, modré boli dobyté a o sivých sme nemali žiadne informácie.

„Ešte moment.“ Postavil som sa a prikročil k dverám. „Nech Laco privedie Citrixa.“ Povedal som vojakovi, ktorý strážil dvere. „Odlož ešte tú mapu, prosím.“ Povedal som kľudným tónom a Gabriel zroloval veľký kus papiera do tuby. Z chodby sa začal ozývať dupot ťažkých nôh. Po chvíli sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil Laco a Citrix. „Ďakujem.“ Povedal som Lacovi, a ten odišiel. Niektorí zo špecialistov schytili svoje zbrane, ale zatiaľ neútočili. „Toto je Citrix. Príslušník národa Galbotov, ktorých zotročili Mirnilčania.“ Očakával som nejakú reakciu, ale v miestnosti nastalo hromové ticho. „Podarilo sa mi ho oslobodiť spod ich psychického ovládania.“ Niektorým zo špecialistov stačilo moje slovo, aby nechali zbrane odpočívať, ale zvyšok bol skeptický.

„Ako môžeš vedieť, že stále nie je pod ich vplyvom?“ Ozvala sa žena stojaca v rohu miestnosti.

„Som si istý, že nie je pod ich vplyvom.“ Zobrazil som mesto a pohľad naň v meditácii. „Tento fialový mrak je nepriateľská mágia, ktorá ovplyvňuje myseľ. Citrix je čistý.“ Ďalších pár špecialistov to presvedčilo. „Ale, nemôžem zaručiť, čo sa stane, ak sa k nemu dostane nejaký z nepriateľských veliteľov. Možno nič a možno ho ovládne behom chvíľky. Každopádne to riziko za to stojí! Mohol by byť cenným zdrojom informácií.“

„Kto je za to, aby bol Ci....“ Gabriel sa zasekol.

„Citrix.“ Doplnila ho Wendy.

„Ďakujem, takže kto je za to, aby bol Citrix presunutý do bezpečia, nech dvihne ruku.“ Takmer všetci v miestnosti zodvihli ruku.

„Kto je za to, aby bol na mieste usmrtený, nech dvihne ruku.“ Zodvihli ju dvaja. „Takže rozhodnuté, Citrixa prevezieme do Košíc, kde bude o neho dobre postarané.“

„Nech s ním ide Laco. Posledné dni s nim spolupracoval a zdá sa, že mu Citrix verí.“ Poznamenal som a Gabriel prikývol. „Môžem s tebou ešte hovoriť osamote?“ Pozrel som sa na Gabriela.

„Nechajte nás prosím.“ Špecialisti začali vychádzať s miestnosti. Wendy len neveriacky prekrútila očami. Prekvapila ma však reakcia Valkýry. Keď okolo mňa prechádzala, tak zašepkala: „Nerob to!“. Tušila, čo musím urobiť, vlastne to už vedela, keď prvýkrát uvidela Citrixa. „Nechcem ťa súriť, ale o chvíľu priletí generál britskej armády.“ Popohnal ma Gabriel.

„Bude to len chvíľa.“ Posadil som sa oproti. „Je len jediná šanca, ako vyhrať vojnu, a to tak, že oslobodíme tých, ktorých zotročili.“

„Nesúhlasím, porazíme ich na každej fronte a vyženieme starým dobrým spôsobom.“ Povzdychol som si.

„Na Citrixovej planéte všetko prebiehalo tak ako tu. Nepriateľ im dal okúsiť nádej, a keď všetko vyzeralo, že už vyhrajú, tak ich zničil jediným silným úderom.“ Gabriel úplne neveril mojím slovám. „Nevravím, že sa to stane aj nám, ale načo to podceňovať?“

„Tak čo navrhuješ?“ Pristúpil k pultu, v ktorom bolo niekoľko fliaš tvrdého alkoholu a nalial si. „Dáš si?“ Obrátil zrak ku mne.

„Nie vďaka.“ Odmietol som. „Citrixa som oslobodil tak, že som zabil ich veliteľa a čakal až tá mágia prestane účinkovať.“

„To teraz máme čakať pri každom meste niekoľko týždňov až mesiacov, než sa pár z nich dostane spod vplyvu?“ Nemohol uveriť tomu, akú absurdnú stratégiu mu navrhujem.

„Samozrejme, že nie.“ Upokojil som ho. „Pôjdem sám. Budem sa premiestňovať náhodne po planéte, aby ma nemohli vysledovať a zabijem každého veliteľa, ktorého len budem môcť. S trochou šťastia to narobí v ich radách zmätok a hlavne oslabí ich vplyv.“ Gabriel si začal šúchať bradu.

„Takto by mohli vzniknúť rebélie v ich vlastných radách hocikde po svete.“ Oči sa mu rozžiarili. „Nemohli by sa tak sústrediť priamo na nás, lebo by mali plné ruky práce so zvládaním vlastných.“ Pokračoval nadšene.

„Presne tak. Navyše mestá, v ktorých by už nebol veliteľ, sa dajú obsadiť omnoho ľahšie.“ Spokojne som sa oprel o sedadlo. „S trochou šťastia dostanem aj ich vyšších veliteľov.“ Dodal som sebavedomo a trochu naštvane. Tjaša zamietla každý plán, ktorým som chcel zabiť ich hlavného veliteľa pri nedávnom obliehaní. Ak by ma to nechala urobiť, nemuselo by umrieť toľko ľudí.

„To znie skvele. Síce ma neteší myšlienka, že stratím najsilnejšieho špecialistu, ale za ten risk to vážne stoji.“ Bol som rád, že ma chápal. „Keď sme už pri tom, povieš mi, aká si úroveň?“ Zarazil ma. „Karmínový úsvit sa pohybuje okolo úrovne šesťdesiatpäť, čo je takmer dvojnásobok druhého v poradí. Vrie vo mne zvedavosť, na akej úrovni si ty, keď si dokázal takéto veci.“ Ukázal na oblohu pri západnej bráne a tisíce povzbudených ľudí, ktorí sa snažili z plných síl.

„Dobre, ale niečo za niečo a nesmieš to nikomu povedať.“ Gabriel prikývol. „Pred chvíľkou som dosiahol úroveň stoštyridsaťosem.“ Gabrielovi takmer padla sánka. Čakal vysoké číslo, ale asi nie až také. „Teraz si na rade ty.“ Zložil som si ruksak a vybral z neho malú knihu. „Keď odídem, daj to Karmín. Je to súhrn všetkého, čo som sa zatiaľ dozvedel o mágii aj toho, ako ju najlepšie vstrebávať do tela. Nech to rozšíri medzi všetkých špecialistov.“ Podal som mu ju.

„Prečo jej ju nedáš sám?“ Váhavo si ju vzal.

„Poznáš ju predsa. Prišla by na to, že mám za lubom niečo nebezpečné a snažila by sa mi to vyhovoriť.“ Povzdychol som si.

„Poznám vás oboch.“ Pousmial sa. „Obaja robíte nebezpečné veci, a ak si niečo zmyslíte, tak vás nik nezastaví.“ Podával mi knihu spať. „Mal by si jej ju dať sám, bude to tak najlepšie.“ Chcel som sa vyhnúť lúčeniu, ale Gabriel mal asi pravdu. Vzal som si teda knihu späť.

„Pustím ich dnu.“ Vstal som a vykročil k dverám. „Posledná vec.“ Pozrel som naňho prísnym pohľadom. „Všetko ostatné len medzi nami dvomi. Nestojím o to, aby sa nepriateľ dozvedel, čo mám v pláne. Nemôžme vedieť, či by to niekto z nich omylom neprezradil!“ Gabriel prikývol a ja som otvoril dvere.

„No konečne.“ Podráždene riekla Tjaša a vstúpila do miestnosti.

„Ehm, ehm.“ Zakašľala Wendy. „Nechceš mu niečo povedať Tjaša?“ Vyčítavo sa na ňu pozrela a hlavou mykala smerom ku Gabrielovi. Miestnosť už bola opäť plná a ja som sa posadil k stolu.

„Tak dobre!“ Odvetila mrzutá Tjaša. „Vieš, Gabriel.“ Vybrala z ruksaku virten, a ten blikal ako divý. „Virten si ťa vybral.“ Neochotne mu ho podala. Wendy skrížila ruky a prikývla na znak toho, že koná správne. Zrejme aj na chodbe sa udial zaujímavý rozhovor, o ktorý som prišiel.

„Ďakujem.“ Odvetil a opatrne si ho nasadil na ruku. Na pár sekúnd omdlel, no keď sa prebudil vyzeral nadšene. „Wow, to je niečo.“ Zhlboka dýchal a vstrebával informácie, zatiaľ čo v miestnosti sa ozýval šepot.

„Čo sa deje?!“ Pokračovala podráždená Tjaša a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Uškrnul som sa, pretože som myslel, že si šepkali o feministickej povahe Tjaši. Nebola spokojná s tým, že musí dať virten chlapovi. Úškrn ma však prešiel, keď niekoľko šeptajúcich osôb otočilo hlavy mojím smerom.

„Nejaký problém?“ Opätoval som im pohľad.

„Čo je to za virten?“ Ukázal na moju pravú ruku, na ktorej sa vynímal odlišný virten, než mali všetci ostatní v miestnosti. Hlavy všetkých teraz smerovali na mňa. Wendy si ho prvýkrát vôbec nevšimla, a teraz mala podobný naštvaný výraz ako Tjaša.

„Virten v preklade nekonečno. To znamená, že ho môžete rozvíjať nekonečnými spôsobmi.“ Namiesto priezoru v prilbe sa mi objavili okuliare na nočné videnie a mnoho z tých, čo ma nepoznalo, podskočili na stoličke. „Moderná technológia potrebuje energiu a pomocou tohto sa na nich viem napojiť a ovládať ich.“ Ukazoval som rôzne otvory vo virtene a v skratke im popisoval, na čo slúžia.

„Takže takto si sa napojil na satelity a zapol ich.“ Prerušila moje vysvetľovanie Wendy z druhej strany stola.

„Dalo by sa to tak povedať. Bolo to o niečo zložitejšie.“ Mykol som plecom.

Debatu ukončil príchod britského generála. Mal na sebe vkusne upravenú uniformu a do miestnosti ho odprevádzali dvaja vojaci v slávnostných uniformách. Posadil sa za čelo stolu ku Gabrielovy. Začali sme preberať detaily postupu. Gabriel mi pridelil kryciu úlohu tak, aby nevzniklo žiadne podozrenie. Porada trvala niekoľko hodín, a keď sme si mohli ísť oddýchnuť, bolo jasné, že sa bude pokračovať aj ďalší deň. Tieto nudné debaty však neboli pre mňa. Bol som preto rád, že sa toho už nezúčastním. Kráčal som do svojej izby, aby som si oddýchol. Všetci sme boli uťahaní, a každý z nás mal prespať v budove. Cestou som ešte schytal niekoľko úderov od Wendy, ale bol som rád, že to urobila, keď nás nik nevidel. Pridala sa k nám aj Nia, s ktorou som takmer nemal čas rozprávať. Jej zranenia sa už pekne zahojili, a keď som sa opýtal na jej zlú náladu pri poslednom stretnutí, vysmiala ma. Myslel som, že mala víziu o tom, ako ju zrania, ale skutočnosť bola iná. Jej zlú náladu spôsobilo to, že som sa jej vôbec neozval. Také jednoduché a vôbec mi to nenapadlo. Keď som si konečne šiel oddýchnuť, otvoril som dvere do izby, kde ma čakalo prekvapenie. Na stoličke pri malom písacom stole sedela Valkýra.

„Hm, niekto z nás si asi pomýlil izbu.“ Rozpačito som vstúpil do miestnosti.

„Nik z nás si ju nepomýlil. Ty si tu, lebo je to tvoja izba a ja som tu tiež správne.“ Odvetila pokojným tónom.

„Hm, to nám dali izby spolu? Asi zavolám na recepciu.“ Bol som už unavený, a tak tento pokus o vtip asi nevyznel najlepšie.

„Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím.“ Vstala zo stoličky. „Tu si si otestoval svoju teóriu, a teraz to chceš urobiť všade!“ Jej tón zvážnel.

„Neviem, o čom hovoríš.“ Hodil som ruksak do skrine.

„Pôjdeš zabíjať ich veliteľov a oslobodzovať ďalších mimozemšťanov!“ Zrejme som mal talent na naštvanie dievčat. Valkýra už začínala peniť.

„Povedzme, že máš pravdu! Je to aj tak moje rozhodnutie!“ Prevzal som jej tón a pridal štipku mágie. Svetlo v miestnosti začalo poblikávať a temnota sa začala prehlbovať.

„Ty predsa patríš na čelo armády!“ Vôbec sa nebála mojich trikov. „S tvojím vedením a mágiou by nepriateľ nemal šancu!“ Znela smutne a zúfalo.

„Na velenie sú tu iní.“ Položil som jej ruku na rameno. „Navyše každým ďalším dňom sme bližšie k porážke.“ To čo som povedal ju zarazilo. „Oni sa o nás učia každým dňom viac a viac, a ak sa my nenaučíme viac o nich, tak nebudeme mať šancu. Okrem toho je tu Karmínový úsvit, ktorá dokáže zabiť viac nepriateľov jednou ranou, než ja za hodinu. Andromeda, ktorej štít ochráni celú armádu.“ Zadívala sa mi do priezoru v prilbe. „Ja patrím tam von.“ Vedela, že mám pravdu, aj keď si to nechcela priznať. „Radšej už choď! Pamätaj, nikomu ani muk, inak tým môžeš ohroziť môj život.“ Valkýra prikývla a odišla.

Posadil som sa na posteľ a uvažoval som, ako sa mám s nimi rozlúčiť. Najskôr som zašiel za Niou. Ležala v posteli, a akoby ma už čakala. Obaja sme už boli unavení, tak sme si len vychutnávali teplo našich tiel. Keď zaspala, vytratil som sa z postele a položil na jej ruksak náhrdelník so zeleným kameňom, ktorý ladil k jej aure. Vedľa náhrdelníku som položil list na rozlúčku a potichu som sa vytratil z izby. Bol som si istý, že bude v bezpečí. V náramku bolo ukryté malé množstvo mágie portálov a mysle. Takto som presne vedel, či je v nebezpečenstve a aj to, kde. Bolo to tak trošku sledovacie zariadenie, ale za dobrým účelom.

Prešiel som k Wendinej izbe a otvoril malý portál na druhú stranu. Wendy už tvrdo spala a vedľa jej postele bola klietka s Ovou. Driemala, a pri tom jemne pišťala. Otvoril som portál k nočnému stolíku vedľa jej postele a položil naň knihu kúziel a ďalší list. Jej som nemusel dávať stopovacie zariadenie. Boli sme prepojení už toľkokrát, že ak by bola v nebezpečenstve, tak by sa so mnou dokázala spojiť, aj keby som bol na druhej strane sveta.

Vrátil som sa do izby a pozrel som sa na utíchajúce mesto. Zhlboka som sa nadýchol mestského vzduchu, ktorý bol cítiť dymom a spáleným mäsom. Vydýchol som a prešiel portálom na druhú stranu. Ďalším nádychom som pocítil svieži vzduch lesa. Tu som sa cítil ako doma.